Záškodníci

Ahojte  Konečne som dopísala ďalšiu kapitolu. Hm, nečakajte nič extra, písanie mi teraz veľmi nešlo.

A na konci kapitolky Madison opäť prepadnú spomienky na bitku o Rokfort, takže sa dozviete znova o trochu viac, ako to prežívala.

Tak vám prajem príjemné čítanie!

Vaša Lizy

„Stále nemôžem uveriť tomu, že sa ani trochu nezmenil. Je rovnako neznesiteľný ako predtým,“ poznamenala nespokojne Ginny.

„Možno mal len zlý deň,“ konštatovala Miona. Bokom som na ňu zazrela.

„Keby to bolo tak, ako hovoríš, tak má zlý deň stále, každý jeden deň,“ odvetila som.

Prešli dva dni od onoho trestu a ja som sa ešte stále na profesora hnevala. Nielen za to, že bol ku mne- ako vždy- odporný, ale aj preto, že ruka ma ešte stále bolela. Bola už takmer úplne zahojená, no každý pohyb ma bolel ako čerstvé zranenie.  A nechcela som sa neustále dopovať elixírmi proti bolesti.

„No tak sa toľko nedurdi,“ vyfúkla Miona. „Nechcem ho brániť. Len som tým chcela povedať, že nevieme, ako sa cíti a prečo je taký, aký je. Možno ho štve, že si ho zachránila TY, že to nevedel urobiť on sám. Možno to, že ho odrazu skoro celý svet považuje za hrdinu a pritom ním predtým všetci opovrhovali. Alebo to, že mu aj po tom všetkom niektorí ľudia neveria.“

„Sám by som to nepovedal lepšie, slečna Grangerová,“ povedal hlboký hlas a pred nami sa znenazdajky objavil práve spomínaný profesor. Zahľadel sa na Hermionu, ktorá si zahryzla do pery. „Strhávam vám desať bodov,“ odsekol a preniesol oči na mňa. „Čo vaša ruka?“

Nemohla som tomu zabrániť, moje obočie vyletelo k vlasom. Jeho „starostlivosť“ ma skutočne zarážala. Pozrela som na svoju ruku a potom do jeho čiernych očí.

„Hojí sa,“ odpovedala som stroho. Snape na mňa niekoľko kratučkých sekúnd mlčky hľadel. Akoby čakal, že poviem niečo viac. Nuž som si odkašľala a prebehla očami okolie, či nás nesledujú prechádzajúci študenti, no tí si nás nevšímali. „Hoci ma často bolí. Ale je to už oveľa lepšie. Ďakujem za opýtanie, pán profesor.“

Len veľmi ťažko som potlačila ironický tón. A aby som pôsobila čo najpresvedčivejšie a rozhodne nie drzo, venovala som mu (takmer) úprimný úsmev. Rýchlym pohľadom si ma premeral.

„Ak budete potrebovať elixír proti bolesti, príďte za mnou do môjho kabinetu,“ sykol kútikom pier. Ešte pozrel na baby, na každú zvlášť, potom naposledy na mňa a odpochodoval preč.

Keď sa jeho habit stratil za rohom na konci chodby, s babami sme si vymenili pobavené pohľady.

„Je roztomilo starostlivý,“ zatiahla Ginny s úškrnom na tvári, načo sme sa všetky zasmiali a pobrali sa na hodinu.

Profesor Slughorne sa mi dnes zdal byť v zlej nálade, no keď som ho požiadala o voľnejšiu hodinu- keďže som mala zranenú ruku- pokojne mi vyhovel.

„Ale,“ zastavil ma skôr, než som si spokojne vzdychla, „pripojte sa k pánovi Reesovi. Bol by som rád, keby ste pracovali s ním, aby ste nič nezameškali a vedeli prípravu elixíru.“

„Iste, pane,“ zamrmlala som sklesnuto. Neochotne som sa presunula o dve lavice dozadu, kde Bradley sedel. Práve chystal na stôl všetky potrebné ingrediencie.

„Ahoj, Madie,“ zvesela mi pozdravil.

„Ahoj,“ odvetila som potichu. Sadla som si k nemu.

„Čo sa ti stalo s rukou? Už skôr som sa ťa to chcel spýtať, ale akosi to nevyšlo.“

„Nič vážne. Je to na dlho,“ ukončila som tým náš „rozhovor“.

Chvíľu bolo ticho a ja som pozorovala každý jeho pohyb. Byť na jeho mieste, trasú sa mi od nervozity ruky. Ja sama som nemala rada, keď ma niekto pozoroval pri práci, no teraz som si nemohla pomôcť. Fascinovalo ma, ako šikovne mu to išlo. A on si očividne z môjho upretého pohľadu nič nerobil.

„Robím to všetko správne?“ spýtal sa ma odrazu. Ani pritom neodtrhol pohľad od kotlíka.

Zamrkala som a naprázdno preglgla. „Nemaj strach, ak by si niečo robil zle, hneď by som ťa opravila.“

Letmo na mňa pozrel a venoval mi úsmev. Až by sa mi z toho podlomili kolená, keby som nesedela na stoličke.

Potom bolo veľmi dlho ticho. Pomáhala som mu aspoň s prísadami, aby sa nepovedalo. Občas som hodila očkom po Dory, ktorá sa na mňa uškŕňala. Keď už sme napokon elixír dokončili, Bradley odniesol vzorku profesorovi, zatiaľ čo ja som upratala stôl. Vrátil sa ku mne a s divným výrazom v tvári sa posadil.

„Prečo sa vlastne nebavíme?“ opýtal sa. „Teda vlastne, ty sa nebavíš so mnou. Prečo?“

Rýchlo som naňho pozrela. Mozog mi pracoval na plné obrátky, aby vymyslel niečo poriadne. No na moje šťastie sa ozvalo zvonenie. Nuž som narýchlo hodila knihu do tašky, vstala a upaľovala preč. Bradleyho som tam nechala sedieť s nechápavým pohľadom na tvári a nezodpovedanou otázkou.

Po poobedňajšom vyučovaní som sa opäť raz ocitla v knižnici. Mala som toľko úloh, až mi z toho chcela prasknúť hlava. A predstava, že tu budem asi až do noci, ma vôbec netešila.

„Dnešný večer si krajšie predstaviť neviem,“ zamrmlala som nespokojne po asi hodine mučivého učenia sa.

„Nemám ti s tým pomôcť, Madie?“ súcitne na mňa pozrela Dory.

„Nie, ďakujem, je to v poriadku,“ zavrtela som hlavou. „Zatiaľ to zvládam celkom dobre.“

„Mala si zájsť za profesorom Snapom,“ ozvala sa Miona, pritom ani raz neodvrátila tvár od svojej práce na Transfiguráciu. Zospodu som na ňu pozrela. „Sám ti predsa povedal, že ak ťa ruka bude bolieť, máš si prísť po elixír proti bolesti. Tak sa, prosím ťa,“ konečne na mňa pozrela, „prestaň hrať na hrdinku a choď si po ten elixír. Inak tam pôjdem ja.“

„Rozhodne za ním nepôjdem. A ani ty nie,“ zatrhla som okamžite a zdvihla bradu. „Ani jedna z vás. Nepotrebujem od neho žiaden elixír, zvládnem to. A vôbec sa nehrám na hrdinku. Najradšej by som vypila celý liter elixíru proti bolesti, no nepôjdem ho prosiť ako nejaký úbožiak!“ rozhorčovala som sa. Zhlboka som sa nadýchla a namrzene našpúlila pery. „Prosiť by mal akurát tak on- o odpustenie!“

Baby si vymenili pobavené pohľady. Nato som schmatla knihu a schovala si za ňu tvár. Znova som sa cítila podráždene a boľavou rukou to nebolo. To všetko kvôli tomu nemožnému Snapovi. Už len myšlienka naňho ma rozčuľuje. Začína mi pekne piť krv. Nemala som sa nechať nahovoriť na nejaké pedagogické minimum.

„Prečo vždy, keď spomenie niektorá z nás Snapa, nafúkneš sa a potom funíš ako stará lokomotíva?“ spýtala sa Ginny. Len veľmi ťažko skryla ten zvedavý tón v hlase. A mňa to väčšmi rozladilo. No nechcela som sa s nimi hádať, ony za to predsa nemôžu. To Snape je idiot, nie ony.

Zdĺhavo som vydýchla, stiahla knihu a položila ju na stôl, odhaliac tak svoju zamračenú tvár.

„Veľmi ma mrzí, že sa kvôli nemu takto správam a že som k vám nepríjemná, no nemôžem si pomôcť,“ vzdychla som takmer zúfalo. „Vždy vo mne začne vrieť krv, lezie mi na nervy to jeho otrasné správanie a že všetko, čo urobí, je úplne zle. Neviem, či to robí schválne, alebo je od narodenia taký nemožný, no správa sa ako idiot. Už viac nemám síl dívať sa na to, ako po každom vrčí, ako sa neustále mračí a vždy sa mu niečo nepáči... Asi ma tým nakazil,“ doložila som potichu a smutne.

Chvíľu bolo ticho, až napokon Dory natiahla ruku a pohladila ma po nezranenej paži.

„V poriadku, už sa o ňom nebavme,“ zasmiala sa.

„To bude najlepšie,“ prikývla som.

Pustili sme sa opäť do učenia a ja som sa, tak ako aj predtým, pokúšala nevšímať si tú bodavú bolesť v ruke. Niekoľko dlhých minút to šlo, no vo chvíli, keď okolo nás prešiel Andrew a ja som si všimla Dorin pohľad, frustrovane som vzdychla.

„Prečo niečo neurobíš?“ preťala som ticho medzi nami. Dory chvíľu trvalo, kým jej došlo, že sa to pýtam jej.

Spýtavo sa na mňa zahľadela.

„S Andrewom,“ objasnila som. „Prečo niečo nepodnikneš? Ak sa ti tak páči, choď a pozvi ho von. Alebo sa k nemu aspoň prihovor, ak na to nechceš ísť tak zhurta. Každý deň si prehodíte zopár slov, ty ho očaríš svojimi veľkými očami a milým úsmevom a možno ťa nakoniec on sám pozve na rande. No hlavne nerob to, čo robíš- neseď so založenými rukami.“

„Ale,“ pokúsila sa nejako namietať, no ja som jej skočila do reči.

„Ale čo? Bojíš sa začať s ním konverzáciu? Nevieš ako? Jednoducho! Spýtaj sa ho, či má hotovú prácu. Ak áno, či by ti s ňou nemohol pomôcť, lebo to nevieš, alebo sa ti to zdá príliš ťažké. Len tak sa ho spýtaj, ako sa má, keď popri sebe prechádzate po chodbe. Prisadni si k nemu v klubovni, keď bude sám a jednoznačne začne hovoriť sám, pýtať sa, zaujímať. Nemáš sa čoho báť, Dory. Akurát tak svojej hlúposti, pretože kvôli nej prichádzaš o super a sexi chalana. Tak sa postav a padaj za ním, inak ťa tam dovlečiem násilím!“

Slabo som do nej strčila, aby videla, že to myslím vážne. Nechcela som nič iné, len aby bola konečne šťastná. Dlhé mesiace naňho mlčky civie, no k ničomu sa nemá. Tak je nutné ju k tomu dokopať.

„Teraz nie, Madie, teraz nemôžem. Až keď si dokončím úlohy, lebo potom sa nebudem vedieť na nič sústrediť,“ vyhŕkla zo seba na jeden dych a veľmi rýchlo. Uškrnula som sa na Ginny a Mionu.

„Tak fajn, ako myslíš,“ pokrčila som plecami. Pozrela som do knihy, keď ma odrazu úplne zaskočila Ginnina poznámka.

„Prečo ty niečo neurobíš s Bradleym, hm?“

Naprázdno som preglgla a pomaly na ňu pozrela. Dívala sa na mňa s jemne pozdvihnutým obočím a úškrnom na tvári. Pozrela som i na Mionu a Dory. Tvárili sa rovnako zvedavo.

„Pretože to medzi nami už skončilo. Teda vzťah. Už je to za nami. Načo vracať späť minulosť?“ uvedomila som si, že habkám. To bol znak toho, že ma Ginny dostala do úzkych. A všimla si to i ona. Preto prv, než stihla čokoľvek povedať, rýchlo som prehovorila. „Je to vlastne jedno. Bradley a Snape sú odteraz tabu, jasné? Nebudeme o nich hovoriť. Nikdy. Len ma z nich bolí hlava a pokazí sa mi nálada.“

Kútikom oka som si všimla, ako sa na seba baby uškrnuli. No ďalej sme to nerozoberali. Opäť sme všetky stíchli a venovali sa len štúdiu.

Keď to už napokon vzdali, zbalili si veci a chystali sa na odchod.

„Len choďte, ja tu ešte chvíľu ostanem, chcem to dokončiť,“ ukázala som na rozpísanú prácu pre Snapa.

„Neponocuj dlho,“ zasmiala sa Miona.

„Nie, vieš, že to by som nikdy neurobila. Navyše,“ pozrela som na nástenné hodiny kúsok od nás, „o hodinu knižnicu zatvárajú. Takže sa ma nezbavíte na dlho.“

Vyprevádzala som ich širokým úsmevom. No hneď, ako mi zmizli z dohľadu, zamračila som sa a zahľadela na pergamen predo mnou.

Poslednú dobu som Snapa skutočne nemohla vystáť. Bol otrasný viac, než kedykoľvek predtým. No vždy, keď som si pomyslela, že by som ho najradšej uškrtila, spomenula som si na onú noc. Na tú krv a zranenie na jeho krku. A tie spomienky ma nútili cítiť ľútosť a smútok.

Bola som rozpoltená osoba. Tak isto to bolo aj s Bradleym. Často som naňho myslela a spomínala na všetko krásne, čo sme spolu zažili. No potom som si uvedomila, ako sa zachoval a necítila som nič, len zúrivosť.

A tak, vďaka dvom mužom, som zabudla na to najdôležitejšie. Na Colina. Kvôli nim (alebo vďaka nim?) som nemyslela na Colina a nemučila sa pocitom viny. No teraz, keď som znova osamela, mohla som sa ponoriť do spomienok. Videla som v nich Bradleyho i Colina. Videla som pri nich i Dennisa. Ako sa všetci traja bláznili pri jazere, strkali sa navzájom do vody.

A znova som sa ocitla na tom dne. Znova som sa cítila tak otrasne ako predtým. Znova som chcela len plakať a udierať od zúfalstva. Chcela som sa z toho nejako dostať, chcela som zabrániť tomu, aby som upadala do tej zlej nálady. No čím viac som sa snažila, tým horšie to bolo. Presne ako močiar. Keď doň raz padnete a začnete sa vrtieť a pokúšať sa dostať von, bude vás to vťahovať hlbšie a hlbšie a vám už nič nepomôže. A tak som nemohla nič robiť, len ostať a čakať, kedy ma z toho niekto vytiahne.

„Čo sa deje?“ spýtala som sa, ani som sa nepokúšala skryť strach v hlase.

„Smrťožrúti,“ vyšlo z Colina. Potichu som zhíkla. No sčasti ma potešilo, že som opäť videla Colina po tak dlhej dobe.

„Ale,“ chcela som niečo povedať, no Bradley ma zastavil.

„Teraz nie je čas na reči, Madie, bude sa bojovať,“ povedal rázne.

Do hrude sa mi vlialo ešte viac strachu a k tomu aj panika. Nasledovala som chalanov, naťahujúc pritom na seba sveter. Z Nemocničného krídla som sa vyparila, lebo sme sa mali s Bradleym stretnúť na Astronomickej veži. No naše plány sa zmenili. A vôbec to nevyzeralo ružovo.

„Bradley,“ hlesla som. V tej chvíli zastal, otočil sa ku mne a chytil ma za plecia, zadívajúc sa mi do očí.

„Nemusíš sa báť, Madison, nedovolím, aby ti niekto z nich ublížil,“ vyhlásil pevne. Nahol sa ku mne a vtisol mi bozk na čelo. Potom sa odo mňa odtiahol a znova mi pozrel do očí. „Ľúbim ťa, Madison, najviac na svete.“

„Aj ja ťa ľúbim,“ šepla som.

Venoval mi nežný úsmev. Otočil sa na päte a vykročil chodbou. Rýchlo som ho nasledovala, v duchu premýšľajúc nad tým, ako to všetko dopadne.

„Madison,“ oslovil ma opatrne čísi hlas.

Prudko som otvorila oči. Stál pri mne Dennis a spýtavo na mňa hľadel.