Záškodníci

Ahojte  Ďalšiu kapitolu sa mi podarilo napísať celkom rýchlo. Tak vám ju sem hneď pridávam a pevne verím, že sa vám bude páčiť a že si ju užijete

Vaša Lizy

Prešli tri dlhé a úmorné týždne, počas ktorých som nerobila nič iné, len sedela za knihami a učila sa. Profesori nám neustále opakovali, aké je dôležité pripravovať sa na každú jednu hodinu. Nech som sa snažila akokoľvek, nešlo mi to. Ako Miona „bystro“ poznamenala: „Príliš sa snažíš, Madie. Rob to prirodzene- rovnako ako dýchanie.“

„No, ak by mi učenie išlo tak jednoducho ako dýchanie, považovali by ma za génia,“ povedala Dory v jedno popoludnie tri dni pred Halloweenom, keď sme sedeli v knižnici a robili si úlohy. Všetky sme sa hlasno rozosmiali.

Vtom sa nám za chrbtami ozvalo: „Pst!“  a my sme sa ani nemuseli otáčať, aby sme zistili, kto to bol. Nevinne sme pokrčili plecami a pokračovali v učení.

Na hodinách so Snapom som o čosi pokročila, no zato na Aritmancii to bolo biedne. Keď som jej aj predtým rozumela, teraz už vôbec. A nesmierne ma to hnevalo. No kvôli tomu minimu- Snape sa o tom, samozrejme, nesmie nikdy dozvedieť- som sa nestíhala pripravovať na zvyšné hodiny. Nuž, a tak som pohorela raz na Aritmancii, raz na Transfigurácii a dokonca i na Elixíroch. A takto to išlo celé týždne.

Po dnešnom minime so Snapom som si zúfalo zložila hlavu do dlaní. Rozhodol sa nepríjemne ma prekvapiť. Toľko, čo som vošla do učebne a on mi oznámil, čo mám dnes robiť, takmer som zamrela. Prikázal mi totiž pripraviť elixír, ktorý som zhodou náhodou dnes na Elixíroch pokazila. Samozrejme, že som ho pokazila aj tam a on mi za to nepekne vynadal.

„Tento elixír bude s veľkou pravdepodobnosťou na skúškach, Dickinsonová, takže vám radím naučiť sa ho,“ zavrčal na mňa.

To ale nebolo nič v porovnaní s tým, že vo chvíli, keď vyčistil kotlík, vytasil na mňa prútik a takmer by ma jeho kúzlo zrazilo z nôh, keby som sa včas neuhla.

Vystrela som sa a nechápavo naňho pozrela. „Čo to robíte?“

„Bráňte sa!“ prikázal a znova mávol prútikom. Opäť sa mi podarilo vyhnúť sa jeho kúzlu, no on prútikom mával ďalej a ďalej. „No tak, Dickinsonová, ukážte mi, čo vo vás je,“ zatiahol provokatívne a vypálil po mne Expeliarmus.

Nechcela som s ním bojovať, tak som sa len bránila. A po chvíľke som si všimla, ako nahnevane zmraštil tvár.

„Nerozumeli ste mi snáď?!“ vykríkol.

V tej chvíli zo mňa vyšlo: „Stupefy!“ a nebyť Snapových skvelých reflexov, už by ležal na zemi omráčený.

„Tak sa mi to páči,“ roztiahol pery do úškľabku.

Chcela som sa radostne zasmiať, no odrazu som pocítila, ako do mňa niečo vrazilo. Niečo studené a prinútilo ma to klesnúť na kolená. Na sekundu mi vyrazilo dych.

„Premerlina, Dickinsonová,“ ozval sa miestnosťou Snapov hlas.

Priskočil ku mne a v tom okamihu som stratila aj ten zvyšok rovnováhy a padla mu do náručia. S ťažkým povzdychom ma vzal a posadil na najbližšiu stoličku, kde si kľakol k mojim nohám. Stále som si celkom neuvedomovala, čo sa to vlastne stalo. Pozrela som mu do tváre. Zdvihol obe ruky, opatrne sa dotkol mojej pravej paže a roztrhol mi rukáv košele. Zmraštil tvár.

„Dočerta s vami. Ste pomalšia, než som očakával,“ zamrmlal nespokojne. No bolo vidieť, že je nervózny, či niečo také.

Pomaly som pozrela na svoju ruku. Až sa mi zakrútilo v hlave pri pohľade na toľkú krv.

„Merlin,“ vydýchla som.

Profesor siahol po prútiku a hneď mi začal ošetrovať ranu. Keď mi ju vyčistil a takmer úplne zahojil, vyčaril mi vôkol nej obväzy. Potom rýchlo odbehol do svojho kabinetu, odkiaľ mi priniesol nejaké dva elixíry, ktoré som hneď vypila.

„Čo ste to, prepána, urobili?“ vysypala som zo seba. Snape sa dotknuto odtiahol.

„Ja? To vy ste pomalá a neviete sa brániť,“ odsekol. To ma prebralo z čiastočného tranzu. A až ma vystrelo.

„Tak teraz za to môžem ja? Vyslali ste na mňa merlinvie aké kúzlo a ja som na vine?“ neveriacky som naňho civela. Škaredo sa na mňa zamračil, podávajúc mi pritom ďalšie flakóny. Odfrkla som si a vstala. „Nechajte tak, zájdem za madam Pomfreyovou.“

„Ošetrovateľka o tom nemusí vedieť,“ zastavil ma predtým, než som vyšla z učebne. So stiahnutým obočím som sa k nemu otočila.

„Prečo?“

Niekoľko sekúnd sa na mňa mračil, napokon odvrkol: „Pretože nemusí.“

Premerala som si ho škaredým pohľadom, podišla k nemu, vytrhla mu z rúk flakóny a napálene odpochodovala preč.

Keď som o niekoľko hodín neskôr vošla do Veľkej siene na slávnostnú večeru, už automaticky som pozrela k profesorskému stolu. Snape tam bol, rovnako ako všetci ostatní profesori a študenti. Dnes bol Halloween a, tak ako aj každý rok predtým, aj tento krát sa konal banket.

Pošúchala som si dlaňou po ruke, v ktorej ma nepríjemne zabolelo. Ešte stále som sa hnevala na profesora  za to, čo sa na minime stalo. A ešte to celé zvalil na mňa. Ginny to skomentovala len tromi slovami: „Je to idiot.“. A myslím, že mala pravdu.

Celý banket prebehol vcelku v pohode. Riaditeľka chvíľu niečo rečnila a potom sme sa všetci pustili do obžerstva. Po dlhej dobe som sa najedla až na prasknutie.

„Nerozmyslela si si to?“ ozvalo sa vedľa mňa. Pozrela som ta. Bola to Luna a na ušiach sa jej opäť raz vynímali reďkovky. Nechápavo som stiahla obočie. Sadla si na voľné miesto hneď vedľa mňa, siahla po pohári a naliala si doň tekvicový džús. „Dennis mi povedal, že ťa minule videl na ihrisku a že si bola veľmi dobrá.“

Potichu frustrovane som si vzdychla. Pohľadom som vyhľadala menovaného. Sedel neďaleko nás a práve sa o niečom rozprával s Nigelom a Bradleym. Keď si Ginny oproti mne odkašľala, pozrela som späť na Lunu. Usmievala sa na mňa.

„Nie, nerozmyslela som si to,“ odvetila som napokon a vrátila sa ku koláču.

„A čo sa ti vlastne stalo s rukou?“ spýtala sa zvedavo.

„Len malá nehoda,“ vysvetlila som jednoducho, premáhajúc sa pritom, aby som nepozrela na Snapa pri profesorskom stole.

„To je mi ľúto,“ úprimne vzdychla. „Tak nech sa ti to čo najskôr zahojí.“

„Ďakujem, Luna, si zlatá,“ usmiala som sa na ňu.

Zvyšok večere som už bola ticho a len premýšľala. To nad metlobalom, to nad Snapom a minimom. Keď sme sa s babami pobrali do klubovne, vedela som, že to tak nenechajú. A nenechali.

„Prečo si nič nepovedala?“ spýtala sa hneď Ginny.

„A načo? Veď na tom nezáleží,“ pohodila som plecami. V tom momente ma zabolela zranená paža a potichu som zakliala. Dlaňou som si ju pošúchala, akoby mi to malo pomôcť. „Nezáleží na tom,“ zopakovala som ticho.

„Nezáleží? Metlobal máš predsa rada, vždy si to vravela,“ poznamenala Dory.

„Áno, mám rada lietanie. Ale teraz na to nemám čas.“

Už ma unavovalo stále niečo riešiť. A opäť vravieť, že na to, čo v skutočnosti milujem, nemám čas. Bolelo ma to uvedomenie.

Dúfala som, že baby sa už k tej téme nevrátia. A očividne som ich presvedčila, pretože sa viac na nič nepýtali a ani nič nevraveli.

Celú noc som sa len prevracala a pokúšala sa nemyslieť na otrasnú bolesť v ruke. Nanešťastie sme už žiaden elixír od bolesti nemali- posledný som vypila pred večerou a niekedy uprostred noci prestal účinkovať. A tak som to skoro ráno vzdala.

Vstala som z postele, prezliekla sa, umyla a pobrala sa na ošetrovňu. Za Snapom som nemienila ísť, aj keby ma mali odvliecť počas splnu do Zakázaného lesa. Nechcela som sa s ním vídať, pokiaľ som nemusela- úplne mi stačili jeho hodiny a minimum.

Niekoľko metrov pred dverami do Nemocničného krídla ma zastavil čísi hlas, ktorý sa mi ozval za chrbtom. Telom mi prebehli zimomriavky. Bol to on, práve ten, koho som nechcela vidieť. Prešiel vôkol mňa a zastal predo mnou. Premeral si ma pohŕdavým pohľadom.

„Kam idete, slečna Dickinsonová?“

O, koľko zdvorilosti pokope, odfrkla som si v duchu.

„Do Nemocničného krídla,“ odpovedala som bez okolkov a kývla nezranenou rukou za jeho chrbát k dverám do ošetrovne.

Dlhú chvíľu na mňa mlčky hľadel a mračil sa pritom. Napokon zdĺhavo vydýchol.

„Trpíte nejakou duševnou poruchou, slečna?“

Stisla som pery a potichu odvrkla: „Bolí ma zranenie, ktoré ste mi VY spôsobili, preto som chcela madam Pomfreyovú požiadať o elixír. Takže ma teraz ospravedlňte, chcem prejsť.“

Takmer som doňho strčila, aby sa mi uhol. Ale iba takmer. Prešla som vôkol neho a vyrazila do krídla, no zastavil ma tým, že ma chytil za predlaktie ľavej ruky. S trhnutím som sa k nemu otočila, nevraživo sa mu zadívajúc do očí. Na jazyku som mala zopár štipľavých slov a viet, ktoré som len veľmi ťažko udržala v sebe.

„Za madam Pomfreyovou v žiadnom prípade nepôjdete, to vám radšej sám namiešam ten elixír,“ zavrčal nepríjemne. Premerala som si jeho tvár, vytrhla si ruku z jeho zovretia a o krok odstúpila.

„Čo? Bojíte sa, že až zistí, aký ste obozretný,“ to slovo som ironicky zvýraznila, „profesor, pôjde za riaditeľkou a povie jej to?“

V tom okamihu zúrivo zaťal zuby. Priskočil ku mne, schmatol ma za ruku a s trhnutím ma viedol chodbou.

„Vašu drzosť viac tolerovať nebudem. Hneď teraz si odpykáte trest a je mi jedno, či vám chce vaša ruka odpadnúť alebo nie. A varujem vás,“ otočil sa ku mne nečakane, až mi takmer nosom vypichol oko, „ešte jedno drzé slovo a vybavím vám jednosmernú cestu domov.“

Jeho slová ma vystrašili, no nechcela som to dať na sebe znať. Bol ako zviera- keby vycítil môj strach, okamžite by zaútočil. Po celú cestu som sa ním nechala viesť. V ruke mi nepríjemne bodalo a v mysli behali bláznivé myšlienky.

Merlinvie, čo za trest si vymyslí. Určite sa premáha, aby ma neukrižoval. No nemohla som si pomôcť. Kvôli tej bolesti som bola rozladená a každá maličkosť ma dokázala vytočiť. Preto som tak vybehla. A teraz som to ľutovala. Kvôli svojej hlúposti budem mať trest- a ktovie ako veľmi hrozný.

Keď sme dorazili do jeho laboratória v žalároch- ani trochu ma neprekvapilo,  že ma vzal práve tam- pustil ma tak rýchlo, akoby som mala nejakú nákazlivú chorobu a on sa bál, že sa nakazí jediným dotykom. Vošiel do vedľajšej miestnosti, kde mal asi súkromné zásoby, pretože som za dverami videla množstvo políc s nejakými nádobami.

Miestnosť, v ktorej som sa nachádzala, bola veľká asi ako učebňa. Boli tu tri dlhé stoly, na každom z nich po dva kotlíky a pri nich poukladané nástroje. V pravom rohu stála obrovská presklená skriňa s ďalšími kotlíkmi, ktoré ale vyzerali dosť draho. A po stenách boli na policiach knihy a knihy a tiež police s flakónmi, prázdnymi aj plnými, či nepoužité nádoby. A napokon, hneď vedľa mňa pod malým oknom, stál stôl s pohodlne vyzerajúcou stoličkou.

Snape vyšiel z miestnosti a nasrdene predo mňa položil obrovskú sklenenú nádobu, dosť špinavú a plnú niečoho divného, čo sa naťahovalo po vnútorných stranách nádoby. Trochu zdesene som naňho pozrela.

„Vyčistíte tú nádobu od pijavíc, bez použitia mágie,“ zašepkal ľadovo. Pery sa mu skrivili do výsmešného úškrnu, keď som nasucho preglgla. „Teraz hneď!“

Niekoľko sekúnd som ešte váhala, no napokon som vybrala svoj prútik a vložila mu ho do podávanej ruky. Vzal si ho odo mňa a odložil do rukáva svojho habitu. Potom sa otočil na päte, podišiel k jednému z kotlíkov a podpálil pod ním oheň. S povzdychom som sa pustila do čistenia nádoby. Bolo to otrasné a na chvíľu som mala pocit, že tie pijavice mi vlezú až do žalúdka.

Keď sa mi jedna z nich prisala na ruku, vyskočila som na rovné nohy a začala vrieskať. Odrazu ma umlčalo kúzlo, ktoré na mňa znenazdajky vyslal Snape. A po sekunde som zistila, že nielen umlčalo, ale aj zabránilo v pohybe, pretože som tvrdo dopadla na zem ako doska. Kútikom oka som zahliadla Snapa, ako podišiel ku mne. Zatváril sa naoko ľútostivo.

„Ste neprekonateľne otravná,“ vyhlásil. „Pokúste sa ovládať a nevrieskať pritom.“

Mávnutím prútika kúzlo zrušil. Pomaly som sa teda posadila a bolesťou zmraštila tvár. Pri páde som si udrela už bez tak boľavú pažu. Hodila som po Snapovi škaredý pohľad a mlčky pokračovala v práci.

Netuším, koľko času mohlo prejsť, no zdalo sa mi to nekonečné. Napokon, keď som nádobu úplne vyčistila, Snape vstal od stola, kde niekoľko posledných minút sedel, a podišiel ku mne. Veľmi pomaly som sa vystrela. Z toľkej bolesti paže mi začínalo byť nevoľno. Profesor si prezrel nádobu. Vzal ju do rúk a položil do rohu miestnosti. Potom sa ku mne otočil, zvrchu si ma premeriavajúc pohľadom.

„Kedy sa konečne naučíte rešpektovať autoritu, slečna Dickinsonová?“

Neodpovedala som. Radšej som sa zadívala na svoje špinavé ruky. V tom okamihu som si všimla, že na rukáve modrého svetra mám tmavý fľak. Nebol veľký, no dobre som vedela, z čoho je. Rana sa mi musela otvoriť pri toľkom namáhaní. No čo? Som pravačka, s ľavou rukou sa neviem poriadne ani poškrabať!

A po niekoľkých sekundách rečnenia, si to Snape všimol tiež. Jedným veľkým krokom ku mne pristúpil a schytil ma za zranenú ruku. Sykla som od bolesti a prepálila ho pohľadom.

„Prečo ste nič nepovedali?!“ utrhol sa na mňa.

Ani tento krát som sa neunúvala s odpoveďou. Len som sa naňho mračila. Zatlačil do mňa a prinútil ma sadnúť si na jeho stoličku. Kľakol si k mojim nohám, vytiahol svoj prútik a roztrhal mi rukáv, pustiac sa do ošetrovania rany.

„Ferula,“ prikázal šeptom a ruka bola rázom obviazaná. Vstal a mávnutím prútika privolal tri flakóny. Všetky mi ich podal. „Tieto dva sú od bolesti a tento na hojenie. Viete, ako ich užívať.“

Zmohla som sa len na prikývnutie. Vstala som a keď mi vrátil môj prútik, pobrala som sa preč. Pri dverách ma zastavil. Otočila som sa k nemu. Až som zalapala po dychu. Nečakala som, že bude tak tesne pri mne. Sklonil sa ku mne a zadíval sa mi hlboko do očí.

„Ak ešte raz budete drzá, slečna Dickinsonová, rýchlo zabudnem na to, že ste moja študentka a odpykáte si to,“ zavrčal tichým a hlbokým hlasom. Po tele mi prebehli nepríjemné zimomriavky. „Je vám to jasné?“

Opäť raz som len prikývla, tentoraz trhane. Rýchlo som sa otočila na päte, otvorila dvere a takmer sa rozbehla preč.