Záškodníci

Ahojte, decká  Tak som tu s ďalšou kapitolou. Dnes bude len taká oddychovka. Tak si ju užite a príjemné čítanie!

Vaša Lizy

„Boli úžasní. Cítila som sa pri nich ako ich matka, ale vlastne mi to ani neprekážalo,“ zasmiala som sa pri spomienkach na dnešnú hodinu, keď som si prvý krát vyskúšala, aké to je byť profesorkou. Baby, kráčajúce zo siene vedľa mňa, si vymenili pobavené pohľady. „Počúvali ma na slovo, neviem, či to bolo tým, že si na to zvykli už pri Snapovi, alebo sa len báli, že by som sa na chvíľu mohla stať jeho vernou kópiou.“

„Určite si ich takto vycvičil Snape,“ poznamenala Ginny, načo sme sa s Dory zachichotali.

„Takže si si to užila?“ spýtala sa Miona. Zvesela som prikývla a chcela som k tomu niečo povedať, no znenazdajky sa predo mnou objavila vysoká čierna postava. Takmer som do nej vrazila.

„Dobrý večer,“ pozdravili baby unisono.

Pohľadom som pomaly stúpala nahor až k popolavej tvári s veľkým nosom a čiernymi očami. V mysli som si povzdychla a ustúpila o krok vzad. Niekoľko krátkych sekúnd sme si hľadeli do očí, až kým si Hermiona dôležito neodkašľala.

„Tak mi ťa teda počkáme v klubovni, Madie,“ oznámila.

„Dobre, o chvíľu som tam,“ prikývla som. Ginny mi za Snapovým chrbtom ešte venovala pobavený úškrn a všetky tri odkráčali preč.

Pozrela som späť do Snapovej tváre. Uvedomila som si, že sa na mňa díval a to asi po celý čas. Spýtavo som pozdvihla obočie.

„Myslel som, že som napísal dosť jasne, že na zamknutie učebne postačí Alohomora,“ povedal úsečne. Moje obočie na sekundu vyletelo ešte o kúsok vyššie. Tentoraz od údivu. A vlastne, ani neviem, prečo ma jeho správanie prekvapilo. Kedy on poďakoval?

Nasilu som sa uškrnula.

„No,“ tľapla som rukami, „zvládla som to- bez kriku a kritizovania. Viete,“ vyzývavo som mu pozrela do očí, „oni vás budú počúvať aj bez toho. Stačí len ukázať, že ste láskavý.“

Snape si nahlas odfrkol, čo ma opäť raz prekvapilo.

„Láskavý? Neviem, čo to slovo znamená,“ zatiahol štipľavo. Naoko ľútostivo som zmraštila tvár.

„Áno, to mi došlo už pred šiestimi rokmi. No tak nejako som si dovolila dúfať, že sa mýlim,“ nemohla som si odpustiť podobný tón hlasu.

Snape zúrivo zaťal zuby, až sa mu napli svaly na sánke. Naklonil sa kúsok ku mne.

„Nebudete so mnou hovoriť takýmto tónom. Som váš profesor a vy,“ odstúpil a premeral si ma pohŕdavým pohľadom, „ste len obyčajná študentka. Tak sa podľa toho aj správajte. Inak za seba neručím.“

Jeho slová mi vyrazili dych. A nepríjemne ma pichlo v hrudi. Vystrel sa ako slamka, prešiel vôkol mňa a odkráčal preč.

Keď som vošla do klubovne, klesla som na gauč vedľa Dory.

„Tak? Čo ti chcel?“ vyzvedala.

„Že ma nemá rád,“ odvetila som laxne a neprítomne pritom hľadela pred seba na krb.

„Čože?“ nechápavo sa spýtala Ginny. Zamrkala som.

„Že ma nemá rád,“ zopakovala som rovnako.

„Že ťa nemá rád? To ti povedal priamo do očí?“ ozvala sa tento krát Miona. Jej hlas znel nechápavo i zvedavo.

V tej chvíli som odtrhla pohľad od krbu a pozrela na každú zvlášť. Napokon som si ťažko vzdychla.

„Nie tak celkom, ale to je vlastne jedno,“ zavrtela som hlavou. Pošúchala som si dlaňami po stehnách. „Poďme riešiť radšej niečo iné- myslíte si, že McGonagallová usporiada ten ples, o ktorom sa teraz šušká?“

Všimla som si, ako si baby vymenili skeptické pohľady, no na moju žiadosť to už neriešili.

„Neviem, no myslím, že by to bolo skvelé,“ poznamenala nadšene Ginny.

„Dúfam, že nebudú chcieť, aby sme mali partnerov,“ zamračila sa Dory a vrhla kradmý pohľad na mladíka sediaceho pri okne.

„Prepáč, Madie, že ho opäť spomínam,“ ozvala sa Miona, zamrvila sa na sedačke a viac sa ku mne otočila. „No nezdá sa ti divné, že vždy, keď sa ocitneš mimo klubovne, objaví sa pri tebe aj Snape? Nechcem byť paranoidná, ale je to až príliš podozrivé. Akoby pozoroval každý tvoj krok- jasné, určite to tak nie je! Len sa mi to zdá divné.“

Opäť raz v tento deň som ostala úplne zarazená. Keď mi celkom došlo, čo Miona povedala, zamrkala som a vstala.

„Je to hlúposť, Hermiona,“ vyhlásila som a odpochodovala do izby.

Na ďalší deň mi to nedalo. Trochu som si privstala, aby som zistila, či to, čo Hermiona tvrdila, bola pravda. A nebola. Keď som zamierila do Veľkej siene a potom späť do klubovne po brašnu s knihami, Snape sa teda vôbec neobjavil za mojím chrbtom. Ani po poobedňajšom vyučovaní, kedy som sa pred večierkou rozhodla trochu sa prejsť. Dokonca ani na minime sa mi nezdal byť nejakým spôsobom zvláštny.

Keď som sa napokon večer doterigala do klubovne, bola takmer úplne plná. Pohľadom som ju celú prebehla, hľadajúc baby. Našla som ich sedieť až pri okne. Podišla som teda k nim.

„Čo sa to tu deje?“ spýtala som sa hneď. No nečakala som na odpoveď, preniesla som svoj pohľad na Hermionu. „Mimochodom, Miona, nemáš pravdu. Dnes som ho ani raz nestretla na chodbe.“

„Madison!“ ozvalo sa mi za chrbtom. Naprázdno som preglgla, obzrúc sa za hlasom. Podišiel ku mne vysoký chalan s hnedými vlasmi. „Madie, počuj, vo štvrtok sa na metlobalovom ihrisku koná výber do tímu. Bol by som rád, keby si prišla aj ty. Lietanie ti vždy išlo.“

„Áno, Bradley, ale nemôžem. Tento rok je náročný už dosť, nebudem mať čas na tréningy,“ vysvetlila som stroho, prešla vôkol neho a nečakajúc na akúkoľvek reakciu mojich priateliek som vybehla po schodoch a zatvorila sa v izbe.

Hodila som sa na posteľ a zahľadela sa na nebesá. Odrazu som sa cítila akosi mrzuto. Nebola som si istá, či to bolo Bradleyho prítomnosťou dole. No odkedy začal školský rok, cítila som sa viac osamelejšie ako počas tých nekonečných troch mesiacov od bitky tu v Rokforte.

Prevalila som sa na druhý bok a vytiahla spod vankúša fotku.

Dumbledorova armáda.

Chvíľu som sa na ňu dívala, pozorovala tvár každého jedného z nich, až som ju napokon s ťažkým povzdychom vrátila späť pod vankúš, vstala a vošla do kúpeľne.

Ani neviem ako, no vo štvrtok som sa ocitla na metlobalovom ihrisku. Teda, presnejšie na jeho tribúnach. Nechcelo sa mi opäť sedieť v knižnici alebo v izbe. Na druhej strane, nemala som v pláne urobiť Bradleymu po vôli. Chcela som ho naštvať tým, že som sa prišla IBA pozerať.

S Hermionou a Dory sme si sadli na tie najlepšie miesta, aby sme všetko videli. Keď sa na ihrisku objavil Bradley a za ním tucet Chrabromilčanov, poobzerala som sa po tribúnach. Boli tu moji niekoľkí spolužiaci a tiež zopár študentov z ostatných fakúlt. Asi boli rovnako zvedaví ako ja. Bola tu aj profesorka Mayerová. A keď sa po asi dvadsiatich minútach objavil na tribúnach aj Snape, takmer ma porazilo.

„Ten je hádam všade,“ poznamenala Dory, kývnuc pritom hlavou smerom k nemu. Akoby mi čítala myšlienky. No len som pretočila očami a ďalej pozorovala priebeh výberu. Podľa mňa boli všetci dobrí, no Ginny bola aj tak najlepšia.

Po asi hodinovom trápení sa výber skončil. Veľmi ma potešilo, že Bradley vybral do tímu Ginny a Dennisa. A tých ostatných som po mene nepoznala.

Všetci sme sa naradostene pobrali späť do hradu. Bradley ako kapitán tímu bol na čele bandy a veselo blahoželal novým členom tímu. S babami sme šli za nimi, no na pol ceste som sa od nich odtrhla a odplazila sa späť na ihrisko.

Keď som zastala na jeho okraji, celé som si ho obzrela. V duši som cítila akúsi divnú nostalgiu, alebo čo to vlastne bolo. Rada som lietala a vždy som chcela byť súčasťou tímu, vyhrávať zápasy (alebo aj prehrávať) a na oslavách sa tešiť zo stredu a nie z kraja, iba ako pozorovateľ, ale ako ten, čo dal gól, či nejako šikovne vzal loptu súperovi.

Vzdychla som a vošla do šatní, odkiaľ som si vzala jednu zo starých školských metiel. Často som sem chodievala, keď tu nik nebol, a užívala si lietanie. Tak som to chcela urobiť aj teraz. Nikdy predtým som netúžila viac po lietaní ako v tom okamihu. Sadla som na metlu a vzlietla. Milovala som cítiť vietor vo vlasoch, lietať vysoko až k oblakom a nechať si odviať všetky myšlienky preč.

Presne takto to bolo teraz. Hneď, ako som vyštartovala, všetko mi vyfučalo z hlavy a nebolo nič, len voľnosť. Dlhú chvíľu som si lietala hore-dole, pokúšala sa robiť šípky- a na počudovanie mi išli dosť dobre. Nemám tušenie, ako dlho som tam bola, no už sa začalo stmievať. Nuž som klesla k zemi, zoskočila z metly a pobrala sa odložiť ju späť do šatne. Potom som sa unavene pobrala do hradu.

Pri bráne pred ihriskom som sa zarazila. Stál tam vyrastený mladík a s úsmevom na perách a prekríženými rukami pozoroval, ako k nemu kráčam. Keď som zastavila, spustil ruky a urobil ku mne krok.

„Ahoj, Madie,“ pozdravil mi.

„Ahoj. Ako dlho tu si?“

„Dosť dlho,“ pokrčil plecami. „Lietaš skvele, prečo si neprišla na konkurz? Som si istý, že by to Brada potešilo, si v tom lepšia ako ja a tím potrebuje práve takých.“

„Nemám na to čas,“ povedala som ticho, prešla vôkol neho a pokračovala v ceste do hradu. Dennis sa ku mne pridal.

„Hej, viem, že máš nejaké doučovania so Snapom, ale myslím, že by si si jeden večer na tréning našla. Či nie?“ nedal sa odradiť.

„Možno áno,“ odvetila som.

„Takže sa k nám pridáš?“ spýtal sa s nádejou v hlase. Zastala som, načo zastavil i on, a ľútostivo mu pozrela do očí.

„Nie, Dennis, nepridám,“ povedala som jemne. Zatváril sa sklamane.

„Je to kvôli Bradleymu?“

Zahryzla som si do pery. „Aj, ale naozaj mám toho veľa. Rada by som mala viac voľného času, aby som sa mohla poriadne pripravovať, chápeš ma?“

Iba prikývol. Nuž som sa vďačne usmiala.

„Ďakujem. Teraz prepáč, musím už ísť. Tak ahoj,“ rozlúčila som sa s ním a rýchlo sa pobrala do hradu.