Záškodníci

Zhlboka som sa nadýchla.

„Oblivia-“

„Expeliarmus!“ začula som výkrik. Prútik mi odrazu vyletel z ruky a dopadol na zem. Rýchlo som otvorila oči a pozrela smerom, odkiaľ to kúzlo prišlo. Až ma zamrazilo.

Dočerta!

Vedela som, že toto nebude dobré. Najmä, keď som zbadala toľkú zúrivosť v obsidiánových očiach.

„Vy nie ste normálna, Dickinsonová,“ zasyčal profesor Snape.

Zúrivo podišiel až ku mne, premeral si ma pohľadom, zohol sa a chmatom vzal môj prútik. Nevrátil mi ho však. Práve naopak, nechal si ho. A keď sa vystrel a zadíval sa na mňa, chcela som sa zmenšiť na veľkosť špendlíkovej hlavičky. Druhou rukou ma schmatol za sveter a trhnutím ma vyšvihol na nohy. Sklonil ku mne svoju tvár, až som skoro pocítila bodnutie jeho nosom medzi mojimi očami.

„Teraz mi láskavo vysvetlite, čo ste sa to práve chystali urobiť,“ prikázal mi ľadovo pokojným hlasom. Hovoril potichu a jasne a jeho hlboký hlas klesol ešte nižšie. Nabehli mi z toho hneď zimomriavky. Nedokázala som nič urobiť, len som naňho civela a plytko dýchala. Zatriasol mnou. „Tak hovorte!“ zrúkol. Keď som aj naďalej mlčala, rozhodol sa vyriešiť to inak. „V poriadku. Ak nechcete hovoriť, ideme k riaditeľke.“

A ťahal ma práve tam. Držal ma za sveter a neohrabane ma viedol chodbami ako nejakého psa, dokiaľ sme nedošli do riaditeľne. Tam ma konečne pustil a ja som takmer spadla na všetky štyri, no našťastie som sa udržala.

„Pani riaditeľka, slečna Dickinsonová by vám chcela niečo povedať,“ povedal jej skôr, než sa McGonagallová stihla čokoľvek spýtať. Skočila som pohľadom z nej na Snapa. Mračil sa na mňa tak veľmi ako asi ešte nikdy.

„Slečna Dickinsonová,“ spýtavo ma oslovila riaditeľka. Zúfalo som vydýchla.

„Hovorte,“ prikázal Snape výhražným tónom.

„Ale- ale veď ja som nič neurobila,“ vysypala som zo seba, skáčuc pohľadom z jedného na druhého.

„To máte pravdu- pretože som prišiel práve včas!“ odsekol nepríjemne.

„Severus, prosím vás, nepreháňajte,“ pokúsila sa ho profesorka upokojiť. Ten div z kože nevyskočil.

„Nepreháňajte?!“ zopakoval. Chytil sa dvoma prstami za koreň nosa a zopárkrát sa zhlboka nadýchol. Zdalo sa, že sa mu podarilo ovládnuť ten hnev. A nemýlila som sa. Keď na profesorku o niekoľko sekúnd opäť pozrel, bol oveľa pokojnejší. V jeho očiach sa tento krát objavilo čosi iné, čo ma desilo ešte viac ako tá zúrivosť. „Slečna Dickinsonová takmer použila kúzlo Obliviate.“

„Obliviate?“ zhíkla riaditeľka, akoby to bolo nejaké neslušné slovo. „A na kom?“

Profesor na mňa pozrel s pozdvihnutým obočím. Videla som mu v očiach vpísanú vyhrážku. Sklopila som teda pohľad k zemi a nervózne sa zamrvila na mieste.

„Na mne, pani riaditeľka,“ povedala som nesmelo. Začula som, ako profesorka zalapala po dychu.

„Pre najdrahšieho Merlina, ako vám niečo také mohlo napadnúť, slečna Dickinsonová?“ zhrozene i nahnevane zároveň sa ma spýtala. Ja som však naďalej hľadela do zeme. „Prečo ste to chceli urobiť, slečna?“

„Dickinsonová,“ varovne ma oslovil Snape, „pani riaditeľka sa vás niečo pýta, tak jej odpovedajte!“

Chcelo sa mi z toho plakať.

Prečo, dočerta, tam musel Snape prísť?! Prečo práve v tom okamihu? Prečo práve, keď som vyslovovala to kúzlo?!

Zúfalo som vydýchla a pozrela opatrne riaditeľke do očí.

„Záleží na tom? Nič sa predsa nestalo,“ povedala som pomaly, hoci som vo vnútri horela nedočkavosťou, kedy ma už pošlú preč a ja sa tak nebudem musieť dívať na tie obviňujúce pohľady.

„Samozrejme, že záleží, slečna Dickinsonová,“ horlivo prikývla. „Kúzlo Obliviate nie je žiadna zábava, nesprávnym použitím môžete stratiť pamäť úplne.“

Za posledných niekoľko minút som sa na zem dívala viac ako na ľudí a predmety vôkol seba. Aj teraz môj pohľad upútala podlaha a zdala sa mi omnoho zaujímavejšia ako riaditeľka či profesor Snape.

„Mrzí ma to,“ šepla som po chvíľke dusivého ticha, vzdorovito pritom zazerajúc na zem.

„Máte jediné šťastie, že sa pri vás včas objavil profesor Snape,“ vzdychla ustarostene. Asi ju už ten hnev prešiel. Menovaný vedľa mňa bol ticho, ktovie, nad čím uvažoval. „Ale, aby vám bolo jasné, musím vám za toto neprístojné zmýšľanie strhnúť dvadsať bodov.“

Trhane som prikývla.

„Môžem už ísť?“ odvážila som sa spýtať. Môj hlas bol však tichý, akoby mi mal každú chvíľu odísť. A možno aj.

„Môžete, no predtým mi musíte sľúbiť, že sa o nič podobné viac nepokúsite. Na nikom, ani na sebe.“

Na sekundu som zaváhala, no napokon som prikývla, opäť trhane.

„Máte moje slovo, pani riaditeľka,“ zaprisahala som sa rýchlo. Hrdlo som mala tak veľmi stiahnuté, až som zo seba ledva vytlačila tie slová.

Začula som, ako sa Snape nadychoval, zjavne na protest, no profesorka ho umlčala zdvihnutím ruky ešte skôr, než tak stihol urobiť.

„Ďakujem, teraz už môžete odísť, slečna Dickinsonová,“ ukončila tým celý tento rozhovor.

„Dovidenia,“ rozlúčila som sa, otočila sa na päte a rýchlo vyštartovala z miestnosti. Na Snapa som ani raz nepozrela.

S rukou na kľučke som počula, ako sa Snape pohol smerom ku mne- určite mi chcel na chodbe mimo zraku riaditeľky vynadať- no našťastie ho práve ona zastavila.

„Severus, prosím vás, ostaňte tu, musím s vami o niečom hovoriť,“ požiadala ho.

Využila som to, otvorila dvere a vyšla z riaditeľne. Zoskočila som z točitých schodov ešte predtým, než stihli zastaviť, a rozbehla sa chodbou. Utekala som do izby tak rýchlo, ako mi len nohy stačili. Keď som ta napokon dobehla celá zadýchaná, hodila som sa na posteľ, zatiahla závesy a rozplakala som sa.

Že nemám svoj prútik, som si uvedomila až na ďalší deň, keď som sa chystala na vyučovanie. Prehľadala som celú izbu, kým mi došlo, že ho má Snape. Nemohla som uveriť tomu, aká som bola hlúpa a zabudla si ho od neho vziať.

Keďže som za ním nestíhala zájsť pred prvou hodinou, rozhodla som sa tak urobiť po nej. No keď som došla k jeho kabinetu, mohla som klopať, koľko som chcela, zvnútra sa nič neozývalo a dokonca sa zdalo, že ta profesor vôbec nebol. Nuž som sa k ďalšiemu pokusu vziať si svoj prútik hoc aj násilím dostala až pred obedom.

Cestu zo žalárov do Veľkej siene som si predĺžila a skúsila to ešte raz. Našťastie, tento krát tam už Snape bol. Stačila som zaklopať a dvere sa hneď rozleteli.

„Slečna Dickinsonová, výborne,“ zatiahol zvláštnym, nepríjemným tónom a premeral si ma pohľadom od hlavy až po päty.

„Dobrý deň, pane, hľadala som vás celé doobedie,“ začala som napäto, „iste viete, že ešte stále máte môj prútik. Preto, keby ste boli taký láskavý a vrátili mi ho. Veľmi ho potrebujem.“

Až keď som to dopovedala, uvedomila som si, že som to celé povedala opatrne, ako keby som sa bála jeho reakcie. Čo vlastne aj bola pravda. Musela som hovoriť pomaly a trpezlivo voliť slová, aby si nebodaj nezmyslel, že si ho nechá.

Snape sa na mňa chvíľu podivne uškŕňal, očividne spokojný s tým, že ho o niečo žiadam. Napokon sa zvrtol na päte, podišiel k svojmu stolu a zo šuplíka vytiahol môj prútik. Pri pohľade naň som si musela uľavene vydýchnuť. Pocítila som tú zvláštnu energiu, ktorá ma k nemu tiahla. Ovládla som sa a trpezlivo čakala, kým ku mne profesor príde a sám mi ho dá. A takmer sa tak stalo, no vo chvíli, keď mi ho podával a ja som sa za ním natiahla, stiahol svoju ruku späť.

Nechápavo som mu pozrela do očí.

„Pane-“

„Chcem, aby ste niečo urobili,“ skočil mi do reči. Jeho ironický úškrn na tvári ma trochu desil. Chcel odo mňa určite niečo nie veľmi príjemné. Naprázdno som preglgla a prikývla. „Po obede máte voľnú hodinu, je tak?“ spýtavo pozdvihol obočie, nuž som opäť prikývla. „Prídete teda tu. Ale ešte PRED hodinou. Dvere do učebne nechám otvorené, takže budete môcť pokojne vojsť. Zvyšok sa dozviete až tu.“

Chvíľu som naňho ešte nechápavo hľadela. Podal mi prútik a s pozdvihnutým obočím čakal na moju reakciu.

„Dobre, pred voľnou hodinou budem tu,“ odvetila som napokon, načo mi konečne dovolil vziať si svoj prútik.

Ten pocit, kedy sa moje prsty znova stretli s tým kúzelným drievkom, bol na nezaplatenie. Pevne som ho zovrela a s prižmúrenými viečkami dlho vydýchla. Prebudil ma až Snape, ktorý mi rovno pred nosom zabuchol dvere do svojho kabinetu. Zamrkala som a pomaly odkráčala preč.

Baby sa- rovnako ako ja- čudovali, čo také odo mňa vlastne Snape chce. Neustále sa ma počas obedovania pýtali, či mi nepovedal niečo viac. Alebo riešili rôzne možnosti, čo budem robiť. No myslím, že nikomu z nás by nenapadlo to, čo si pre mňa prichystal profesor obrany.

Došla som k dverám do učebne. Stálo tam zopár študentov, zjavne prvákov. Veselo si štebotali, akoby ich práve nečakala hodina s najnepríjemnejším profesorom na tejto škole. Nenadšene som teda stlačila kľučku na dverách a vošla dnu. Profesora som však nikde nevidela. A tak som pomaly zamierila ku katedre.

„Pán profesor!“ povedala som nahlas. „Tak už som tu, ako ste chceli.“

No on sa však neozýval, ani nevyšiel zo svojho kabinetu. Zamyslene som stiahla obočie, obzerajúc sa vôkol seba. Odrazu som si na stole všimla položený pergamen. Zo zvedavosti som podišla bližšie a nazrela doň. Zarazene som zamrkala, keď som si všimla na vrchu napísané Slečna Dickinsonová. Schmatla som ho do rúk a začala čítať.

Na chvíľu som musel opustiť Rokfort a keďže sa chcete stať profesorkou Obrany proti čiernej mágii, považoval som za vhodné nechať Vás zastupovať moju hodinu. Veľmi dobre Vás poznám a preto viem, že ste teraz začali vyvádzať. Ale aby Vám bolo jasné, ak zistím, že ste tento môj príkaz nesplnili, ja osobne Vás potrestám nanajvýš nepríjemným trestom.

Na stole som Vám nechal knihu a tiež poznámky. Nie je to nič ťažké, kúzlo Fumos si zaiste pamätáte. Je jedno z najľahších v prvom ročníku.

Keď skončíte hodinu, stačí, ak učebňu zamknete obyčajnou Alohomorou. A nezabudnite ju upratať!

Severus Snape

Zdesene som hľadela na ten pergamen a čítala ho stále dookola, až kým sa hradom neozvalo zvonenie. V tej chvíli sa mi takmer zastavilo srdce.

„Doparoma, ja mám suplovať jeho hodinu,“ hlesla som zúfalo. Rýchlo som odložila pergamen na stôl, siahla po knihe a cestou k dverám som nalistovala potrebnú stranu. „Kúzlo Fumos. No, to by som mohla zvládnuť.“

Nuž som teda otvorila dvere. Všetci študenti na mňa v tom okamihu prekvapene pozreli. Cítila som sa veľmi zvláštne.

„Ehm, poďte,“ vyzvala som ich, aby vošli dnu.

Jeden po druhom pomaly vchádzali do učebne a ja som nervózne sledovala, ako si sadali na svoje miesta. Čo ma prekvapilo, bolo to ticho, ktoré nastalo hneď po tom, čo sa všetci usadili. A teraz na mňa len hľadeli.

„Dobrý deň, študenti,“ pozdravila som ich na úvod. Hlas sa mi trochu triasol a tak som si odkašľala.

„Dobrý deň,“ mrmlali jeden cez druhého. Musela som sa pousmiať, boli rozkošní. Aj ja som tak vyzerala v prvom ročníku?

„Som Madison Dickinsonová a, rovnako ako vy, aj ja študujem na tejto škole. Keďže tu profesor Snape dnes nie je, budem mať s vami hodinu ja,“ vysypala som zo seba. Pohľadom som si prezrela celú triedu. Civeli na mňa ako teliatka a niektorí vyzerali dokonca bojazlivo. To ma prinútilo opäť sa usmiať a vydýchnuť vzduch z pľúc. „Myslím, že som rovnako nervózna ako vy, takže to bude veľmi zaujímavá hodina.“

Zopár študentov sa potichu zachichotalo. Otočila som sa im chrbtom a knihu zamenila za poznámky, ktoré mi Snape nechal. Rýchlo som ich prebehla pohľadom. Mal ich poctivo vypracované a až do úplných detailov. Položila som ich späť na stôl a otočila sa tvárou k študentom.

„Takže,“ oprela som sa o katedru, „keďže nie som profesorkou, nechcem, aby ste ma tak oslovovali. Postačí iba slečna... A, ehm, čo sa týka dnešnej hodiny, profesor Snape mi povedal, že máte preberať kúzlo Fumos. Takže pekne poporiadku. Najprv vám vysvetlím, čo je to za kúzlo a ak chcete, môžete si počas toho robiť poznámky. A potom si ho prakticky skúsime. Platí?“

Opäť reagovalo len niekoľko študentov. A musela som uznať, že to vyzeralo komicky. Niekoľko krátkych sekúnd som sa ešte bavila na ich výrazoch v tvárach, až som sa napokon rozhodla, že by bolo dobré konečne začať pracovať. Odlepila som sa teda od katedry a pomaly vykročila triedou.

„Kúzlo Fumos slúži na vyčarovanie dymovej clony. Je teda veľmi užitočné pri dueloch. Perfektne ním môžete zmiasť svojho protivníka, aby ste mali čas vyčarovať iné kúzlo, účinnejšie. Alebo sa schovať. Pri jeho vyčarovaní je potrebná všetka koncentrácia- napokon ako pri každom kúzle. Mali by ste ale vedieť, že nie je stále. To, ako dlho sa vo vzduchu udrží dymová clona závisí od magických schopností čarodejníka alebo čarodejnice, ktorí ju vyčarili. A tiež aj jej hustota. Preto by ste si mali dávať pozor, pretože čím hustejší dym je, tým väčšia je šanca, že kúzlo môže zmiasť aj vás samotných. Takže je nutné pri tomto kúzle rýchlo uvažovať a konať. Ale vyčariť ho nie je zložité. A teraz k samotnému pohybu,“ vytiahla som svoj prútik a ukázala im, ako ním správne mávnuť.

Nasledujúce minúty som im ešte chvíľu hovorila o kúzle a potom sme sa pustili do praktického precvičovania. Väčšine to išlo veľmi dobre, boli šikovní, no niektorým zasa pomalšie. A práve tým som sa snažila pomôcť čo najviac. Učila som ich, ako držať  ruku- ani vystretú, ani príliš ohnutú- aký postoj pritom majú zaujať.

Celá hodina sa mi zdala byť úžasná. Bavilo ma učiť takýchto krpcov. A ani neboli veľmi hluční, dokonca ma počúvali na slovo. Som totiž zástanca toho, že ak budete k deťom milí, rýchlejšie sa dostaví ich schopnosť počúvať vaše rozkazy.

„Ešte za sebou zasuňte stoličky, prosím,“ zvolala som za nimi predtým, než som ich po zazvonení pustila z učebne.

„A, slečna?“ otočil sa ku mne na poslednú chvíľu malý a útly chlapček.

„Áno,“ povzbudivo som prikývla.

„Budete nám ešte niekedy zastupovať hodiny Obrany?“ spýtal sa nesmelo. V tej chvíli na mňa pozreli všetci jeho spolužiaci. Nervózne som si odkašľala.

„No, to vám neviem povedať,“ zavrtela som hlavou a po tom, čo mi venoval sklamaný pohľad, som sa naňho usmiala. „Ale budem dúfať, že áno.“

Keď som za nimi napokon zabuchla dvere, zdĺhavo som vydýchla. Bolo to lepšie, než som čakala. No stihlo ma to poriadne vyčerpať. Ešte som upratala na Snapovom stole- poukladala som mu všetky učebnice a pergameny- a s dobrým pocitom, že som ich snáď dnes niečo naučila, som vyšla z učebne, zamkla ju a zabezpečila a pobrala sa na dvojhodinovku Aritmancie.