Záškodníci

Ahojte, decká  Tak som tu dnes s novou kapitolou. Takže si ju užite a príjemné čítanie!

Vaša Lizy

PS: Nedá mi nenapísať to: Všetko najlepšie Severus!

PS: Zároveň pridám aj krátku jednorázovku, ktorú sa mi podarilo stvoriť- ani neviem akým zázrakom-, keďže má dnes ten Severus narodeniny

Otvorila som oči a unavene si ich pretrela. Viečka sa mi zdali príliš ťažké na to, aby som ich od seba mohla poriadne odlepiť. Napokon sa mi to ale podarilo. Pozrela som na hodinky na nočnom stolíku. Akurát bol čas obeda. Zamyslene som zmraštila obočie. Chvíľu trvalo, kým mi došlo, prečo ma tak boleli oči.

„Dočerta,“ zanadávala som potichu.

Posadila som sa na posteli, spustila nohy a pomaly zamierila do kúpeľne. Baby v izbe neboli, takže boli buď vonku alebo už v sieni. V kúpeľni som sa poriadne umyla. No to nestačilo. Keď som zbadala svoj odraz v zrkadle, takmer ma hodilo o zem. Mala som opuchnuté oči a pod nimi tmavé kruhy. Nečudo, celú noc som strávila v Snapovom laboratóriu, celkom sama, a plakala a plakala. Až kým ma to nadránom neprešlo.

Vytiahla som z červenej taštičky, ktorá patrila Dory, malú tubičku a zakryla si mejkapom kruhy pod očami. Hneď to vyzeralo lepšie. Kým som sa prezliekla do džínsov a pohodlného svetra, uvažovala som nad tým, čo všetko sa v noci stalo.

Ach, ako trápne som sa cítila pri tých spomienkach. Severus Snape bol ten posledný, kto mal vidieť moje slzy. Nechcela som, aby ich videl, aby videl, ako hrozne mi bolo. No stalo sa. A ja by som mu mala ešte aj poďakovať- za to, že ma prichýlil v jeho laboratóriu a že mi nedal žiaden trest za nedovolené opustenie klubovne po večierke.

Keď som napokon došla do Veľkej siene, všimla som si, že baby tam nie sú. Asi sú už niekde vonku- dnes bolo takmer slnečno a ony zaiste chceli využiť ten krásny deň. Nabrala som si teda na tanier kúsok kuracieho mäsa a zemiaky a pustila sa do nich. Pohľad mi samovoľne zabehol k profesorskému stolu. Čo ma prekvapilo, bolo, že som tam zbadala sedieť Snapa. Práve si usrkával z polievky. Skôr, než mi pohľad stihol opätovať, som od neho odvrátila tvár.

„Ahoj, Madison,“ pozdravil mi veselý dievčenský hlas. Neochotne som vzhliadla od svojho taniera a pozrela naľavo.

„Luna, ahoj,“ odvetila som s jemným úsmevom. Vrátila som sa k obedu. „Potrebuješ niečo?“

„Áno, všimla som si, že tu sedíš celkom sama. S Nigelom a Dennisom ideme chytať do jazera náduvky, nechceš sa pridať?“ spýtala sa nadšene. Naprázdno som preglgla.

„Ďakujem, Luna, si milá, ale ešte ma čakajú úlohy, som trochu pozadu,“ zamrmlala som.

„Jasné. Tak, ak si to rozmyslíš, budeme pri jazere. Tak ahoj!“ rozlúčila sa so mnou, vstala a odkráčala preč. Povzdychla som si a radšej pokračovala v jedení.

Vo chvíli, keď som odložila vidličku, prešiel vôkol mňa Snape. Musela som uznať, že mal pravdu. Musím sa vedieť ovládať, mať pod kontrolou svoje pocity. Ale ako? Bolo to asi tak jednoduché, ako čarovať bez prútika.

Na povzbudenie som si ešte odpila z tekvicového džúsu a pomaly vyšla zo siene. Premýšľala som, kde by teraz profesor mohol byť. Prvé miesto, ktoré mi napadlo, boli žaláre. A tak som teda vykročila tam. Zastavila som pred dverami do jeho laboratória. Zdvihla som ruku a aj by som bola zaklopala, no dvere sa odrazu rozleteli a v nich sa objavil Snape. Tak ma to vyľakalo, až som nadskočila.

„Pán profesor,“ vyhŕkla som zo seba vystrašene. Zvrchu sa na mňa zadíval a premeral si ma prísnym pohľadom od hlavy až po päty.

„Čo tu robíte, Dickinsonová?“ spýtal sa ma nevrlo. Chcela som vziať nohy na plecia a utiecť, no jeho čierne oči ma prikovali k podlahe. Zamračil sa. „Tak?“

„Ja som len chcela,“ začala som nesmelo, „chcela som sa vám poďakovať. Pane.“

„A za čo?“ podvihol ironicky obočie. Pozrela som si na topánky a zahryzla si do pery.

Merlin, je to také trápne.

„Za to, že... že som tu včera mohla ostať a,“ pomaly som mu pozrela späť do temných očí, „že ste to nepovedali profesorke McGonagallovej.“

Profesor si odfrkol- či čo to vlastne bolo- a pery sa mu zvlnili do úškrnu.

„Strhávam vám desať bodov,“ povedal víťazoslávne. Nechápavo som zamrkala. „Neposlúchli ste môj a riaditeľkin príkaz. A buďte mi vďačná, slečna Dickinsonová, že vám nedám trest. No myslím, že vám, rovnako ako aj mne, stačia doučovania. Načo tráviť aj ten zvyšný čas s vami, keď ho môžem využiť omnoho lepšie?“

Chcela som mu na to niečo povedať, no nedovolil mi nijako zareagovať- čo bolo vlastne aj dobre, pretože by som mu zaiste nepovedala nič zdvorilé.

Prekrížil si ruky na hrudi.

„Vzali ste si včera večer ten elixír, ktorý som vám dal?“

V tej chvíli sa zo mňa vydral dlhý výdych.

Doparoma! Celkom som naň zabudla.

„Nie,“ zamrmlala som takmer nečujne a radšej sa zadívala na dlaždice.

„Prosím? Nerozumel som vám,“ zatiahol sarkastickým tónom. Nervózne som si odkašľala.

„Nie,“ povedala som o čosi hlasnejšie.

„No, čuduj sa svete,“ spustil ruky pozdĺž tela, „príčina vášho včerajšieho psychického zrútenia je odhalená.“

Rýchlo som mu pozrela do tváre. Díval sa na mňa maximálne spokojne a na tvári mu pohrával úškľabok. Jeho poznámka ma natoľko rozladila, až som nevedela, ako na ňu zareagovať. Len mi z hrdla vyšiel prazvláštny zvuk. Niečo medzi smiechom, vzlykom a odfrknutím. Sama neviem, čo za pocit to malo vystihnúť. Stisla som pery, otočila sa na päte a odkráčala preč vyprevádzaná Snapovým pobaveným pohľadom.

Čo som skutočne neznášala, bola jeseň v Škótsku. Nebolo nič horšie ako neustále dažde a hmla takmer po celý deň. Aspoň, že tie farebné stromy boli tak očarujúce a na chvíľu odpútali pozornosť od toľkého vlhka miesiaceho sa vo vzduchu.

Preto, keď som sa predsa len rozhodla vyjsť na pozemky hradu, v duchu som si zanadávala.

„Zasa hmla,“ poznamenala som otrávene tichým hlasom.

„Madison!“ začula som veselý výkrik. Pozrela som k jazeru, odkiaľ to prichádzalo. Na vysokom mohutnom dube sedel na konári Nigel a zvesela mi mával. Nasilu som sa uškrnula, ledabolo mu odkývajúc. „Poď sem! Poď sem k nám!“

Frustrovane som vzdychla a vykročila k nemu. Ako som si o pár sekúnd všimla, baby boli pri ňom, rovnako tak i Luna a Dennis.

„Čaute,“ pozdravila som laxne.

„Ahoj,“ odzdravili mi po jednom.

„Tak si sa predsa len rozhodla prísť,“ povedala Luna so širokým úsmevom. Len som prikývla a sadla si vedľa Ginny.

Chvíľu sme len tak sedeli a bavili sa. Nigel predvádzal super zoskoky z konára- miestami som mala strach, že nedopadne pevne na nohy a zlomí si ich, no našťastie mu to zakaždým perfektne vyšlo. Dokonca sa mi podarilo na malý moment nevnímať ten divný pocit v hrudi, ktorý som vždy mala v Dennisovej prítomnosti. Pokúšala som sa totiž robiť to, čo mi poradil Snape. A zatiaľ to fungovalo.

No len do chvíle, kým sa pri nás neobjavil Brad. Hermiona sa práve pokúšala Lune vysvetliť, že ju vôbec nezaujímajú nargly a Dory s Ginny sa na tom náramne bavili.

„Fajn, myslím, že ja už pôjdem,“ oznámila som hneď, ako si k nám Brad prisadol.

„Čože? Prečo?“ spýtala sa ma Dory. Vstala som a očistila si nohavice- hoci som sedela na deke.

„Začína mi byť chladno a,“ na sekundu som sa zasekla, prehrabnúc si prstami vlasy, „navyše som si ešte chcela dokončiť úlohy.“

„Tak dobre,“ prikývla Dory, „ani my už nebudeme dlho.“

„Dobre, tak čaute,“ rozlúčila som sa s nimi, ani som na Bradleyho nepozrela. Rýchlo som sa otočila na päte a odkráčala preč. Cítila som na sebe niečí pohľad- a tak nejako som tušila, komu patril- až do chvíle, kým som sa nestratila za spleťou vysokých stromov.

Bola som šťastná, keď som sa opäť ocitla medzi múrmi obrovského hradu. Chladné chodby ma z nejakého neznámeho dôvodu upokojovali. No ani trochu som nemala v pláne ísť si robiť úlohy. Všetky som si totiž urobila včera, ale to im asi nedošlo.

Chcela som sa trochu prejsť, preto som zamierila k Severnej veži. Na druhom podlaží boli balkóny, kam takmer nikdy nik nechodil. Bolo tam ticho, nikým nerušené. A práve tam som chcela začať odznova. Sadla som si teda na kamennú lavičku, oprela sa o múr a privrela viečka.

Nasledujúce minúty som sa pokúšala úplne si vyčistiť hlavu. Dať tie zlé spomienky preč, bokom, niekam do zásuvky alebo do truhlice na zámku. A potom ju zmenšiť a schovať za kúzlo neviditeľnosti. Nebolo to však také jednoduché. Zásuvka sa vždy otvárala. Kľúč nepasoval do zámky truhlice a tak som ju nemohla zatvoriť. Kúzlo, ktoré by veci robilo neviditeľným, som nepoznala. A z toho všetkého ma akurát tak rozbolela hlava.

Otvorila som oči a s ťažkým povzdychom som si pretrela sluchy. Uvedomila som si vtom, že v ruke držím prútik. Zamyslene som sa naň zadívala.

„No áno,“ vydýchla som. Cítila som, ako sa mi rozbúšilo srdce od vzrušenia, keď mi niečo napadlo. „Áno, to by všetko vyriešilo. To by mohlo fungovať.“

Vydral sa zo mňa ďalší výdych, tentoraz roztrasený. Zalievala ma nádej, že už ma viac tie otrasné myšlienky, spomienky nebudú otravovať. Že sa už nebudem cítiť tak zle.

Zdvihla som teda ruku s prútikom a so zatvorenými očami som si jeho špičkou namierila na sluchy.

Musím sa ale sústrediť len na ten deň, na nič iné. Inak to skončí zle. Veľmi zle a už mi nik nepomôže! Premýšľala som, rýchlo, aby som si to ešte nerozmyslela.

Zhlboka som sa nadýchla.

„Oblivia-“

„Expeliarmus!“ začula som výkrik. Prútik mi odrazu vyletel z ruky a dopadol na zem. Rýchlo som otvorila oči a pozrela smerom, odkiaľ to kúzlo prišlo. Až ma zamrazilo.

Dočerta!