Záškodníci

Ahojte, ľudkovia  Konečne pridávam ďalšiu kapitolu. Zas to trošku trvalo, myslela som, že budem mať cez sviatky viac času na písanie, ale opak bol pravdou. Takže kapitolu pridávam až dnes.

Tak si ju užite!

Vaša Lizy

PS: Prajem vám ŠŤASTNÝ NOVÝ ROK! A dúfam, že ste Vianoce prežili v pokoji a láske a našli si pod stromčekom to, čo ste si priali

PS2: Upozorňujem vás, že táto kapča bude trochu smutná. Ale aj tak dúfam, že sa bude páčiť.

Ukázalo sa, že Harry potreboval len povzbudenie pred veľkým pracovným pohovorom, ktorý ho v pondelok čakal. Takže s ním Ginny strávila celý deň v Núdzovej miestnosti. Ja som zasa s Mionou a Dory trávila krásne popoludnie v knižnici a trápila sa s úlohami na celý týždeň. Napodiv som toho zvládla urobiť viac, ako som očakávala.

„Už mám toho dosť,“ vzdychla nešťastne Dory a zložila si hlavu do dlaní.

„Ver, že ani mne sa už nechce,“ zavrtela som unavene hlavou. Vystrela som sa, zaklapla knihu a položila ju na veľkú kopu. „Tak, dámy,“ vydýchla som sťažka, „mám taký pocit, že za dnešok si vyslúžime poriadnu dávku niečoho veľmi chutného.“

Miona s Dory na mňa zvedavo pozreli, načo som sa zachechtala.

„Nie, nie, až v izbe.“

„Dúfam, že to v sebe nemá alkohol,“ poznamenala Miona. Tajomne som sa na ňu uškrnula, no inak nereagovala na jej poznámku.

Keď sme o niekoľko minút neskôr odložili všetky knihy, pobrali sme sa do klubovne. Ja som si ale cestu musela predĺžiť, chcela som po to niečo zájsť do kuchyne. Nuž som sa s oboma na chvíľu rozlúčila a pobrala sa trochu iným smerom.

Ako som čakala, rokfortskí domáci škriatkovia boli ku mne milí- teda aspoň niektorí. Keď som ich zdvorilo požiadala, dali mi, čo som chcela. A tak som sa pobrala do klubovne, za chrbtom skrývajúc dobroty. Neskoro som si však uvedomila, že je už dávno po večierke. Našťastie som ale nestretla žiadneho profesora.

Už som bola takmer pri klubovni, keď som vrazila do akéhosi mladíka.

„Och, pardon,“ rýchlo som sa ospravedlnila. Vzhliadla som k jeho tvári. Bol to Bradley. Pretočila som očami. „Bradley. Prepáč, nechcela som.“

Nijako nereagoval na moje ospravedlnenie. Namiesto toho sa na mňa zamračil.

„Čo robíš na chodbe? Nevidíš, že je už dávno po večierke, Madison?“ spýtal sa ma nie práve najpríjemnejším tónom. Opätovala som mu zamračený pohľad. „Mohla si natrafiť na nejakého profesora.“

„Áno, to viem aj ja,“ odvetila som stroho. „Teraz prepáč, už som mala byť dávno v klubovni. Tak sa teda maj.“

Rýchlo som okolo neho prešla a vbehla do klubovne.

Celý večer s babami bo úžasný. Všetky starosti, ktoré nás ťažili sme hodili bokom a bavili sa. Jedli sme sladkosti, ktoré som vzala z kuchyne, počúvali hudbu na gramofóne a rozprávali sa. Takto som si predstavovala celý svoj život. S nimi troma, s ľuďmi, ktorých milujem, bez starostí, plná energie a radosti.

Nikdy predtým som nezaspávala s lepším pocitom v hrudi ako teraz. Všetko to však pominulo, keď sa rozozvučali zvony v mojej hlave. Výkriky, stony a plač.

Odrazu som si uvedomila, že stojím pred hradom. Obzrela som sa vôkol seba. Všade, kam som pozrela, sa bojovalo. Hrad bol zničený, naokolo ležali nehybné telá študentov, smrťožrútov, ale tiež aj skolení obri. Čarodejníci medzi sebou bojovali.

„Madie, pozor!“

Okolo mojej hlavy znenazdajky preletelo kúzlo. Takmer ma trafilo, no stihla som sa uhnúť. Pozrela som na mladíka len kúsok odo mňa. S úškrnom na tvári som mu vďačne kývla hlavou. Zdvihla som ruku s prútikom a mávla ním. Podarilo sa mi omráčiť smrťožrúta, ktorý na mňa zaútočil. Jeho spoločník však zúrivo zavrčal a vypálil po mne nejaké kúzlo.

„Protego!“ vykríkla som práve včas. Rýchlo som mu to vrátila a znehybnila ho.

Otočila som sa tvárou ku Colinovi, ktorý odzbrojil smrťožrúta pred ním. Pozrel mi do očí a zoširoka sa usmial. Už som chcela vykríknuť niečo na pochvalu, keď tu odrazu..

Ako v spomalenom filme som sledovala zelený lúč, ktorý Colina trafil priamo do hrude. Zdesene som zalapala po dychu. Smiech v jeho očiach rázom zmizol, nahradila ho prázdnota a on padol k zemi. Z hrdla sa mi vydral výkrik.

V tom amoku zúrivosti som zabila toho prekliateho smrťožrúta. Bolo mi jedno, že som zabila človeka. Pribehla som ku Colinovi a hodila sa k nemu na zem. Roztrasenými rukami som nadvihla jeho hlavu.

„Colin,“ šepla som. On však nereagoval. Oči sa dívali kdesi nado mňa, na hviezdy. No už ich nemohol vidieť. „Colin, nie... nie, prosím.. p-prosím, vráť sa... Colin,“ prosila som ho slabým hlasom.

Oprela som si hlavu o jeho čelo a potichu sa rozplakala. Nedbala som na to, že sa vôkol mňa ešte stále bojuje. Nezáležalo na tom. Srdce mi chcelo puknúť od bolesti. Spomedzi pier mi ušiel zúfalý výkrik.

Prudko som otvorila oči a zhlboka sa nadýchla vône dreva.

Internát. Moja posteľ.

Musela som si hlasno vydýchnuť. Pomaly som sa posadila na posteli a pretrela si tvár. Srdce mi divo bilo a pred očami som ešte stále mala Colinovu tvár a jeho prázdny pohľad. Roztrasene som vstala a pobrala sa do kúpeľne, kde som si tvár opláchla studenou vodou.

Niekoľko minút som sedela na vani a pokúšala sa vymazať z hlavy ten sen. Teda spomienky na onen deň. Až mnou v tej chvíli preletela triaška.

Vrátila som sa do izby, prezliekla sa do starých nohavíc a svetra, obula si tenisky a potichu vyšla z izby. Bolo mi jasné, že ak vyjdem z klubovne a natrafím na nejakého profesora, budem mať veľký problém. No to ma teraz netrápilo. Potrebovala som sa prejsť.

Nuž som pomaly a čo najtichšie vyšla z klubovne a vykročila chodbou. Kam to vlastne kráčam, som si uvedomila, až keď som bola pod schodmi vedúcimi na Astronomickú vežu. Obzrela som sa pre istotu, či niekde nie je profesor, a až tak vyšla hore.

Podišla som k zábradliu. Bola hlboká noc. Časť čiernej oblohy zakrývali mraky, no tá druhá časť bola posiata hviezdami, ktoré ostošesť blikali. Ich jas sa odrážal na Čiernom jazere. A to ticho... ticho pokojnej noci.

Dlaň som si priložila k hrudi. Cítila som, ako bolestivo mi doň naráža srdce. Ako hrozne ma pichá na tom mieste. Zmraštila som tvár. Opäť mi bolo tak otrasne. Opäť som sa chcela od toľkého smútku zložiť, schúliť sa do klbka, schovať sa niekam do kúta, do tmavého kúta, aby ma nik nevidel. Aby som JA nič nevidela.

Zdalo sa mi, akoby od tohto skvelého večera s babami prešli týždne. Mesiace. Roky.

Nemám tušenia, koľko bolo vlastne hodín. V izbe som sa na budík nedívala. No bola som rada, že bola nedeľa a že som ráno nemusela vstávať na vyučovanie. Nezvládla by som sa učiť. Chcela som sa niekam schovať, niekam ďaleko. Ostať zatvorená v malej miestnosti celý deň a nevyliezť odtiaľ. Chcela som zabudnúť na to, čo sa stalo. Chcela som zabudnúť na tú bolesť, ktorú som Dennisovi spôsobila.

A chcela som, aby mi vyšla aspoň jedna jediná slza, aby sa mi uľavilo. No nič. Len som tam tak stála ako soľný stĺp a dívala sa na čierne nebo. Do tej nekonečnej tmy.

Vtom mi niečo napadlo. Nuž som sa zhlboka nadýchla, otočila sa na päte a odkráčala preč. Vyšla som z hradu, prešla nádvorím, následne po moste a zamierila k ihrisku, neďaleko ktorého boli pomníky všetkých, ktorí vo vojne padli. Keď som ta došla, zastavil sa mi dych. Celkom som zabudla na to, kto každý nás opustil. Prechádzala som pomedzi ne a spomínala na ten otrasný deň. Napokon som zastavila pri jednom z nich. Keď som si prečítala meno na ňom napísané, podlomili sa mi kolená a ja som klesla do mokrej trávy.

„Colin, hrozne ma to mrzí,“ utrúsila som potichu. Prerývane som sa nadýchla. „Odpusť mi to, prosím... ja som to nezvládla... nestihla som ťa ochrániť... a teraz... prepáč mi to, prepáč...“

A odrazu... konečne! Z očí sa mi vykotúľali slzy, veľké ako hrach. Jedna po druhej stekali po lícach a dopadali do už bez tak mokrej trávy.

„Mohlo mi napadnúť, že tu budete,“ ozvalo sa znenazdajky spoza mňa.

S trhnutím som sa obzrela za hlasom. Bola to profesorka McGonagallová, ale v tej tme som ju slabo videla. No nezmýlila by som si ju. Rozsvietila svoj prútik a sklopila ho k zemi, aby nám ním nesvietila do očí. Vstala som a utrela si tvár.

„Pani profesorka,“ vydýchla som. Naprázdno som preglgla. Obávala som sa toho, čo povie. Určite mi strhne body a dá mesačný trest.

No nestalo sa tak. Na tvári sa jej objavil zvláštny výraz. Pohľadom zaletela k pomníku za mnou, a potom mi pozrela späť do očí.

„Nie je múdre potulovať sa po pozemkoch takto neskoro v noci a ešte celkom sama, slečna Dickinsonová,“ poznamenala.

„Áno, profesorka, prepáčte, už sa to nestane,“ zamrmlala som slabým hlasom.

„V poriadku,“ prikývla. Prekvapene som zamrkala. Nič viac? To je všetko, čo mi na to povie?

„To je všetko, čo urobíte, pani riaditeľka?“ ozval sa druhý hlas. Oveľa hlbší a nepríjemnejší. A z tmy predo mnou sa vynorila vysoká čierna postava, ktorá splývala s okolím. Len pokožka teraz žiarila a dávala vedieť o tom, že tu s profesorkou nie som sama.

Nečujne som zastonala. Toto mi chýbalo, aby sa tu ešte objavil on.

Profesorka mu venovala letmý pohľad ponad svoje plece.

„Ja viem, prečo tu slečna Dickinsonová je,“ odvetila, načo mi stiahlo hrdlo a zaštípali ma oči, „a nemám v pláne jej kvôli tomu strhávať body, ani dávať trest, profesor. Možno tomu neuveríte, no existujú aj také dôvody, pre ktoré človek nemusí byť potrestaný.“

To, ako to riaditeľka vravela a ako sa mi pritom dívala do očí, mi vôbec nepomáhalo. Áno, zachránila ma pred Snapom, ale moje vnútro opäť zaplavil ten otrasný pocit. Šok ho predtým umlčal, no teraz to o sebe dalo znova vedieť. A ja som sa bála len toho, že sa tu pred nimi zložím.

„Slečna, chcem, aby ste vedeli, že dovoľujem vám aj komukoľvek zo študentov sem chodiť, ale nie v noci, určite mi rozumiete,“ trochu pozdvihla obočie. Jej hlas však neznel prísne. Práve naopak. Bol jemný a plný citov.

Trhane som prikývla. Na nič viac som sa nezmohla. A neskoro som si uvedomila, že mám očí plné sĺz. A tak, keď som prikývla, skotúľali sa mi po tvári. Riaditeľka súcitne zmraštila obočie. Pohľad mi zaletel k Snapovi, ktorý teraz stál už vedľa nej. Tiež sa mračil, ale ťažko povedať, či od súcitu alebo od toho, že mu nevyšlo napariť mi trest.

Rýchlo som sa od nich odvrátila, zohla sa a zdvihla zo zeme prútik. Naposledy som pozrela na pomník, na vyryté Colinovo meno, zotrela si z tváre slané slzy a o čosi pokojnejšie sa vystrela, pozrúc späť na riaditeľku.

„Teraz by ste sa mali vrátiť do hradu. Severus,“ obrátila sa naňho, „choďte s ňou. Ja tu ešte chvíľu ostanem.“

„Ale-“

„Moje posledné slovo, Severus,“ skočila mu do reči skôr, než stihol namietať. Zamračil sa a škaredo na mňa pozrel.

Pozrela som na profesorku.

„Ďakujem,“ šepla som. Len mi venovala jemný úsmev. Prešla som vôkol nej a nasledovala Snapa do hradu.

Po celý čas mlčal a len ticho kráčal. A ja som premýšľala. Ani som si neuvedomila, že sme vošli do hradu. Prešli sme chodbou, keď tu odrazu zastavil. Zamrkala som a pozrela mu do tváre.

„Teraz si zaiste užívate to, že vám všetko len tak prejde,“ zavrčal. Pery mal skrivené do hrozivého úškrnu. Ja som aj naďalej mlčala. „Nemyslite si však, že u mňa to platí.“

Neviem, či chcel pokračovať, no bolo mi to jedno. Chcela som byť preč, ďaleko od neho.

„Ďakujem vám, pán profesor, odtiaľto to už zvládnem aj sama,“ povedala som, akoby mi nič škaredé nebol povedal. „Dobrú noc, pane.“

Tým som ho vlastne vyzvala, aby si išiel svojou vlastnou cestou. Zamračil sa, premeral si ma nepekným pohľadom, zvrtol sa na päte a odpochodoval preč. V tej chvíli sa zo mňa vydral dlhý výdych. Sledovala som, ako jeho čierny plášť zmizol za rohom. Ja som ale nemala v pláne vrátiť sa do izby. Potrebovala som cítiť chlad a zimu, aby som sa mohla úplne upokojiť. A napadalo mi len jedno miesto- žaláre.

Otočila som sa teda na podpätku a pobrala sa ta. Zišla som po schodoch. Hneď ma ovanul teraz príjemný chlad. Potichu som vykročila vpred a zastavila som až za vzdialeným rohom, kde som podišla k tmavému kútu, skĺzla sa na zem a oprela sa o studenú stenu.

V tej chvíli sa mi z očí vykotúľali slzy. Veľa sĺz. Konečne som sa mohla vyplakať. Schovala som si tvár do dlaní, aby moje vzlyky nebolo tak počuť. A plakala som. Plakala som veľmi, ako mále dieťa. Stále dookola som si v mysli premieľala tú scénu, kedy Colin zomrel. Neustále som pred sebou videla jeho oči, oči bez života, bez lesku a bez tej chtivosti vedieť viac.

Zacítila som slabý závan a nejakú vôňu, no ani som si to vlastne neuvedomovala. Odrazu som na pleci pocítila dotyk. Tak veľmi som sa zľakla, až mi takmer vyletelo srdce z hrude. Vyskočila som na rovné nohy.

„Nevravela vám riaditeľka, že máte ísť do klubovne?“ spýtal sa ma vyčítavo profesor Snape. Ešte stále vystrašene som naňho hľadela. „Prečo ste tu? Prečo ste sa nevrátili na internát?“

Ja som ale nebola schopná reakcie. Len som naňho nemo zazerala. Nečakala som, že by sem teraz mohol prísť.

„Slečna Dickinsonová,“ oslovil ma spýtavo. Spustila som plecia a otočila sa chrbtom k nemu.

„Ak chcete, dajte mi trest a strhnite body, no nechajte ma teraz, prosím“ požiadala som ho slabým roztraseným hlasom.

„Nenechám vás tu, Dickinsonová,“ odpovedal okamžite a zvláštne vzdorovito. Zúfalo som vydýchla, oprúc si čelo o chladné kamene steny.

„Prosím, pane,“ utrúsila som.

„Dickinsonová-“

„Nechajte ma tu,“ pokračovala som ďalej.

„Nevyjednávam-“

„Potom sa vrátim, ale teraz,“ klesla som k zemi, „ma tu nechajte.“

„Premerlina, Dickinsonová,“ zavrčal. Kútikom oka som zahliadla, ako si ku mne čupol. „Vstaňte a okamžite sa vráťte na internát, inak-“

„Nie, pane,“ opäť raz som ho nenechala dohovoriť, „teraz nemôžem.“

„Neskáčte mi do reči,“ odsekol. No vôbec neznel tak nepríjemne ako pred malou chvíľou vo Vstupnej hale.

Vtom som však pocítila dotyk pod kolenom a potom i na chrbte. Profesor ma vzal do náručia. Nestačila som sa čudovať, aké zvláštne to bolo. Celá táto situácia. No nemala som silu riešiť to. A tak som sa ním nechala niesť až do jeho laboratória, kde ma pomaly položil do kresla pri krbe. Ani mi nenapadlo, že by tu Snape mohol mať také pohodlné kreslo a k tomu ešte aj krb. Schúlila som sa do klbka a objala si kolená. Cítila som sa tak otrasne slabá, taká unavená a akoby bez života.

Snape, ktorý na krátku chvíľu kamsi zmizol, sa vrátil späť. Cez plecia mi prehodil teplú deku a podal šálku s pariacim sa nápojom. Nechápavo som naňho pozrela. Díval sa na mňa, pozoroval moju tvár. A ja som skúmala tú jeho. V tej chvíli vyzeral byť tak... normálny, so srdcom, s citmi ako všetci ostatní.

„Prečo ste ma sem vzali?“ odvážila som sa spýtať. Niekoľko sekúnd mlčal, neprestajne mi hľadiac do očí. Napokon chrapľavo prehovoril.

„Pretože sa musíte upokojiť,“ čo ako veľmi sa snažil znieť odmerane, nevyšlo mu to. Asi som ho svojim smútkom obmäkčila. No nemohla som si pomôcť, nemala som dostatok sily, aby som tomu teraz zabránila. Aby som prestala plakať.

Všimol si slzy, ktoré mi stiekli po lícach. Stiahol obočie.

„Mali by ste prestať na to myslieť, uzavrieť si pred tým myseľ,“ poznamenal. Potichu som si odfrkla. Na chvíľku sa mi zachcelo pohádať sa s ním. Možno by som aspoň toľko nenariekala ako taká hus.

„Uzavrieť sa pred pocitmi, zamraziť si srdce,“ dokončila som namiesto neho. Odtrhla som pohľad od plameňov v krbe a pozrela mu do čiernych očí. „Možno by ste mi mohli dávať doučovanie aj v tomto, pane. Toto vám predsa ide najlepšie- nič necítiť, byť chladný a odmeraný.“

Vedela som, že by som si k nemu nemala takto dovoľovať, no v tej chvíli ma to netrápilo. Potrebovala som si nejako uľaviť. Hocakým spôsobom.

„Áno, to by som mohol,“ odsekol, tentoraz skutočne odmerane. Odvrátila som od neho vzdorovito tvár a zadívala sa opäť do krbu.

Nastalo ticho. A ja som opäť plakala, ibaže teraz celkom potichu. Tvár som už mala úplne mokrú a oči ma začínali bolieť a oťažievali.

„Nemáte tušenia, ako rád by som si to s ním vymenil,“ preťal to ticho odrazu. Pozrela som naňho. Díval sa do krbu ako ja predtým a tvár mu zdobil kamenný výraz.

„Čo to hovoríte?“ hlesla som. Opätoval mi pohľad. Zavrtel hlavou, podal mi pohár a keď som si ho od neho vzala, odišiel preč. A nechal ma tam samú. Presne tak, ako som predtým chcela.