Záškodníci

Ležala som v posteli a pozorovala poletujúce vtáčiky za oknom. Na oblohe nebolo ani jedného mráčika, preto som musela prižmúriť oči. Ťažkopádne som si povzdychla.

„Tak, ako sa máte, slečna Dickinsonová?“ milo sa mi prihovorila čaromedička, ktorá ma ošetrovala.

Odtrhla som pohľad od scenérie za oknom a preniesla ho najprv na moju nohu v sadre položenú na dvoch vankúšoch, a potom na čaromedičku.

„Ďakujem, dobre,“ odvetila som nedbalo, zahľadiac sa späť na modručkú oblohu. Podišla ku mne a hneď mi ju začala kontrolovať. Po chvíľke odo mňa odstúpila.

„Výborne, noha sa vám rýchlo hojí,“ oznámila mi nadšene, „ale sadru musíte mať.“

Celý čas som hľadela von oknom, no napokon som sa prinútila pozrieť opäť na ňu a pousmiať sa.

„To je skvelé,“ vyhlásila som potichu, no úprimne. Súcitne ma pohladila po vlasoch.

„Ak o tom budete chcieť hovoriť, som tu.“

Do očí sa mi votreli slzy, no potlačila som ich hlbokým nádychom. Nezmohla som sa na nič, len na prikývnutie. S úsmevom ma ešte celú skontrolovala a pobrala sa preč. Pri dverách som ju zastavila.

„Keby sa jeho stav zmenil,“ začala som, no ona ma nenechala dohovoriť.

„Tak vám dám hneď vedieť.“

S týmito slovami odišla z miestnosti.

Profesor Snape nebol nikdy veľmi príjemný človek, ale ak Harry tvrdil, že mu môžeme veriť- a ak skutočne bola pravda to, čo povedal Voldemortovi- bola som ochotná odpustiť mu to všetkého zlé, čo urobil nielen mne, ale aj mojim spolužiakom, a veriť mu.

Harry nám nepovedal ako a prečo, no dôverovala som mu. Vlastne aj preto som sa rozhodla v onú noc- teda v ono skoré ráno- ísť do Škriekajúcej búdy a pokúsiť sa profesorovi Snapovi pomôcť. Bolo mi celkom jasné, že mi nebude ďakovať, ak by sa prebral, a ani nebude nadšený, ak zistí, že práve ja som mu zachránila život. Vlastne som v to dúfala. Že sa to podarí. Že sa nakoniec preberie.

Strhla som sa a prudko otvorila oči, keď som pocítila jemný dotyk na mojej tvári.

„Mami,“ vydýchla som a zovrela ju v tuhom objatí. Z očí sa mi v tej chvíli vykotúľali slzy veľké ako hrach. „Ach, mami...“

Vzlykala som jej do vlasov ako malé dieťa. No nemohla som si pomôcť. Bola som taká šťastná, že ich vidím a že sú v poriadku.

„Len pokoj, zlatko, už je po všetkom,“ chlácholila ma a hladila ma pritom po vlasoch. Po dlhej- veľmi dlhej- chvíli sa odo mňa odtiahla. A ja som si v tej chvíli všimla aj niekoho druhého. Bol to ocko. Podišiel bližšie, natiahol ku mne ruku a keď som mu ju chytila, klesol ku mne na posteľ a objal ma.

„Madie, som taký rád, že si v poriadku,“ povedal potichu, keď sa odo mňa odtiahol. Utrela som si slzy z tváre a pousmiala sa.

„Je preč, je nadobro preč,“ šepla som. Nevedela som, či sa mám od toľkého šťastia a úľavy smiať alebo plakať. A tak som dovolila slzám opäť si vydobyť cestu von a skotúľať sa mi dolu po tvári, zatiaľ čo som sa zoširoka usmievala.

 „Bolo to strašné... myslela som, že... že tam všetci umrieme... ale... oni boli takí statoční... a Harry ho zabil,“ vysvetľovala som, aj keď sa nepýtali.

„My vieme,“ prikývla mama jemne. Chytila ma za ruku a pevne ju držala v tej svojej.

„A vieme aj to,“ ozval sa tento krát ocko, nuž som naňho pomaly pozrela, „že si zachránila profesora Snapa.“

Sklopila som pohľad.

„Nie, len som sa pokúsila ho sem priviesť,“ krútila som hlavou, „a aj tak ho sem doviedla profesorka McGonagallová a profesor Slughorne a ... a nie je ani isté, či to prežije.... či vôbec...“ nebola som schopná pokračovať.

Pred niekoľkými hodinami ho sem priviedli. Keď som sa prebrala, už sa stmievalo a žiaden z čaromedikov mi nepovedal, ako na tom profesor je. Jediné, čo som vedela, bolo, že len pred niekoľkými hodinami ten odporný hnusák, Voldemort, skončil. Zomrel. Bol navždy preč! Úplne preč! Na onom svete!

 „Madison,“ oslovil ma ocko trpezlivo, chytil ma nežne za spodok brady a prinútil ma pozrieť mu do očí, „zachránila si mu život.“

Chvíľu mi trvalo, kým mi došlo, čo povedal. No keď sa tak stalo, až mnou trhlo. Skákala som pohľadom z neho na mamu a dožadovala sa vysvetlenia. Alebo utvrdenia v tom, že som to skutočne pochopila správne.

„Áno, zlatko, žije,“ pritakala mama vľúdne, „ale je na tom zle. Bude vraj trvať, kým sa z toho dostane.“

V tej chvíli akoby do mňa udrel blesk. Vyskočila som z postele a nedbajúc na boľavú nohu, vyštartovala som z izby a ponáhľala sa chodbou- teda, išla som tak rýchlo, ako mi to barla a sadra na nohe dovoľovali. Podišla som k jednej z čaromedičiek, ktoré práve stáli na chodbe a vyhŕkla na ňu: „Kde leží profesor Snape?“

Zmätene pozrela na svoje kolegyne.

„Na osmičke,“ odvetila stále rovnako zmätene, nuž som sa ta ponáhľala. Ešte som začula, ako za mnou volá: „Slečna! Ale vy tam teraz nemôžete ísť!“

Nedbala som na jej slová. Keď som našla tie správne dvere, chytila som kľučku a s hlbokým nádychom ich otvorila. Vôkol postele, v ktorej profesor ležal, stáli niekoľkí čaromedici. Očividne kontrolovali jeho zdravotný stav. Chcela som ísť ďalej a zistiť, ako na tom je, no odrazu som pocítila na pleci niečiu ruku. Rýchlo som pozrela na jej majiteľa.

„Slečna Dickinsonová, nesmierne ma teší, že sa už cítite dobre,“ s úsmevom povedala profesorka McGonagallová. Hodila som očkom po Snapovi v posteli. A profesorka si to všimla. Pousmiala sa a zahľadela sa na mňa ponad svoje okuliare. „Musím sa obávať, slečna, že vás tam teraz nepustia. Budú mu robiť ešte nejaké vyšetrenia, ale som si istá, že neskôr ho budete môcť navštíviť. Zatiaľ sa vráťte do postele, vaša zranená noha potrebuje oddychovať rovnako ako aj vy.“

Zahryzla som si do pery. Pozrela som to na Snapa, to na ňu, a potom zas na Snapa a na McGonagallovú. Niekoľko krát som to ešte zopakovala, až som napokon neochotne prikývla. Nechala som sa ňou odprevadiť až do mojej izby, kde ma netrpezlivo čakali rodičia. Ľahla som si späť do postele.

„Vaša dcéra preukázala v minulú noc obrovskú odvahu a guráž, právom na ňu môžete byť hrdí,“ začula som profesorkin hlas odo dverí, pri ktorých sa potichu zhovárala s mamou a ockom. Začula som mamu zavzlykať.

Opatrne som sa prevalila na druhý bok a po chvíľke zazerania von oknom som opäť zaspala.

U Svätého Munga som bola ešte štyri dni, až kým sa nerozhodli- čaromedici a aj moji rodičia- že môžem pokojne odísť domov. Za celé tie dni ma ani jeden jediný raz nepustili k profesorovi Snapovi. Chcela som ho vidieť, chcela som sa ho spýtať, ako sa cíti, ako mu je, no nemohla som. A poriadne ma to štvalo.

Keď som sa vrátila domov, všetko bolo iné. Tým, že Voldemort zomrel, bol preč, všetko sa zmenilo. Všetko sa vrátilo do starých koľají tak, ako to bolo predtým, než po druhý krát povstal. Mala som pocit, akoby som mohla opäť normálne dýchať. Ako keď mi po dlhých dňoch späť doma dali dole sadru a ja som si nohu mohla len obväzovať.

No v skutočnom živote to nebolo také ľahké s tým obväzovaním. Nešlo len tak jednoducho previazať si oči a nedívať sa na tých smutných, zničených ľudí, ktorým vo vojne umreli blízki. Nešlo ignorovať to, koľko ľudí muselo odísť, opustiť svojich milovaných, aby sa to celé mohlo skončiť.

Z tohto poznania mi každý deň bolo zle. Noc čo noc sa mi snívalo, ako mama a ocko umierajú pri nohách toho odporného muža s haďou tvárou. Noc čo noc sa mi snívalo, ako umieram ja, ako umierajú ostatní. Ako umiera Harry, Fred Weasley, Colin, ako umiera ten najlepší profesor na škole, akého som kedy mala- profesor Lupin, ako umiera Ginny, Hermiona, moja najlepšia priateľka Dory a Brad... ach, áno, aj Bradley.

V to ráno som sa opäť raz prebudila do nitky premočená od potu a na tvári som mala slané slzy. Vyterigala som sa teda z postele a zaliezla do sprchy, kde som sa poriadne poumývala. O niekoľko minút neskôr som už sedela v kuchyni a tlačila do seba raňajky. Ocko ako zvyčajne popíjal kávu a čítal noviny. Dnes sa mi však do nich nechcelo hľadieť. Namiesto toho som hneď, keď som dojedla, zaliezla späť do izby. Hodila som sa na posteľ a spod vankúša vytiahla fotografiu takmer všetkých členov DA, do ktorej som patrila aj ja. Do očí sa mi natlačili slzy. Zúfalo som vydýchla, obrátila sa na bok tvárou k oknu, za ktorým pršalo ako z krhly, a privrela viečka. V rukách som pevne zvierala fotografiu.

Po veľmi dlhej chvíli tichého plakania sa na dvere mojej izby ozvalo klopanie.

„Madie, zlatko, niekto za tebou prišiel,“ oznámila mi mama. Neochotne som teda vstala z postele, utrela si slzy, odložila fotografiu späť pod vankúš a pomaly vyšla z izby, zamieriac do obývačky, kde ten dotyčný mal byť.

V okamihu, keď som ta vošla, takmer sa mi zastavilo srdce. Vyvalila som oči a pootvorila ústa. Čakala som kohokoľvek, ale JEHO teda vôbec nie. Čakala som, že ma po tých troch týždňoch od onoho osudného dňa prišla pozrieť Dory, alebo možno aj Bradley.

„Dobrý deň, slečna Dickinsonová,“ pozdravil mi zdvorilo zachrípnutým hlasom. Bolestivo si odkašľal a veľmi pomaly vstal z gauča. Ja som však naďalej zazerala na jeho popolavú tvár.

„Madie,“ oslovila ma mama netrpezlivo, načo som sa spamätala. Zaklapla som ústa a zamrkala.

„Dobrý deň, pane, čo vás sem privádza?“ vyhŕkla som zo seba na jeden dych.

Až keď ku mne urobil zopár maličkých krokov, všimla som si, že sa opiera o paličku. Nervózne som sa zamrvila na mieste. Mama sa na mňa usmiala, potom i na profesora a nechala nás samých. Pozrela som do zeme.

„Chcel som,“ začal potichu, opäť si odkašľal a pokračoval ďalej, „chcel som sa vám poďakovať.“

Rýchlo som mu pozrela do tváre.

„Ale za čo, pane?“

Urobil ďalší krok ku mne a potom ešte jeden. Neprestával sa mi pritom dívať priamo do očí presne tak, ako to zvykol robiť na Rokforte.

„Za to, že ste mi zachránili život,“ odvetil. Neviem, či mu robilo problém priznať to alebo rozprávať. Ale myslím, že oboje.

„Nemáte za čo,“ odpovedala som okamžite.

V jeho očiach sa mihol zvláštny tieň, neviem prečo. Stiahol obočie a väčšmi sa oprel o paličku. Pohľad mi zabehol na miesto niekoľko centimetrov pod jeho bradou, kde mu spod košele vykúkal maličký kúsoček obväzu. Všimol si to a prstami zašiel na to miesto. Rýchlo som sklopila pohľad k zemi.

„Dúfam, že sa cítite dobre,“ preťala som to ticho medzi nami. Keď som pozrela späť naňho, všimla som si, ako si dlaňou prešiel po tvári. Vyzeral znavene. A prezrádzali mi to aj jeho tmavé kruhy pod očami. Neviem, či mi aj chcel odpovedať, no ja som sa rozhodla pokračovať. Urobila som k nemu krok. „Pane, to ja by som sa mala poďakovať vám. Harry mi po- ehm, teda, viem, ako to v skutočnosti bolo,“ rýchlo som sa opravila a zadívala sa mu do obsidiánových očí, „to my všetci vďačíme za život vám. Viem, možno to bude znieť hlúpo alebo tak nejako, ale... ale v skutočnosti ste vy mne zachránili život. Celý ten čas, na Rokforte a aj mimo neho, ste nás ochraňovali pred Voldemortom. Nielen mňa a mojich priateľov, no predovšetkým Harryho.“

Na ten výraz v profesorovej tvári po mojich slovách nikdy nezabudnem. Bol tak úprimne prekvapený, až som mala chuť ho poriadne objať. No našťastie som sa ovládla. Na moje slová zareagoval len strohým: „To je v poriadku.“ a odišiel. Potom som ho nevidela niekoľko týždňov. Až do prvého septembra.