Záškodníci

Vošla som do Nemocničného krídla a sadla si k Siriusovi, ktorý pokojne spal. Pozerala som naňho tak dlho, až by si o mne ľudia mohli hocičo pomyslieť. Bol pre mňa všetkým. Milovala som ho s jeho prednosťami aj chybami. S jeho vráskami na čele, ktoré mal od rozčúlenia alebo prekvapenia. Jeho úsmev, oči, vlasy. Všetko. Nenašla by som na ňom ani jednu chybu. Bol úžasný taký, akým bol. Nemusel sa meniť a ani by som to od neho nikdy nechcela, pretože som sa zaľúbila do tohto Siriusa.

Nežne som ho pohladila po tvári, až sa zamrvil a otvoril oči.

„Ahoj, láska,“ zašepkala som láskyplne a chytila ho za ruku. „Ako sa cítiš?“

„Výborne,“ odvetil rozospato. „Koľko je vlastne hodín?“

„Niečo po druhej,“ nahla som sa k nemu a pobozkala ho. „Zajtra už ideme domov... Teším sa na náš nový dom. Som zvedavá, ako vyzerá. V Londýne môžeme nastúpiť do Rytierskeho autobusu, alebo môžeme použiť hop- šup práškovú sieť. Mama mi písala, že asi tri domy od toho nášho je hostinec, ktorý je pripojený k hop- šup práškovej sieti.“

„Tak radšej to ako Rytiersky autobus,“ uškrnul sa, na čo som len súhlasne prikývla. O niekoľko hodín ho už madam Pomfreyová pustila a my sme vošli do jeho izby. Keď ho chalani zbadali, šťastne zvýskli a hneď ho obkolesili, búchajúc ho do chrbta.

„Hej, hej, chalani. Kľud! Ešte len teraz sa vrátil z Nemocničného krídla,“ zastavila som ich a viedla Síria k jeho posteli. Pokojne si do nej ľahol. Vtisla som mu na pery bozk a postavila sa k jeho skrini. „Idem ti zbaliť veci,“ odpovedala som na jeho spýtavý pohľad.

Spod postele som vytiahla jeho kufor a začala doňho ukladať jeho veci. O pol hodiny bol už zbalený a ja som vošla do svojej izby. Baby sa tiež balili, no keď som vošla, s očakávaním sa ku mne otočili. Povzdychla som si a podišla k svojej skrini.

„S Luciusom sme sa príliš zblížili,“ začala som narovinu. „Nikdy som si nevšimla, čo ku mne cíti. Myslela som si, že sme len priatelia, no mýlila som sa. Neprestal ma ľúbiť ani po toľkej dobe,“ vravela som, zatiaľ čo som si odkladala veci do kufra. Baby sedeli na posteli a pozorne ma počúvali. „Včera na tom plese sme to obaja s alkoholom prehnali a určite si viete predstaviť, čo sa dialo potom, čo sme odišli... Išiel ma odprevadiť, no nedostali sme sa k tomu. Viem, že bola chyba dovoliť mu to, ale včas sme sa zastavili. Siriusovi to rozhodne nepoviem. Možno raz, v správny čas... ale teraz ešte nie. Dnes sme si to s Luciom vyjasnili a... určite ostanem so Siriusom. Milujem ho a nebola by som schopná opustiť ho. Ale zase ani Luciusa, no rozhodla som sa. Bude to pre mňa a pre Luciusa ťažké, no tak je to lepšie. Nemôžem povedať, že ho ľúbim... to nie. Len ma zvláštnym spôsobom priťahuje.“

„Ty si blázon, Lizy,“ poznamenala Nat s úškrnom. Len som sa zasmiala a hodila do tašky posledné tričko. Postavila som sa k zásuvke a otvorila som ju. Mala som v nej veľa pokladov. Nuž som si ich začala odkladať do kufra.

„Cez prázdniny vás očakávam u mňa doma- Banbridge 25... Branbridge je malé mestečko južne od Belfastu,“ prehovorila som po chvíli ticha a zatvorila kufor. Poobzerala som sa po izbe. „Bude mi to tu chýbať.“

„Aj mne,“ priznala sa Lily. „Ale ešte máme celý večer na to, aby sme si to tu užili.“

Na to schmatla svoj vankúš a hodila mi ho do hlavy.

„Chceš vojnu? Máš ju mať,“ zavrčala som so smiechom a hodila do nej svoj vankúš. Alice a Nat sa k nám pridali. Nakoniec som sa vzdala, lebo by to inak nikdy neskončilo. „Poďme na večeru, som hladná.“

Baby len prikývli, a tak sme šli po chalanov a vybrali sa do siene na slávnostnú večeru. Nabrala som si pečené zemiaky a schuti sa do nich pustila. Dumbledore vyhlásil víťazov. Na prekvapenie nás všetkých to bol Bystrohlav. V podstate mi to bolo jedno, aj tak som si užívala posledný večer TU.

 Po večery sme sa so Siriusom ešte išli prejsť okolo hradu a užívali sa teplý vánok. Cestou späť do klubovne sme stretli Rega. Sirius bez okolkov pokračoval v ceste, keď som sa naňho ospravedlňujúco pozrela. Pochopil, že sa chcem porozprávať s Regom.

„Takže sa pravdepodobne vidíme posledný krát,“ prehovoril.

„Nemyslím si. Rozhodne ťa ešte budem chcieť vidieť,“ uškrnula som sa.

„Ja tiež,“ zazubil sa. Chvíľu som naňho len tak hľadela, až som to nevydržala a zovrela ho v tuhom objatí.

„Budeš mi chýbať,“ zaúpela som a odtiahla sa od neho. „Určite mi píš, čo máš nové,“ naprávala som mu pokrkvané tričko, „a príď ma niekedy pozrieť. Možno prídem ja, neviem. Uvidím, či ma Sirius pustí.“

Reg sa veselo zasmial. Schytila som jeho tvár do dlaní a pobozkala ho na líce.

„Tak sa maj a dávaj na seba pozor,“ povedala som. Naposledy som ho objala a odišla preč. Och, neznášam lúčenie! Vždy sa rozplačem.... Presne ako teraz. Utrela som si slzu spod oka a vošla do izby.

S babami sme posledný večer strávili pri chalanoch. Bavili sme sa a rozprávali o prázdninách. Ja som sa už nevedela dočkať... ale iba nášho nového domu a mamy a sestry...

Večer som si naposledy užívala posteľ s baldachýnom a zaspávala som so skvelým pocitom. Tento rok bol zaujímavý. Nikdy už takýto nezažijem. Nič z toho, čo som zažila, neľutujem. Ani chyby... no možno niektoré. Pozrela som von oknom na oblohu posiatu miliónmi hviezd a spokojne som zaspala.

Ráno ma zobudil budík. Vstala som z postele a v kúpeľni sa poriadne umyla. Zbalila som si všetky veci z kúpeľne a obliekla sa do džínsových šortiek a červeného topu so zlatým levom v strede. To tričko mi kúpila mama. Kým som sa ešte pripravovala, baby už vstali a tiež sa začali obliekať. O niekoľko minút sme už raňajkovali vo Veľkej sieni. Naposledy som si ju obzrela a vrátila sa do izby po svoj kufor.

Tam som strávila asi pätnásť minút. Baby ma neustále volali, že už je čas ísť, no mne sa nechcelo. Vedela som, že sa sem o dva mesiace vrátim, no bolo tu tak skvele, že som nechcela odísť. Dlaňou som prešla po posteli a zhlboka sa nadýchla. Ešte som sa naposledy obzrela a vyšla z izby. Baby aj Záškodníci ma čakali v klubovni. Prehodila som si sveter cez rameno a vykročila chodbou.

Nasadla som do koča a sledovala, ako mi mizne Rokfort z dohľadu. V duchu som si povzdychla a otočila sa k Siriusovi. Neskôr sme nastúpili do vlaku a usadili sa do prvého voľného kupé. Celou cestou sme s babami preberali svoje veci a chalani zas svoje. Keď už sme vystúpili z vlaku, pohľadom som behala po celom nástupišti.

„No tak, kde je?“ mrmlala som si sama pre seba.

„Niekoho hľadáš?“ opýtal sa ma hlas za mnou.

„Len-“ otočila som sa na podpätku, no hneď som zmĺkla. „Teba,“ odvetila som jednoducho.

„Prečo?“ zatiahol Lucius. Len som sa naňho usmiala a tuho ho objala. Nechcela som ho pustiť, a tak som sa ho len pevne držala. „Elizabeth, no tak, pusť ma,“ smial sa. Nakoniec som sa ním nechala odtlačiť a odtiahnuť ku stene, kde sa na mňa široko usmial.

„Budeš mi veľmi chýbať,“ povedala som a chytila ho za ruku.

„Aj ty mne,“ odvetil. Pozrel mi na ruku, ktorú mi jemne hladil. Sledovala som každý jeho pohyb. „Po prázdninách sa uvidíme.“

„Ale to sú až dva mesiace,“ zaskučala som.

„To prežiješ,“ zaškeril sa. „Uži si prázdniny a napíš mi, ako sa máš.“

„Budem ti písať každý deň,“ zaprisahala som sa.

„Až tak často nemusíš. Úplne stačí raz za týždeň,“ usmial sa. Len som prikývla a ešte raz ho objala.

„Tak sa maj,“ zašepkala som a rýchlo si utrela slzu, ktorá mi stiekla po tvári. Lucius sa ku mne nahol a pobozkal ma. Vyzeralo to skôr, akoby mi vtisol pusu na líce, no bol to letmý bozk na pery. Zalapala som po dychu, no skôr než som sa stihla spamätať, bol preč. Povzdychla som si a vykročila k priateľom. S babami som sa lúčila asi pol hodiny. Potom mi ďalších dvadsať minút trvalo, kým som sa rozlúčila s Remom, Jamesom a Petrom.

Nakoniec sme sa každý pobrali svojou cestou. Ja a Sirius sme išli do Deravého kotlíka, odkiaľ sme sa mali ísť do Banbridgeu. Došli sme tam, no pred odchodom sme si dali ďatelinové pivo. O niekoľko minút sme sa cez hop- šup práškovú sieť premiestnili do malej krčmy o tri domy ďalej od toho nášho. Poďakovali sme sa bacuľatej pani, ktorá tento hostinec vlastnila a vyšli sme na ulicu. 

Prešli sme po ulici a zastali pri dome s číslom 25. Bol to dvojposchodový biely dom s veľkou záhradkou a terasou. Otvorila som bránu. Moja sánka spadla skoro až na zem. To, čo som videla, mi vyrazilo dych. Pri dome bola malá skalka a okolo nej kvetinový záhon. O trošku ďalej bola hojdačka a malé stromčeky. Tesne pri dome sa tiahol dlhý pás rôznych kvetín. Najviac ma však upútali tie- pre mňa- najkrajšie... Žlté ľalie.

Tak takto som si predstavovala svoj vlastný dom. Šťastne som sa zasmiala a chytila Siriusa za ruku.

„Páni, je to tu krásne,“ skonštatoval bez dychu.

„O to sa určite postarala moja sestra. Počkaj, až ju uvidíš. Je padnutá na hlavu,“ zaškerila som sa a ťahala ho k dverám. Zazvonila som. Hneď na to som počula kroky, náhliace sa k dverám, ktoré sa otvorili a v nich stála moja mama. Ani som sa nestihla nadýchnuť a už som bola v jej objatí.

„Zlatko, tak si mi chýbala,“ vtisla mi na čelo horúci bozk.

„Aj ty mne, mami,“ usmiala som sa na ňu a otočila sa k Siriusovi.

„Sirius, rada ťa opäť vidím,“ potriasla si s ním ruku.

„Aj ja vás. Ako sa máte?“ zdvorilo sa jej opýtal.

„Výborne,“ odvetila. „Poďte dnu.“

Vošli sme do predsiene. Bola malá a okrúhla. So Siriusom sme si opreli kufre o stenu a vykročili do kuchyne. Mama mi otvorila dvere a mávla rukou. 

„Fíha,“ zahvízdala som. Kuchyňa bola veľmi útulná, rovnako ako aj obývačka. Presne takto som si predstavovala svoj dom. Bolo to až neuveriteľné.

Zrazu som sa znova ocitla v tuhom objatí. Nevidela som nič, len husté hnedé vlasy. Bola to moja sestra- Júlia. Pustila ma a obe sme šťastne zvýskli.

„Och, ty si vyrástla,“ skonštatovala a prezrela si ma veselým pohľadom.

„A tvoje vlasy znova zhustli,“ zaškerila som sa. Odsunula som sa bokom a ukázala na Siriusa. „Tak toto je môj priateľ, Sirius. Láska, toto je moja sestra,“ zaváhala som, „Julie.“

Tá sa hlasno rozosmiala a podala Siriusovi ruku. Potom obaja vyniesli kufre hore, zatiaľ čo ja som sa rozprávala s mamou.

„Toto je tvoja izba,“ povedala Lia, otvoriac  prvé dvere na poschodí. Moja sánka spadla po druhý krát... ale teraz fakticky. Vošla som dnu. Mala som pocit, akoby som bola na Rokforte. Celá izba bola presne taká istá ako tá moja v Rokforte. Šťastne som sa na sestru pozrela.

„Ako-“

„Niekto nám s tým teraz pomohol,“ uškrnula sa a jemne kývla smerom k Siriusovi. Ten sa len vyškieral.

„Láska, to si bol ty?“ užasnuto som sa opýtala.

Ten len prikývol. „Myslel som si, že sa ti to bude páčiť a asi som sa nemýlil.“

„Robíš si srandu? Je to perfektné!“ objala som ho a pobozkala.

Zložila som si veci a spolu so Siriusom sme sa pobrali na večeru. Celý čas som mame hovorila o tom, aký bol celý rok, aj keď sme sa počas neho niekoľkokrát videli. Musela som jej povedať o mojich výsledkoch, s ktorými som bola nadmieru spokojná. Profesorka McGonagallová nám ich dala ráno pred odchodom. Vytiahla som papier a šťastne ho mame podala.

Transfigurácia                                  Prekonáva očakávania

Čarovanie                                          Prekonáva očakávania

Obrana proti čiernej mágii             Vynikajúci

Elixíry                                                  Vynikajúci

Dejiny mágie                                     Prekonáva očakávania

Veštenie                                             Prekonáva očakávania

Starostlivosť o zázračné tvory       Prekonáva očakávania

Astronómia                                         Vynikajúci

„Výborne, blahoželám,“ usmiala sa na mňa. „To si zaslúžiš malý dezert.“

Kývla mojej sestre, ktorá vstala od stola a o niekoľko sekúnd k nám už kráčala s veľkou ovocnou tortou- mojou najobľúbenejšou. Len som sa šťastne usmiala a pustila sa do nej. Ani neviem prečo, ale spomenula som si na môjho ocka- nebiologického, toho, s ktorým som žila štrnásť rokov. Len štrnásť a to preto, lebo sa na nás pred rokom vykašľal. Nakoniec sa s mamou rozviedol a nám je bez neho skvele.

 Po večery sme sa ešte chvíľu rozprávali, no potom sme si so Síriom išli ľahnúť. Poriadne som sa umyla, obliekla do pyžama a ľahla si Siriusovi na rameno. Vtisla som mu na pery bozk a zaspala do pokojného spánku, tešiac sa na zajtrajší deň- ktorým mimochodom začínajú tie najlepšie letné prázdniny v mojom živote.