Záškodníci

„Môžem si prisadnúť?“ opýtal sa ma Sirius a ja som sa rýchlo narovnala, no on ma zatlačil naspäť. „Pokojne lež, vidím, že si potrebuješ oddýchnuť. Ja si sadnem tu k tebe,“ zdvihol mi nohy, sadol si a položil ich na svoje kolená.

„A nevadí ti to?“ opýtala som sa ho.

„Vôbec,“ usmial sa na mňa a hral sa s remienkom na mojich topánkach.

„Ako dopadlo rande?“

„Bolo celkom fajn. Kitty je veľmi milá, ale ukecaná,“ odvetil a stále sa usmieval.

„Prečo sa tak usmievaš?“ nechápavo som sa ho opýtala.

„Len tak,“ odvetil a ja som ho prebodávala pohľadom. „Fajn... rozmýšľal som nad tým naším plánom,“ zašepkal a tajnostkársky na mňa pozeral.

„No?“ pobádala som ho, lebo som chcela vedieť, na čo prišiel.

Nahol sa ku mne a spustil: „No... mohli by sme ich zatvoriť do nejakej triedy... a tak vlastne nebudú mať na výber a budú musieť byť spolu... ale bolo by to lepšie urobiť až cez víkend... chápeš, nebude škola...“ dokončil a čakal na môj názor. Hľadela som naňho, akoby práve spadol z Marsu.

„To je tvoj plán?“ opýtala som sa ho a on len zmätene prikývol. „Nič horšie ťa už nemohlo napadnúť?!“ oborila som sa naňho, no on mi prikryl ústa svojou dlaňou.

„Ticho! Veď nás môžu počuť!“ Urazene som naňho hľadela. „Budeš ticho, keď dám dole ruku?“ Chvíľu som premýšľala a potom som prikývla. Pomaly stiahol svoju ruku z mojich pier a pozorne ma sledoval.

„Ty si sa zbláznil?!“ potichu som sa naňho oborila. „Zatvoriť ich? Veď ma Lily priklincuje, keď zistí, že s tým mám niečo spoločné!“

„Tak to zvalím na seba,“ poznamenal.

„No jasné a potom priklincuje teba...“

„No tak vidíš... a teba napadlo niečo lepšie?“

„Nie...“ povýšenecky som odvetila, ale aj napriek tomu sa mi po tvári rozlial široký úsmev. „Koľko je vlastne hodín?“ opýtala som sa ho a on pozrel na hodinky, čo mal na ruke.

„O pätnásť minúť šesť,“ odvetil.

„Počuj... je to fajn nápad, ale ja skúsim vymyslieť ešte niečo... ak však do konca týždňa na nič iné neprídem, urobíme to podľa tvojho plánu, jasné?“ súhlasne prikývol. „Fajn, ja teraz musím ísť, tak sa o tom porozprávame potom. Tak sa maj,“ povedala som a vstala som z gauča. Pri portrétovej diere som naňho žmurkla a vyšla som von.

LUCIUS:

Vstal som skoro ráno. V noci som premýšľal nad tým, čo urobím a tak som vzal brko a pergamen a začal písať: Dnes o šiestej večer na siedmom poschodí pri gobelíne Barnabáša Bláznivého. L.M.

Ešte raz som si to prečítal a vyšiel som z izby. To L.M. možno pochopí a ak aj nie, tak to bude aspoň prekvapenie. Došiel som do soviarne a hľadal som nejakú vhodnú sovu, až som jednu zazrel celkom na konci. Podišiel som čo najbližšie k nej a zdvihol ruku. Hneď mi na ňu priletela a otrčila labku. Ja som jej na ňu priviazal list.

„Dones to Elizabeth, ale až na raňajky. Zatiaľ si choď zalietať,“ povedal som jej a ona slabo zahúkala a odletela preč. Otočil som sa a pomaly som kráčal späť do klubovne, aby som si vzal tašku s knihami.

Sadol som si za stôl vo Veľkej sieni a nabral som si raňajky, keď ku mne došli moji ´priatelia´.

„Kde si bol?“ opýtala sa ma Bella.

„V soviarni,“ odvetil som jej. Ju to nemusí zaujímať len preto, že je to sestra mojej frajerky. Neznášam ich všetkých, ale ak sa chcem niekde v budúcnosti dostať, budem ich potrebovať. Nie že by mi záležalo len na sláve, ale nechcem skončiť ako nejaký povaľač.

Všimol som si, ako do siene vošla Elizabeth a pozrela na mňa. Nechcel som dať nič najavo, a tak som sa tváril celkom normálne. Ona sa však začervenala... mal som chuť sa za ňou rozbehnúť a bozkávať ju.

O chvíľu priletela sova, ktorej som ráno dával list a pristála pred Elizabeth. Videl som, ako sa prekvapene tvári. Otvorila ho a čítala. Ten pako Lupin sa jej niečo opýtal, no ona len pokrčila plecami, niečo mu povedala a poobzerala sa po sieni. Rýchlo som sa vrátil k raňajkám, aby nezistila, že je odo mňa, ale sledoval som ju kútikom oka.

Celý deň prebehol akosi prirýchlo a ja som sa ani nenazdal a bol večer. Sedel som v klubovni a premýšľal nad ňou. O chvíľu sa s ňou mám stretnúť, ale pochybujem, že ráno zistila, že som to ja. A možno aj hej, len to nechcela dať najavo. Kto vie...

Vstal som z kresla a odchádzal preč, keď na mňa zavolala Narcissa.

„Lucius, kam ideš?“

„Mám predsa službu, musím ísť,“ odvetil som tónom, akoby to bola najväčšia samozrejmosť. Chcel som, aby mi uverila, čo sa mi aj podarilo, lebo prikývla. A naozaj som mal službu, ale požiadal som McMillana, aby to zatiaľ ťahal sám, lebo som ešte nevedel, ako dnešný večer dopadne...

 Otočil som sa a vyšiel z klubovne. Kráčal som chodbami a veľmi som sa tešil, až ju znova uvidím a možno aj... no nechajme sa prekvapiť.

Došiel som na siedme poschodie ku gobelínu Barnabáša Bláznivého. Elizabeth tu ešte nebola a tak som sa oprel o stenu a čakal, kým príde. Prešlo len niekoľko krátkych minút, keď som z druhej strany chodby začul kroky. Rýchlo som sa narovnal a napravil si habit. Spoza rohu vyšla Elizabeth a ja som sledoval jej ladné kroky. Z diaľky vyzerala ešte menšia, ako keď stojí hneď pri mne. Sledoval som, ako jej elegantne povievajú dlhé vlasy. Zatvárila sa trochu šokovane, z čoho mi došlo, že asi nečakala mňa.

ELIZABETH:

Konečne som došla na siedme poschodie a kráčala som po chodbe. Jediná osoba, ktorá tam bola, bol Lucius. Bože! To nemôže byť pravda! To mi ten list poslal on? Pomaly som podišla k nemu so širokým úsmevom a nespúšťala som z neho oči.

„Tak, to si bol ty, kto mi ráno poslal ten list?“ opýtala som sa ho zvedavo.

„Pozerám, že si asi čakala niekoho iného,“ odvetil smutne.

„Práveže som nevedela, koho tu mám čakať,“ poznamenala som a on mi pozrel do očí. Podišiel celkom ku mne a vtisol mi na líce bozk. Začervenala som sa.

„Niečo odo mňa potrebuješ, alebo si ma chcel len tak vidieť?“

„To druhé,“ odvetil, chytil ma za ruku a ťahal ma po chodbe.

„Kam ideme?“

„Na večeri si nebola, tak asi budeš hladná... ideme do kuchyne,“ vysvetlil a ja som naňho len zarazene hľadela. On mi číta myšlienky? Ako vie, že som hladná?

Ešte sme len vošli do kuchyne a už k nám pribehli domáci škriatkovia.

„Čo si dáte, slečna?“ opýtal sa ma jeden z nich a hlboko sa mi klaňal. Pozrela som na Luciusa a ten sa len usmieval nad mojím výrazom.

„Jablkový koláč a dve ohnivé whisky, Forky,“ odvetil Lucius. „Ale ticho!“ zasmial sa a ťahal ma k stolu, ktorý som si až teraz všimla. Bol hneď pri veľkom kozube, v ktorom pukotal ohník.

„Ty ho poznáš?“ opýtala som sa Luciusa, keď nám ten istý škriatok priniesol koláč a whisky.

„Áno, chodím sem často a Forkyho poznám už veľmi dlho. Vždy mi všetko dá s veľkou ochotou... aj keď je to ohnivá whisky,“ vysvetlil a neprestajne sa usmieval. Posunul predo mňa koláč a jeden kúsok mi položil na tanier. „Dobrú chuť.“

„A ty si nedáš?“

„Nie, vďaka. Ja som už jedol,“ odvetil a nespúšťal zo mňa oči.

„Čo je?“ opýtala som sa ho.

„Nič... len ťa rád vidím,“ povedal a zvodne sa na mňa usmial.

„Aj ja teba,“ odvetila som a pustila som sa do koláča. O pár minút bol už tanier prázdny a ja som bola plná na prasknutie.

„Nech sa páči,“ podal mi pohár s ohnivou whisky.

„Ja neviem...“ otáľala som.

„Len si daj, nik sa o tom nedozvie. Forky to nikomu nepovie. Však Forky?“ zvolal nahlas na škriatka a ten len odušu prikyvoval.

„Tak teda fajn,“ vzala som do ruky pohár a schuti som si odpila. Hneď ma však striaslo, ale nie preto že to bolo hnusné, ale preto, že NA MŇA to bolo až príliš silné. Po druhom poháriku sa mi už točil svet okolo a ja som sa nekontrolovateľne smiala. Ani sama neviem z čoho, ale bolo mi veľmi do smiechu. Lucius sa pridal ku mne a spolu sme sa smiali nad učiteľmi.

„A Flitwick je taký malý, že ho ani nevidno od zeme... ani neviem, že ho na prestávkach niekedy stretnem, až kým ma neupozorní, aby som doňho nekopol...“ rozosmial sa Lucius a ja som sa z toho už ani nemohla nadýchnuť.

Dopili sme a spolu sme ´vykročili´ chodbou. Niekoľko krát s nami spadlo, lebo ani jeden z nás nedokázal poriadne stáť na vlastných nohách a keďže sme sa držali v objatí, spadli sme obaja naraz. Celou cestou sme sa smiali a hučali sme po obrazoch, duchoch a dokonca aj po Zloduchovi.

„Počuj, ty veľký sraľo! Mňa vôbec nezaujíma, či si zo mňa budeš robiť srandu. Si škaredý? Si! Ale ak si budeš uťahovať z Winnersovej, tak ti rozbijem nos... síce neviem ako, ale nejako to urobím... tak si na mňa dávaj bacha!“ hovoril Lucius s ťažkosťami, lebo- tak ako mne- aj jemu sa krútil jazyk z toľkej whisky. Ja som ho len ťahala preč, aby naňho Zloduch nezaútočil, alebo nezavolal nejakého učiteľa. No ten tam len tak visel vo vzduchu a nechápavo hľadel na Luciusa.

„To si mu teda dal. Len aby ti ešte nezavaril,“ povedala som mu, keď sme boli na polceste do chrabromilskej klubovne. Lucius ma chcel za každú cenu odprevadiť, nuž som musela súhlasiť.

„Nech aj zavarí. Je mi to jedno,“ odvetil hrdo.

Došli sme až k portrétu Tučnej panej a ja som na ňu vyhŕkla heslo, ešte skôr ako som si to premyslela. Tá sa s nevôľou prehupla v obraze a odkryla vchod do klubovne. Otočila som sa k Luciusovi.

„Ďakujem za krásny večer,“ zachichotala som sa.

„Nemáš za čo, Elizabeth. Môžeme si to zopakovať, ak chceš,“ povedal, pri čom na mňa skoro spadol. Len tak- tak som ho zachytila a oprela o stenu.

„Veľmi rada si to zopakujem...“

Lucius sa odlepil od steny a vykročil ku mne. Pomaly mi položil ruku na moje bedrá a pritiahol si ma k sebe.

„Celý deň som na toto čakal,“ zašepkal a prisal sa na mňa svojimi perami. Bozkával ma s takou nehou a dravosťou zároveň. Jeho bozky ma natoľko omámili, že som nevedela, čo robím. Zistila som to až vtedy, keď som sa ocitla na gauči v klubovni a Lucius si na mňa ľahol. Ešte že bolo tak neskoro a v klubovni nikto neostal, inak by sme mali problémy.

„Lucius, to by sme...“

„Psst!“ zahriakol ma potichu a prešiel mi ukazovákom po líci, potom po krku, až zastal pri začiatku mojej košele. Nabehli mi z toho zimomriavky. Pomaly chytil prvý gombík a rozopol mi ho, a potom druhý a tretí, až som mala celú košeľu rozopnutú. Začal ma bozkávať na krku a potom na bruchu, no ja som ho od seba odstrčila.

„Lucius, to by sme naozaj nemali robiť,“ povedala som a postavila som sa na nohy. Trochu sa mi zatočila hlava, ale ustála som to. Lucius hneď podišiel ku mne a začal mi zapínať košeľu. Keď zapol aj posledný gombík, jemne mi prešiel po rebrách a pozrel mi do očí.

„Prepáč, ale neviem sa tomu ubrániť...“ odvetil potichu a dlaňou ma hladil po líci. Len som spokojne zamraučala. „Asi by som mal ísť,“ povedal a vtisol mi na pery horúci bozk. Prikývla som a on rýchlo vyšiel z klubovne.

Mala som poslednú šancu... Vybehla som z klubovne a ponáhľala som sa za ním. Asi počul, ako za ním bežím, lebo sa otočil a ja som sa mu hodila okolo krku a začala ho vášnivo bozkávať, až sa zatackal. Ostal prekvapený, no aj napriek tomu ma pevne chytil okolo pásu a pritisol čo najbližšie k sebe. Bozkávali sme sa tak niekoľko minút, keď som sa od neho konečne odtrhla a pozrela mu do očí.

„Pobláznenie,“ dostala som zo seba.

„Myslíš?“

„Neviem, ale dúfam, že nie,“ odvetila som a vtisla mu na pery posledný vášnivý bozk. „Musím ísť. Dobrú noc,“ otočila som sa na podpätku a odišla do klubovne.

Vošla som do spálne a narýchlo som sa osprchovala, aby som zo seba dostala ten alkohol. Už celkom umytá som sa hodila na posteľ a v sekunde som zaspala.