Záškodníci

LUCIUS:

Bola už tma a ja som sa prechádzal po chodbách. Mal som službu s Amandou McRowellovou, ale ona išla na prvé poschodie. Ja som bol akurát na siedmom, keď som začul nejaký pohyb od druhého konca. Pomaly som sa blížil k zdroju zvuku. Niekto niečo zašepkal a hneď stíchol. Ten šepot mi bol veľmi povedomý, no nevedel som si spomenúť, komu by mohol patriť. Urobil som pár tichých krokov, keď sa predo mnou zjavilo nejaké dievča. Prekvapene sme na seba zazerali a ja som urobil krok vpred. Spoznal som tie vlasy- dlhé skoro po pás a višňovo červené... a tú postavu. To mohla byť len...

„Elizabeth?“ oslovil som ju.

„A-áno,“ povedala a ja som z jej hlasu začul obavy. Bože! Ja som ju asi vystrašil. Pristúpil som k nej a chcel som jej povedať, že som to ja a že sa nemusí báť, keď tu... „Lucius? Čo tu robíš?“

Nechápal som tej otázke. Veď predsa JA som prefekt a ONA má zakázané chodiť po chodbách po večierke.

„No, to sa ťa môžem opýtať aj ja. Je už po večierke a ja som prefekt. Mal by som ti za to strhnúť body,“ povedal som a pristúpil až úplne k nej. Tváre sme mali blízko pri sebe, takže som cítil jej úžasnú vôňu. Musel som sa jej dotknúť, ešte aspoň raz. A tak som pomaly zdvihol ruku a pohladil ju po tvári. Potichu vzdychla a ja som ju chcel tuho objať a nikdy nepustiť, no ona urobila niečo, čo som nečakal.

Chytila moju tvár do svojich teplých dlaní a pobozkala ma. Bol to tak horúci bozk, tak túžobný. Od samej radosti som ju chytil okolo pásu a pritiahol čo najbližšie k sebe. Ona ma chytila okolo krku ako nejaký kliešť a pevne ma držala, akoby sa bála, že ju pustím. Nemal som to v úmysle, dnes nie. Keď sme sa teraz stretli, tak k tomu musí byť nejaký rozumný dôvod. Pomaly som ju tlačil dozadu, až kým nenarazila na stenu. Jemne zastonala a vtedy som si spomenul, že má zranenú ruku. Rýchlo som na ňu pozrel.

„To je v poriadku,“ zašepkala a usmiala sa na mňa. Ale bol to tak krásny úsmev. Prisal som sa na ňu svojimi perami a ruka mi skĺzla až k začiatku jej sukne, ale nižšie som sa neodvážil ísť. Zachichotala sa. Bola tak rozkošná, až som myslel, že... No viete si predstaviť čo. ;)

Znova som od nej odlepil svoje pery a pozrel som jej do očí. Nechápavo na mňa hľadela a tak som ju chytil za ruku a ťahal som ju k najbližšej učebni. Nenamietala, za čo som jej bol vďačný. Zastali sme až pred jednou učebňou, ktorá sa nikdy nepoužívala. Otvoril som dvere a vtiahol ju dnu. Otočil som sa k nej a videl som, ako napäto čaká. Pár sekúnd sme na seba hľadeli a potom som podišiel až úplne k nej. Znova som mal chuť dotýkať sa jej. Jednou rukou som ju chytil okolo pásu a druhú som pomaly zdvihol k nej. Ukazovákom som jej prešiel po líci, potom po krku a zastal som až na mieste, kde sa jej zapínala košeľa. Na sucho som preglgol a bránil som sa pred neuváženým dotykom.

Zbadal som, ako jej nabehli zimomriavky. Rýchlo mi chytila ruku a držala ju v tej svojej. Znova som sa na ňu prisal a bozkával som ju všade tam, kam moje pery dosiahli. Bol to taký zvláštny pocit. Nedokázal som ju prestať bozkávať, akoby bola niečo, na čom závisí môj život a keď ju prestanem objímať, zomriem.

Zhodil som zo seba habit a položil ho na zem. Aj ten jej som dal dole a položil ho hneď vedľa toho môjho. Jemne som ju zatlačil na zem a ona si poslušne sadla na habity. Posadil som sa k nej.

„Čo si zač?“ táto otázka mi vyletela z úst prv, než som jej stihol zabrániť. Prekvapene zažmurkala.

„Som človek a som študentka tejto školy, tak ako aj ty,“ odvetila, nespúšťajúc zo mňa oči.

„Ja viem,“ netrpezlivo som prehovoril. „Ale prečo som z teba taký hotový? Nedokážem sa ubrániť tvojim bozkom a dotykom. Akoby si ma nejako začarovala.“

„No ja ťažko,“ poznamenala so sklonenou hlavou.

„Prečo?“ nechápavo som sa opýtal.

„To je jedno... Lucius... čo sa to s nami deje? Čo to robíme?“

„Ja neviem,“ odvetil som popravde. „Možno... možno sme len zúfalí a takto sa od toho všetkého môžeme odpútať.“ Prikývla a pozrela mi do očí. Ja som v tých jej zahľadel akési zúfalstvo.

Ľahol som si a ona ku mne. Chvíľu sme pozorovali tiene na strope a potom som sa k nej otočil a pobozkal ju. Ona sa však odo mňa odtiahla.

„Nie, ty máš dievča,“ prehovorila.

„Ja ju ale neľúbim. Mne... mne sa páči iná,“ odvetil som a pozrel jej do očí. Zarazila sa.

„Aha...“

„TY sa mi páčiš, Elizabeth,“ trval som na svojom. Prekvapene na mňa pozrela, no na tvári sa jej rozlial široký úsmev. Nežne ma pobozkala a ľahla si na moje rameno. Ja som ju jemne objal okolo pliec a ticho sme ležali. Po niekoľkých dlhých minútach som si uvedomil, že je až príliš ticho a tak som sa na ňu pozrel. Ach bože! Ona spí! Bola taká krásna a taká pokojná. Pozrel som na hodinky a zistil som, že je už niečo po pol jednej. Chcel som ju zobudiť a poslať na internát, ale nemal som to srdce. A tak som ju nežne pobozkal na čelo. Zamrvila sa a otvorila oči.

„Poď, pôjdeme už spať,“ povedal som jej a ona pomaly vstala. Pomohol som jej obliecť si habit a vzal som ju do náručia. Niesol som ju tak až k ich klubovni. Tam som ju položil na zem a zahľadel sa na ňu.

„Je to bláznovstvo,“ prehovorila potichu. „Poznáme sa deň a...“

„A som z teba mimo,“ dokončil som za ňu. Hľadeli sme na seba dlhú chvíľu.

„Dobrú noc, Lucius,“ popriala mi.

„Aj tebe,“ vtisol som jej na pery bozk a ona sa krásne začervenala. Ešte som sa na ňu usmial a odkráčal som preč. Je proste úžasná...!

ELIZABETH:

Niesol ma v náručí zo siedmeho poschodia až ku klubovni. Bolo to také krásne. A v jeho náručí som sa cítila tak skvele, v jeho náručí mi nikto nemôže ublížiť. Vedela som, že to čo k nemu cítim, je šialené. Úplne šialené. Ale čo Sirius? Stále mi vŕtal v hlave a nemohla som naňho prestať myslieť. Vždy sa mi páčil a teraz? Teraz neviem, koho mám radšej. Či jeho alebo Luciusa.

Došli sme k portrétu Tučnej panej a on ma položil na zem. Pozrela som mu do očí.

„Je to bláznovstvo,“ zašepkala som. „Poznáme sa deň a...“ nevedela som, ako mu povedať to, čo práve teraz cítim.

„A som z teba mimo,“ povedal namiesto mňa, akoby mi čítal myšlienky.

„Dobrú noc, Lucius,“ prehovorila som po chvíli, počas ktorej sme zo seba nespustili oči.

„Aj tebe,“ odvetil a nežne ma pobozkal. Cítila som, ako mi horí tvár a asi to bolo vidieť, lebo sa na mňa usmial. Otočil sa na päte a odkráčal. Sledovala som ho, až kým sa mi nestratil z dohľadu.

„Priatelia,“ povedala som Tučnej panej a ona sa rýchlo prebudila.

„Ty nevieš, že je už dávno po večierke?!“ namrzene sa ma opýtala.

„Áno viem, ale akosi som si to pred tým nevšimla. Priatelia,“ zopakovala som heslo a ona sa prehupla v obraze. Vošla som do klubovne. Oheň v krbe už pomaly dohasínal a ja som si všimla, ako niečo resp. niekto leží na gauči. Podišla som bližšie a až som sa zarazila, keď som zistila, kto to je.

„Remus?“ oslovila som ho opatrne a jemne som ním zatriasla. Nereagoval. „Remus! Vstávaj!“

„Elizabeth,“ povedal rozospato a posadil sa. Sadla som si vedľa neho  a so záujmom som naňho hľadela.

„Prečo si tu spal?“

„Čakal som na teba,“ odvetil a moje obočie vyletelo až ku vlasom.

„Na mňa?“

„Áno. Lily bola za nami a pýtala sa, či nie si pri nás. Bála sa o teba, lebo si bola dlho preč. A tak som ťa šiel hľadať, ale nenašiel som ťa. Tak som prišiel sem, že ťa počkám a asi som zaspal,“ vysvetľoval a na konci zahanbene sklonil hlavu.

„Ty si ma šiel hľadať? Ach, Remus, to je od teba veľmi milé, ale nemusel si si robiť starosti,“ odvetila som a usmiala som sa naň.

„Ale musel. Bál som sa, či sa nestratíš. Ešte to tu nepoznáš...“

„Ďakujem, Remus. Naozaj si to veľmi cením,“ poznamenala som a tuho som ho objala. Doposiaľ žiaden chalan si o mňa nerobil také starosti ako on. Každému by len pomáhal, pri čom ten, čo potrebuje najviac pomôcť a podporiť, je on sám. Je veľmi dobrý, až priveľmi na to, aby sa musel tak trápiť. Viem, čím je, na čo sa mení za každého splnu a veľmi by som mu chcela pomôcť, ale nemôžem mu povedať, že to viem. Myslel by si, že som z Marsu. A to nechcem. Nechcem, aby mal o mne zlú mienku. Na to ho mám až priveľmi rada. Je mi ako brat.

„Ideme spať,“ chytila som ho za ruku a viedla do spálni. Zastala som pred chlapčenskými a objala som ho ešte raz. „Dobrú noc. A ešte raz ti ďakujem.“

„Nemáš za čo, Lizy. A aj tebe dobrú noc,“ odvetil a vošiel dnu. Pomaly som sa vybrala k dievčenským spálňam. Potichu som otvorila dvere a vošla dnu. Poobzerala som sa po izbe. Všetky baby už spali. Vošla som do kúpeľne a postavila som sa k zrkadlu. Pustila som vodu a poriadne som sa umyla. Trochu ma začala bolieť ruka, ale snažila som sa to ignorovať. Do zajtra vydržím.

Vyšla som z kúpeľne a pomaly som zo seba začala zhadzovať veci. Najhoršie to bolo s košeľou, pretože ma ruka čím ďalej, tým viac bolela. Natiahla som na seba pyžamu a ľahla si do postele. Zadívala som sa na oblohu a premýšľala o Luciusovi. O tom, čo sa dnes stalo a čo mi povedal: ´Ty sa mi páčiš, Elizabeth´. Tie slová som nemohla vypustiť z hlavy, stále som nad nimi premýšľala. 

Pozrela som na hodinky. Boli už dve hodiny ráno. No super, ráno sa mi bude vstávať veľmi ťažko. Ešte som si zapla budík, pretočila som sa na bok a v sekunde som zaspala.