Záškodníci

LUCIUS:

Videl som, ako po nej Potter- asi nechtiac, lebo bol otočený k Evansovej- vypálil červené iskry. Tesne ju to minulo a mne až odľahlo. V tom ale naňho začala kričať a ja som si všimol, že jej ľavý rukáv akosi rýchlo červená. Zistil som, že je to krv. Až ma zaliala horúčka. Rýchlo som pristúpil bližšie a sledoval som, ako sa rozčuľuje. V tom sa jej zatočila hlava a ja som bol hneď pri nej a zachytil som ju, skôr než spadla na zem. Zmätene sa na mňa pozrela.

„Si v poriadku? Elizabeth, počuješ ma?“ opýtal som sa jej, no ona neodpovedala a zatvorila oči. Myslel som si, že len tak, aby rozdýchala bolesť. No mýlil som sa, omdlela. Rýchlo som pozrel na profesorku. Tá mi už otvárala dvere. Vzal som ju do náručia a vyšiel z učebne. Cestou som na Pottera vrhol nenávistný pohľad. 

Položil som ju na najbližšiu posteľ a premeriaval si ju pohľadom. Ruka jej stále silno krvácala. Zaujímalo by ma, ako to Potter urobil? Pri najbližšom stretnutí mu to oplatím!

„Musím jej roztrhnúť košeľu,“ prehovorila Pomfreyka a odtrhla jej ľavý rukáv. Naskytol sa mi nepekný pohľad. Cez celé rameno sa jej tiahla hlboká rana, okolo ktorej sa tvorila modrina.

Sadol som si na stoličku a pozoroval Pomfreyovú, ako ju ošetruje. O niekoľko minút už mala ruku ošetrenú a ja som pri nej ticho sedel. Carsonová mi prikázala, aby som ostal pri nej. Nič iné som si ani nemohol priať.

Nervózne som sa prechádzal po miestnosti. Pozrel som na hodiny a zistil som, že je už večera.

„Choďte sa navečerať, Malfoy. Ona sa aj tak ešte neprebudí,“ povedala mi Pomfreyka. Prikývol som a kráčal k dverám. Ešte som sa pozrel na Elizabeth a vyšiel som na chodbu. Na večeru som sa neponáhľal a tak som pomaly kráčal chodbou.

„Lucius! Lucius, stoj!“ volal za mnou niekto. Otočil som sa a zbadal som, ako sa ku mne ponáhľala Narcissa. Došľaka!

„Kde si bol celý deň?“ opýtala sa ma a vtisla mi na pery bozk. Ja som jej ho opätoval len z povinnosti. Predsa spolu chodíme, tak sa tak aj musím tváriť. Ale dlho to tak nebude...

„Musel som odniesť jednu žiačku do Nemocničného krídla. Ten kretén Potter sa nevie ovládať,“ vysvetlil som jej a spoločne sme kráčali chodbou.

„Čo zas komu vyviedol?“

„Rozčuľoval sa nad Cooperom a nechtiac poslal po Winnersovej iskry. Porezal jej celé rameno...“

„A ty si bol celý deň pri tej humusáčke?!“ naštvane sa ma opýtala a zastavila.

„Musel som. Carsonová mi to prikázala,“ odvetil som namrzene. „Len nezačni žiarliť, Narcissa!“

„Ja nežiarlim,“ odvetila dotknuto. „Chceš ísť na večeru?“

„Nechce sa mi, ale pôjdem. Som hladný,“ povedal som a znova sme vykročili po chodbe.

Vošli sme do Veľkej siene ruka v ruke. Neznášam to, ale nechcem sa hneď prezradiť. Pozrel som na chrabromilský stôl. Ten pako Potter tam už sedel aj s Blackom. Och! Najradšej by som ich oboch zmlátil.

Sadol som si za stôl a naložil si večeru. Chvíľu som sa v nej len tak babral, ale keď som videl Narcissin pohľad, pustil som sa do jedenia.

ELIZABETH:

„Čo myslíš, do kedy bude takto spať? Veď sú to už tri hodiny,“ začula som nejaký šepot vedľa mňa, no nevládala som otvoriť oči, aby som zistila, kto to hovorí.

„Preboha, Potter! Ty buď radšej ticho. To kvôli tebe má to zranenie. Pomfreyka povedala, že to bolo nepekné reznutie,“ ten hlas som spoznala. Bola to Lily a ako som práve zistila, bol s ňou aj James. No pekne, sú spolu sami! Možno z toho konečne niečo bude. Pomaly som otvorila oči a pred sebou som zahliadla spleť červených vlasov. Pozrela som nabok a tam sedel James a vedľa neho... Sirius!... ajeeej!

„Dobré ráno, spiaca princezná,“ prehovoril Sirius a milo sa usmial.

„Ako sa cítiš, Lizy?“ starostlivo sa ma opýtala Lily.

„Celkom fajn. Až na to, že človek si tu nemôže ani pospať,“ poznamenala som a pozrela som na Jamesa. Ten sa na mňa ospravedlňujúco usmial.

„Slečna Winnersová, bolí vás ruka?“ opýtala sa ma madam Pomreyová.

„Trochu,“ odvetila som a ona mi podala malú fľaštičku.

„To je od bolesti. Vypite to a môžete sa vrátiť na internát. Zajtra po vyučovaní príďte sem, aby som vám vymenila obväzy,“ dodala a odkráčala do svojej kancelárie.

Na jeden hlt som vypila obsah fľaštičky a až som sa striasla od toho, aké to bolo nechutné.

„Fuuuj!“

„Aspoň ti bude lepšie,“ poznamenala Lily.

Prikývla som, natiahla na seba habit a spolu sme vykročili z miestnosti.

„Boli pri tebe aj Alice, Nat a Remus, ale museli odísť. Povedali mi, že sa ti mám za nich ospravedlniť,“ povedala Lily.

„Nemuseli ste si robiť starosti. Veď som v poriadku,“ odvetila som.

„Nerobiť si starosti? Lizy, tebe asi nepovedali, ako vyzerá tvoja ruka, však?“

„Nie,“ neisto som odvetila a pozrela som to na Síriusa, to na Jamesa.

„Mohla som si myslieť. Ubezpečujem ťa, hoci veľmi nerada, že ti na celom ramene ostane jazva...“

„Čože?!“ zdesene som sa opýtala. Pozrela som na obviazanú ruku a predstavovala som si, ako asi bude vyzerať potom.

„Ale mne sa jazvy páčia. Vieš, je to také sexy,“ mrkol na mňa Sírius a ja som ho spražila pohľadom.

„Tebe sa možno páčia, ale mne nie. A je myslím veľký rozdiel medzi jazvou od malého škrabanca, ktorý je pre MŇA sexy a jazvou cez celé rameno. Ešte si budú myslieť, že ma doma týrajú,“ odvetila som nešťastne.

Konečne sme došli až k portrétu Tučnej panej. Lily povedala heslo a vošli sme dnu. S dlhým povzdychom som si sadla na okennú parapetu a zahľadela sa na oblohu. Naskytol sa mi krásny pohľad. Obloha bola bez jediného mráčika a mesiac, ktorý bol skoro v splne, na nej krásne svietil. Milujem nočnú oblohu a preto by som sa na ňu dokázala dívať aj niekoľko hodín.

„Idem spať,“ povedal James. Otočil sa k Lily a žmurkol na ňu. „Evansová, nechceš ísť so mnou?“

„Určite nie, Potter. Čo si to o mne myslíš?!“

„Len to najlepšie. Tak ja teda idem. Dobrú noc, vospolok,“ poprial a odkráčal preč.

„Idem aj ja,“ odvetil Black a ponáhľal sa za Jamesom.

„Tak dobrú noc!“ zvolala som za nimi a znova som uprela pohľad na oblohu.

„Lizy, dúfam, že sa nehneváš, ale išla som do knižnice a niečo som si vyhľadávala o tvojej rodine. Niečo som našla...“ z tašky vytiahla hrubú knihu a začala v nej listovať. „Pozri tu,“ povedala po chvíli a ukázala na jeden odsek. Začala som ho čítať a po každom slove som sa tvárila kyslejšie. Keď som to dočítala pozrela som na Lily.

„No? Pozri, je tam spomenutá tvoja prastará mama, takže ty nie si humusáčka. Tvoji prastarý rodičia a možno aj pra- pra starý rodičia boli čarodejníci, takže si to zdedila po nich,“ šťastne vravela, no ja som necítila to vzrušenie, aké cítila ona.

„Niečo som ti nepovedala, Lily. Ja...“ začala som, no nevedela som, ako pokračovať. Nuž som sa zhlboka nadýchla a skúsila som to znova. „Ja... Elizabeth Winnersová nie je moje pravé meno.“

„Ako to myslíš?“ nechápavo sa ma opýtala.

„Ja sa nevolám Elizabeth Winnersová. To meno som si len vymyslela...“

„Ale prečo? A ako sa teda voláš?“

„To je jedno ako. A preto... ja neviem, Lily. Proste som vám nemohla povedať moje meno,“ poznamenala som a ani raz som na ňu nepozrela. Po tom som sa jej do očí nemohla pozrieť. „Prepáč, Lily, ale nemohla som. Naozaj ma to veľmi mrzí...“

„To... to je v poriadku, Lizy,“ prehovorila napokon. Prekvapene som jej pozrela do očí.

„Naozaj?“

„Samozrejme. Vieš čo? Poďme už spať. Vraj si stratila veľa krvi, tak musíš oddychovať,“ povedala a vstala z kresla.

„Lily, ak ti to nebude vadiť, tak by som tu ešte chcela chvíľu ostať,“ odvetila som a ona sa na mňa usmiala.

„Nebude mi to vadiť. Tak teda dobrú noc. A neponocuj dlho!“ prikázala a odišla do spálne. Chvíľu som len tak sedela, keď ma napadlo, že sa pôjdem prejsť. Snáď nenatrafím na žiadneho učiteľa. A aj keby, tak sa vyhovorím na to, že som námesačná. Možno to zaberie. Nuž som vstala a vykročila z klubovne. Cestou som počula, ako sa Tučná pani rozčuľuje kvôli tomu, že som ju zobudila.

Kráčala som hradom a dúfala som, že trafím späť do klubovne. Celý hrad bol tichý a taký krásny. Spomenula som si na svojich priateľov a na zážitky, ktoré sme spolu prežili. Veľmi mi všetci chýbajú a to nerátam, že som tu ešte len druhý deň. Mám pred sebou ešte desať mesiacov, no tu sa nudiť nebudem. Sú tu Záškodníci, s ktorými je vždy sranda a je tu aj Lily, Alice a Nat, ktoré som si veľmi obľúbila.

Premýšľala som aj o učiteľoch. Všetkých veľmi dobre poznám, aj keď oni o tom nevedia. A všetkých som si obľúbila, aj keď vedia byť niekedy hnusní. Ale to vieme byť všetci.

Podišla som k jednému oknu a sadla som si na parapet. Znova tá obloha...ach!... keď ja si nemôžem pomôcť, je taká nádherná. Sedela som tu, pokiaľ som správne tipovala, asi hodinu. Možno aj menej, neviem. Zrazu som počula z konca chodby nejaké kroky. Rýchlo som vstala a premýšľala som, kde by som sa mohla schovať. Nič ma však nenapadlo, a tak som sa schúlila pri okne. Bolo pološero a možnosť, že ma tu pri okne niekto nájde, je veľmi malá. Zvuk krokov sa stále viac a viac približoval.

Dúfam len, že to nie je učiteľ. Alebo Filch! Och, ten by mi dal.

„Auu!“ potichu som zvolala, keď som si udrela rameno o stenu. Rýchlo som nastražila uši, aby som niečo počula, no kroky stíchli. Fajn, asi je už preč. Mohla som mať veľké problémy. Pomaly som vstala a urobila som prvý krok, keď sa predo mnou niekto zjavil. Zarazene som na toho človeka pozerala. Urobil krok ku mne, no ja som sa nedokázala odlepiť od miesta.

„Elizabeth?“ opýtal sa ma chrapľavý chlapčenský hlas.

„A-áno,“ dostala som zo seba len to jediné slovko. Ten chlapec ku mne podišiel ešte bližšie a teraz som ho konečne spoznala.

„Lucius? Čo tu robíš?“ opýtala som sa ho prekvapene.

„No to sa ťa môžem opýtať aj ja. Je už po večierke a ja som prefekt. Mal by som ti za to strhnúť body,“ vravel a postavil sa až celkom ku mne, takže sme sa skoro dotýkali nosmi. Hľadel mi do očí a potom ma jemne pohladil po tvári. Vzdychla som, lebo jeho dotyk bol taj príjemný. Spomenula som si na ten bozk, ktorý mi venoval pred učebňou. Bol tak krásny... pozrela som mu do očí, chytila jeho tvár do dlaní a nežne som ho pobozkala.