Záškodníci

Cestou z Veľkej siene som neprehovorila. Malfoy bol akýsi zvláštny. Po celý čas sa netrpezlivo otáčal a skúmal chodby.

„Niekoho hľadáš?“ opýtala som sa ho napokon, lebo ma to pomaly privádzalo k zúrivosti. Ja som to však statočne predýchavala.

„Nie, prečo?“ neprítomne sa spýtal.

„Lebo sa vkuse otáčaš. Rozčuľuje ma to,“ vysvetlila som a on sa na mňa rýchlo pozrel.

„Vážne?“

„Nie, strieľam si z teba,“ odvetila som so sarkazmom. Zastavil a ja tiež, keď som vedľa seba nepočula jeho kroky. Otočila som sa a premerala som si ho spýtavým pohľadom.

„Tí tvoji kamoši ti o mne museli nakecať nejaké hlúposti, však?“ dotknuto povedal.

„Nepovedali mi o tebe NIČ. Prečo?“

„Si ku mne protivná a ani ma nepoznáš...“  Hahaa, to si myslíš len ty.

„No tak prepáč,“ poznamenala som a vykročila som, no on stál na mieste. Otočila som sa.

„Čo zasa?“ naštvane som sa opýtala a on podišiel celkom ku mne.

„Ahoj, ja som Lucius Malfoy a chodím do Slizolinu. Som šiestak a prefekt. Moji rodičia sú čistokrvní čarodejníci. A ja uznávam len tých,“ vravel a ja som naňho prekvapene pozerala. Podal mi svoju ruku a čakal, že mu ju chytím. Jasné! Až teraz mi došlo, čo vlastne robí. Chytila som mu ruku a potriasla som ňou.

„Ja som Elizabeth Winnersová a chodím do Chrabromilu. Som, tak ako ty, šiestačka. Moji rodičia nie sú čarodejníci, čo znamená, že som humusáčka a viem presne, aký názor máš na to TY,“ povedala som s úškrnom. Malfoy sa zarazil. Presne som vedela, ktorá veta ho dostala.

LUCIUS MALFOY:

Som humusáčka... som humusáčka...Táto veta mi neustále behala po hlave. Ako je možné, že ONA je humusáčka?

Po niekoľkých minútach som sa prebral z tranzu a otvoril som ústa. Nič z nich však nevyšlo. Nuž som ich zatvoril a pokrútil som hlavou. Odkašľal som si a skúsil to znova.

„Ty...“ zachrípnuto som začal, no nevedel som pokračovať. Jej slová ma dostali.

„Je to problém?“ opýtala sa ma s úsmevom.

„Nie, samozrejme, že nie...“ čo to trepeš? Je to problém a veľký!

Rýchlo som vykročil a ona ma nasledovala. Cítil som na sebe jej pohľad, no neotočil som sa a pokračoval som v ceste. Zastal som až pri kamennej príšere, povedal som jej heslo a spolu sme naskočili na schody. Pristúpil som k dverám a zaklopal veľkým klopadlom. Ani som nečakal, či sa niekto ozve a vošiel som dnu. Elizabeth išla za mnou.

„Tak ste tu,“ poznamenal riaditeľ a odstúpil od fénixa. Pozrel sa na mňa a potom na dvere. Hneď som pochopil a vyšiel som von. „Môžete na ňu počkať!“ zvolal za mnou riaditeľ a ja som len prikývol na znak pochopenia. Zišiel som dole a sadol som si k jednému oknu. Znova ma prepadla tá myšlienka. 

ELIZABETH:

Vedela som, že ho to dostalo, ale neriešila som to. Ale vyzeral byť až príliš šokovaný. Asi to naozaj nečakal.

„Tak ste tu,“ povedal riaditeľ, keď sme vošli dnu. Pozrel sa na Malfoya a ten hneď vykročil ku dverám. „Môžete na ňu počkať!“ dodal a Malfoy sa stratil za dverami. Pozrela som na riaditeľa spýtavým pohľadom.

„Posaďte sa,“ ukázal na stoličku pred stolom. Sadla som si a čakala som. On si sadol tiež a uprene na mňa pozeral. „Tak aký bol zatiaľ deň?“

„Celkom fajn. Je to tu naozaj veľmi pekné, ale ešte sa tu nevyznám. Asi sa tu ešte niekoľkokrát stratím, kým sa nenaučím, kadiaľ kam,“ povedala som popravde a on sa na mňa milo usmial.

„Áno, aj ja sa niekedy stratím a to som tu už pekných pár rokov,“ veselo sa zasmial. „Vaši priatelia vám s tým pomôžu. Ale nevolal som vás preto. Chcel som vám povedať, že vaša mama si o vás robí starosti. Dnes som bol pri nej a všetko som jej vysvetlil. Pochopila to a veľmi by sa s vami chcela stretnúť pred tým, než odíde domov. Bolo to pre ňu nečakané, že ste tak odišli. Preto sem zajtra príde. Niekedy poobede. Niekoho po vás pošlem. Tak teda bežte na vyučovanie. Pekný deň.“

Civela som naňho, ako na vyoranú myš, ale vstala som a kráčala ku dverám.

„Aj vám pekný deň, pán profesor,“ odvetila som a zišla po schodoch.

Kráčala som po chodbe. Moja mama uverila niečomu takému? Hmm... ale pochopila to. To ma teší. Nechcem odtiaľ odísť. Ostanem tu a budem vynikajúca čarodejnica. Keď tu skončím, budem pracovať... no kde? Neviem, ale chcem pomáhať ľuďom. Možno by som mohla byť čaromedička alebo... alebo by som mohla byť aurorom... wow! To by bolo skvelé!... musím sa však poriadne učiť kúzla a elixíry... to by som možno aj zvládla.

„Počkaj!“ niekto ma chytil za ruku. Otočila som sa a zbadala som Malfoyovu prekvapenú tvár. Úplne som naňho zabudla.

„Ja... prepáč, ale premýšľala som a...“

„To je jedno. Poď musíme ísť, hodina sa už začala. Carsonová nás zabije,“ povedal rýchlo a začal utekať po chodbách.

„Malfoy, spomaľ, prosím!“ volala som za ním zadychčane, no on nereagoval. „Lucius!“ zvrieskla som. Prudko sa zastavil a ja som nestihla ubrzdiť, takže som doňho silno narazila a spadli sme na zem. Našťastie som dopadla naňho, takže to bolo mäkké pristátie. Prekvapene sme na seba hľadeli a ja som cítila, ako mi horí celá tvár (pozn. no namôjdušu ako vo filme).

LUCIUS:

Utekal som chodbou, lebo sme už dosť meškali.

„Malfoy, spomaľ, prosím!“ volala za mnou, no ja som ju ignoroval. Na to meno nereagujem, hlavne keď ho povie ona. V tom však...

„Lucius!“ zvolala moje meno. Prekvapene som zastavil. No ona nie. Počul som, ako sa rúti priamo na mňa a ja som sa nestihol ani poriadne otočiť a už sme leteli na zem. Tvrdo som dopadol na podlahu a aby to nestačilo, ona dopadla na mňa. Prekvapene mi pozrela do očí a zbadal som, ako sa krásne začervenala. Je tak rozkošná, keď sa červená. A vonia ako lúka plná kvetov. Nemohol som to vydržať, mal som chuť ju pobozkať. Nie, nie, nie! Nesmieš! Pokynul som jej, aby sa postavila. Rýchlo som si opravil habit a vykročili sme k triede. No teraz sme už išli pomaly, aby sa nestalo znova niečo také.

Boli sme skoro pri triede, keď sa ku mne otočila a pozrela mi do očí.

„Si v poriadku? Ja.. mňa to veľmi mrzí, ale nevedela som ubrzdiť,“ potichu povedala.

„Som okey, ale čo ty?“ opýtal som sa jej.

„Som,“ odvetila.

„Fajn. Tak v tom prípade by som ťa mal učiť používať brzdy,“ poznamenal som a ona sa nesmelo zasmiala. Bola tak krásna, keď sa usmievala. Jej tvár je stvorená na úsmev a ja budem robiť všetko preto, aby sa usmievala. Znova som zacítil jej krásnu vôňu. Pomaly som pristúpil k nej a zhlboka som sa nadýchol. Musím to urobiť...

Pevne som ju chytil okolo pása a pobozkal som ju. Veľmi ma potešilo, keď neprotestovala. Naopak nechala ma bozkávať ju. Bolo to krásne. Po chvíli som od nej odlepil svoje pery, ale stále som ju držal v objatí. Cítil som jej teplý dych na mojich perách. Ešte som jej venoval jeden nežný bozk a pustil som ju.

Do triedy sme vošli bez toho, aby sme sa na seba pozreli.

„Prepáčte, pani profesorka, že meškáme, ale boli sme pri profesorovi Dumbledorovi,“ prehovorila a Carsonová len prikývla. Elizabeth na mňa letmo pozrela a sadla si k jej kamoške. Urobil som to isté.

„Kde si toľko bol?“ naštvane zašepkal Rowle.

„Čo ťa do toho, Thorfin?“

„Ja iba toľko, že to je hnusná humusáčka. Dúfam, že si sa s ňou nezaplietol!“

„Tak po prvé: sme tu ešte len prvý deň. A po druhé: viem, že je to humusáčka,“ zavrčal som. Ten kretén ma už poriadne vytáča. Áno sme kamoši, ale stará sa do vecí, do ktorých ho nič nie je. A ešte raz ju nazve humusáčkou...

„Pán Malfoy, chcete nám s pánom Rowleom niečo povedať?“ opýtala sa nás profesorka. Naštvane som sa na Rowlea pozrel. Kvôli nemu budem mať ešte trest.

„Nie, pani profesorka,“ odvetil som.

„Skvelé. Tak teda môžem znova hovoriť ja?“ prikývol som. „Takže, dnes budeme precvičovať. Rozdelím vás do dvojíc. Nechcem vidieť žiadnu čiernu mágiu. Rozumiete?!“

Všetci sme poslušne prikývli. „Fajn. Tak poodsúvajte tie lavice, aby ste mali miesto na precvičovanie,“ prikázala nám a ja som hneď vstal od svojej lavice. Švihol som prútikom a v okamihu bola až úplne pri stene. „Výborne. Tak teda tie dvojice: Cooper- Evansová, Brownová-Rowle, Lewisová-Snape,  Lupin-McMillan, Winnersová- Potter, Malfoy-Black...“ hodil som na Blacka pohľad hlbokého znechutenia. Konečne mu to natriem. Pozrel som na Elizabeth a všimol som si, že aj Black sa na ňu pozrel. Otočil som sa k nemu so zdvihnutým obočím. A vtedy mi to došlo... ďalšia na jeho zozname? Chúďa Winnersová. Akoby som to povedal nahlas, lebo v tej chvíli sa na mňa pozrela a potom na Blacka. Naštvane som sa pred neho postavil a zdvihol prútik.

ELIZABETH:

Sadla som si k Nat a nevnímala som okolie. Ani som nepočula,  o čom hovorila profesorka, lebo som stále myslela na Malfoya a to, čo sa stalo pred učebňou. On ma pobozkal... a tak krásne. Nie, prestaň! Tebe sa predsa páči Sirius a nie Malfoy. Len si spomeň, aký bude potom hnusný! Zrazu som počula svoje meno a konečne som sa vrátila do reality.

„Winnersová- Potter,“ pozrela som na Jamesa a ten sa na mňa povzbudzujúco usmial. „Malfoy- Black...“ aa došľaka! To bude zlé. Počula som, že oni dvaja sa neznášajú. Pozrela som na Malfoya. Mal na tvári výraz a la teraz skončíš zle Black. Rýchlo som pozrela na Siriusa. Tváril sa celkom prirodzene a asi sa ani trochu nebál. Za to ja áno, veď neviem čarovať. Ako to teraz zvládnem?

„Neboj sa, Winnersová, budem mierny,“ posmešne poznamenal James a postavil sa predo mňa so zdvihnutým prútikom. Ja som si svoj vytiahla z vrecka a namierila ním na Jamesa. Ten sa ešte rýchlo pozrel na Lily.

„Skús jej nejako ublížiť, Cooper a skončíš veľmi zle,“ zavrčal a nečakane po mne vypálil červené iskry. Nestihla som sa im dostatočne uhnúť a tak ma rezli cez celé rameno na ľavej ruke. Začalo to krvácať ako šialené.

„Au! Pozeraj, čo robíš, Potter! Lily tu nie je jediná žijúca osoba!“ hučala som po ňom, lebo to nesmierne bolelo a rukáv som už skoro celý mala od krvi. Zrazu sa mi zatočilo v hlave a skoro som spadla na zem, keď ma niekto zozadu podoprel. Otočila som sa a videla som Malfoyovu ustráchanú tvár. Niečo mi vravel, ale akoby niekto vypol zvuk a pomaly sa mi zatvorili viečka.