Záškodníci

S babami sme došli k madam Malkinovej a hneď sme sa vrhli ku vešiakom so spoločenskými šatami. Chvíľu mi trvalo, kým som našla nejaké vhodné. Nakoniec som vytiahla dve a ponáhľala sa ich vyskúšať. Prvé boli červené zo saténu. Boli dlhé až po zem a na dve ramienka. Boli obyčajné, ale veľmi pekné. No nesedeli na mne dobre. A tak som si vyskúšala druhé. Tie boli pieskovej farby. Boli ušité z jemnej čipky a bez ramienok. Dokonale obopínali moju postavu. Približne do stredu stehna sa tiahol rozporok, ktorý bol zakončený ružou. Postavila som sa pred veľké zrkadlo.

„Wow!“ zvolala Alice bez dychu. „Tie sú krásne.“

„Myslíš? A hodia sa mi? Nie som si istá, či mi sedia dobre,“ váhavo som sa obzerala v zrkadle.

„Blázniš? Veď sú ti ako ušité na mieru,“ odvetila ohromene.

„Ďakujem,“ usmiala som sa. „Choď sa aj ty obliecť, nech to máme čím skôr za sebou.“

„Fajn, fajn, už idem,“ zamrmlala a vošla do kabínky. Zatiaľ sa ku mne pridali Lily a Nat.

„No páni! Vyzeráte v nich úžasne! Obe,“ vravela som nadšene. Liline šaty boli lesklej cyklámenovej farby (pozn. teda aspoň myslím, že to je cyklámenová farba ;)) ,cez pravé rameno mala ramienko zo strieborných diamantov a na ľavom boku striebornú brošňu. Nat mala svetlomodré šaty okolo krku. Spod pŕs sa rozširovali a mali jemne trblietavé koráliky. K jej blond vlasom vyzerali krásne. Obe som si šťastne prezrela. „Budete tie najkrajšie dievčatá v celej sieni.“

„Nepreháňaj,“ zasmiala sa Lily. „Tvoje sú tiež krásne. Vždy sa mi páčil taký štýl, ale ku mne sa veľmi nehodí.“

Len som sa zasmiala, na čo z kabínky vyšla Alice. Prekvapene som zažmurkala.

„Alice, vyzeráš skvele,“ vydýchla som a prezrela si ju. Jej šaty boli biele a bez ramienok. Na páse mala červenú stuhu, okolo ktorej boli červené vzory. Nemala som slov. Všetky vyzerali tak očarujúco, až som sa zakoktávala. „Hah, tak teda ich berieme, že?“ zachechtala som sa.

Baby len prikývli. Ešte sme si kúpili aj topánky a doplnky a vybrali sa k Trom metlám, kde na nás čakali chalani.

Vošla som dnu ako prvá, pohľadom hľadajúc Záškodníkov. Aj som ich našla. Sedeli pri veľkom stole a popíjali ďatelinové pivo. Prisadli sme si k nim. Zložila som si veci k svojím nohám a pobozkala Siriusa, na čo sa len šťastne uškrnul.

„Vybrala si si nejaké šaty?“ opýtal sa ma.

„A čo myslíš, prečo mám tie tašky?“ zazubila som sa. Sirius ma len spražil pohľadom a otočil sa späť k Jamesovi, odušu mu niečo vysvetľujúc.

„Kam potom ešte chcete ísť?“ opýtala som sa Rema, ktorý sa práve venoval Nat. Peter ich sledoval s otvorenými ústami, čo mi neskutočne vadilo. „Peter, zatvor si ústa. Vletia ti do nich muchy,“ poznamenala som s úsmevom, na čo sa menovaný strhol a konečne ústa zatvoril. Sklonil hlavu, hrajúc sa s pohárom. Len som pokrútila hlavou a pozrela na svojho brata. „Tak?“

„Neviem, možno ostaneme tu, alebo pôjdeme k Zonkovi. Prečo?“

„Len tak,“ pokrčila som plecami. „Potom sa mám stretnúť s Luciom.“

„Zase?“ otočil sa ku mne Sirius s pozdvihnutým obočím. Nechápavo som naňho hľadela.

„Zase? Čo tým myslíš?“

„Veď si s ním stále,“ odvetil namrzene. Spustila som ramená.

„Sirius, pamätáš si, čo som ti vravela pred vianočnými prázdninami?“ opýtala som sa ho smutne, no on len pokrútil hlavou. No jasné! Mohla som si myslieť! „Potrebujem byť aj s priateľmi. A mimochodom, s Luciusom som minimálne. Stretávame sa len na vyučovaní a niekedy vo Veľkej sieni. Tak mi, prosím, nevrav, že som s ním stále.“

„Ale poslednú dobu si s ním bola každý deň,“ protirečil mi, ako malé dieťa. Chytila som ho za ruku.

„Láska, veď som ti to vravela. Posledné dva týždne mal veľmi ťažké... hádal sa s Cissou a k tomu mal ešte doma problémy,“ vysvetľovala som mu trpezlivo. „Nežiarli,“ zasmiala som sa. „Nemáš prečo. Ja mám Luciusa rada, ale ty vieš, že TEBA ľúbim. Tak sa nesprávaj ako malé dieťa.“

„Ja sa tak nesprávam,“ ohradil sa a prekrížil si ruky na hrudi.

„Vážne?“

„Áno,“ odvetil dotknuto. Len som sa zasmiala a vtisla mu na pery bozk.

„Mne sa nezdá,“ poznamenala som. Baby si objednali pivo, no ja len rebarborový čaj. Na ďatelinové pivo som akosi nemala chuť.

O dve hodiny neskôr som už čakala Luciusa pred Medovými labkami. Meškal už pätnásť minút, a tak som sa prikrčila k zemi a odtrhla si malý biely kvietok. Oprela som sa o múr malej budovy so sladkosťami od výmyslu sveta, hrajúc sa s kvietkom. Zrazu mi naň niekto urobil tieň. Vzhliadla som od neho a uškrnula sa na Luciusa. Ten mi úsmev však neopätoval. Naopak, tváril sa dosť nahnevane.

„Čo-“

„Prepáč, že meškám,“ skočil mi do reči a kývol hlavou ku vchodu do malého obchodu. Vošli sme dnu. Hneď som sa k nemu otočila.

„Čo je?“ opýtala som sa starostlivo.

„Ale nič,“ odvetil vyhýbavo. Prebodla som ho pohľadom.

„Lucius, poznám ťa až priveľmi dobre na to, aby som vedela, kedy mi klameš a kedy nie. Tak von s tým,“ povedala som povzbudzujúco, no on mlčal. Pár krát sa nadýchol na odpoveď, no potom len zúfalo vydýchol. „Lucius.“

„Pohádal som sa s Narcissou. Pravdepodobne sa so mnou bude chcieť rozísť a ja by som si nikdy ani nepomyslel, že ma to bude tak mrzieť,“ vysvetlil napäto. Súcitne som mu položila ruku na rameno.

„Určite sa to vyrieši a ja som si istá, že sa s tebou nerozíde. Na to ťa má až príliš rada, ako som si všimla. Len jej nechaj čas... len trucuje, čoskoro ju to prejde a potom si to budete môcť vyriešiť,“ vravela som, na čo len pomaly prikývol.

Potom sa mi ho podarilo rozveseliť, no aj tak na to myslel, hoci o tom nehovoril. Videla som to na ňom a to mi stačilo. Sebe aj babám som nakúpila sladkosti do zásoby.

Už sa stmievalo, keď sa sme sa s Luciusom vracali do hradu. Celou cestou sme sa o niečom zhovárali, no zrazu stíchol.

„Elizabeth?“ nesmelo ma oslovil.

„Hm?“

„Ja... no... ja len, či... či si o nás premýšľala,“ dokončil rýchlo.

„O nás?“ nechápala som.

„No... o tebe a o mne,“ odvetil. Hneď mi to docvaklo. Neviem, prečo ho niečo také napadlo. Veď vie, že sme priatelia.

„Ehm... niekedy o nás premýšľam,“ zamrmlala som. S očakávaním na mňa pozrel. „No, vieš, Lucius. Ja...“ nešťastne som si povzdychla. „Som rada, že sme priatelia. Si úžasný, ale... Lepšie bude, keď ostaneme len priateľmi. Ja nechcem zahodiť naše priateľstvo len kvôli vzťahu, ktorý vlastne ani nemusí vyjsť. Takto je to lepšie. Prepáč, ale mám ťa až priveľmi rada na to, aby som dovolila, aby sa naše priateľstvo pokazilo a ja by som ťa mala stratiť... a navyše, ja mám Siriusa a ľúbim ho... A ty máš Cissu, s ktorou si to vyriešiš a bude to fajn.“

„Hm, jasné... chápem,“ habkal. Vošli sme do hradu a ja som naňho smutne pozrela.

„Lucius-“

„To je v poriadku,“ skočil mi do reči a usmial sa na mňa.

„Nie, nie je,“ odvetila som rázne. „Veľmi ma to mrzí, ale musíš ma pochopiť.“

„Ja ťa chápem,“ chytil ma za ruku. „Len... pre mňa je ťažké na teba zabudnúť aj po toľkom čase. Nie je to také jednoduché. Pre teba možno áno, no pre mňa nie.“

Smutne som sklonila hlavu, na čo ma chytil za bradu, zdvihol hlavu a vpil sa do mojich pier. Takmer som zabudla na to, ako ma kedysi jeho pery nežne bozkávali. Vedela som, že hoci to nie je správne, jeho bozky som mu opätovala, brániac sa, aby som ho neobjala a nepritiahla k sebe. Len tie sladké dotyky jeho pier ma opantávali a nútili ma nechať sa ním bozkávať. Svoju teplú dlaň si zahrabal do mojich dlhých vlasov a druhou rukou ma k sebe jemne pritiahol. Na to som sa spamätala.

Čo to robím?! Veď ja mám Siriusa! A ľúbim ho... Na Luciusa- ako môjho chalana- som už dávno zabudla... Prestaň s tým!

Odtiahla som sa od neho a urobila niekoľko krokov dozadu. Moja ruka automaticky zaletela k perám. Ešte stále som na nich cítila jeho bozky, tak krásne... tak vášnivé, túžobné a pri tom tak nežné. Po tvári sa mi skotúľala slza, hoci som ju nechcela nechať vyjsť na povrch. Vedela som, že som týmto Siriusa sklamala a keď sa to dozvie, bude ma nenávidieť... rozíde sa so mnou...

Lucius len zronene sklonil hlavu. „Prepáč, nemal som to urobiť,“ zašepkal, no ja som len pokrútila hlavou.

„Nie, ty za to nemôžeš,“ odvetila som. „Mala som tomu zabrániť...“

„Elizabeth, prepáč... ja...“ urobila som krok k nemu, na čo sa strhol a odišiel preč. Hľadela som za ním, až kým sa mi nestratil z dohľadu, zatiaľ čo mi po tvári stekali slzy. Rýchlo som si ich utrela a pomaly kráčala do klubovne. Povedala som heslo Tučnej panej a vošla dnu. Našťastie tam nebol žiaden z mojich priateľov, tak som mohla pokojne ísť do spálne.

Baby sa ešte nevrátili, lebo bola prázdna. A tak som si ľahla do postele, zatiahnuc za sebou baldachýn. Schúlila som sa pod perinu a plakala... Cítila som sa tak hlúpo. Nechcela som plakať, ale teraz týmto spôsobujem bolesť Luciusovi, ktorý si to nezaslúži. Ako mi mohlo niečo také uniknúť? Ako som si mohla nevšimnúť, že mu na mne ešte stále tak záleží? To som tak veľmi zahľadená sama do seba? Prečo som sa ho na to nikdy neopýtala? A on sa celý čas prekonával. Toľko krát sme boli sami a on mi nič nepovedal, nijako mi to nenaznačil...

A možno aj naznačil, len ja som si to nevšimla... Na to som sa rozplakala ešte viac. Teraz sa predsa Siriusovi nemôžem pozrieť do očí. Sklamala som ho, nechala som sa bozkávať iným... a on mi tak veril... ľúbim ho, veľmi... no keď to zistí, nechá ma.. a ja bez neho nemôžem byť. Je môj život... je mojím všetkým...

Ale odkiaľ by sa to dozvedel? Lucius mu to určite povedať nepôjde. Nie je taký hlúpy... ale môžem mu to povedať ja... no ale to by sa so mnou Sirius potom rozišiel... milujem ho... nechcem ho stratiť, nechcem... nemôžem....

Ani neviem, ako dlho som takto nariekala, no bolo mi to jedno a ja som sa nechala uniesť do ríše snov.