Záškodníci

LUCIUS:

„Tak ty chceš odstúpiť?“ opýtal sa ma vysoký chladný hlas.

„Pán môj, museli ste môjho syna zle pochopiť...“

„Mlč!“ zahriakol ho Temný pán. „Drahý Abraxas, tvoj syn si neváži to, čo mu ponúkam. Jeho budúcnosť môže byť skvelá, môže sa z neho stať skvelý Smrťožrút... no on radšej odstúpi. Tvoj syn ťa už viac zahanbiť nemohol,“ vravel desivo chladným hlasom a pristúpil ku mne. Stále som bol sklonený k zemi, bál som sa zodvihnúť pohľad. Nenávidím jeho červené oči a vlastne všetko na ňom. Je nechutný. „Viete čo robiť.“

Rýchlo som zodvihol pohľad. Temný pán kývol k trom mužom, stojacim na rohu miestnosti. Nabehli mi zimomriavky. Pristúpili ku mne a namierili na mňa prútik.

„Crucio!“ zvolal jeden z nich. V agónii som sa zvíjal na zemi ako had, no nevydal som ani hláska. Celé telo mi zaplavovala neskutočná bolesť. Odrazu to prestalo a ja som sa zvalil na podlahu. Prerývane som dýchal.

„A teraz vypadni!“ zvolal Temný pán, ani sa ku mne neotočil. Bol som len rád. Rýchlo som sa postavil a spolu s mojimi rodičmi sme vyšli do chladného počasia pred obrovským domom. Premiestnili sme sa do nášho domu. Ani mama, ani otec na mňa nepozreli, len meravo vykročili do kuchyne.

Vyšiel som schodmi do svojej izby a zatvoril som sa v nej. Celý deň som v nej ostal. Nevyšiel som ani na večeru. Nebol som hladný, len som ležal v posteli a tupo hľadel na strop.

„Lucius, poď dole!“ zvolala mama. Naštvane som sa postavil a zišiel do kuchyne. Spýtavo som pozrel na oboch rodičov. „Ako si nám to mohol urobiť?“

Len som si povzdychol. Vôbec som nemal chuť sa s nimi o tom zhovárať. „Nechcem medzi nich patriť,“ vysvetlil som a sadol som si za stôl. Otec naštvane udrel päsťou po stole, no so mnou to nerobilo nič.

„Tak ty k nim už nechceš patriť?! Vieš vôbec, čo si teraz povedal? Vieš, aký je Temný pán? Čo ti môže teraz urobiť? Čo môže urobiť NÁM?!“ vrieskal naštvane. „Pozeraj sa na mňa, keď s tebou hovorím!“ pozrel som mu do očí, čo ho rozčúlilo ešte viac a začal sa nervózne prechádzať po miestnosti. „Môj jediný syn sa rozhodol takto ma trápiť! Ani nevieš, ako si nás tým ponížil! Naša rodina si vždy vydobila rešpekt, no ty sa o to vôbec nepokúšaš! Zahrávaš sa s jedovatým hadom!“

„Ak si sa už prestal rozčuľovať, rád by som sa vrátil do svojej izby,“ poznamenal som, keď si sadol za stôl. Spražil ma pohľadom, no nič k tomu nepovedal. „Ďakujem,“ povedal som a vstal som od stola. V tom sa z chodby ozvala rana a do kuchyne vtrhli asi piati muži. Odrazu ma zasiahlo nejaké kúzlo a odhodilo ma to k najbližšej stene. Zviezol som sa na zem. Pokúšal som sa vstať, no pristúpil ku mne jeden z tých mužov. Hneď mi bolo jasné, kto to je. Jeho najbližší poskokovia. Zdvihol prútik a niečo zamumlal. V tom som začul prasknutie a hneď na to ostrú bolesť v ľavej nohe. Musel mi ju zlomiť.

Chytil som si ju a plytko dýchal. Znova ma zasiahlo nejaké kúzlo, ktoré spôsobilo, že som sa niekoľko sekúnd nevládal pohnúť. A potom znova a znova, až som ostal nehybne ležať na zemi... noha ma neskutočne bolela. Až tak, že som zamdlel.

Prebudil som sa až o niekoľko hodín. Poobzeral som sa po miestnosti a zistil som, že som v nejakej neznámej miestnosti s troma ľuďmi, ležiacimi v posteliach s bielymi plachtami. Prvé čo ma napadlo, bolo to, že som snáď zomrel a som v nebi. V tom však do miestnosti vošla moja mama.

„Lucius,“ povedala a rýchlo ku mne podišla. „Ako ti je?“

„Divne,“ odvetil som a obzeral som sa po miestnosti. „A čo ty a otec?“

„My sme v poriadku, ale ty si nedopadol práve najlepšie. Zasiahli ťa nejakým silným kúzlom, ani neviem, aké to bolo,“ vravela. Moja krv vo mne vrela, až som mal chuť všetkým ublížiť. „Niekto za tebou prišiel,“ povedala a vyšla na chodbu. O niekoľko sekúnd sa vrátila s niekým za pätami.

„Ahoj, miláčik,“ zaúpela Narcissa a rýchlym krokom podišla ku mne.

„Ahoj,“ odvetil som a pobozkal ju. Jediný normálny človek. Naozaj som bol rád, že ju vidím. Posadila sa ku mne a hneď ma začala obskakovať. „Som v poriadku,“ chlácholil som ju.

Bola pri mne celý deň, za čo som jej bol vďačný, lebo som s našimi nechcel ostať sám. Ona ma akosi držala pri vedomí. V duchu som premýšľal o Elizabeth a o tom, ako sa asi teraz má. Určite lepšie ako ja...

„Cissy, keď sa vrátiš do školy, nehovor ELizabeth, čo sa mi stalo,“ požiadal som ju. „Prosím.“

„Fajn,“ odvetila a chytila ma za ruku. „Ale prečo?“

„To je jedno. Proste nechcem, aby to vedela,“ povedal som a odpil som si z pohára, lebo ma už dlhšiu dobu smädilo.

„Idem,“ oznámila mi smutne po niekoľkých minútach. Prikývol som a vtisol jej bozk na pery. „Ešte prídem, ale neviem kedy.“

„Dobre a nezabudni na to, čo som ti povedal,“ pripomenul som jej. Usmiala sa a odišla. S povzdychom som sa schúlil pod perinu. O niekoľko minút prišla ošetrovateľka a dala mi dva elixíry, ktoré som s nechuťou vypil. Prešlo len paru sekúnd a ja som zaspal hlbokým spánkom.

ELIZABETH:

Deň za dňom ubiehal ako nič. Ráno som vstala a o niekoľko sekúnd som sa chystala na spanie. Každý deň mi zbehol tak rýchlo, že som sa za ním nestíhala ani otáčať. Lucius sa uzdravoval veľmi rýchlo, čo ma veľmi tešilo. Ale stále musel mať barlu. Vraj tá zlomenina bola veľmi škaredá. Niekedy som s ním musela zájsť až k ich klubovni, lebo ho tak bolela noha. Síce mi skalopevne tvrdil, že sa cíti výborne, ale mňa tým neoklamal. Stačil mi jeho výraz v tvári, keď sa chcel postaviť.

„Nemusíš mi toľko pomáhať. Nie som až taký slabý, že neviem sám dôjsť do klubovne, alebo sa postaviť,“ vybachol na mňa raz popoludní. Pozdvihla som obočie.

„Len som ti chcela pomôcť. Predsa ťa nenechám trápiť sa, keď vidím, ako ťa to bolí,“ zavrčala som.

„Je to od teba veľmi milé, ale nepotrebujem tvoju pomoc. Zvládnem to aj sám...“

„Tak to som zvedavá,“ pustila som jeho ruku a naštvane odpochodovala preč. Kretén! Vidím, že potrebuje pomôcť, no on nie a nie! Tvrdohlavý!

Zobrala som si z izby knihy a zišla do klubovne, kde som sa rozvalila v kresle pri okne. Vytiahla som brko a pergamen a začala písať úlohu na astronómiu. Mala som zakresliť postavenie planét na dnešný deň. Pozrela som von oknom.

Ešte je deň, tak teraz asi ťažko niečo zakreslím... Odložila som pergamen a vytiahla si druhý spolu s knihou na elixíry. Začala som písať tridsať centimetrovú prácu o použití výrastkov z murtlapa. Veľmi sa mi nechcelo učiť, ale nemala som na výber.

Konečne som to dokončila a spokojne odložila do tašky. Trochu ma pichlo v ľavej ruke. Spomenula som si na tú jazvu, čo sa mi tiahne cez celé rameno. Hrozné! Teraz tam ostane... navždy!

„Ahoj,“ prisadol si ku mne Remus. Len som sa naňho usmiala a ďalej hľadela von oknom. „Niečo ti je?“

„Nie,“ odvetila som s úškrnom. „Kde máš Nat?“

„Išla s Lily do soviarne,“ vysvetlil. „Tak to vyzerá, že Alice už chodí s Frankom,“ zaškeril sa a kývol k jednému ´páriku´ sediacom na gauči.

„Určite,“ zasmiala som sa, keď si dali malú pusu. „Ani sa mi nepochválila,“ zamračila som sa, no aj napriek tomu sa mi po tvári rozlial široký úsmev.

„Ako je Luciusovi?“ opýtal sa ma odrazu. Pozrela som naňho a smutne si povzdychla.

„Noha ho stále veľmi bolí, ale neprizná si to. Dnes som mu pomáhala dôjsť do ich klubovne, lebo ledva chodil, keď na mňa vybehol, že mu stále pomáham. Vraj nie je taký slabý, že sa nedokáže sám postaviť,“ vysvetlila som.

„Je to chalan a my sme už raz takí. Nechceme si priznať niektoré veci... a hlavne tie, ktoré sa týkajú našich pocitov,“ zamudroval. Milo som sa naňho usmiala.

„Ďakujem, braček. Ty mi vždy vieš pomôcť a poradiť. Naozaj si to veľmi cením,“ objala som ho a vstala. „Idem... asi sa pôjdem niekam prejsť. A Siriusa si nevidel?“

„On ti to nepovedal? Má s Jamesom trest u McGonagallovej,“ odvetil.

„Zase?“ zastonala som. „Čo vyviedli?“

„Nech ti to povie sám,“ zaškeril sa.

„Fajn, tak idem. Ahoj,“ vyšla som z klubovne a zamierila ku kabinetu McGonagallovej. Došla som tam a oprela sa o stenu.

Pekne si tu naňho počkám a všetko mi dopodrobna vysvetlí! Nervózne som prešľapovala z nohy na nohu. Ako dlho tu ešte budem musieť čakať?!... V tom akoby na zavolanie, vyšli z jej kabinetu James a Sirius. Na oboch som sa zamračila.

„...a nech sa to viac neopakuje!“  vravela profesorka naštvane.

„Nebojte sa, už nebude,“ odvetil James s úškrnom.

„Láska, čo ty tu?“ opýtal sa ma Sirius pokorne.

„Čo ste zase vyviedli?!“ vybachla som na oboch a premerala si ich nepekným pohľadom.

„Nič, láska, nič,“ zahováral Sirius a vykročil chodbou. Napodobnila som jeho príklad.

„Tak nič?! A prečo ste mali znova trest?! McGonagallová sa musela určite nudiť, preto vám ho dala, však?!“

„Niekto to na nás narafičil,“ ozval sa James spoza mňa. Pozdvihla som obočie.

„Tak niekto to na vás narafičil. A kto?“

„Čo ja viem?“ flegmaticky pokrčil James plecami.

„Už dlho som nebola naštvaná,“ poznamenala som uštipačne.

„Láska, nechápem, prečo to tak berieš. Veď je to len obyčajný trest,“ chlácholil ma Sirius.

„Len obyčajný trest?!“ vyprskla som. „Sirius, my dvaja spolu chodíme a keď niečo vyvedieš TY, tak je to akoby som to vyviedla aj JA!“

„To ťa raz prejde, miláčik,“ zaškeril sa.

„Ty si nenapraviteľný,“ zavrčala som a otočila som sa k Jamesovi. „A TY si druhý krát nevymýšľaj!“

„Dobre, mami,“ zazubil sa, za čo si odo mňa vyslúžil jedno zaucho.