Záškodníci

Ráno som vstala skôr, lebo som nemohla spať. Bolo ešte málo hodín, a tak som si dala teplú sprchu. Po niekoľkých dlhých minútach, tuším, že to bolo aj vyše pol hodiny, som vyšla a poriadne sa usušila. Keď som sa vrátila do izby, baby sa už obliekali.

„Vy ste už hore?“ opýtala som sa prekvapene.

„Už je veľa hodín,“ objasnila mi Alice situáciu. Rýchlo som sa obliekla a zišla s nimi do klubovne, kde už boli Záškodníci.

„Dobré ráno, láska,“ vtisol mi Sirius nežný bozk na pery. „Ako sa máš?“

„Fajn,“ povzdychla som si. „A čo ty?“

„Dobre, len sa mi nechce sedieť na elixíroch a ešte so Slizolinom,“ znechutene vysvetlil a urobil grimasu.

Na raňajkách som do seba nemohla nič dostať a ako som si všimla, tak ani Narcissa. Pozrela sa na mňa, zatiaľ čo som sa na ňu ako tak povzbudzujúco usmiala. Opätovala mi nesmelý úsmev, za čo schytala ranu do rebier od svojej staršej sestry. Všimla som si, ako sa začali rozprávať. Bellatrix na mňa výhražne pozrela, no ja som len pozdvihla obočie.

„Zjedz niečo poriadne,“ povedala mi Lily. Nuž som si zobrala hrianku a začala ju jesť. Po chvíli som už dojedla a čakala, kedy doje aj Narcissa, aby sme spolu mohli ísť k Dumbledorovi.

O niekoľko minút som už stála v Dumbledorovej pracovni a sledovala ho, ako sa zhovára s jedným mužom z obrazu. Nakoniec sa otočil ku mne a k Narcisse a premeral si nás zvedavým pohľadom.

„Myslím, že je už čas,“ prehovoril a podal nám hop- šup prášok. Ako prvá vošla do krbu Narcissa a o chvíľu zmizla, zanechajúc za sebou len zelený dym. Vzala som si prášok do ruky a vošla do krbu. Riaditeľ mi jemne prikývol.

„Nemocnica svätého Munga!“ zvolala som a zrazu som okolo seba pocítila teplo. Otvorila som oči, no nemala som to urobiť. Točila som sa okolo vlastnej osi, až sa všetko vôkol mňa rozmazávalo. Zrazu som zacítila chlad a hneď na to som tvrdo dopadla na podlahu. Otvorila som oči. Stála som pri nejakej stene a vedľa mňa bola Narcissa. Pomohla mi vstať a ja som si rýchlo oprášila veci od sadze.

„Ďakujem,“ zamrmlala som, na čo Narcissa len prikývla. Vošli sme na hlavnú chodbu, a potom ku schodom, kde bola oznamovacia tabuľa. Rýchlo som si ju prečítala a zistila som, že Lucius bude asi na štvrtom poschodí. A mala som pravdu. Cissa už vedela, kadiaľ ísť, tak som ju nechala, nech ma vedie.

Došli sme na koniec chodby. Na tabuli pri dverách bolo Luciovo meno a mená ešte nejakých troch ľudí. Vošli sme dnu. Lucius na nás prekvapene pozrel.

„Ahojte,“ povedal veselo. Na lícnej kosti mal veľký škrabanec, ktorý sa mu našťastie pekne hojil a pod očami tmavé kruhy. Narcissa k nemu pristúpila a vtisla mu na pery bozk. Aj ja som k nemu podišla a jemne ho objala. Cítila som sa hrozne, keď som sa musela naňho pozerať, ako leží v nemocnici s niekoľkými zraneniami.

„Vrátila som sa zdravá, presne tak, ako som ti sľúbila,“ prehovorila som priškrtene. „Len škoda, že si to nesľúbil aj ty mne. Možno by sa ti nič nestalo.“

„Myslím, že by to na situácii nič nezmenilo,“ poznamenal, ešte stále sa usmievajúc. „Nie je to nič vážne, len som schytal niekoľko silných kúziel. Ale budem v poriadku.“

Narcissa ho hladila po ruke, zatiaľ čo my sme debatovali o prázdninách. Ani neviem, ako dlho sme tam boli, ale stále sme sa mali o čom rozprávať a ja som sa ho snažila nejako rozveseliť. Aj keď sa tváril, že je všetko v poriadku, v očiach som mu videla niečo úplne iné... odlišné.

Strávili sme pri ňom skoro celý deň. Keď sme sa už konečne vrátili do školy, bolo už päť hodín. S Cissou som sa rozlúčila a pobrali sa do klubovne. Nemala som však chuť hneď tam ísť, a tak som sa otočila a vyšla von z hradu. Prechádzala som sa po pozemkoch, až som zastala pri jazere. Sadla som si pod jeden veľký strom a hľadela na zamrznutú hladinu vody. Odrážali sa od nej lúče zapadajúceho slnka. Hoci mi bola zima, ostala som tam tak sedieť, zatiaľ čo mi po tvári stekali slzy. Prečo som vlastne plakala? Ani sama neviem. Možno kvôli Luciusovi... ale ten je v poriadku, takže sa oňho nemusím báť. Tak prečo? Premýšľala som, či vôbec mám nejaký dôvod na to, aby moju tvár mohli zdobiť slzy. 

Počula som za sebou tiché kroky, no neotočila som sa. Niekto si ku mne sadol, ale nevenovala som mu pozornosť.

„Nedajú sa zastaviť, však?“ opýtal sa ma môj brat. Rýchlo som si utrela tvár do rukáva. „Nemusíš sa za ne hanbiť. Bude ti asi lepšie, keď ich necháš vyjsť na povrch,“ prerývane som sa nadýchla a vydýchla. „Poď do hradu. Ešte prechladneš-“

„Cíti sa fajn, ale aj tak si myslím, že niečo nie je v poriadku. Niečo predo mnou zatajuje a ja neviem, čo to je,“ skočila som mu do reči. „Nič mi na to nepovedal, iba to, že je v poriadku.“

„Tak to asi je pravda,“ odvetil Remus a vstal. „Môžeme sa o tom pozhovárať v klubovni. Len vstaň z tej studenej zeme, veď sa celá trasieš.“

Až teraz som si to uvedomila. Naozaj som sa celá chvela, ale už som necítila, že by mi bola zima. Vstala som a Remus ma viedol do hradu, držiac ma okolo pliec. Vošli sme do klubovne, kde boli moji priatelia. Remus ma posadil ku krbu a prehodil cezo mňa deku.

„Liz?“ opatrne ma oslovila Lily.

„Je v pohode, len vymrzla,“ vysvetlil za mňa Remus. Schúlila som sa Siriusovi v náručí a sledovala pukotajúci ohník. 

„Ako sa má?“ opýtal sa ma.

„Fajn, len ho zasiahlo niekoľko silných kúziel,“ odvetila som. „Onedlho sa vráti do školy.“

„No to som rada,“ ozvala sa Lily vedľa mňa. Potom som im porozprávala všetko, o čom sme s Luciom debatovali.

Prešiel týždeň a ja som akurát vošla do hradu (hodinu sme mali na pozemkoch), keď som narazila na Luciusa. Hneď som sa mu hodila okolo krku, až skoro spadol. Len tak- tak sa udržal na nohách. Odlepila som sa od neho so širokým úsmevom, ktorý mi však zamrzol.

„Nepovedal si mi, že máš niečo s nohou,“ vybachla som naňho, až nadskočil.

„Ja... no ja... nechcel som ťa tým rozrušiť,“ vykrúcal sa a lepšie sa podoprel na barle.

„Nechcel si ma rozrušiť?!“ zvolala som hystericky na celú chodbu. „Už sa stalo!“

„Hej, všimol som si...“

 „Lucius, to nemôžeš myslieť vážne! Mal si mi to povedať hneď a nie čakať, až kým ťa neuvidím podopretého s barlou a ledva stojacom na vlastných nohách!“

„Lizy, nevyvádzaj tak,“ nervózne sa obzeral po deckách, ktoré nás zvedavo sledovali.

„Nemám vyvádzať,“ zamrmlala som nasrdene. „Tak vieš čo?“ urobil dva kroky dozadu. „Teraz pôjdeš do svojej izby a poriadne sa vyspíš. Ideš zajtra na vyučovanie?“

„H- hej,“ zmätene odvetil.

„Fajn, tak sa stretneme na raňajkách. Teraz- si- choď- oddýchnuť,“ po každom slove som doňho jemne štuchla a on sa posúval dozadu, až nakoniec narazil do steny. „Dobrú noc,“ popriala som mu a odkráčala do klubovne.

Vbehla som dnu, no nikto v nej nebol, čo ma prekvapilo. Poobede bola vždy zaplnená študentmi, ktorí sa buď učili, alebo len tak debatovali a vystrájali. Vybehla som hore schodmi do chlapčenských spálni a vtrhla do izby Záškodníkov.

„Ahojte,“ pozdravila som chalanom veselo a hodila som sa k Siriusovi na posteľ. „Vieš, čo je nové?“

„Čo?“ opýtal sa ma so záujmom.

„Lucius sa vrátil!“ zvolala som a šťastne rozhodila rukami.

„Skvelé,“ zaškľabil sa a vtisol mi na pery bozk.

„No, choďte sa maznať niekam inam,“ ozval sa Remus z vedľajšej postele.

„Ale no tak, braček, netvár sa tak,“ uškrnula som sa. „Čo, ty sa s Nat nebozkávaš?“

„Nie na verejnosti,“ odvetil, na čo som sa začala smiať.

„Dobre, tak ja idem,“ povedala som napokon a vstala som z postele. Ešte som Siriusa naposledy pobozkala a vyšla som z izby. 

Vošla som do spálne a hodila som sa na posteľ.

„Lucius sa vrátil,“ povedala som šťastne babám.

„Naozaj? No to je skvelé,“ tešila sa Lily. „A ako mu je?“

Môj úsmev zamrzol. „Chodí o brale a nepovedal mi to. Radšej to tajil...“

„No... ale hádam je mu už lepšie,“ ozvala sa Nat.

„Je, len ma naštvalo, že mi nič nepovedal,“ zamračila som sa. „Idem sa prejsť... prevetrať hlavu,“ povedala som a zišla do klubovne. Prešla som cez portrétovú dieru a pomaly vykročila chodbou. Do večierky som ešte mala čas, tak som sa nemusela báť, že natrafím na Filcha alebo nejakého učiteľa.

Nejaké dve baby na konci chodby sa vkuse chichotali, až mi to liezlo na nervy. Jedna z nich ku mne pristúpila. Premerala som si ju. Bola asi taká nízka ako ja, ale bola určite mladšia. Nemohla mať viac ako štrnásť, o tom som dosť pochybovala. Mala hnedé vlasy po plecia a jemne sa jej vlnili. Uprela na mňa svoje veľké čokoládovo hnedé oči.

„Ahoj, ty si Elizabeth, však?“ prikývla som. „Ja som Violet, chodím do Slizolinu,“ poklepkala si po malom hadovi vyšitom na jej habite. „Regulus je môj najlepší priateľ,“ zmĺkla.

„A?“

„Bolo pre mňa ťažké, keď musel odísť z tejto školy kvôli tebe-“

„Zrejme ti tvoj najlepší priateľ neobjasnil niekoľko veľmi dôležitých informácií,“ skočila som jej do reči. „Regulus veľmi dobre vie, prečo musel odísť a ja tiež. Keď ti to však nepovedal, je mi to ľúto. Ale druhýkrát sa, prosím, nepleť do vecí, do ktorých ťa nič nie je.“

„Nepovedal mi to a ani mu to vyčítať nebudem. Je to môj priateľ, ale nebudem ho nútiť, aby mi to povedal, ak to sám nechce,“ odvetila.

„Tak potom čo?“

Pohŕdavo odfrkla. „Nič, len som ti chcela povedať... Siriusa aj tak raz získam,“ otočila sa a odkráčala preč. Nechápala som, čo mala znamenať tá posledná veta. V duchu som sa zasmiala a vykročila chodbou. ´Siriusa aj tak raz získam´... tie slová mi vkuse behali po rozume a ja som ich odtiaľ nedokázala vyhnať. No nech len skúsi niečo také urobiť a zabijem ju! Mne Siriusa nikto nepreberie, ja ho milujem a nedovolím, aby mi ho nejaká hlúpa hus vzala.

Spomenula som si na deň, keď sme sa so Siriom dali dokopy. Bolo to vtedy, čo mi Regulus ublížil... ale nie! teraz k tomu krajšiemu. Sirius bol skrátka neodolateľný a mne sa tak veľmi páčil, že som sa s ním dala dokopy. A neľutujem to. Je úžasný a má ma rád takú, aká som. Ani sme nemali rande pred tým, než sme spolu začali chodiť. A vlastne mali sme jedno, ale začali sme spolu chodiť až dlho po ňom.

A čo keby sme si jedno urobili teraz? Rozbehla som sa chodbou, premýšľajúc o tom, ako mu poviem môj nápad. Vrútila som sa do jeho spálne a rozhliadla som sa po izbe.

„Kde je?“ opýtala som sa Jamesa, ktorý ležal rozvalený na posteli.

„Kde je kto?“

„No kto asi? Sirius predsa,“ odvetila som nedočkavo.

„Je v kúpeľni a...“ rýchlo som podišla k dverám a otvorila ich. „A sprchuje sa,“ dokončil James.

Odtiahla som závesy. Sirius až nadskočil a rýchlo si rukami zakryl rozkrok.

„Láska, čo tu robíš?“ vyjachtal. Schmatla som uterák a podala mu ho, pri čom som si druhou rukou zakryla oči. Rýchlo si ho obmotal okolo bedier a vypol vodu. „Čo sa deje? Čo je také dôležité, že sa nemôžem ani osprchovať?“

Nahodila som naňho oslnivý úsmev. „Poď so mnou na rande, Black.“

Sirius prekvapene zamrkal a z izby som začula výbuch smiechu.

„James, nerehoc sa!“ zahriakla som ho, no aj mne mykalo kútikmi. Rozosmial sa ešte viac, na čo som to nevydržala ani ja a vybuchla som hlasným smiechom. Po prvom záchvate som sa upokojila a pozrela na Siriusa. „Tak?“

„Ja mám ísť s tebou na rande? Ako ťa niečo také mohlo teraz napadnúť?“ pobavene sa ma opýtal. „Veď už spolu chodíme, tak na čo nám to rande bude?“

„Lebo pred tým, než sme sa dali dokopy, sme rande nemali... no mali, ale to bolo dávno pred tým,“ nahodila som psie oči.

Sirius mi vtisol na pery nežný bozk. „Fajn, tak o hodinu v klubovni?“

„Super,“ potešila som sa.

„Vy ste na hlavu!“ zvolal James so smiechom. Vybehla som z izby a vbehla do tej svojej.

„Mám so Siriusom rande!“ zvolala som natešene a podišla ku skrini. Baby sa, tak ako James, rozosmiali. „Čo je na tom také smiešne?“

„Ale veď vy už spolu chodíte...“

„Ale pred tým sme rande nemali,“ skočila som Alice do reči a vyhadzovala veci zo skrine. „No tak... kde len sú?“ mrmlala som si popod nos.

„Čo hľadáš?“ opýtala sa ma Lily, keď sa už prestala smiať.

„Len jedny šaty... Tu sú!“ vytiahla som ich zospodu jednej obzvlášť veľkej kopy. Zmraštila som čelo. Boli... pokrkvané.

„To sú oni?“ vybuchla Lily smiechom.

„Áno,“ odvetila som sucho. Vytiahla som prútik a dala ich do poriadku.

„O chvíľu budeš lepšia ako ja,“ poznamenala Nat, na čo som sa zasmiala.

„Nepreháňaj,“ rýchlo som ich na seba natiahla. Boli bez ramienok, čierne s bielymi kvietkami a mašľou pod prsiami. Ešte som si ju napravila a pozrela do zrkadla „Tak?“ otočila som sa k babám. „Myslím, že by to šlo... ale... čo si mám k tomu obuť?“ zamračila som sa.

„Počkaj, niečo tu mám. Aké máš číslo topánok?“ opýtala sa ma Lily a podišla k svojim veciam.

„38,“ odvetila som jednoducho. Zobrala som hrebeň a prečesala si vlasy. Urobila som si obyčajný chvost. Nič iné sa mi s nimi nechcelo urobiť.

„Tu máš, vyskúšaj si ich. Mám takú istú veľkosť ako ty,“ podala mi čierne lodičky. Obula som si ich. Sedeli mi ako uliate. Pozrela som do zrkadla a bola som so sebou nadmieru spokojná.

„Ďakujem, Lily,“ usmiala som sa na priateľku. „Neviem, čo by som bez teba robila,“ zazubila som sa. „Tak idem,“ oznámila som a s povzbudzujúcimi slovami som vyšla z izby. Cítila som sa zvláštne. Akoby som so Siriusom ešte nechodila... blbé, čo?

Sirius stál pod schodmi. Vyzeral... úžasne! Mal na sebe čierne obtiahnuté džínsy, bielu košeľu a sako. Pomaly som kráčala po schodoch. Sirius sa otočil ku mne a široko sa usmial. Došla som až k nemu, no zastavila som na poslednom schode, lebo ma chytil za ruku a nežne mi ju pobozkal. Po celom tele mi prebehli zimomriavky a tuším som sa aj začervenala.

„Vyzeráš krásne,“ pochválil môj výzor.

„Ďakujem, aj ty,“ odvetila som a postavila som sa celkom k nemu, že ho pobozkám. No on ma zastavil. Nechápavo som naňho pozrela.

„Tvárme sa, že spolu ešte nechodíme a toto rande je naše prvé,“ vysvetlil. Usmiala som sa a prikývla. „Tak poď,“ chytil ma pod pazuchu a viedol von z klubovne.

„Kam pôjdeme?“ opýtala som sa ho.

„Uvidíš,“ odvetil tajnostkársky. „Niečo som už pripravil.“

„Vážne? A kedy si to stihol?“

„Mne sa netreba pripravovať tak dlho, ako tebe,“ zaškeril sa.

Viedol ma až na siedme poschodie. Myslela som, že ma zavedie do Núdzovej miestnosti, no on ma viedol úplne niekam inam.

„Bolo by to príliš luxusné,“ poznamenal, akoby mi čítal myšlienky. „A nie, nečítam ti myšlienky. Mám ťa prečítanú. Stačí mi tvoj výraz na tvári a viem, čo si myslíš, dalo by sa povedať.“

Len som sa zasmiala. Zastavili sme pri jedných dverách. Spomínam si, že tu sme zo začiatku chodili s Lily trénovať. Táto trieda sa nepoužíva, takže sa dá využiť na mnoho vecí. Otvoril dvere a pokynul mi, aby som vošla dnu. Nuž som vykročila. Vošla som dnu a až mi vyrazilo dych to, čo som videla.

Táto trieda bola na nepoznanie. Už v nej neboli tie haraburdy čo minule, namiesto toho bol uprostred stôl. Prestretý stôl! V rohu hral magnetofón a všade okolo sa vznášali malé plamienky. Užasnuto som na Siriusa pozrela.

„Láska... ehm, Sirius, to je nádherné,“ vysúkala som zo sebe. Sirius ma chytil za ruku a viedol až k stolu, kde mi odsunul stoličku. Posadila som sa a on tiež. 

„Daj si, čo chceš,“ ukázal na jedlo na stole. Bol na ňom jablkový koláč, akýsi múčnik, zapekané zemiaky, ryby, kuracie mäso, šalát, ohnivá whisky a tekvicový džús. Nabrala som si šalát a čakala som, kým si naberie on. „Čo je?“ nechápal na čo čakám.

„Ty nechceš?“

„Ale áno,“ odvetil a nabral si zemiaky a rybu. Obaja sme sa pustili do jedenia, pri čom nám v pozadí hrala hudba. Keď sme dojedli, len tak sme popíjali ohnivú whisky a debatovali o všeličom. Zrazu sa však postavil, obišiel stôl a postavil sa ku mne s vystretou rukou. „Zatancuješ si so mnou?“

„Iste,“ odvetila som s úsmevom a podala mu ruku. V momente si ma k sebe pritiahol. Začali sme sa pomaly pohybovať po miestnosti. Sirius mi neustále hľadel do očí. „Čo sa deje?“

„Snažím sa zistiť, na čo teraz myslíš,“ vysvetlil a mračil sa. „Na nič neviem prísť-“

„Rozmýšľala som, či aj ty sa cítiš tak ako ja- akoby sme spolu ani nechodili,“ skočila som mu do reči.

„Aj ja sa tak cítim,“ prikývol. Ešte chvíľu sme tancovali v tesnom objatí, keď sa odo mňa odtiahol a pozrel mi do očí. „Chceš so mnou chodiť?“

Zasmiala som, no aj napriek tomu som prikývla. „Áno, chcem.“

„Super, tak teraz spolu chodíme oficiálne,“ zaradoval sa a vášnivo ma pobozkal.