Záškodníci

„Pani profesorka, môžete odísť,“ vyzval ju riaditeľ a ona hneď odišla. „Myslel som si, že za mnou prídete, slečna Winnersová. Ak vám tak smiem hovoriť,“ povedal so širokým úsmevom.

„Ja...čo?“ nechápala som.

„Posaďte sa,“ odvetil a pred nami sa zjavili štyri obyčajné stoličky. Poslušne sme si sadli a ja som svoj pohľad uprela na riaditeľa. Díval sa na strop a končeky prstov mal spojené.

„My sme...“ začala Lily, no profesor ju prerušil.

„Viem, prečo ste prišli. Slečna Winnersová,“ pozrel sa mi do očí a ja som mala pocit, akoby mi videl až do žalúdka, „áno, vy STE čarodejnica.“

„Čože?!“ zvolala som a postavila som sa na nohy. „Ako to, že som o tom nevedela? Ako to, že som sa to dozvedela až teraz?!“

„Prosím, upokojte sa. Vysvetlím vám to,“ povedal pokojne a ja som sa znova usadila, čakajúc, čo mi asi tak povie teraz. Viac už ma prekvapiť nemôže. „To, čo som povedal stále platí. Vy STE čarodejnica. Niekedy sa stane, že tí čarodejníci, ktorí sa narodia muklom, nevedia o tom, aké schopnosti majú. Alebo lepšie povedané, kým sú. A niekedy o tom nevie ani samo ministerstvo a ani naša škola. Bolo už paru takých prípadov, ale všetko sa vyjasnilo a teraz sú z nich skvelý čarodejníci.“

„Ale pán profesor...“ začala som, no on zdvihol ruku. Hneď som zmĺkla.

„Slečna Winnersová, teraz právoplatne patríte do TOHTO sveta,“ poznamenal pokojne a mne z toho navrela žlč. „Zajtra sa vám začína vyučovanie, mali by ste ísť spať. Tak dobrú noc.“

Zamračila som sa na riaditeľa, no aj napriek tomu som vstala zo stoličky spolu s babami.

„Dobrú noc, pán profesor,“ popriali sme všetky naraz a vyšli sme na chodbu.

Celou cestou do klubovne sme nič nevraveli, až kým sme neprišli k obrazu Tučnej panej.

„Ehm, ehm...“ odkašľala si Nat. Tučná pani otvorila oči a mrzuto si nás premeriavala.

„Prečo ma budíte?“ opýtala sa nevrlo.          

„Chceme sa predsa dostať do klubovne,“ odvetila Nat netrpezlivo.

„Aha, jasnéé...“ zívla, „heslo?“

„Priatelia,“ odpovedala Lily (pozn. nič lepšie ma nenapadlo :))

„Správne, správne...“ vravela Tučná pani, prehupla sa vo svojom obraze a pustila nás do klubovne.

Bola už celkom prázdna, až na dvoch študentov, ktorí sedeli na okennej parapete a o niečom živo diskutovali. Zamierila som rovno ku kreslu a pohodlne som sa usadila. Baby ma nasledovali a sadli si vedľa mňa, každá z jednej strany. Lily sa postavila predo mňa.

„No?“ opýtala sa ma.

„Čo NO?“ nechápala som.

„Máš niekoho takého v rodine?“

„Akého? Lily, o čom to hovoríš?“ netrpezlivo som sa dožadovala odpovede. Lily sa pred nami začala prechádzať.

„Musíš mať predsa v rodine nejakého čarodejníka, po ktorom by si zdedila tieto schopnosti,“ premýšľala nahlas.

„Ale, Lily a čo humusáci? Oni v rodine nemajú žiadneho čarodejníka a majú také schopnosti... veď si na tom tak isto,“ neisto dokončila Alice. Lily sa zastavila.

„Vidíš? To ma ani nenapadlo...“ odvetila zarazene.

„Takže ja som naozaj... čarodejnica?“ opýtala som sa ich.

„Teraz ti to predsa povedal Dumbledore,“ poznamenala Nat.

„Jasné, ja len, že... teraz som už v šiestom ročníku a... neviem čarovať,“ povedala som a smutne som si vzdychla.

„Ale to nie je problém, Lizy. My ťa to naučíme... môžeme ti dávať doučovania,“ odvetila Alice a pozrela sa na dievčatá. Tie súhlasne prikývli. „No vidíš. Žiaden problém. Čoskoro budeš aspoň taká dobrá, ako sme my,“ poznamenala a povzbudzujúco sa na mňa usmiala.

Opätovala som jej úsmev a premýšľala som nad tým, čo som sa teraz dozvedela.

Takže ja som čarodejnica... ozajstná čarodejnica... wow!... Bože, prosím, len nech to nie je IBA sen... prosím... po tomto som vždy túžila...

„Nejdeme si už ľahnúť?“ navrhla Alice a pobrali sme sa do spálne. Ešte som sa umyla a prezliekla a hodila som sa na posteľ s dlhým povzdychom. Je tak skvelé byť tu... aspoň jeden môj sen sa splnil... pretočila som sa nabok a v sekunde som zaspala.

„Cŕŕŕ!“ zazvonil budík a ja som po ňom naštvane čapla. Došľaka! To už musím vstávať? Nieee!... nikdy som nemala rada vstávanie a tak som sa pretočila nabok, že si ešte trochu pospím. Ale nie.

„Baby, vstávajte! Budeme meškať na vyučovanie!“ kričala po nás Lily. Podišla k mojej posteli a strhla zo mňa perinu.

„Ty bezcitná... och! Ani mi nedáš spať,“ durdila som sa.

„No tak, vstaň z postele, Lizy,“ povedala mi a mne neostávalo nič iné. Nuž som vstala z postele a zatvorila som sa v kúpeľni. O pätnásť minút som už bola umytá, oblečená a učesaná a kráčala som spolu s babami do Veľkej siene.

Vošli sme dnu a ja som si ju celú prezrela. Pozrela som na slizolinský stôl. Sedelo tam už veľa žiakov, no ja som spoznávala len piatich, ktorí sedeli v strede stola. Pokiaľ som ich dobre spoznala, tak to boli...

„Ten blondiak je Lucius Malfoy a blondína oproti nemu je jeho frajerka, Narcissa Blacková. Tá tmavovlasá vedľa nej je jej sestra, Bellatrix Blacková so svojím bratancom Regulusom Blackom. Je to Blackov brat. A ten posledný s tmavými mastnými vlasmi je Severus Snape,“ vysvetľovala mi Lily cestou ku chrabromilskému stolu. Všimla som si ako si ma Malfoy  so záujmom prezerá. Snape zazeral na Lily. Hneď som ho spoznala- mastné dlhé vlasy a veľký nos. Musela som uznať, že Malfoy je veľmi pekný, ale pôsobí dosť chladne. Regulus sa na Siriusa veľmi podobal, ale nebol až taký príťažlivý ako Sirius. Bellatrix a Narcissa si boli podobné, ale Bella pôsobila chladnejšie a mala tmavé vlasy. Bola pre mňa vzorom ženskosti, ale neznášala som ju za Siriusovu budúcu smrť. 

Sadla som si za stôl a naliala som si kávu. Práve som si zahryzla do hrianky, keď do siene vošli Záškodníci a na niečom sa neskutočne smiali. Ešte trochu a Sirius by sa váľal po zemi. James sa v záchvatoch smiechu opieral o Remusa, ktorý sa držal za kolená a po tvári mu stekali slzy (pozn. od smiechu, samozrejme). Peter sa za nimi nesmelo pochechtával. Napokon sa doterigali k stolu a posadali si zaň. James si s povzdychom sadol k Lily a Peter hneď vedľa neho. Sírius sa vtrepal medzi mňa a Nat a Remus si sadol k Alice.

„Ahojte!“ pozdravili všetci naraz. My baby sme len prikývli.

„Čau Evansová. Dnes vyzeráš super. Tá košeľa ti veľmi pristane,“ povedal James a široko sa na ňu usmial.

„Vďaka, Potter, ale to mi už hovoríš tretí rok. Skús vymyslieť niečo nové. Nebaví ma počúvať vždy to isté dookola,“ odvetila a ďalej sa venovala svojím raňajkám.

„Na čom ste sa tak smiali?“ opýtala som sa ich zvedavo.

„Práve sme si vystrelili z Filcha. Počkaj chvíľu a sama uvidíš,“ zasmial sa ´Black´.

Po chvíli do siene vbehol nazúrený Filch a bol... hahaa... bol ružový! Celá Veľká sieň vybuchla do hlasného smiechu.

„Ktoré hlúpe decká to boli?! Priznajte sa, nech vás môžem zavesiť dole hlavou!“ vrieskal po celej sieni. Rýchlo prišiel k nám a pozrel na James. „Bol si to ty, však Potter?“ opýtal sa. Ten len pokrútil hlavou. „Tak si to bol ty, Black!“ zavrčal na Siriusa. On tiež pokrútil hlavou. „Priznajte sa!“

James sa za jeho chrbtom zadúšal od potláčaného smiechu a ja som mu ukázala vztýčený palec.

„Čo sa to tu deje?“ pristúpila k nám McGonagallová.

„Títo malý parchanti ma nafarbili... na ružovo!“ zaškriekal Filch. Profesorke mykalo kútikmi.

„Ktorý z vás to urobil?“ opýtala sa Záškodníkov. Všetci mlčali. „Fajn, nemusíte sa priznať, to svedčí o tom, akí ste zbabelci. Aj tak viem, že ste to urobili vy. A keďže je prvý školský deň, trest vám nedám a ani vám nestrhnem body, keďže žiadne nemáte. Ale napíšem vaším matkám... a tu máte rozvrhy,“ podala všetkým pergameny a potom sa otočila ku mne. „Slečna Winnersová, nemám zoznam predmetov, ktoré by ste chceli študovať.“

„Ach, jasné... tak ja neviem,“ pozrela som do Lilyinho rozvrhu. „Mohli by to byť: transfigurácia, čarovanie, elixíry, obrana proti čiernej mágii, astronómia, dejiny mágie, veštenie a starostlivosť o zázračné tvory,“ vymenovala som jej a ona ťukla po pergamene a podala mi ho.

„Váš rozvrh,“ povedala a odkráčala preč. „Pán Filch, poďte so mnou. Dáme to do poriadku.“

Pozrela som do rozvrhu:  

PO: Elixíry/ Slizolin; Transfigurácia/ Bystrohlav (dvojhodinovka); Obed; OPČM/ Slizolin; Astronómia (večer)

„Dnes to nie je až také zlé. So Slizolinom máme síce dve hodiny, ale to zvládneme,“ utešovala nás Lily. Pozrela som na Slizolinčanov. S Malfoyom sme si chvíľu hľadeli do očí, no potom som rýchlo uhla pohľadom. Tak uprene  na mňa ešte nikto nepozeral.

„Lizy, deje sa niečo?“ opýtal sa ma Remus.

„Nie, nič,“ krútila som zamyslene hlavou. Kto vie, prečo mi tak uprene hľadel do očí? Niekto vedľa mňa si odkašľal. Pozrela som vedľa seba a až teraz som si uvedomila, že vedľa mňa sedí Sirius. Naštvane si premeriaval Malfoya. Nechápavo som pokrútila hlavou a dopila som svoju kávu.

Počkala som, kým ostatný dojedia a spoločne sme sa vybrali do žalárov. Hodina bola strašne nudná, ale Lily s Remusom pre nás získali dokopy 40 bodov. Aspoň jedno pozitívum.

A ešte niečo, nie veľmi pozitívne, Malfoy zo mňa celú hodinu nespustil oči. Počula som, ako Sirius naštvane vrčí. A to bol o tri lavice ďalej. Kto vie, prečo ho to tak naštvalo. Možno si myslí, že má konkurenciu. Čo je pravda, lebo Malfoy naozaj nie je na zahodenie.

Na transfigurácii som musela dávať pozor, lebo profesorka McGonagallová je veľmi prísna. No aj napriek tomu som si ju obľúbila.

A konečne obed. Už som vyhladla, a tak som si naložila veľkú porciu francúzskych zemiakov. Toľko čo som dojedla, ku mne prišiel Malfoy.

„Winnersová, máš ísť za riaditeľom. Tak poď, mám ťa tam odprevadiť, aby si sa nestratila,“ povedal a ja som naňho prekvapene zazerala. Pozrela som na baby. Tie boli tiež prekvapené. Nuž som vstala a vykročila som za ním.