Záškodníci

„Lizy, vstávaj!“ ozvalo sa vedľa mňa. „Máš tu darčeky! No tak, Lizy, vstaň!“

Otvorila som oči a prvé, čo som zbadala, bola Siriusova vyškerená tvár.

„Prečo ma budíš?“ opýtala som sa ho namrzene.

„Darčeky,“ zaspieval a ukázal na malú kopu vedľa mojej postele. Rýchlo som si sadla.

„Tie sú pre mňa?“ prikývol. S detskou radosťou som ich všetky pootvárala. Od báb som dostala babské veci (pozn. veď si viete predstaviť :)), od Rema príručku obranných kúziel (to aby som sa mohla ďalej učiť nové kúzla), od Jamesa rukavice na metlobal a malú napodobeninu ohnivej strely, ktorú som si hneď položila na stolík. Na spodku som však našla ešte jeden malý balíček. Otvorila som ho a hneď som sa rozosmiala. Bola to fotka, na ktorej som bola s babami a vyškierali sme sa. Najkrajšie na tom bolo to, že bola pohyblivá, takže sme sa tam prehýbali od smiechu. Presne si pamätám, kedy to bolo. Bol to asi týždeň pred tým, čo ma napadol Regulus.

„Poď so mnou,“ povedal Sirius a ťahal ma z izby. Vošli sme do tej jeho a on podišiel k oknu. „Nevedel som, čo ti dať... potom ma však niečo napadlo,“ otočil sa späť ku mne a za chrbtom niečo skrýval. „Vždy si si od Lily požičiavala sovu, tak som ti jednu kúpil,“ a postavil predo mňa klietku s malou hnedou sovičkou. „Plamienka driemavá.“

Pozrela som na Siriusa. „Láska, to si nemusel. Veď ty vieš, že od teba nič nechcem.“

„Ty si mi dala tiež darček,“ odvetil.

„Ach, Sirius,“ objala som ho a venovala mu ten najkrajší bozk. „Ďakujem.“

„Tak, ako sa bude volať?“

„Hm,“ zamyslela som sa. „Daff,“ povedala som a pohladkala som malú sovičku po hlave. „Je rozkošná... ahoj Daff, ja som Elizabeth.“

Sirius sa len zasmial a objal ma. „Ľúbim ťa,“ zašepkal a vtisol mi na pery nežný bozk.

„Aj ja teba, láska,“ odvetila som. „Nejdeme na raňajky?“

„Tak fajn,“ povedal a spolu sme sa vybrali do kuchyne.

„Veselé Vianoce,“ zaspievala som, keď sme vošli do malej polkruhovej miestnosti.

„Aj vám,“ odvetila pani Lupinová a položila predo mňa tanier s vaflami.

„Dobré ráno,“ vošiel do kuchyne John s Remom.

„Dobré,“ zamrmlala som. Odpila som si z čaju, na čo som sa začala dusiť. „Prepáčte,“ dostala som zo seba nakoniec.

„To je v poriadku,“ zasmial sa John. „Niečo tu pre teba mám,“ poznamenal. Pani Lupinová si odkašľala. „Máme,“ rýchlo sa opravil a vstal od stola. Vošiel do obývačky. Chvíľu tam s niečím búchal a potom sa vrátil späť do kuchyne s veľkou škatuľou. S hlasným štrngotom ju položil na stôl. Chvíľu do nej zazeral, keď z nej nakoniec vytiahol malú hraciu skrinku. Jemne ju predo mňa položil a otvoril. V tej chvíli sa po celej kuchyni rozliala krásna melódia. Priamo uprostred nej bol na vyvýšenom podstavci zlatý prsteň s rubínom a vôkol neho diamanty. Bol... úchvatný! Zdvihla som zrak k Johnovi a všimla som si, že na mňa celý čas pozeral.

„T- to...“ koktala som a naprázdno prehltla.

John pomaly prikývol. „To je pre teba.“

Po tvári sa mi rozlial široký úsmev. „Ale čím som si ho zaslúžila?“

„Si moja dcéra a ja chcem pre teba len to najlepšie. Tento prsteň kedysi patril mojej matke. A ja som sa rozhodol, že ti ho dám,“ vysvetlil pokojne. Ani som nevedela kedy a ako a už som ho zvierala v tuhom objatí. Dala som doňho všetko nepovedané. Zjavne to pochopil, lebo si ma k sebe privinul a pohladil po vlasoch.

„Ďakujem,“ zaúpela som. „J- ja... čo mám teraz robiť? Nič pre vás nemám.“

„Ale my nič nepotrebujeme, zlatko,“ ozvala sa pani Lupinová.

„Nie,“ rázne som odvetila, prechádzajúc sa po miestnosti ako hladný lev. „Jasné, že potrebujete.“

„Elizabeth,“ chytil ma John za ramená a pozrel mi do očí. „Vážne od teba nič nechceme. Toto,“ kývol k prsteňu na stole, „bola skôr povinnosť.“

„Ale aj tak...“

„Lizy,“ oslovil ma Remus. „Netráp sa tým.“ Pozrela som naňho a on sa na mňa povzbudzujúco usmial.

„Smiem vám aspoň s niečím pomôcť?“ opýtala som sa napokon. John sa uškrnul a pozrel na svoju manželku.

„Môžeš mi pomôcť s raňajkami,“ odvetila. Prikývla som, vzala si zásteru a postavila sa k sporáku.

O niekoľko minút som dorobila svoju prácu a sadla si za stôl. John s pani Lupinovou sedeli v obývačke a Remus jedol môj výtvor. Opierajúc sa o Siriusovo rameno, som hľadela na hraciu skrinku. Sirius z nej vytiahol prsteň a navliekol na môj ľavý prstenník.

„Elizabeth,“ oslovil ma a pozrel mi do očí. „Chcem s tebou byť až do smrti... teda potrebujem s tebou byť až do smrti. Si mojím... všetkým. Milujem ťa a nikdy ťa neopustím, nech sa bude diať čokoľvek.“

„Aj ja ťa milujem, Sirius,“ odvetila som a vtisla mu na pery nežný bozk.  Remus si len potichučky odkašľal. Pomaly som sa od Síria odtiahla a sklopila pohľad k zemi.

„Deje sa niečo?“ opýtal sa ma Sirius starostlivo. Zhlboka som sa nadýchla, zdvihla hlavu a uškrnula sa naňho.

„Nie,“ odvetila som. Podvihol obočie. „Naozaj nič.“

Zvyšok dňa sme strávili pred domom. Buď sme sa guľovali ako malé deti, alebo stavali snehuliakov. Už dlho som sa takto nezabavila. V zime som nezvykla chodiť von kvôli studenému počasiu, ktoré veľmi neobľubujem. Úplne mi stačila cesta do a zo školy. Niekedy som schytala guľu do hlavy, za čo si to vinník odpykal. Inokedy som sa domov vrátila bez ujmy na zdraví, za čo som bola nesmierne vďačná.

Prázdniny zbehli ako voda a ja som sa ani nenazdala a už som bola v objatí s mojimi najlepšími priateľkami na stanici King´s Cross. Konečne som sa od nich odtiahla a otočila sa na podpätku. Po tvári sa mi rozlial smutný a veselý úsmev zároveň. Podišla som k Johnovi a tuho ho objala.

„Ďakujem za všetko,“ zašomrala som, odťahujúc sa od neho.

„Nemáš za čo ďakovať, dcérka,“ odvetil so širokým úsmevom. Povzdychla som si a pobozkala ho na líce. Otočila som sa k pani Lupinovej a aj ju som objala.

„Maj sa, Elizabeth a dávaj na seba pozor,“ povedala a ešte objala svojho syna a Siriusa. Naposledy som sa na nich pozrela a odkráčala k vlaku. 

„Tu je voľné,“ povedala Lily. Všetci sme sa vtrepali do jedného kupé. Až som sa čudovala, ako to bolo možné. Celú cestu sme rozoberali prázdniny.

Vystúpila som z vlaku a rozhliadla sa vôkol seba. Nikde som Luciusa nevidela. Tak som sa tešila, až ho znova uvidím, no on nikde. Došli sme do Veľkej siene a ja som hneď pozrela za slizolinský stôl. Nebol tam. Kde môže byť?

Sadla som si za stôl a naliala si tekvicový džús. Na večeru som veľmi nemala chuť, a tak som len tak sedela za stolom, premýšľajúc o Luciusovi. Napadali ma rôzne hlúposti. Možno sa len zdržal. Zajtra sa už určite vráti...

No mýlila som sa. Neobjavil sa ani na raňajkách. Tak možno príde až na obed... no ani na ten sa nedostavil, až som sa naštvala a po večery som zastavila Cissu na polceste do ich klubovne.

„Kde je Lucius?“ naliehavo som sa jej opýtala. Sklopila pohľad a silno potiahla nosom.

„Nechcel, aby som ti to vravela... je...j- je u Sv. Munga,“ vykoktala zo seba, na čo jej tvár zaliali slzy. Nechápavo som na ňu pozrela.

„Ale čo mu je? Čo sa stalo? A prečo nechcel, aby si mi to povedal? No?“ vybachla som na ňu.

„Napadli ich... cez prázdniny...“ vzlykala a hodila sa na mňa. Moje srdce prestalo byť. Na chvíľu som mala pocit, že sa bezvládna zvalím na zem a rozplačem ako malé dieťa, no statočne som to predýchala a pohladila Narcissu po vlasoch.

„Kto ich napadol?“ opýtala som sa potichu, bezvýrazne hľadiac na protiľahlú stenu.

„Ty vieš kto...“ odvetila a pozrela na mňa uslzenými očami. Hneď mi to docvaklo.

„Prečo?“ zaúpela som, no ona len pokrčila plecami a znova sa rozvzlykala.

„Cissy!“ zvolal niekto, na čo sme sa ja a Narcissa strhli. „Čo robíš?“

„Ahoj, Bellatrix,“ pohŕdavo som pozdravila Cissinu staršiu sestru.

„Winnersová,“ zatiahla. „Aké si mala prázdniny?“

„Vynikajúce a ty?“

„Ušli, až na niekoľko malých detailov,“ odvetila. Obe sme na seba nenávistne zazerali a zvierali vo vrecku prútiky. „Počula si o mojom drahom priateľovi Luciusovi?“

„Práve teraz mi to Cissy vravela,“ poznamenala som, na čo si Bellatrix pohŕdavo odfrkla. Pozrela som na Cissu. „Už pôjdem, tak.. ahoj,“ povedala som, ešte som na Bellatrix hodila zničujúci pohľad a odišla do klubovne.

„Amortencia,“ vyhŕkla som heslo a Tučná pani sa prehupla v obraze. Vošla som do klubovne ako telo bez duše. Nohy ma už automaticky viedli do spálne, no niekto ma chytil za ruku. Zistila som, že je to Sirius a chvíľu mi trvalo, kým mi táto informácia doputovala až do mozgu.

„Láska, čo je?“ opýtal sa ma bojazlivo. Došlo mi, ako sa asi tvárim, no v tejto chvíli som sa ani inak tváriť nevedela. V tom som na líci pocítila horúcu slzu. Sírius mi ju utrel a objal. „Čo je ti, miláčik? Čo sa stalo?“

Ani som nevedela kedy a už som mala celú tvár mokrú od sĺz. Sirius ma posadil do kresla, zatiaľ čo si kľakol k mojim nohám a trpezlivo čakal. „Lucius... L- Luciusa napadli...“ koktala som. Nechcela som plakať, snažila som sa tomu zabrániť, ale slzy mi tiekli po tvári bez dovolenia.

„Kto? Kto ho napadol, Lizy?“ dožadoval sa odpovede.

„Chcem ísť za ním... hneď teraz,“ ignorovala som jeho otázku a vstala som. „Musím ísť za ním. Musím vedieť, čo sa stalo,“ vravela som.

„Lizy, kto mu ublížil?“ opýtal sa ma znovu a chytil ma za ramená.

„Oni,“ vypľula som zo seba zhnusene. „Dumbledore!“ vyhŕkla som nečakane, až Sirius nadskočil. „Dumbledore to bude vedieť!“

Vybehla som z klubovne so Siriusom za pätami. Došli sme až ku kamennej príšere, keď mi došlo, že neviem heslo.

„Šumivá bzučalka,“ skúsila som, no nič sa nestalo. „Fazuľky každej chuti, čokoládové žabky, cukrové brká...“ zúfalo som vymenúvala.

„To môžeme skúšať až do rána...“

„Ostré čertíky,“ v tom sa kamenná príšera odsunula. So Siriusom sme na seba prekvapene pozreli a naskočili na schody. Ani som nezaklopala, len som vtrhla do riaditeľovej pracovne. „Čo sa stalo, Luciusovi?!“ vybachla som na Dumbledora, ktorý stál pri skrinke s rôznymi prístrojmi.

Ani sa neotočil, len pokojne prehovoril. „Pán Malfoy bude v poriadku a o niekoľko dní sa vráti späť do školy.“

„Ale čo mu stalo? Čo mu urobili? Prečo mi to nikto nechce povedať?!“ moje nervy to už nevydržali, a tak mi neostávalo nič iné len kričať. No ani to nepomáhalo. Mala som chuť rozbiť všetko, čo by mi prišlo pod ruky. Sirius si to asi všimol, lebo ma chytil za rameno.

„Posaďte sa,“ požiadal ma riaditeľ a konečne na mňa pozrel. Tvrdohlavo som stála na mieste a hrýzla si dolnú peru. Asi pochopil, že si nesadnem, preto ku mne pristúpil, hľadiac mi do očí tak, ako to vie iba on. „Pána Malfoya pred vyše týždňom napadli smrťožrúti a nepýtajte sa ma prečo, aj tak vám to nepoviem,“ dodal, keď videl, že už otváram ústa. Naštvane som si prekrížila ruky na hrudi.

„Mohla by som ho ísť navštíviť?“ priškrtene som sa opýtala. Dumbledore sa na mňa usmial.

„Samozrejme... zajtra sem príďte, môžete použiť hop- šup práškovú sieť. Sirius, chcete ísť s ňou?“ opýtal sa menovaného. Ten na mňa rýchlo pozrel.

„Bude lepšie, ak ostane tu,“ povedala som. Vedela som, že sa s Luciusom stále ešte veľmi nemusia, tak som ho tam nechcela ťahať. Sirius prikývol.

„Tak ako chcete,“ prehovoril znova riaditeľ. „Myslím, že slečna Blacková by rada navštívila pána Malfoya, tak by mohla ísť s vami ona.“

Povzdychla som si a prikývla. „Okey... tak o ktorej mám prísť?“

„O deviatej buďte už tu,“ prikázal a otočil sa k Siriusovi. „Môžem vás požiadať, aby ste to oznámili vašej sesternici? Ja sa musím ešte s Elizabeth porozprávať,“ Sirius prikývol a rýchlo vyšiel z miestnosti. Pred dverami mi ešte povedal, že ma počká v klubovni.

Otočila som sa k riaditeľovi a spýtavo naňho hľadela. Dal si záležať, aby ma v tejto nevedomosti dusil čo najdlhšie. Až som nakoniec zakročila, lebo som bola príliš zvedavá na to, o čom sa chcel so mnou rozprávať. „Tak?“

„Dozvedel som sa, že si s pánom Blackom dopisujete. Je to pravda?“ opýtal sa ma a s menším úškrnom si sadol za stôl.

„Smiem vedieť, kto vám dal takéto informácie?“

„Myslím, že na tom nezáleží,“ poznamenal a dal si do úst malý čierny cukrík. „Dajte si,“ ponúkol ma.

„V tom prípade vám na túto otázku nemôžem odpovedať,“ odvetila som, ignorujúc to, ako predo mnou máva miskou plnou tých čiernych cukríkov, ktoré sa hmýrili. Znechutene som pokrčila nosom a krútila hlavou.

Ešte chvíľu sa na mňa usmieval, keď prehovoril: „Som rád, že ste mu odpustili. Právom patríte do Chrabromilu. Viete, pravý Chrambromilčan sa vyznačuje tým, že dokáže odpustiť aj nepriateľovi... dokonca aj to, že ho chcel zabiť,“ postavil sa a podišiel ku mne.

„Nemala som to srdce, aby som mu neodpustila,“ vysvetlila som len tak mimochodom.

„Ja vám rozumiem, nemusíte mi to vysvetľovať. Som rád, že ste tak urobili, je to od vás veľmi šľachetné,“ usmieval sa na mňa, potľapkávajúc ma po ramene. „Naopak Slizolinčania- nemám proti nim nič- ale oni zase na to nevedia zabudnúť a snažia sa vám to vrátiť za každú cenu. Bažia po pomste a moci,“ nachvíľu sa odmlčal a podišiel ku skrinke, v ktorej- pokiaľ si dobre pamätám z filmu- boli uložené jeho spomienky. „Poznal som jedného mladého a talentovaného chlapca, ktorý sa chcel stať veľkým čarodejom. Volal sa...“

„Tom Riddle,“ dokončila som za riaditeľa. Prekvapene sa na mňa pozrel. „Nepýtajte sa ma odkiaľ to viem, aj tak by som vám to nepovedala.“

Chvíľu na mňa ešte šokovane hľadel, no potom sa mu na tvári objavil úškrn. „Samozrejme,“ skomentoval a znova si zobral cukrík. „Je už veľa hodín, mali by ste sa vrátiť na internát. Zajtra vás so slečnou Blackovou očakávam o deviatej.“

Podišla som k dverám. „Dobrú noc, pán profesor,“ popriala som a vyšla z miestnosti. Došla som do klubovne, kde na mňa čakal Sirius aj s ostatnými. Podišla som k nim a sadla si vedľa Siriusa.

„Tak o čom ste sa rozprávali?“ opýtal sa ma.

„O ničom dôležitom,“ odvetila som a oprela sa o jeho rameno. „Idem už spať, som hrozne unavená,“ zívla som, vstávajúc z kresla. „Dobrú noc,“ vtisla som Siriusovi bozk a pobrala sa do izby. Tam som sa poriadne umyla a zaľahla do postele. Po niekoľkých minútach sa mi podarilo zaspať.