Záškodníci

Otvorila som oči a pretrela si ich. Nemohla som si spomenúť na to, čo ma zobudilo z tak krásneho sna. Odpoveď prišla skôr, ako by som čakala. Z vedľajšej izby sa ozval výbuch smiechu. Narovnala som sa na posteli.

Moment! Takže to nebol sen? Naozaj som v Removom dome? Teda dome jeho rodičov? Môjho ocka...? Znova som si pretrela oči, aby som sa uistila, že to nie je ďalší z tých mojich živých snov. Keď som oči otvorila, bola som stále v tej istej malej miestnosti, ktorá mala byť dočasne mojou izbou. Tak predsa...!

Zliezla som z postele, podišla k oknu a odtiahla závesy. Naskytol sa mi úchvatný pohľad. Celé okolie bolo úplne zasnežené. Slnko vykúkalo spoza jediného mráčika a odrážalo sa od bielej pokrývky, vďaka čomu to vyzeralo, akoby bola celá dedina z trblietavých krištáľov. Všade navôkol boli malé domčeky zasypané jemnou vrstvou snehu a biele lúky, ktoré siahali nevedno kam. Celé to pôsobilo ako v rozprávke. Pridali k tomu aj deti, hrajúce sa na malom kopci.

 Prezliekla som sa z pyžama a vošla do kúpeľne, kde som sa poriadne umyla. Práve som bola na ceste do svojej izby, keď som znova začula výbuch smiechu od najbližších dverí. Viedli do Removej izby.

„To fakticky?“ opýtal sa Sirius a znova sa rozosmial.

„A ešte aj viac,“ pritakal Remus. „Myslel som, že to už nevydržím, tak som len utekal na WC.“

Snažila som sa zistiť, o čom môžu hovoriť, no nevedela som sa dostať do deja. Nuž som len tak stála za dverami a načúvala rozhovoru.

„Ale nikomu to nepovedz,“ povedal znova Remus.

„Neboj sa, nič nepoviem,“ zaprisahal sa Sirius. „Čo myslíš, čo robí teraz Paroháč?“

„Asi sa niekde s Lily vyvaľujú v posteli, ako ho poznám,“ zachechtal sa Remus.

„Asi... Peter má už určite teraz slávnostnú večeru,“ poznamenal Sirius. „Koľko je vlastne hodín? Nepôjdeme zobudiť Lizy?“

„Nech si ešte pospí,“ povedal Remus, no o čom sa ďalej rozprávali som nepočula, lebo som rýchlo zaliezla do svojej izby. Neprešla ani minúta, keď sa ozvalo klopanie na moje dvere.

„Áno?“ dvere sa otvorili a dnu vošiel Sirius.

„Dobré ráno,“ poprial mi zvesela. Odtrhla som pohľad od scenérie za oknom a vtisla mu na pery bozk.

„Aj tebe,“ odvetila som. „Ahoj,“ pozdravila som Rema, ktorý sa zjavil pri dverách.

„Vyspatá?“ opýtal sa ma.

„Áno,“ usmiala som sa. „Je to tu krásne,“ otočila som sa späť k oknu.

„Som rád, že sa ti tu páči-“

„Nejdeme už na raňajky?“ skočil mu do reči Sirius. Obaja sme prikývli a zišli do kuchyne. Sadla som si za stôl, na to isté miesto ako včera, zatiaľ čo nám pani Lupinová už nalievala teplý čaj.

„Dobré ráno,“ popriala nám a pred každého položila šálku s pariacim sa nápojom.

„Aj vám,“ zamumlala som a natierala si hrianku marmeládou.  O chvíľu sa k nám pridal John.

„Čo chcete dnes robiť?“ opýtal sa nás, listujúc v Dennom prorokovi.

„Neviem,“ odvetil Remus.

„Rozmýšľal som, že ak nemáte nič na práci, či by ste mi nechceli pomôcť s vianočným stromčekom,“ navrhol John a zvedavo na nás pozrel. Mne sa ten nápad páčil, ale nemohla som všetko nechať na Removu mamu.

„Ja pomôžem s prípravou na večeru,“ povedala som.

„Nemusíš, zlatko, ja sa o to postarám,“ usmiala sa na mňa.

„Ale ja vám chcem pomôcť,“ nedala som sa. Videla som na nej, ako ju to potešilo.

„Tak dobre,“ vzdala sa. „Chlapci, vy pôjdete s Johnom a Elizabeth mi môže pomôcť.“ Všetci súhlasne prikývli.

Po raňajkách sme sa pustili do pečenia. Až som sa čudovala, ako dobre som si s pani Lupinovou rozumela. Bola veľmi milá. Trpezlivo ma opravila, keď som urobila chybu, smiala sa nad mojimi hlúpymi vtipmi, radila mi ako na chlapov. Dá sa povedať, že sme si sadli.

Už bolo päť hodín, keď sme na stôl konečne položili posledný tanier. Ešte som opravila príbor, aby bol presne a spokojne som hľadela na výzdobu, ktorú urobili chalani. Vošla som do obývačky, odkiaľ sa ozýval Remov veselý smiech. Ostala som stáť na dverách a sledovala som, ako pani Lupinová niečo ukazuje chalanom a oni sa na tom veselo smiali. Konečne som pozrela na vianočný stromček. Bol nádherný. Nebol nejak veľmi ozdobený, ale zase ani chudobný. Skrátka taký, aký by mal byť každý. Na vrchu sa vynímala zlatá hviezda. Celý stromček bol zlato červený, vo farbách Chrabromilu.

Spomenula som si na svoje posledné Vianoce, pred tým než som sa dostala sem, do tohto sveta. Sedeli sme za stolom všetci. Môj ročný synovec sa nemohol dočkať, kedy aj on dostane svoj kúsok večere. Boli to krásne Vianoce, ale niečo mi chýbalo. Vtedy som ešte nevedela, že sa o pol roka všetko zmení. Že sa dostanem sem a spoznám ich. Budem ich priateľka a že sa do mňa Sirius Black zamiluje.

Dovtedy som o tom len snívala... snívala každý deň, že raz ich stretnem... raz sa s nimi budem rozprávať a dokonca aj priateliť. Ešte stále sa mi to celé zdá ako krásny sen. Bojím sa, že sa ráno zobudím a budem späť vo svojej posteli,  v rodnom meste so svojimi starými priateľmi, ktorí mi teraz tak veľmi chýbajú. Keby som mohla, vzala by som si tu všetkých tých, ktorých mám rada a nemusela by som sa od nikoho odlúčiť. Ale musela som sa niečoho vzdať, aby mohlo prísť to nové. No nechcela som sa vzdať ľudí, ktorých mám rada.

Dotieravá slza mi stiekla po líci a ja som ju nechala tiecť, až kým sa nerozplynula na mäkkom koberci. Zo zadumania ma zobudilo moje meno.

„Elizabeth, nechceš sa k nám pridať?“ opýtal sa ma John. Pozrela som naňho a pokrútila hlavou.

„Nie, pôjdem sa pripraviť na večeru. Vždy mi to dlho trvá,“ odvetila som. Ani som nečakala na odpoveď a už som trielila hore schodmi. Vošla som do izby a sadla si na kraj postele. Pohľad mi zablúdil k tmavo modrej oblohe, posiatej miliónmi hviezd. Znova som nechala slzy tiecť po mojej tvári. Nevadilo mi to a ani som sa za ne nehanbila. Bolo mi jedno, či ich niekto uvidí.

V tom sa dvere otvorili a niekto vošiel do mojej izby. Neobzrela som sa, kto prišiel, len som ďalej hľadela na oblohu. Pocítila som teplú ruku na mojom ramene a jemné stisnutie.

„Čo ťa trápi?“ opýtal sa ma chrapľavý hlas a ja som až nadskočila. Vôbec som nečakala, že by za mnou mohol prísť práve John. Rýchlo som si utrela slzy a nasilu sa usmiala.

„Nič,“ odvetila som tým najpokojnejším hlasom, aký som v tejto chvíli zo seba mohla vydať. Svojimi jasnomodrými očami sa zavŕtal do tých mojich. Zachvela som sa, ďalšia slza. „Ja... celé sa mi to vidí ako sen. Ešte prednedávnom som takto sedela vo svojej izbe a premýšľala o... to je jedno o čom. A zrazu mám všetko, na čo si pomyslím. Chcela som znamenať niečo viac a stala som sa čarodejnicou, páčil sa mi Sirius a teraz s ním chodím... už dávno som mala pocit, že môj otec nie je mojim pravým otcom a teraz mám teba... aj keď sa vidíme prvýkrát. Chcela som zažiť niečo nové a teraz som tu...“

„Pozri, nič nie je zlé na tom, že si šťastná. Mala by si byť rada, že máš toto všetko. Kopu ľudí by za to dalo čokoľvek... V detstve si pekného asi veľa nezažila,“ skonštatoval a utrel mi slzy z tváre. Pokrčila som plecami. „Šťastie si k tebe nakoniec našlo cestu.“

„Kto vie na ako dlho,“ poznamenala som trpko.

„Na toľko, aby si mohla byť znovu šťastná... konečne som ťa spoznal a sľubujem, že ťa nikdy neopustím. Možno len na niekoľko mesiacov, keď budeš v Rokforte, ale potom s tebou budem stále. Vynahradím ti celé tie roky, celé detstvo, počas ktorého som nebol s tebou... nemohol byť s tebou,“ vravel. Silno potiahol nosom a vstal. „Tak ťa teda nechám pripraviť sa na tú večeru. Stretneme sa v kuchyni,“ a odišiel z izby.

Hľadela som na dvere ešte hodnú chvíľu, keď som sa konečne spamätala z jeho slov a vstala z postele. Otvorila som skriňu a hľadela do nej. Vôbec som nevedela, čo si mám obliecť. Džínsy určite nie, to sa na takú večeru nehodí. V tom som zbadala jedny moje obľúbené šaty. Zbalila som si ich pre každý prípad a oplatilo sa. Vytiahla som ich. Boli peknej zelenej farby s trochu hrubšími ramienkami. Priamo spod pŕs, kde boli ligotavé koráliky, sa jemne spúšťali až po kolená. Nuž som si ich obliekla. Vlasy som si zopla do elegantného drdolu a obula si strieborné črievičky. Nevyzerala som nejak veľmi slávnostne, ale myslím, že sa to na takúto príležitosť hodilo viac ako na sto percent.

Pozrela som na hodinky. Bol najvyšší čas vrátiť sa do kuchyne. Ešte raz som sa obzrela v zrkadle a vyšla som z izby. Nakukla som do kuchyne, kde už všetci sedeli za stolom a pravdepodobne čakali na mňa. Nuž mi neostávalo nič iné, len vojsť. Otvorila som dvere a pomaly vkročila do slabo osvetlenej kuchyne. Sirius rýchlo vstal od stola a zamrkal.

„Vyzeráš nádherne,“ povedal a vtisol mi na líce nežný bozk, z čoho mi naskočili zimomriavky.

„Ďakujem, aj ty,“ odvetila som. On, tak ako aj Remus s Johnom, mali na sebe tie najlepšie košele. Vyzeral veľmi príťažlivo. Podišla som k stolu a Sirius mi odsunul stoličku. V momente, keď som si sadla, sa ozvala pani Lupinová.

„Som veľmi rada, že sme sa tu stretli a že k nám pribudol niekto nový,“ usmiala sa na mňa. „Veľmi ma teší, že si prijala pozvanie a pridala sa k nám v tento krásny sviatok,“ jemne mi stlačila ruku. Ešte povedala niekoľko slov, ktoré som nevnímala a pustili sme sa do jedla. Myšlienkami som bola u mňa doma. Teraz sú určite všetci spolu a tešia sa z darčekov. Zaštípali ma oči, ale zakryla som to tým, že som pustila vidličku a tým som sa mohla zohnúť pod stôl a utrieť si dotieravé slzy. Vrátila som sa k jedlu, ale veľmi to do mňa nešlo, a tak som si dala zo všetkého len malý kúsok.

Keď sme dojedli, sadli sme si do obývačky a popíjali ohnivú whisky. Pani Lupinová s tým veľmi nesúhlasila, ale John ju nakoniec presvedčil. Vraj by sme to aj tak raz skúsili, čo sa v našom prípade už stalo. Pani Lupinová mi ukazovala Remove fotky, keď bol ešte malým. Nepamätám sa, že by som sa niekedy toľko nasmiala, ako vtedy. Bol to skvelý večer. Bavili sme sa a počúvali hudbu. Niečo po polnoci nás pani Lupinová poslala spať, za čo som jej bola vďačná, lebo som bola neskutočne unavená. Zdalo sa mi neslušné vytratiť sa uprostred zábavy.

A tak som sa hodila na posteľ a hneď som zaspala tvrdým spánkom.