Záškodníci

Už sa stmievalo, keď som sa vracala do hradu. Bola som taká zmrznutá, že som si to už ani neuvedomovala. Vošla som do klubovne a ponáhľala som sa do spálne, aby som sa mohla obliecť do teplých vecí. Zhodila som zo seba mokrý kabát a položila ho k malému okrúhlemu krbu, ktorý stál uprostred izby. Vošla som do kúpeľne a poriadne sa poumývala. Vrátila som sa späť do izby, keď ma napadlo, že ešte nie som pobalená. Nuž som otvorila skriňu a začala si baliť veci. Pridala som k nim aj veci z tašky, ktorú mi mama dnes doniesla. Mala som tam všetky svoje obľúbené svetre a bundy.

Vložila som do kufra posledný sveter a pozrela som na hodinky. No, zabralo mi to pol hodiny. Musím uznať, že sa prekonávam. Inokedy mi balenie trvá aj dve hodiny. Prezliekla som sa do čistých vecí a vyrazila som do Veľkej siene na večeru.

Sadla som si za stôl a naložila si večeru. Netrvalo dlho, keď si ku mne prisadli baby.

„Liz?“ opatrne ma oslovila Alice.

„Hm?“

„Hneváš sa na Síria?“ opýtala sa ma. Po celý čas som hľadela do taniera a pichala vidličkou do jedla. Z nejakých dôvodov som jej nechcela pozrieť do očí.

„Chce to vedieť on, však?“ zavrčala som.

„A nie je to jedno?“

„Nie... pokiaľ to chcete vedieť vy, tak vám to poviem. Ale pokiaľ to má byť odpoveď pre neho, tak na to zabudnite,“ odvetila som a odpila som si z tekvicového džúsu.

„Chceme to vedieť my,“ zapojila sa do rozhovoru Lily.

„Prepáč, Lily, ale to ti neverím. Pokojne by si mi to mohla povedať, aj keby to nebola pravda. A ja verím, že to chce vedieť on,“ vravela som, ešte stále hľadiac do taniera.

„Fajn,“ vzdala sa. „Máme mu to potom povedať.“

„Mohli ste to povedať hneď.... aj tak som to vedela od začiatku,“ zamrmlala som.

„Tak?“ dožadovala sa Alice odpovede.

„A nie je to jedno?“ zopakovala som jej otázku.

„Nie,“ odvetila rázne.

„Možno trochu... je zbabelec, keď sa ma to neopýtal sám...“

„Len sa s tebou nechcel znova hádať,“ zastávala sa ho Lily.

„A to sa so mnou kvôli tomu nebude do konca života rozprávať? Lebo sa bojí, že sa budeme hádať?“ vyprskla som a konečne som na ne pozrela. Líca mali červené od mrazu a vlasy im stáli na všetky strany.

„Tak sa s ním choď porozprávať,“ navrhla Nat.

„Nech príde ON za mnou,“ odvetila som. „Prepáčte, ale zabudla som si niečo zbaliť. Budem v izbe, keby niečo,“ vstala som od stola nechajúc večeru večerou a kráčala som chodbou. Už ma prešla chuť niečo zjesť.

Vošla som do klubovne. Boli v nej len Záškodníci. Tvárila som sa však, že tam nie sú a kráčala ku dievčenským spálňam. Čakala som, či ma Sirius nezastaví, no nič také sa nestalo. No cítila som na sebe jeho pohľad, až kým som nezmizla na schodoch. Vtrhla som do izby a buchla dverami.

To je ale zbabelec! Hodila som sa na posteľ, premýšľajúc o ňom. Ani neviem, ako dlho som takto ležala. Len som nemo hľadela na strop.

Nechcela som sa so Sriusom pohádať... neznášam, keď sa hádame, neznášam. Ale niekedy mám pocit, akoby ma o to doslova žiadal. Veľmi ho ľúbim a trhá mi srdce, keď sa nerozprávame, ale ja sa neospravedlním ako prvá. Áno viem, som tvrdohlavá, ale niekedy je to predsa len na niečo dobré... či nie?

Počkám a uvidím, či sa mi ospravedlní. Ak nie, tak to urobím ja. V tej chvíli vošli do izby moje tri najlepšie priateľky. Sadla som si a úzkostlivo sledovala, ako si pomocou kúziel sušia veci.

„Baby, ja...“ začala som, no nevedela som, ako pokračovať. Nuž som sa zhlboka nadýchla a skúsila to znova. „Veľmi ma mrzí, že som k vám bola hnusná. A aj to, že som tak náhle odišla... viem, vy nemôžete za to, že som sa so Siriusom pohádala... ale mňa to štve a chcela som o tom popremýšľať osamote... ospravedlňujem sa. Naozaj ma to veľmi mrzí.“

„Liz,“ pristúpila ku mne Lily a chytila ma za ruku. „Tvoje ospravedlnenie sa prijíma. A ako zadosťučinenie nám pomôžeš s balením,“ zaškerila sa.

„Ďakujem,“ usmiala som sa na ňu a vstala z postele. „Tak teda poďme na to, nech to máme rýchlo za sebou.“

Veci mali zbalené za necelú hodinu. Aj by sme to boli urobili kúzlom, ale keď sme to skúšali, veci sa neposkladali tak, ako mali. Skôr sa nahádzali do kufra, a potom to vyzeralo ako po výbuchu. Nuž sme to museli znova všetko poskladať.

S dlhým povzdychom som sa hodila na posteľ a baby tiež, každá na svoju.

„Čo chcete robiť?“ prerušila ticho Alice.

„Nechcete si zahrať šachy?“ opýtala sa Nat.

„Na mňa nepozeraj! Ja to neviem hrať,“ odvetila som a podišla som k oknu. Celé okolie hradu bolo pod hrubou vrstvou snehu a ani Zakázaný les nevyzeral tak hrozivo. Vonku už bola skoro tma. Jediným svetlom bola Hagridova chalupa.

„Poďme za Hagridom,“ navrhla som a pozrela na baby, ktoré si vymenili skeptické pohľady.

„Nemyslíš, že je na to už veľa hodín?“ opýtala sa ma Lily.

„Rozhodne nie,“ uškrnula som sa.

„Ja do toho nejdem,“ ozvala sa Alice. „Nechcem mať problémy.“

„Ani ja nie. Nehnevajte sa, ale radšej pôjdem za Remom,“ poznamenal Nat a s ospravedlňujúcim úsmevom vyšla z izby.

„Lily?“ otočila som sa k priateľke.

„Ja neviem,“ otáľala.

„Ale ja áno. Poď!“ obliekla som si kabát. Počkala som, kým sa oblečie a spolu sme vyšli z izby.

Zišli sme do klubovne a ja som sa rozhliadla, či niekde neuvidím Jamesa. Našla som ho sedieť pri kozube spolu s ostatnými Záškodníkmi a Nat. Podišla som k nemu.

„James, môžem s tebou hovoriť?“ opýtala som sa ho. Na Síria som ani nepozrela, ale cítila som na sebe jeho pohľad. James sa postavil a podišli sme k Lily.

„Ahoj,“ pozdravil jej James a pobozkal ju. Povzdychla som si a pozrela som sa Siriusa. Proste mi to nedalo, musela som to urobiť. Celý čas na mňa pozeral. Rýchlo som sa odvrátila a keď som zistila, že tí dvaja sú stále na sebe nalepení, nervózne som si odkašľala. Konečne sa od seba odlepili.

„Niečo od teba potrebujeme,“ povedala som.

„Čo také?“

„Tvoj neviditeľný plášť,“ odvetila som.

James sa zasmial. „A na čo?“

„To je jedno, proste ho potrebujeme... neboj nič sa ti s ním nestane...“

„Nebojím sa ani tak oňho, ale o to, čo vy dve,“ ukázal na nás prstom, „máte za lubom.“

Hodila som naňho psie oči. „Prosím.“

„Tak fajn,“ vzdal sa. „Počkajte tu, hneď vám ho prinesiem.“

„Skvelé!“ potešila som sa. O niekoľko sekúnd sa James vrátil s uzlíkom v ruke.

„Dajte mi naň pozor,“ podal mi ho.

„Určite,“ zaškľabila som sa. „A ďakujem.“

„Uhm,“ prikývol a vrátil sa k chalanom. Chytila som Lily za ruku a ťahala ju po chodbách.

„Rýchlo, poď sem,“ potiahla som ju k sebe, keď som začula nepravidelné kroky, ktoré isto patrili Filchovi a prehodila som cez ňu neviditeľný plášť. „Pšt!“

Pomalými tichými krokmi sme kráčali chodbou, keď sa pred nami zjavil Filch. Skoro sme doňho vrazili a ja som si len musela zahryznúť do jazyka, aby som neskríkla, ako som sa ho zľakla. Lily tomu však nezabránila a potichu zjojkla. Len som do nej drgla.

„Kto je tu?“ spýtal sa Filch a pozrel na miesto, kde sme pred chvíľou s Lily stáli. Keďže sa mu nedostavila žiadna odpoveď, pokrčil plecami a pokračoval vo svojej predošlej činnosti. Chytila som Lily za predlaktie a ťahala preč od neho. Rýchlym krokom sme došli pred Hagridovu chalupu a hlasno zabúchali. Zvnútra sa ozval štekot a hneď na to škriabanie na dvere. Nik však neotváral. Nuž som zaklopala znova. V tom sa dvere otvorili a v nich stál Hagrid.

„Kto je...?“

„To sme my,“ skočila mu do reči Lily a stiahla z nás plášť.

„Prepána, čo tu robíte?“ opýtal sa a vpustil nás dnu. Sadli sme si za stôl, zatiaľ čo Hagrid chystal čaj.

„Len sme ťa chceli navštíviť,“ odvetila som.

„A viete koľko je už hodín?“ opýtal sa nás vyčítavo.

„Áno, vieme, ale zajtra sú už prázdniny. Tak sme ťa chceli prísť pozrieť,“ vysvetlila som mu.

„To je od vás milé, ale nechcem, aby ste mali kvôli tomu problémy,“ položil pred nás veľké šálky horúceho čaju.

„Ďakujem,“ povedali sme s Lily naraz, na čo sme sa naraz zasmiali.

„Vy ste sa našli,“ zachechtal sa Hagrid.

„Uhm,“ prikývla som. „Vyzerá to tak.“

„Ako sa máš, Hagrid?“ opýtala sa ho Lily.

„Ujde to. Práve som rozmýšľal nad hodinami,“ vysvetlil zvesela.

„A niečo ťa napadlo?“

„Nie,“ odvetil sklesnuto. „Ale určite napadne. Veď mám na to celé prázdniny.“

„Jasné,“ zachechtala som sa. Asi o hodinu neskôr, keď sme už s Lily pomaly zaspávali, nás Hagrid odprevadil až do Vstupnej haly.

„Tak si tie prázdniny užite, zaslúžite si ich po tak náročnej práci,“ uškrnul sa.

„Aj ty si ich uži,“ odvetila Lily, zatiaľ čo ja som len vehementne prikyvovala.

„Dobrú noc,“ popriala som mu.

„Aj vám,“ odvetil a stratil sa v tme decembrového večera.

Došli sme do klubovne. Chcela som sa s Lily ešte porozprávať, no ona si namiesto toho sadla k Jamesovi a viete si presne predstaviť, čo sa dialo potom... maznali sa :D

Nuž som sa vybrala do spální, keď ma zastavila Lily.

„Liz, kam ideš? Poď sem k nám...“

„Chcela som ísť do spálne,“ odvetil som. Nemala som ani najmenšiu chuť ostať pri Záškodníkoch. Vlastne iba pri Siriusovi... teda nie, chcela som s ním byť, ale... no to je zložité.

„Winnersová, je to posledný večer v tomto roku, čo si s nami,“ poznamenal James s úškrnom. Zúfalo som si povzdychla. Presne som vedela, o čo im ide. Pozrela som na Rema, ten len pokrčil plecami. Letmo som pozrela na Siriusa, ktorý bol práve začítaný do toho svojho časopisu. Nuž som podišla k nim. Sadla som si čo najďalej od Siriusa a tak, aby som naňho nevidela.

„Kde máte Petra?“ opýtala som sa Rema.

„Ten už spí,“ odvetil, tuho objímajúc Nat. Len som naňho zagánila a schúlila sa do klbka. Len ma chce naštvať tým, že bude predo mnou Nat naschvál objímať. Len ma chce naštvať, nič viac!

„Čo chceme cez prázdniny robiť?“ ozval sa Sirius.

„Hm, čo ja viem?“ zamyslel sa Remus a pozrel na mňa.

„Neviem,“ odvetila som neprítomne. „Vymyslite niečo VY.“

„Veď uvidíme, nad tým môžeme premýšľať až zajtra,“ poznamenal Remus.

„Nechcete si zahrať fľašu?“ opýtala sa Alice.

„Fľašu?“ nechápavo som sa opýtala.

„No tak sa to volá, ale hrá sa s prútikom. Niekto ním zatočí a na koho prútik ukáže, tomu sa musí položiť otázka. Ale musíš na ňu odpovedať pravdivo, inak z jeho konca vyletia červené iskry a my hneď zistíme, že niekto klamal,“ vysvetlila mi.

„No to je dobrý nápad,“ povedal James. Každého som si zvlášť prezrela a všetci vyzerali, že s tým súhlasia. Nuž som prikývla.

Ako prvá točila Alice a prútik sa zastavil na Lily.

„Lily,“ zasmiala sa Alice. „Máš Jamesa rada?“

„Samozrejme,“ odvetila. Tento krát točila ona a prútik ukázal na Siriusa.

„Tešíš sa na prázdniny?“ opýtala sa ho.

Sirius chvíľu premýšľal. „Áno,“ odvetil napokon, na čo z prútika vyletelo niekoľko červených iskier.

„Sirius?“ Lily naňho pozrela spýtavo.

„No dobre, možno sa trochu bojím,“ odvetil.

„A čoho?“

„To je už druhá otázka,“ poznamenal a roztočil prútik. Teraz trvalo dlhšie, kým sa zastavil. A nakoniec ukázal na mňa. Len som si zmučene povzdychla a pozrela do zeme.

„Hneváš sa na mňa?“ opýtal sa ma Sirius.

„Áno,“ odvetila som vzdorovito, no z prútika vyleteli iskry. Pozrela som mu do očí. „Nie, len ma štve, čo si mi povedal,“ vstala som. „Idem spať. Dobrú noc,“ a odišla som.

Vošla som do izby a namierila si to priamo do kúpeľne. Sprcha ma vedela vždy upokojiť, spláchla zo mňa všetky myšlienky a na chvíľu zabezpečila oddych. Vošla som do sprchy a pustila si vodu. Nechala som kvapky stekať po mojom tele.

Poriadne som sa umyla, usušila a obliekla do pyžama a vrátila sa do izby. Ostala som však prekvapene stáť vo dverách a hľadela som ku svojej posteli, pri ktorej stál Sirius.

„Čo tu robíš?“ opýtala som sa ho.

„Chcem s tebou hovoriť,“ odvetil a urobil niekoľko nesmelých krokov ku mne. Zobrala som hrebeň, postavila sa pred zrkadlo a začala som sa česať.

„A o čom?“

„O nás... o tebe, o mne,“ podišiel celkom ku mne a hľadel na môj odraz v zrkadle. „Prepáč, veľmi ma mrzí to, čo som povedal... naozaj.“

Nepovedala som nič, len som naňho hľadela.

„Lizy,“ zašepkal, pri čom ma pohladil po odhalenom ramene, „môžeš mi to odpustiť?“

Stále som zaťato mlčala. Chcela som si užiť jeho pocit bezmocnosti. Odhrnul mi vlasy a pobozkal ma na krk, až sa mi z toho skoro podlomili kolená.

„Bozky nič nevyriešia,“ poznamenala som. „Ale nie som taká bezcitná, aby som ti tak ubližovala. Takže ti odpúšťam.“

„To vážne?“ opýtal sa ma šťastne. Len som prikývla. „Elizabeth, ľúbim ťa, ľúbim ťa, ľúbim ťa,“ zatiahol, otočil si ma k sebe a začal ma bozkávať. Ale nie tak ako vždy, ale tak... inak... tieto bozky boli iné ako ostatné.

„Sirius, aj ja ťa ľúbim, ale viac mi to nerob,“ povedala som, keď som sa od neho konečne odtrhla.

„Už nikdy,“ zašepkal. Vzal ma do náručia a odniesol na posteľ, kde ma opatrne položil. Ľahol si vedľa mňa nespúšťajúc zo mňa oči. Jemne ma pohladil po líci.

„Vieš, aké ťažké bolo pre mňa, keď som ťa stretol a nemohol ťa pobozkať? Držať v náručí a hladiť ťa...“

„Viem, aj pre mňa to bolo ťažké,“ odvetila som a vtisla som mu na pery bozk. „Keď ti Lily položila otázku, či sa tešíš na prázdniny, povedal si, že sa trochu bojíš... čoho?“

„Bál som sa, že sa so mnou stále nebudeš rozprávať a... a to by neboli najkrajšie Vianoce. Chcem, aby tieto Vianoce boli pre tebe tými najlepšími,“ vysvetlil.

„Prečo?“

„Lebo ťa ľúbim,“ povedal tónom, akoby to bola tá najväčšia samozrejmosť na svete. „A preto, že tieto Vianoce budú tvoje prvé v čarodejníckom svete... a spoznáš svojho ocka.“

Ešte raz som ho pobozkala a schúlila som sa mu na hrudi, zatiaľ čo ma hladil a šepkal mi do ucha láskyplné slová. Po niekoľkých minútach sme obaja zaspali tvrdým spánkom.