Záškodníci

Sedela som v šatni a nervózne klepkala nohou. O chvíľu sa mal začať zápas, no James nám chcel povedať ešte paru slov. Sirius si sadol ku mne a chytil ma za ruku.

„Bojíš sa?“ opýtal sa ma starostlivo. Len som sa usmiala a on to hneď pochopil. „Nemusíš. Veď si prvý zápas zvládla skvele. Proti Bifľomoru to bude hračka,“ povzbudzoval ma a vtisol mi na čelo jemný bozk.

„Tak,“ začal James a postavil sa do stredu miestnosti. „Nechcem byť prehnane optimistický, ale tento zápas máme vyhratý. To je jasné. Proti Bifľomoru sme vždy vyhrali, nemajú na nás,“ zaškeril sa. „Tak ideme na to!“

Vstali sme a vykročili na ihrisko. Bifľomorský tím už stál pri profesorke Hoochovej.

„Vietor je trochu silný, ale zvládneme to. Hlavné je, že neprší, mali by sme problém s viditeľnosťou. A nie je ani blato, takže sa lepšie odrazíme od zeme,“ vravel James cestou k Hoochovej. Podišli sme k nej. James si podal ruku s bifľomorským kapitánom Burnsom, zatiaľ čo ja som sa rozhliadla po tribúnach. Všetky boli plné zvedavcami, ktorí mávali mini vlajkami, alebo pokrikovali povzbudzujúce slová.

Nasadli sme na metly. Profesorka Hoochová nám dala povel na vzlietnutie a ja som sa odrazila od zeme. Zapískala a do vzduchu vyleteli tri lopty a za ňou celkom malá ohnivá strela. Pozrela som na Siriusa a letela vpred, hnaná silným vetrom. Uchmatla som prehadzovačku jednému Bifľomorčanovi a uháňala vpred.

„A PREHADZOVAČKY SA ZMOCNILA WINNERSOVÁ A LETÍ K OBRUČIAM! VYZERÁ TO NÁDEJNE... AA NIE! McGOWELL JEJ ZOBRAL PREHADZOVAČKU A LETÍ K CHRABROMILSKÝM OBRUČIAM!“ komentoval Dan Willson a zlostne búchal päsťou po svojom stehne.

„Winnersová, pozor!“ zvolal Wardly a šikovne odrazil prehadzovačku, ktorá letela priamo na mňa.

„Ďakujem,“ vydýchla som. Skoro ma trafila! Bolo to len o chlp!

„A BIFĽOMOR DÁVA GÓL!“ zvolal komentátor. Do riti! Musím zabrať! Pozrela som na Siriusa a prikývla mu. A teraz príde na rad náš spoločný gól. Dlho sme to trénovali. 

Vrhla som sa strmhlav vpred a sledovala prehadzovačku. Sirius ju zobral jednej Bifľomorčanke a letel k obručiam. Potom však urobil otočku, aby oklamal bifľomorských hráčov a hodil mi loptu. Šikovne som ju zachytila a hodila do strednej obruče. Ozval sa jasot!

„A WINNERSOVÁ STRIEĽA GÓL! TO BOLA KRÁSNA SPOLUPRÁCA! TAKŽE JE TO ZATIAĽ VYROVNANÉ- 10 BODOV PRE OBE STRANY!“

Sirius sa na mňa uškrnul. Zápas pokračoval ďalej a my sme dali ďalšie dve góly, no Bifľomor sa nás snažil dohnať. Dali ďalší gól, ktorý sme im hneď oplatili. Potom som dala ďalšie dve a Sirius tri. To sa už začalo zmrákať a všetkým bolo jasné, že onedlho sa rozprší. No zápas kvôli niečomu takému ako je dážď, nezastavia. Pokračovali sme v hre. Dali sme ďalšie góly, ale Bifľomorčania tiež. Už ma to znervózňovalo, a tak som sa obzerala, či niekde nezahliadnem ohnivú strelu, aby som Jamesovi pomohla. No vtom sa ozval obrovský výbuch a James sa vrhol k zemi. Bolo mi jasné, čo to znamená. 

„A CHRABROMIL VYHRÁVA! 330 KU 120! JAMES POTTER CHYTIL OHNIVÚ STRELU A TÝM CHRABROMIL VYHRÁVA!“ volal šťastne Dan a skákal od radosti. Je síce Bystrohlavčan, ale držal prsty viac nám, ako Bifľomoru.

Zletela som dole a skočila som na Jamesa, pri čom som ho zovrela v tuhom objatí.

„Výborne, James! Bol si skvelý,“ vravela som šťastne a odtiahla som sa od neho, aby ho chalani mohli zobrať na ruky. Niektorí Chrambromilčania sa pridali k nám a niesli Jamesa až do našej klubovne. Tam ho zložili ako kráľa na stôl.

„Ticho!“ zvolal a všetci stíchli. „Chcel by som sa poďakovať nášmu tímu, za tak skvelý výkon. Našim triafačom- Siriusovi Blackovi, Elizabeth Winnersovej, Johnovi Liamovi, skvelým odrážačom- Thomasovi Brealeymu a Mathewovi Wardlymu a výbornému strážcovi Brianovi Poustonovi.“

Všetci začali tlieskať a pískať.

„A nesmieme zabudnúť na najlepšieho kapitána a stíhača Jamesa Pottera,“ poznamenal Sirius a potľapkal Jamesa po chrbte. Potom podišiel ku mne a vtisol mi na pery bozk. „Bola si úžasná.“

„Ty tiež, láska,“ usmiala som sa. Zabávali sme sa dlho do noci a popíjali ďatelinové pivo. Išla som si ľahnúť asi až o druhej ráno, pri čom som bola rada, že žijem.

Týždne ubiehali ako voda a ja som sa ani nenazdala a vonku začal padať prvý sneh. Vzduch bol čím ďalej, tým chladnejší a tréningy kvôli tomu náročnejšie. Niekedy som mala pocit, že som primrzla k metle. Aj v hrade bolo chladnejšie.

Bola streda večer, ja som si dopísala úlohy a premýšľala nad tým, čo by som mohla napísať mame do listu. Niečo ma napadlo, a tak som začala písať.

Ahoj mami,

ako sa doma máte? Dúfam, že si to bezo mňa užívate. Ja sa mám fajn, ale veľmi mi chýbaš. V sobotu ideme do Rokvillu, a tak ma napadlo, že by sme sa tam mohli stretnúť. Samozrejme, ak budeš môcť prísť. Ak nie, tak sa nič nedeje.

A prosím Ťa, pošli mi nejaké moje veci na zimu. Už sa tu ochladilo a nič teplé nemám. Zatiaľ mi stačí to, čo mám, ale o niekoľko dní tu už bude horda snehu a ja by som zamrzla.

Daj mi, prosím, čo najskôr vedieť, či by si mohla prísť do Rokvillu, alebo nie.

S láskou Tvoja milovaná dcéra

                                                                                          Elizabeth

PS: Pozdrav doma.

Niekoľkokrát som si to prečítala a spokojne vložila do obálky. Otočila som sa k Lily, ktorá si písala úlohu na transfiguráciu: „Lily, môžem si požičať tvoju sovu? Chcem mame poslať list.“

„Jasné,“ odvetila veselo. „Mám ísť s tebou, aby si vedela, ktorá to je?“

„Nie nemusíš. Viem, ktorá je tvoja,“ povedala som a vyšla z klubovne.

Kráčala som chodbou a hoci som vedela, že o chvíľu bude večierka, išla som pomalým krokom. Nikam som sa neponáhľala. Úlohy som už mala hotové, takže som mala voľný večer.

Došla som do soviarne a obzerala som sa, či niekde neuvidím Lilyinu sovu snežnú.

„Aa, tam si! Poď dole, mám pre teba prácu!“ zvolala som na ňu, keď som ju konečne našla na úplnom konci dlhého radu. Natiahla som ruku a ona mi na nej jemne pristála. Dala som jej do zobáka list. „Toto doruč, prosím, mojej mame. Určite sa poteší. A nech mi rovno odpíše. Ďakujem,“ povedala som a ona so slabým zahúkaním vyletela von.

Už som chcela odísť, keď ku mne priletela malá hnedá sova s listom. Otrčila mi labku, na ktorej bol list  a ja som ho odviazala. Pozrela som na meno: Elizabeth WInnersová. Prekvapene som zažmurkala. Kto mi len môže písať?

Rýchlo som vbehla do klubovne a sadla som si na okenný parapet. Poobzerala som sa po miestnosti. Boli v nej len nejaké baby, čo sa odušu smiali, a tak som obálku pomaly otvorila. Vypadol z nej list. Roztvorila som ho a začala čítať:

Drahá Elizabeth,

nechcem sa Ti nasilu vnucovať, ale cítil som, že Ti musím napísať. 

Myslím, že sa Ti budem do konca života ospravedlňovať za to, čo som Ti urobil. Viem, že si mi to už odpustila, ale aj tak Ti musím povedať (v tomto prípade napísať), že ma to neskutočne mrzí. Slová od Teba beriem vážne, ale aj tak si nemyslím, že niečo také sa nedá odpustiť. Bol som hlupák, priznávam, ale ako si sama povedala v ten večer, keď som sa prebral: čo sa stalo, sa už neodstane. A máš pravdu, hoci by som to celé rád zmenil. 

Dúfam, že sa máš dobre a nemáš žiadne problémy (kvôli tomu, čo som Ti urobil). Ja sa mám dobre, ale stále myslím na ten večer. Nedokážem ho vypustiť z hlavy a ani Teba. Spôsobil som Ti takú bolesť. A teraz to cítim ja, ale trochu iným spôsobom.

Pozdrav odo mňa Luciusa a môjho brata. Snáď Ti to so Siriusom vydrží ešte veľmi dlho.

S pozdravom

                                                                                     Regulus Black

PS: ešte raz sa Ti ospravedlňujem.

Ostala som prekvapene sedieť. Ťažko som vstrebávala to, že mi napísal práve Regulus. Nečakala som, že by sa mi viac ozval. Nuž som rýchlo vytiahla brko a pergamen a písala:

Milý Regulus,

popravde som ani nečakala, že sa mi ešte niekedy ozveš. Milo ma to prekvapilo. A vôbec sa mi nevnucuješ. Skôr by som povedala, že je to od Teba veľmi pozorné, ako Ťa zaujímam aj po toľkých týždňoch.

No, mám sa fajn a neboj, žiadne problémy si mi tým nespôsobil. Chcem Ťa však poprosiť, aby si sa mi viac neospravedlňoval. Viem, že Ťa to mrzí a aj mňa, ale povedal si mi to už dosť krát. Odpustila som Ti to, veď to vieš, tak to už nechaj tak a snaž sa na to zabudnúť, ako to robím aj ja. Život ide ďalej a keď sa tým budeme donekonečna trápiť, zožerie nás to zvnútra. A ja nechcem, aby z Teba ostala len nejaká troska. 

Tu na Rokforte sa už ochladzuje a aj snežilo. Je krásne vidieť okolie hradu pod jemnou prikrývkou snehu. Dúfam, že sa máš na Durmstrangu dobre a užívaš si pokoj od všetkých ľudí, ktorých si tu nechcel a nedokázal zniesť.

Odpíš, ako sa tam máš. Všetko mi musíš dopodrobna vyrozprávať.

S pozdravom

                                                                          Elizabeth

PS: Luciusa určite pozdravím hneď, keď s ním budem. A so Siriusom to zatiaľ klape.

Ešte som skontrolovala, či som neurobila nejaké chyby a vložila som ho do tašky. Už sa mi nechcelo vracať sa do soviarne. Pošlem ho až zajtra. List od Regulusa som si čítala stále dookola a nevedela som vyjsť z údivu.

„Čau Winnersová...“

„Lizy,“ opravila som Jamesa, ktorý práve prišiel ku mne.

„No tak prepáč, Lizy,“ zvýraznil moje meno. „Nevidela si moju frajerku?“

„Bola tu, asi pred pol hodinou. Ale potom som išla preč a ako pozerám, tak aj ona,“ odvetila som.

„No to by som si nevšimol,“ zavrčal.

„Čo ti sadlo na nos?“

„Ale nič,“ hodil sa do kresla. Postavila som sa a prisadla si k nemu.

„No?“ pozdvihla som obočie. Povzdychol si.

„Na Vianoce som chcel Lily pozvať k nám domov, ale potom by Sirius nemal kam ísť. Jedine že by spal v stane pred domom,“ vysvetlil.

„Tak pôjde ku mne,“ navrhla som a natiahla som sa po tašku. James mi ju podal, lebo bola príliš ďaleko. „Ďakujem.“

„Nemáš za čo,“ odvetil zamyslene. „Hm... čo ja viem? Nie je to zlý nápad.“

„Predsa bol môj, nie? Tak nemôže byť zlý,“ zaškľabila som sa.

„A tvoji rodičia by to dovolili?“

„Určite,“ odvetila som pokojne. James premýšľal, pri čom hľadel do ohňa.

„Lizy! Lizy!“ volal na mňa Remus zo schodov. „Mám skvelú správu!“ pribehol ku mne a kľakol si k mojim nohám.

„O čo ide?“

„Na Vianoce ideš k nám,“ vyhlásil veselo. James na mňa rýchlo pozrel a potom na Rema.

„A- ale...“

„Čo? Ty nechceš?“

„Samozrejme, že chcem. Ale... práve sme sa o tom s Jamesom rozprávali a tak nás napadlo...“ pozrela som na Jamesa.

„Chcem Lily pozvať na Vianoce k nám, ale to znamená, že Sirius by potom nemohol prísť... lebo by nemal kde spať. A Winnersová... prepáč... Lizy to vymyslela tak, že by Sirius išiel k nej domov,“ dokončil za mňa.

„Aha,“ odvetil Remus sucho. Na chvíľu sa zamyslel a potom pomaly prehovoril. „A čo ak by ste vy dvaja išli ku mne? Ty a Sirius? Pozri, spoznala by si svojho otca a bola by si aj so Siriusom.“

„Hm,“ ten nápad sa mi pozdával. „Ale nevadilo by, keby k vám prišiel aj Sirius?“

„Nie,“ machol rukou. „Sirius je predsa môj kamarát, toľko krát už bol u mňa doma. Takže súhlasíš?“

„Tak teda fajn,“ usmiala som sa.

„Výborne!“ zvolal nadšene. „Idem to povedať Siriusovi.“

„Dobre a potom ho pošli tu,“ povedala som. Remus len prikývol a vybehol hore schodmi do chlapčenských spální. Otočila som sa k Jamesovi. „A nemá Lily náhodou hliadku?“

James sa udrel po čele. „No jasné. Zabudol som,“ a vybehol z klubovne.

Znova som ostala sama. Vlastne som bola aj rada, že mám chvíľku len pre seba. No, nie že by ma vkuse niekto otravoval, ale určite viete, aké to je, keď máte priateľa. Každý deň chce byť s vami a nedá pokoj, až kým sa mu naplno nevenujete. Tak taký je Sirius Black, moja láska jediná. Spomeň čerta!

„Ahoj, miláčik,“ prisadol si ku mne Sirius a vtisol mi na pery bozk. „Takže, tak to vyzerá, že už máme na prázdniny plány,“ objal ma okolo pliec.

„To teda hej, ale teším sa. Konečne spoznám svojho pravého ocka,“ vravela som šťastne.

„Mrzí ťa, že ti to nepovedali?“

„Trochu, ale hlavné je, že to už viem,“ odvetila som. „Prečítaj si to,“ podala som mu list od Regulusa. Otvoril ho a začal čítať.

„Kedy ti ho poslal?“

„Dnes, keď som bola v soviarni poslať mame list,“ vysvetlila som.

„Aj si mu niečo odpísala?“ prikývla som a vytiahla som z tašky list adresovaný Regulusovi. Dala som mu ho a on si ho rýchlo prečítal. Otočil sa ku mne a pozrel mi do očí. „Veríš mu?“

„Ehm...“ zaváhala som. „Asi áno... áno verím,“ dodala som istejšie. Pozdvihol obočie. „Prečo by som mu nemala veriť? Viem, že ho to mrzí, veď som to videla na vlastné oči. A tento list to aj potvrdzuje.“

„Veď ako myslíš,“ odvetil pokojne a vrátil mi list.

„Sirius, nerob to!“ zahriakla som ho. Presne som vedela, čo si o tom myslí.

„Veď ja nič nerobím,“ ohradil sa.

„Viem presne, čo si tým ´veď ako myslíš´, myslel. Ale ja nechcem, aby si to chápal ako... ja neviem. Proste chcem, aby si vedel, že tak je to správne a rozhodla som sa odpustiť mu to,“ vravela som. „Mysli si o tom, čo chceš,“ vstala som a kráčala ku schodom.

„Ale, láska,“ chytil ma za ruku a otočil k sebe. „Ja som to tak nemyslel.“

„Ja viem, ale neznášam, keď mi neveríš. Náš vzťah musí byť založený na vzájomnej dôvere... A ja ti verím, tak skús aj ty mne...“

„Aj ja ti verím,“ odvetil pokorne, pritiahol si ma k sebe a pobozkal ma.

„Ešte že sa vieš tak krásne bozkávať,“ poznamenala som. Vedel, ako na mňa. Stačí ma pobozkať tak, aby sa mi z toho podlamovali kolená a hneď má všetko odpustené. Vždy to využil a ja som mu zakaždým odpustila.