Záškodníci

LUCIUS:

„Fajn a ty sa vráť k svojej predošlej činnosti,“ poznamenala Elizabeth, keď sme vyšli na chodbu.

„A to je?“

„Špehovanie,“ zasmiala sa a rozutekala sa chodbou.

Nechcelo sa mi za ňou behať, a tak som len zvolal: „Veď počkaj! Ja si ťa raz chytím a potom uvidíš!“

Otočil som sa a kráčal som chodbou. Tá malá potvora mi vyčíta, že som jej nepovedal o mojom vzťahu s Cissou, keď ona mi nepovedala o tom, že ju ten kretén Reg napadol.

Rozhodol som sa, že pôjdem nižšie. Hore bude určite Amanda. Znova s ňou mám službu a mám taký pocit, že ma chce. Stále za mnou dolieza. Ale ja mám Cissu. Nie je až taká hrozná, niekedy vie byť aj normálna, ale keď je znova sama sebou, lezie mi trochu na nervy. Ale sľúbila mi, že keď sa s ňou dám dokopy, zmení sa. A to jej zatiaľ vychádza.

A aj tak, ja potrebujem nejako zabudnúť na Elizabeth. Ona chodí s Blackom a je mi jasné, že ho má veľmi rada a nevzdá sa ho len tak.

Práve som kráčal po schodoch, keď som od najbližšej chodby začul výkrik... výkrik akoby od bolesti. Rozbehol som sa a došiel som na chodbu.

Reg stál pri nejakej postave, ktorá sa zvíjala ako had a on na ňu mieril prútik, pri čom sa smial ako zmyslov zbavený.

„Crucio!“ zvolal.

„Reg, čo to robíš?!“ vybachol som naňho a on sa ku mne rýchlo otočil.

„Lucius!“ vyplašene cúval dozadu. „Ja... ja..“

„Regulus!“ zvolal som, keď som zistil, kto to tak kričal. „Čo si jej to urobil?!“

„Ja... n- ne...“ koktal a rozutekal sa chodbou.

„Ty zbabelec! To ti len tak neprejde!“ volal som za ním a rýchlo som podišiel k Elizabeth, ktorá sa chúlila na zemi a prerývane dýchala.

„Elizabeth,“ zronene som ju oslovil. „Elizabeth, povedz niečo.“

Triasol som ňou, no ona nereagovala. „Preber sa, prosím. Elizabeth!“

Nič... nereagovala na moje úpenlivé volanie. Opatrne som ju zdvihol zo zeme a vykročil som vpred.

„Lucius?“ ozvalo sa za mnou. Otočil som sa a zistil som, že je to Cissa.

„Narcissa,“ vydýchol som si. „Choď po Dumbledora. Nech príde do Nemocničného krídla. Regulus napadol Elizabeth. Musím ju odniesť... musím.“

„Ale... ale čo jej urobil?“

„Cruciatus,“ odvetil som neprítomne. Narcissa si dlaňou zakryla ústa.

„Idem... idem po Dumblerora,“ zašepkala a otočila sa na odchod. „Prútik... to musí byť jej,“ povedala a rýchlo mi ho zastrčila do zadného vrecka.

„Choď, rýchlo,“ popoháňal som ju a ona sa ponáhľala chodbou.

Otvoril som dvere do Nemocničného krídla a vošiel dnu.

„Čo sa to tu deje?!“ zvolala naštvane Pomfreyová. „Preboha! Čo sa jej stalo?“

„Regulus Black... napadol ju... cruciatus...“ funel som a položil som ju na najbližšiu posteľ.

„Prepánajána! Čo ho to napadlo?!“ zabedákala a rýchlo sa ponáhľala pomôcť mi.

„Neviem, choďte sa ho spýtať,“ zavrčal som, za čo ma spražila pohľadom.

„Choďte nabok!“ strčila do mňa a ja som sa posadil na stoličku. Začala nad Elizabeth zložito mávať prútikom a niečo si pri tom mrmlala.

Dvere do Nemocničného krídla sa s rachotom otvorili a dnu vošiel profesor Dumbledore, za ním profesorka McGonagallová a Cissa.

„Albus, počkajte trochu ďalej, prosím. Musím to najprv dokončiť,“ prehovorila Pomfreyová a ďalej mávala prútikom.

„Pán Malfoy, môžete mi to vysvetliť, prosím?“ požiadal ma Dumbledore. Podišiel som k nemu.

 Chytil som Cissu za ruku a s povzdychom som začal vysvetľovať: „Mal som službu. Smeroval som k tretiemu poschodiu, keď som začul krik. Prišiel som tam a videl som, ako Regulus stál nad Elizabeth a povedal... povedal,“ nevedel som sa vykoktať.

„Povedal čo?“ pobádala ma McGonagallová.

„Crucio,“ dostal som zo seba.

„Cruciatus?“ vydesene zopakovala McGonagallová. Pomaly som prikývol.

„Kde je teraz pán Black?“ opýtal sa ma Dumbledore.

„Neviem, niekde utiekol,“ odvetil som.

„Zavolám jeho rodičom. Musíme si to prediskutovať,“ vravel Dumbledore profesorke McGonagallovej.

„Vylúčite ho?“

„Pravdepodobne,“ odvetil riaditeľ jednoducho. „Ako jej je, Poppy?“ oslovil Pomfreyovú, keď odstúpila od Elizabeth.

„Je v bezvedomí. Nechcem ju kúzlom budiť, je príliš slabá... mohlo ju to ale zabiť. Pán Malfoy, keby ste ju sem včas nepriniesli, tak...“ odmlčala sa.

„Minerva,“ otočil sa riaditeľ k McGonagallovej, „choďte, prosím po pána Lupina a slečnu Evansovú. Ja zatiaľ pôjdem napísať list pani Winnersovej a Blackovej.“

Otočil sa a odkráčal preč. McGonagallová sa ponáhľala za ním.

„Je to veľmi vážne?“ opýtal som sa liečiteľky.

„Dovoľujem si povedať, že áno,“ odvetila a odkráčala do svojej kancelárie. Chvíľu sme s Cissi len tak neprítomne pozerali na Elizabeth.

„Pán Black, upokojte sa!“ ozval sa hlas profesorky McGonagallovej spoza dverí, až sme s Cissi nadskočili.

„Nehovorte mi, aby som sa upokojil!“ zreval Black a vtrhol do Nemocničného krídla. „Kde je ten idiot? Kde je?“

Náhlivo podišiel ku mne a zúfalo na mňa pozrel.

„Zdrhol,“ zasyčal som. „Snáď ťa poteší, že ho asi vylúčia.“

Prikývol a podišiel k Elizabeth. „Lizy, miláčik,“ zašepkal zronene a vtisol jej bozk na čelo.

Podišiel som k nemu a súcitne som ho potľapkal po pleci. No áno, nemusíme sa veľmi, ale Elizabeth je aj moja priateľka a ja teraz nebudem hrať urazeného. Len kvôli nej sme sa začali viac znášať.

„Ďakujem,“ povedal a ja som len prikývol.

„Je v bezvedomí... Pomfreyová ju nechcela budiť, lebo je príliš slabá. Takto aspoň trochu naberie sily,“ vysvetlil som mu, aj napriek tomu, že sa nepýtal. „Tuším, že je jej,“ podal som mu prútik a on si ho prezrel.

„Je to jej,“ odvetil napokon a položil ho na stolík. Dvere sa znova otvorili a dnu vošiel Lupin a Lily.

„Lucius, čo sa stalo?“ pribehla ku mne Lily. „McGonagallová nám len povedala, že je Lizy v Nemocničnom krídle... nič viac.“

„Regulus ju napadol,“ vysvetlil som. „Použil na ňu cruciatus.“

„Čože?!“ vyhŕkli Lupin a Lily naraz.

„Zbabelec! A potom utiekol,“ vravel som naštvane. „Idem ho nájsť. Black, ideš so mnou?“ oslovil som ho. Chvíľu na Elizabeth hľadel, potom sa postavil, pobozkal ju a rázne vyšiel z miestnosti. „Keby niečo, dajte vedieť,“ dodal som, pobozkal som Cissu a odišiel som za Blackom.

Ponáhľali sme sa po chodbách a nakukovali sme do všetkých prázdnych tried a kutíc na metly. Všade, kde by sa tá špina mohla skryť. Mal som chuť ho zmlátiť! Vymlátiť z neho dušu, alebo aspoň aby cítil to, čo Elizabeth! Chúďa, ako ju to muselo bolieť. Viem, že je silná, ale toto by položilo aj mňa.

Zrazu ma zastavila Blackova ruka. Nechápavo som naňho pozrel, on mi len ukazovákom naznačil, aby som bol ticho a kývol k záchodom. Započúval som sa do zvukov, ktoré som až teraz začul. Bol to plač.

„Regulus,“ zašepkal som Blackovi a on len prikývol. Pomaly sme vykročili ku dverám do chlapčenských záchodov a obaja sme vytiahli prútiky. Black ma znova zastavil. Naštvane som naňho pozrel, no on na mňa len žmurkol.

„Keď ti dám znamenie, znehybníš ho,“ zašepkal a vošiel dnu.

„Regulus?“ oslovil svojho brata.

„Sirius! Čo tu robíš?“

„To by som sa mohol opýtať aj ja,“ poznamenal Sírius a za chrbtom mal pripravený prútik.

„Ja... n- nič...“ koktal.

„Neklam!“ zahriakol ho. „Počul som ťa nariekať.“

Regulus neodpovedal. Nakukol som dnu a videl som, ako stojí so zovretými päsťami a v jednej ruke má prútik. V jeho očiach sa mihol záblesk. Pomaly zdvihol ruku s prútikom a namieril ním na Síria.

„To by si mi urobil?“ začudovane sa opýtal Sirius.

„Aj viac!“ zaškriekal Regulus.

„Preboha, Reg! Spamätaj sa! Ty nie si zlý, tak na čo sa tu hráš?!“

„Musím to urobiť... on to tak chce... inak skončím...“ vravel ako blázon a chytil sa za hlavu.

„Reg?“ opatrne ho oslovil Sirius a podišiel k nemu. „Tým ON myslíš Lorda Voldemorta?“

„Ako sa opovažuješ nazvať ho pravým menom?!“ zaškriekal Regulus a znova zdvihol prútik.

Sirius dal ruku za seba a ukázal mi vztýčený palec.

„Petrificus totalus!“ zvolal som, mieriac na Regulusa a ten spadol na zem ako doska.

„Prašivý pes!“ zavrčal Sirius. „Zaútočil by aj na mňa!“

Odfrkol som si. „Tak poď, odnesieme ho do Nemocničného krídla a potom nech si s ním robia, čo chcú.“

„Tak fajn,“ vzdychol si Sirius a spolu sme nadvihli Regulusa zo zeme. 

Ťahali sme ho chodbami a funeli sme ako starí psi. Dalo nám riadne zabrať, kým sme ho doniesli na ošetrovňu. Rozkopol som dvere a položili sme Regulusa na posteľ.

„Čo to má znamenať?!“ zvolala Pomfreyová a náhlila sa k nám.

„Našli sme ho a znehybnili,“ odvetil som pokojne.

„Dobre. Nechajte ho tak. Počkáme, kým sa preberie a potom povieme riaditeľovi, že je tu,“ povedala a vrátila sa späť do svojej kancelárie.

So Siriusom sme podišli k Elizabeth. Lily sa hneď postavila zo stoličky a pokynula Siriusovi, aby si sadol, no on len pokrútil hlavou.

„Len seď, ja si vezmem druhú,“ povedal a posunul si k sebe stoličku od vedľajšej postele.

„Idem,“ oznámil som im. „Keby sa prebrala, dajte mi, prosím, vedieť.“

„Dáme, neboj sa,“ odvetila Lily. Prikývol som a naposledy som sa pozrel na Elizabeth. Pohladil som ju po tvári a vyšiel som z miestnosti.

Zamieril som do našej klubovne, hoci sa mi nechcelo. Toľko čo som vošiel dnu, ku mne pribehla Narcissa a pobozkala ma.

„Nie žeby ma to zaujímalo, ale ako jej je?“ opýtala sa ma.

„Je v bezvedomí... a ešte ju neprebudili. Je príliš slabá,“ vysvetlil som jej.

„A Regulus?“

„Toho sme s Blackom našli a omráčili. Potom sme ho odniesli do Nemocničného krídla, nech si s ním robia, čo chcú,“ povedal som a sadol som si do kresla.

Zatiaľ v Nemocničnom krídle:

Lily sedela pri posteli a hlavu mala zaborenú do dlaní. Remus sedel vedľa nej a Sirius sa prechádzal okolo postele ako hladný lev. V tom do miestnosti vošiel James, Peter, Alice a Nat.

„McGonagallová nám všetko povedala,“ začal James a podišiel k Siriusovi. „Bude v pohode, braček.“

„Uhm,“ prikývol a ďalej sa nervózne prechádzal.

„Ako sa to vlastne stalo?“ opýtala sa Nat a sadla si Removi na kolená.

„Neviem,“ odvetil jej.

„Malfoy ju sem priniesol... ale nič viac neviem. Ak to chceme vedieť, musíme počkať, kým sa Lizy zobudí,“ vysvetľoval im Sírius. „Ale teraz ju ešte nechcú zobudiť.“

„A kedy?“

„Neviem, Lily... naozaj neviem,“ odvetil a hľadel na Elizabeth. Podišiel k nej a láskyplne sa k nej prihovoril: „Láska. Ty si silná, ty to zvládneš. Viem, že to zvládneš...“

„Môžu tu byť maximálne dvaja ľudia,“ upozornila ich madam Pomfreyová. V tom akoby na zavolanie, vošla do Nemocničného krídla pani Winnersová s riaditeľom. „Tak choďte von,“ popohnala ich a oni, či chceli alebo nie, museli opustiť miestnosť.

Pani Winnersová podišla k svojej dcére a posadila sa k nej. Láskyplne ju pohladila po tvári a zavzlykala.

„Nebojte sa, bude v poriadku,“ upokojovala ju madam Pomfreyová.

„A čo ten chlapec? Dúfam, že ho vylúčite,“ poznamenala.

„Regulus je tamto,“ ukázala liečiteľka na prvú posteľ hneď pri dverách. Pani Winnersová naňho znechutene pozrela.

„Určite ho vylúčime. Po tomto incidente tu určite neostane. Zopakovalo sa to už po druhý krát,“ vravel riaditeľ. „Môžete ju prebudiť, Poppy?“ oslovil liečiteľku.

„Teraz?“

„Áno, teraz,“ pritakal a s očakávaním sa postavil k posteli.

„Ennervate,“ povedala madam Pomfreyová mieriac prútikom na nehybné telo.