Záškodníci

„Prepáč, nechcel som,“ povedal nejaký hlas vedľa mňa a mne z toho nabehli zimomriavky. Poznala som ten hlas, lenže teraz bol o trochu detskejší. Pomaly som sa otočila a zahľadela som sa do tváre Siriusa Blacka. Bol ešte krajší, ako som si myslela. Mal nádherné modré oči a vlasy presne tak, ako ho opisovali- padali mu do tváre. Zvodne si ich zhrnul.

„Si tu nová? Ešte som ťa tu nevidel,“ poznamenal a žiarivo sa na mňa usmial.

„No.. ja.. áno, som... som tu nová,“ koktala som.

„Prepáč, nepredstavil som sa. Som Sirius Black. A ty si?“ podával mi ruku a čakal.

„A... áno  ja viem,“ bože, čo som to teraz povedala?!

„Vieš? A odkiaľ?“ prekvapene sa opýtal.

„No, počula som už o tebe.“

„Aha... tak teda ako sa voláš?“ netrpezlivo sa spýtal.

„Ja... som...“ v hlave som rýchlo vymýšľala meno, ale nič ma nenapadlo. Nemohla som mu povedať moje nemožné meno. „Volám sa Elizabeth Winnersová,“  povedala som prvé meno, ktoré ma napadlo.

„Teší ma, Elizabeth,“ poznamenal a jemne mi potriasol rukou so širokým úsmevom.

„Aj mňa,“ odvetila som už celkom pokojne a opätovala mu jemný úsmev.

„Tak uvidíme sa ešte,“ povedal a odkráčal preč. Zasnene som za ním hľadela, až kým nevošiel do vlaku.

„Dokonalý...“ povedala som skôr pre seba.

„ Nie si prvá, kto si to o ňom myslí, ale ja by som na ňom nejaké chyby našla,“ odvetil niekto pri mne a ja som si až teraz všimla, kto ku mne prišiel. „Som Lily, Lily Evasnová,“ podala mi ruku a ja som jej ňou potriasla.

„Ja som Elizabeth Winnersová,“ odvetila som a usmiala som sa na ňu. Asi sa budem musieť takto naozaj volať.

„Si tu nová, však?“ opýtala sa ma. Prikývla som. „Fajn, tak poď. Nájdeme si voľné kupé a zoznámim ťa s mojimi priateľkami.“

Ťahala ma cez celé nástupište až do vlaku.

„Baby už obsadili nejaké kupé. Ale musíme ich nájsť,“ vravela a do každého nakukovala. „Preboha, Potter! Čo to robíš?!“ zvolala a otvorila dvere do jedného kupé. „Ty si ale kretén! Vlak ešte ani nevyštartoval a už robíš problémy.“

„Čau, Evansová. Vyzeráš skvele,“ poznamenal Potter. Tak na toto som sa tešila. Teraz asi uvidím tú ich slávnu hádku, o ktorej som neraz čítala. Napäto som stála vedľa Lily, pri čom som nevidela do kupé a teda ani ľudia v ňom ma nemohli vidieť.

„Potter, tými komplimentmi ma nedostaneš,“ odvetila pokojným hlasom. James k nej pristúpil a niečo jej zašepkal. Lily len pohŕdavo odfrkla a otočila sa ku mne. James si až teraz všimol, že tam stojím.  Vyzeral celkom ako Harry, až na oči. James mal hnedé a bol o trošku vyšší.

„Chlapci, máme tu novú študentku. Kto to je, Evansová?“ opýtal sa zvedavo.

„Elizabeth Winnersová,“ odvetila som a nesmelo som sa naňho usmiala. Ten ma chytil a vtiahol do ich kupé.

„Chalani, toto je Elizabeth,“ povedal a ja som sa na nich žiarivo usmiala.

„Ahoj, ja som Remus Lupin,“ predstavil sa mi jeden z nich. To som vedela. Vyzeral presne tak, ako som si ho predstavovala. Mal svetlohnedé vlasy, medové oči a krásne milý úsmev. Hoci mal na sebe obnosené šaty, vyzeral veľmi dobre.

„Peter Pettigrew,“ rýchlo povedal chlapec vedľa Remusa a ja som sa naňho usmiala. Presne taký, ako ho opisovali. Malý, okrúhly, s vodnatými očkami a špicatým nosom.

„My sa už poznáme,“ uškrnul sa na mňa Sirius. Len som prikývla a snažila som sa tváriť prirodzene, ale pri jeho krásnom úsmeve sa to nedalo.

„Odkiaľ si?“ znova prehovoril James.

„No...“ to mu mám povedať, že som sa sem dostala úplnou náhodou? A to ani nie som čarodejnica.

„Potter, neotravuj ju!“ zahriakla ho Lily a chytila ma za ruku. „Ideme.“

„Tak sa teda majte!“ zvolala som za nimi. Lily ma ťahala chodbou, až kým neotvorila dvere jedného kupé.

„Tak tu ste,“ povedala a sadla si vedľa nejakej blondínky. „Toto je Elizabeth Winnersová, je tu nová.“

„Ahoj, ja som Alice Brownová,“ predstavila sa mi brunetka sediaca oproti Lily.

„A ja som Natalie Lewisová,“ podala mi ruku tá blondína, ktorú som videla ešte pred vlakom s Lily. Šťastne som potriasla jej rukou, vyložila si kufor a usadila sa k Alice.

„Do ktorého ročníka ideš?“ opýtala sa ma.

„Do šiesteho,“ jednoducho som odvetila.

„No to je skvelé. Aj my!“ šťastne zvolala Lily. „A vieš už aj, do ktorej fakulty?“

„Nie, ešte nie. Vy ste v akej?“ hrala som hlúpu, len aby som sa neprezradila.

„My sme v Chrabromile. Možno aj teba doňho zaradia,“ odvetila Natalie a so záujmom si ma prezerala.

„Počuj, odkiaľ vlastne si?“ opýtala sa ma po chvíli Alice.

„Zo Severného Írska, Belfast,“ ani neviem, ako ma napadlo niečo také. Ale povedala som to tak pokojne, akoby to bola pravda.

„Naozaj? Toto leto sme tam boli s rodičmi,“ odvetila Natalie. Netrpezlivo som sa zasmiala a natiahla som sa ku svojmu kufru. Otvorila som ho, že si vytiahnem MP3 prehrávač, no v tom som sa zarazila. Odkiaľ sa to tu vzalo? Siahla som do kufra a vytiahla z neho prútik. Bol z tmavého dreva a rúčku mal pekne vytvarovanú. Chvíľu som si ho prezerala.

„Zaujímavý prútik,“ poznamenala Lily. „Môj je len taký obyčajný,“ vytiahla z vrecka svoj prútik a strčila mi ho pred nos. Takže toto musí byť MÔJ prútik. Ale to musí znamenať... no ďalej som už nestihla premýšľať, lebo do nášho kupé vtrhli Záškodníci.

„Ahoj, dámy!“ zvolal James a posadil sa vedľa Lily. Sírius si sadol medzi mňa a Alice a Remus vedľa mňa z druhej strany. Peter tu ani neprišiel.

„Ako sa máš?“ milo sa ma spýtal Remus.

„Celkom fajn a čo ty?“

„Tiež tak,“ poznamenal a usmial sa na mňa. Otočil sa k Lily a povedal: „Mali by sme ísť hliadkovať.“

Lily rýchlo vstala a odišla s ním na chodbu.

„Tak čo Winnersová?“ oslovil ma Sirius a ja som až nadskočila.

„Nič,“ poznamenala som jednoducho a ďalej som sa venovala svojmu prútiku.

Asi o hodinu prišla pani s vozíkom a ja som na tú hordu sladkostí len nemo zazerala. Nemala som totiž žiadne galeóny, ani sikle a dokonca ani jediný knut.

„Tu máš,“ podal mi Sirius jednu čokoládovú žabku.

„Nie, ďakujem,“ zdvorilo som odmietla, aj keď mi už sliny tiekli po brade.

„Nebuď taká a vezmi si jednu,“ strčil mi ju do ruky a ja som sa naňho vďačne usmiala.

„Hej, braček! A čo ja?“ nadurdil sa James.

„Ty máš svoje,“ odvetil pokojne Sirius. James len naštvane odfrkol. 

Už sa stmievalo, keď sa k nám Lily s Remusom znova pridali.

„Už som taká hladná,“ povedala Lily a hodila sa na sedadlo hneď vedľa Jamesa.

„Daj si,“ poznamenal James a vysypal jej na kolená rôzne sladkosti.

„Od teba nič nechcem, Potter!“ zahriakla ho a všetko mu vrátila späť do rúk.

„Ja som sa ťa nepýtal, či to chceš alebo nie. Vezmi si to. Ešte mi tu od hladu umrieš a koho potom budem pozývať na rande?“ povedal a pekne sa na ňu usmial. „Vidíš, už by som zabudol. Nechceš ísť so mnou na rande?“

„Nie, Potter,“ monotónne odvetila a oprela si hlavu o operadlo.

„Už sme skoro na mieste. Mali by sme sa prezliecť do habitov,“ povedala o niekoľko desiatok minút. Rýchlo si na seba natiahli habity, zatiaľ čo ja som sa trápila s kufrom. Nebol práve najľahší.

„Bude sa ti to tu veľmi páčiť. Hrad je nádherný,“ zašepkal mi Remus a mal pravdu. Hneď ako som vyšla z vlaku, naskytol sa mi úžasný pohľad na hrad. Bol tak očarujúci... ešte krajší, ako ho opísali. Povzdychla som si.

„Krásny, čo?“ opýtal sa ma Remus a ja som len nemo prikývla.

„Vitaj doma, braček,“ povedal James Siriusovi a potľapkal ho po chrbte.

„Áno,“ zamrmlal Sirius a ticho kráčal za nami. 

Nastúpili sme do kočov a cestou mi baby všetko vysvetľovali. Pred dubovými dverami nás Záškodníci dohnali a do Veľkej siene sme už pokračovali spolu. Cítila som sa medzi nimi skvele. Akoby som tu vždy patrila. Namierili sme si to priamo ku chrabromilskému stolu a posadili sme sa. Po chvíli prehovoril riaditeľ a začalo sa triedenie.

Na jeho konci ešte profesor Dumbledore prehovoril: „Vítam medzi nami novú žiačku, Elizabeth Winnersovú. Prosím vás, pristúpte bližšie, aby vás Triediaci klobúk mohol zaradiť,“ pomaly som vstala a podišla som k stolčeku. Sadla som si naň, nasadila si klobúk na hlavu a napäto čakala.

„Chrabromil!“ zvolal Triediaci klobúk a ja som sa natešená pobrala k Lily a ostatným. James so Síriusom ma šťastne potľapkali.

Profesor Dumbledore vstal a tleskol rukami. V tom sa na stole zjavilo kopu jedla. Nadšene som zvýskla a pustila som sa do jedenia. Po slávnostnej večeri ešte riaditeľ povedal pár slov a poslal nás na internáty.

„Uvidíš našu klubovňu. Je veľmi útulná,“ poznamenala Natalie . Cestou sme prešli po toľkých chodbách, až sa mi z toho motala hlava. Tak tu určite zablúdim.

Vošli sme do chrabromilskej klubovne.

„Pekné,“ pochválila som červenú miestnosť.

„Naše izby sú hore vpravo. Poďme sa pozrieť, v ktorej budeš ty,“ povedala Alice a ťahala ma hore schodmi. „Áá! Si na izbe s nami!“ zvolala šťastne.

Ešte sme sa so Záškodníkmi rozlúčili a pobrali sme sa do našej spálne.

„Dobrú noc, Winnersová!“ zvolal za mnou Black- ani neviem, prečo som ho tak nazvala, ale znie to viac sexy :P

„AJ tebe, Black,“ jeho priezvisko som zvýraznila a vošla som do spálne. Pred spaním som sa ešte osprchovala a hodila som sa na svoju posteľ.

„Tak, ako sa ti tu páči?“ ozvala sa Lily vedľa mňa.

„Je to tu úžasné,“ povedala som popravde.

„Nastav si budík, aby si ráno nezaspala,“ upozornila ma Alice a ja som sa hneď vrhla k nočnému stolíku. Nastavila som si čas budenia a znova som si ľahla na posteľ.

„Nejaká si tichá,“ poznamenala Nat. Tak som ju začala volať a jej to asi neprekážalo, lebo na to nič nepovedala.

„Ja som taká vždy. Musíte si zvyknúť... ale viem byť aj pekne ukecaná, ale na to musí byť téma a nálada. Niekedy stačí iba jedno z toho a neviem sa zastaviť,“ vysvetlila som a otočila som sa k oknu.

„Aj tak sa mi zdáš nejaká... divná. Niečo ťa trápi?“ opýtala sa ma starostlivo. Chvíľu som premýšľala, či je vhodné povedať im pravdu. Napokon som sa posadila a veľavýznamne som sa na ňu pozrela.

„Viete udržať tajomstvo?“ opýtala som sa ich. Všetky tri súhlasne prikývli. Zhlboka som sa nadýchla.

„Ja... ja som sa tu vlastne dostala omylom,“ vysypala som zo seba. Baby na mňa nechápavo zazerali.

„Ako to myslíš?“ opýtala sa ma napokon Lily.

„Ja neviem. Stála som na nástupišti a opierala som sa o jednu stenu. V tom som sa cez ňu nejako dostala a zrazu som tu,“ vysvetlila som. Áno trochu som to pozmenila, ale nemôžem im predsa povedať, že som o nich čítala vo ´vymyslenom´ príbehu a viem presne, čo sa stane. Že sa Lily dá do kopy s Jamesom a Alice s Frankom Longbottomom a že všetkých ich zabije Temný pán. Aj tak by mi neuverili.

„Baby, ja viem, znie to šialene, ale ani ja tomu nemôžem uveriť,“ prehovorila som zúfalo. Lily podišla ku mne a súcitne ma objala.

„Ako potom profesor Dumbledore na večery vedel, že si tu?“ nechápavo sa ma opýtala Alice. Len som pokrčila plecami.

„Musíme za ním hneď ísť. On nám to vysvetlí,“ poznamenala Lily a všetky sme sa za ním vybrali.

„Ach sakra! Nevieme heslo,“ povedala naštvane Nat a udrela do kamennej príšery pred vchodom do riaditeľne.

„Slečny, smiem vedieť, čo tu robíte tak neskoro?“ opýtala sa nás profesorka McGonagallová a premerala si nás prísnym pohľadom.

„Potrebujeme ísť za profesorom Dumbledorom,“ vysvetlila jej Lily nekompromisne. Profesorka si ju premerala a postavila sa pred kamennú príšeru.

„Šumivá bzučalka,“ vyslovila heslo a kamenná príšera odskočila nabok. Všetky sme naskočili na pohyblivé schodisko  a to začalo stúpať v malých kruhoch nahor. Zastavilo sa až pri veľkých dverách s klopadlom. Profesorka tri razy zaklopala a zvnútra sa ozval veselý hlas.

„Vstúpte!“ zvolal profesor Dumbledore a my sme vošli dnu. Sedel za stolom na svojej stoličke a milo si nás prezeral.