Záškodníci

„Nat?“ oslovila som svoju priateľku, keď som dopísala poslednú úlohu.

„Áno, Liz?“

„Čo ty a Remus? Ako je to vlastne medzi vami?“ opýtala som sa jej opatrne.

„Sme priatelia,“ odvetila jednoducho.

„Iba priatelia? A čo to rande? Remus mi vravel, že bolo skvelé,“ vravela som dychtivo.

„Áno, bolo skvelé... ale...“

„On ťa na ďalšie nepozval?“ zhrozene som sa opýtala  a vyskočila som na nohy.

„Nepozval,“ odvetila trochu bojazlivo.

„To je ale idiot! Kretén!“ vyhŕkla som naštvane.

„Nepozval ma, ale určite pozve... veď keď tvrdil, že sa mu to rande tak páčilo, tak si ho bude určite chcieť zopakovať,“ rýchlo vravela, len aby ma nejako upokojila. Alice nás len vyľakane sledovala.

„Och, prepáč,“ povedala som, keď som zistila, že moja reakcia bola asi prehnaná. „Hej, máš pravdu... vieš, len ma to naštvalo... hovorí, že mu je s tebou skvele, ale na ďalšie rande ťa nepozve.“

„Aj mňa to zobralo, ale on je iný... teda on nie je ako Potter a Black... on je... úžasný,“ vravela zasnene  a hodila sa na posteľ. Zasmiala som sa.

„Ach, vy hrdličky,“ povedala Alice s úsmevom. „Ani si nám nepovedala, aké bolo to rande. Tak spusť.“

„No...“ začala Nat. „Najprv sme sa len tak prechádzali okolo hradu a potom ma zobral na astronomickú vežu... pozorovali sme hviezdy a on všade okolo nás vyčaroval malé plamienky.“

„Aké romantické,“ rozplývali sme sa s Alice.

„To teda hej,“ zasmiala sa Nat. „A potom... potom...“

„Ťa pobozkal?“ dokončila som za ňu s nádejou a ona len súhlasne prikývla. „Wow!“ vyhŕkla som šťastne a všetky tri sme sa začali smiať.

„Bolo to naozaj veľmi príjemné rande,“ povedala napokon a postavila sa. „Idem si dole po knihu... zabudla som ju tam.“

Ja a Alice sme ostali v spálni a zatiaľ čo Nat bola preč, som Alice radila ako na Franka. Po niekoľkých minútach do izby vbehla celkom červená Nat a prerývane dýchala.

„Nat?“ opatrne som ju oslovila a ona na mňa pozrela, akoby si až teraz všimla, že som tam.

„On ma pozval... pozval ma na rande,“ vysúkala zo seba a šťastne sa rozosmiala.

„No to je skvelé!“ zvolala Alice a objala svoju priateľku.

„No vidíš, nakoniec to prišlo skôr, ako sme čakali,“ skonštatovala som. Hrdá na svojho brata som si ľahla do postele. Vtedy ma niečo napadlo a rýchlo som z nej zišla dole.

„Čo je?“ opýtali sa ma obe naraz.

„Nič, len sa idem osprchovať... musím... fuuj!... neznesiem ten pocit, že sa ma dotýkal...“ striaslo ma a rýchlo som vbehla do kúpeľne. Cestou som si všimla, ako si baby vymenili ustarostené pohľady.

Vošla som do sprchy a pustila som si vodu. Nechala som kvapky stekať po mojom tele a zatvorila som oči. Hneď som pred sebou videla Regulusa. Rýchlo som ich otvorila a dúfala som, že tie kvapky zo mňa spláchnu aj tie hnusné myšlienky. Nič také sa nestalo, po celý čas som myslela na to, čo sa stalo a zvieralo mi z toho všetky moje vnútornosti.

Mám to povedať Dumbledorovi alebo nie? Z nejakých neznámych dôvodov som mu to nechcela povedať. A čo ak mu to povie Lily alebo niektorá z dievčat? A Regulus mi potom ešte nejako ublíži... Ale radšej nech mi zlomí ruku alebo nohu, ako by mi mal vziať panenstvo takýmto odporným spôsobom...

Naplo ma na vracanie z toho, aký človek môže byť nechutný, a tak som si poriadne opláchla tvár. Vyliezla som zo sprchy , narýchlo som sa poutierala osuškou a už celkom oblečená som sa vrátila do izby. Baby už oblietavali Lily, ktorá sa práve vrátila zo svojho rande.

„Tak? Ako to dopadlo?“ opýtala som sa jej a zaliezla som do postele.

„Úžasné,“ povedala zasnene a mne to stačilo na to, aby som všetkému pochopila. Potom mi vyrozprávala všetko až do detailov. Takže Potter vie byť milý, ak chce. Tešila som sa spolu s ňou a keď povedala, že v piatok majú ďalšie rande, skákala od radosti a rozhadzovala rukami na všetky strany.

Nakoniec sme po vyčerpávajúcich rozhovoroch zaľahli do postele a zaspali sme tvrdým spánkom. Ešte aj počas spánku ma mátali tie hrozné myšlienky. Snívalo sa mi presne to, čo sa stalo, len s menšími obmenami. Celú noc som sa prevracala, lebo vždy keď som zatvorila oči, videla som pred sebou Regulusovu vyškierajúcu sa tvár.

Ráno som sa zobudila až ako posledná a mala som pocit, akoby som vôbec nespala. Nebola som ďaleko od pravdy... spala som možno dve alebo tri hodiny... hrozné!

„Vyzeráš...“ prezeral si ma Black na raňajkách. „Tak...“

„Ja viem, že vyzerám hrozne, nemusíš mi to pripomínať,“ zavrčala som, hrajúc sa s raňajkami.

„Čo sa ti stalo?“ opýtal sa ma Remus. Modrina na tvári mi stále nezmizla a ešte som k tomu mala aj kruhy pod očami z toho, že som sa nevyspala.

„Ale nič,“ otáľala som. „Len som sa udrela,“ vysvetlila som a pohľad mi hneď zabehol k slizolinskému stolu. Regulus tam sedel celkom spokojne a pozrel sa na mňa. Prebodávala som ho pohľadom, až si to všimol Black a otočil sa k ich stolu. Regulus rýchlo odvrátil pohľad a začal sa rozprávať s Luciusom. Black sa otočil späť ku mne a meravo si ma prezrel.

„On... ty... to on?“ vybachol na mňa, až som nadskočila.

„Čo? O čom to hovoríš?“

„To ti urobil on?“ spýtal sa ma namrzene. Ostatní Záškodníci a baby zmeraveli a preskakovali pohľadom raz na mňa a raz na Blacka.

„N- neviem, o čom to hovoríš,“ vykoktala som zo seba. Black sa ešte raz otočil k Regulusovi a ten len vyplašene pozrel na mňa. Black zavrčal, postavil sa, až skoro prevalil celý stôl a ponáhľal sa k bratovi.

„Nie!“ zvolala som na celú sieň, až všetci stíchli. Black pribehol k Regulusovi, chytil ho za sveter a udrel ho päsťou do tváre.

„Ty hlupák, čo si jej urobil?!“ vrieskal po svojom mladšom bratovi, ktorý sa práve zdvíhal zo zeme. Nikto ani nedýchal a Lucius, ktorý sedel pri ňom, mu pomáhal vstať.

„Nechaj ho tam, kde patrí, Malfoy!“ zahriakol ho Black a Lucius ho len spražil pohľadom.

„Neviem, čo sa medzi vami stalo, ale tu vo Veľkej sieni to riešiť nebudete,“ povedal autoritatívne a nadvihol Regulusa zo zeme. Z nosa mu tiekol silný prúd krvi.

„Nevieš? Tak sa pozri na Winnersovú!“ zasyčal a ukázal na mňa prstom. Rýchlo som sklonila hlavu, keď sa na mňa Lucius pozrel. Chvíľu na mňa zarazene pozeral a potom sa pomaly otočil k Regulusovi.

„Ty zbabelec!“ tie dve slová doslova vypľul, chytil ho za sveter a ťahal von zo siene. „Skončil si u mňa... toto budeš dlho vysvetľovať a ak ti Dumbledore nedá poriadny trest, urobím to ja!“

„Čo sa to tu deje?“ zakročila profesorka McGonagallová a vykročila ku mne.

„Pani profesorka, môj brat napadol Winnersovú,“ vysvetlil Black a rýchlo podišiel ku mne. „Prečo si nič nepovedala?“ zúfalo sa ma opýtal.

„Pán Black má pravdu, prečo ste to neoznámili?“ opýtala sa profesorka.

„Chcela som hneď po raňajkách,“ rýchlo som povedala a hľadela som stále do zeme.

„Toto mu len tak neprejde!“ rozčuľoval sa Black.

„Ale čo sa vlastne stalo? A kedy vám to urobil?“

„Včera večer... a on... on ma udrel,“ nedokázala som jej povedať celú pravdu.

„A to len tak?“

„On ju... on ju chcel znásilniť,“ povedala Lily za mňa. Asi vycítila, že mne samej sa to nepodarí povedať.

„Znásilniť?“ zhrozene sa opýtala profesorka a prikryla si ústa dlaňou.

„To že chcel urobiť?!“ zavrčal Black a až sa triasol od zlosti. „Ja ho zabijem!“

„Upokojte sa, pán Black,“ zahriakla ho profesorka. „Po vyučovaní pôjdeme za riaditeľom a všetko mu poviete... nech rozhodne, čo bude s pán Blackom.“

Pomaly som prikývla a sadla som si za stôl. Black si ku mne kľakol a chytil ma za ruku.

„Prečo si mi to hneď nepovedala?“ zúfalo sa ma opýtal, až ma to zarazilo. Od kedy sa o mňa takto zaujíma?

„Ja... ja...“ koktala som.

„Nechaj ju, nech sa nadýchne, Tichošľap,“ povedal Remus, na čo Black len prikývol a sadol si za stôl.

„Neriešme to už,“ požiadala som ich. Pozrela som na baby a tie na mňa len ticho hľadeli. Potter s Pettigrewom nedokázali vyjsť z údivu a zazerali raz na mňa a raz na Blacka.

Baby celý deň neprehovorili ani slovo, až kým sme nezastali pred kamennou príšerou, ktorá zakrývala vchod do riaditeľovej pracovne.

„Bude to v poriadku, uvidíš,“ upokojovala ma Lily a ja som len prikyvovala. Snáď ma pravdu...

„Mentolová zubná pasta,“ povedala som heslo kamennej príšere a ona hneď odskočila nabok.

„Počkáme tu na teba,“ oznámila mi Alice a ja som len prikývla. Naskočila som na točiace sa schody a nervózne som prešľapovala z nohy na nohu. Baby sa na mňa ešte naposledy povzbudzujúco usmiali a zmizli mi za stenou. Schody sa napokon zastavili. Zhlboka som sa nadýchla a zaklopala na dvere.

„Vstúpte!“ zvolal profesor a ja som otvorila dvere a vošla dnu. Zarazila som sa, keď som videla, kto každý tam je. Profesor Dumbledore sedel za svojím stolom, po jeho pravici stála profesorka McGonagallová a po ľavici profesor Slughorne, ktorý sa tváril nanajvýš nechápavo. Pri kozube stál Regulus so svojou mamou a tá moja stála celkom pri dverách. Hneď ako som vošla, zovrela ma v silnom objatí.

„Mami, pusť ma,“ chlácholila som ju a ona sa odo mňa nakoniec odtiahla. Tašku som si položila na zem a oprela som sa o stenu.

„Tak sme tu, myslím, všetci,“ prehovoril riaditeľ s milým úsmevom. „Kto začne ako prvý?“ oslovil mňa a Regulusa, no my sme len ticho stáli. Nemala som v úmysle niečo povedať, chcela som najprv počuť jeho verziu, aby som zistila, či má schopnosť vymýšľať si dobré výhovorky. Rozmýšľala som, ako sa z toho dostane. Trest ho určite neminie, tým som si bola istá.

V tom niekto zaklopal na dvere a dnu vošiel Sirius. A ten tu čo robí?!

„Prepáčte, že meškám,“ ospravedlnil sa a postavil sa celkom ku mne, pri čom ma chytil za ruku s povzbudzujúcim úsmevom. Nechápavo som naňho pozerala.

„Už by sme na vás zabudli, pán Black,“ odvetil riaditeľ s ospravedlňujúcim úsmevom. „Tak?“ pobádal nás, aby sme prehovorili. Ja som zaťato mlčala a Regulus tiež.

Až nakoniec prehovoril Sirius: „Môj brat napadol Elizabeth,“ povedal celkom pokojne a mne až vyrazilo dych. On to bonzol na svojho vlastného brata a ešte mi aj povedal menom?

„Sirius!“ zasyčala jeho mama.

„Nie, matka. Nebudem sa ho zastávať! Nie potom, čo urobil! Napadol nevinné dievča a chcel ju znásilniť!“ vravel naštvane.

„Znásilniť?!“ vyhŕkla pani Blacková. „Môj syn by niečo také nikdy neurobil!“ vravela profesorom.

„A vy si myslíte, že moja dcéra si to urobila sama?!“ zapojila sa mama a ukázala na moju modrinu na tvári.

„Mohla si to urobiť len nejakým nedopatrením,“ vymýšľala pani Blacková.

„Ale veď váš druhý syn to ešte potvrdil!“ zvolala mama naštvane.

„To nie je môj syn! Vzdala som sa ho už dávno... vymenil nás za nejakú inú rodinu... vzdal sa nás...“

„A ty si myslíš, matka, že by som sa za vás ešte priznával?!“ vybuchol Sirius. „Zastávate len čistokrvných čarodejníkov! To nie je spravodlivé! A čo tí ostatní?! Tí nemajú právo na normálny život?! Hneď ich musíme všetci odsudzovať?! JA sa nepridám k tej strane... nepridám sa k NEMU!“

„Pán Black, upokojte sa, prosím,“ požiadal ho riaditeľ pokojne a vstal zo svojej stoličky. „Neverím, že by si slečna Winnersová vymyslela niečo také. A navyše vášho syna ani nepozná, prečo by mu chcela zle?“ opýtal sa pani Blackovej.

„Neviem, opýtajte sa jej!“ vypľula a škaredo na mňa pozrela.

„Ja nie som klamárka!“ nadurdila som sa. „Nemám to srdce, aby som si len tak vymýšľala. A ešte k tomu takéto veci!“

„Prosím, všetci sa upokojte,“ povedal riaditeľ a pozrel mi do očí. „Slečna Winnersová, je to naozaj pravda?“

Povzdychla som si a pomaly som prikývla. „Áno je.“

„Tak tu to máte,“ tľapla rukami profesorka McGonagallová a urobila krok vpred.

„Moment,“ zastavil ju riaditeľ. „Musíme si ešte vypočuť, čo nám povie pán Black,“ otočil sa k Regulusovi a ten si len odkašľal.

„Neviem, o čom Winnersová hovorí,“ prehovoril povýšenecky.

„Tak tu to máte,“ zopakovala pani Blacková uštipačne.

Riaditeľ podišiel celkom k nemu a zahľadel sa mu do očí. „Pán Black, ste si istý, že to, čo povedala slečna Winnersová, nie je pravda?“

„Som si istý,“ odvetil rázne.

„Nemáme žiadne dôkazy, že sa to naozaj stalo,“ prehovoril Slughorne a ja som ho spražila pohľadom.

„Že nemáme? A čo tá modrina?!“ naštvane sa opýtal Sirius.

„Ako som už povedala, mohla si to urobiť hocijako... možno sa len niekde udrela,“ vravela pani Blacková a Sirius ju znechutene pozoroval.

„Zatiaľ to musíme nechať tak,“ prehovoril riaditeľ nespokojne.

„Čože?!“ vyhŕkla som. „To nemôžete myslieť vážne! Naozaj som si to nevymyslela. Nemôžete to nechať tak! Je to proti pravidlám!“

„Slečna Winnersová, ale ja teraz naozaj nemôžem nič iné urobiť,“ povedal riaditeľ. „Keby sa našiel nejaký svedok, ktorý by nám potvrdil, že sa to naozaj stalo, vtedy by sme to mohli vyriešiť... ale teraz to jednoducho nejde.“

Zmučene som si povzdychla a nenávistne som pozrela na Regulusa, ktorý sa len spokojne vyškieral.

„Ale jedno môžem urobiť,“ oznámil nám riaditeľ. „Pán Black bude mať dvojtýždňový trest u pána školníka, ktorý sa začne dnešným dňom.“

Regulus stuhol na mieste.

„Dvojtýždňový trest,“ zasyčala som.

„Aspoň niečo,“ zašepkal Sirius. Mal pravdu, je to lepšie ako nič. Ale aj tak ho neuznali vinným. Vraj si vymýšľam! 

„Dvojtýždňový trest?!“ zarazene sa opýtala pani Blacková.

„Áno trest,“ pokojne odvetil riaditeľ. „Ďakujem, že ste tu všetci prišli. Ak sa potvrdí to, čo vravela slečna Winnersová, upozorním vás na to,“ poznamenal a tým dal najavo, že je čas, aby sme odišli.

Rozlúčila som sa s mamou a odišla som z pracovne spolu so Siriusom. Cestou do klubovne som babám všetko povedala a oni sa rozčuľovali nad tým, aký je ten svet nespravodlivý. Mám na to taký istý názor. Potom od nás odišli s tým, že si niečo ešte musia zistiť. A tak som ostala sama so Siriusom.

„Ďakujem, že si sa ma zastal,“ povedala som mu a ten sa na mňa len milo usmial.

„To nestojí za reč, Winnersová,“ odvetil.

„Jasné, že stojí,“ opravila som ho rázne. „Obhajoval si ma a svojho brata si nechal, nech si to rieši sám. A ešte si sa postavil svojej mame... to chce poriadnu dávku guráže.“

„Ani nie, je mi to jedno. Ja som od nich už dávno odišiel... nenávidím ich... a aj oni mňa,“ vravel ľahostajne. „Jamesovi rodičia sa ma ujali a berú ma ako vlastného syna.“

„Je mi veľmi ľúto, že ti to doma nevyšlo,“ povedala som popravde.

„To nemusí,“ zasmial sa a chytil ma za ruku. Prekvapene som naňho pozrela. „Môjho brata nevylúčili, takže je viac než pravdepodobné, že sa ti pokúsi pomstiť.“

„Ja sa ho nebojím,“ odvetila som rázne.

„To ti verím,“ poznamenal s úškrnom. „Ale ja ti nedovolím, aby si chodila sama... je mi jedno, či to bude len na WC... samú ťa nikam nepustím.“

„Nemusíš si o mňa robiť starosti... a aj tak, baby so mnou budú určite celý deň,“ odvetila som pokojne.

„Fajn, ale ak ťa nájdem samú, tak sa od teba ani nepohnem,“ zazubil sa a ja som sa len zasmiala.

„No dobre,“ vzdala som sa a vošli sme do klubovne. Sirius si sadol do kresla a ja som si zatiaľ išla po knihy. Keď som sa vrátila do klubovne, sedel tam už zvyšok Záškodníkov a o niečom sa zhovárali. Hneď ako som si k nim prisadla, stíchli a každý sa začal venovať svojmu. Potter sa hral, ako vždy, s ohnivou strelou, Sirius si prezeral akýsi časopis, Remus si písal úlohy a Peter sa napchával koláčikmi. 

Vytiahla som si z tašky knihu a pergamen a začala som písať prácu na dejiny mágie. Napísala som asi päť viet, keď som si všimla, ako sa chalani dohadujú pohľadom. Tvárila som sa, že nič nevidím a písala som ďalej, keď Remus naštvane zavrčal a buchol rukou po operadle kresla. Spýtavo som naňho pozrela, no on to už nevydržal a vstal z pohovky.

„Vieš čo, Tichošľap?!“ vyhŕkol naštvane. „Rob, čo chceš! Ale keď jej ublížiš, ublížim ja tebe!“ zavrčal a vypochodoval z klubovne. Nechápavo som za ním hľadela a potom som pozrela na menovaného. Ten sa len netrpezlivo zasmial a hodil na mňa psie oči.

„Nechceš ísť so mnou na rande?“ opýtal sa ma šťastne.

„Sirius!“ zahriakla som ho.

„Fajn, fajn... len som to chcel skúsiť,“ pokorne povedal a znova sa začítal do časopisu. Len som sa usmiala a písala som ďalej.

Po niekoľkých minútach som dopísala a spokojne som pergamen odložila do tašky. Sledovala som, ako sa Sirius smeje nad Potterovým vtipom. Mal taký pekný úsmev...

V tom do klubovne vošli baby a hodili sa ku mne na pohovku. Aj napriek tomu som sa stále dívala na Siriusa. Pozrel sa na mňa a usmial sa. Celá červená som sklopila pohľad a tvárila som sa, že niečo hľadám vo svojej taške.

Bože! Čo sa to so mnou deje?! Vôbec som nechápala, prečo som sa tak správala. Prečo som sa začala červenať, keď sa na mňa Sirius pozrel? To je na hlavu...!

Otočila som sa k babám. „Čo ste boli zistiť?“

„Nič dôležité,“ odvetila Lily pokojne. Pokrčila som ramenami a ďalej som to nerozoberala. Veď keby o tom chcela hovoriť, tak mi to povie. Alebo mi to možno povie až v izbe.