Záškodníci

Vošli sme do spálne a ja som si sadla na posteľ. Chvíľu som na baby len tak zazerala, no potom som to nevydržala a zaborila som si tvár do dlaní.

„Liz, čo ti je?“ zronene sa ma opýtala Lily a sadla si ku mne. Chvíľu som ju nechala hladkať ma po vlasoch a potom som prehovorila tým najpokojnejším hlasom, aký som v tej chvíli mohla zo seba dostať.

„Ja neviem, čo mám robiť,“ povedala som a odkryla som tvár.

„Ale prečo?“ nechápala Nat.

„Remus je môj brat a ja ho mám neskutočne rada, ale štve ma, že mi tak pomáha... nie že by som si to necenila, práve naopak, ale ja mu to nemám ako odplatiť. Vždy mi pomáha, vždy sa so mnou rozpráva, upokojuje ma, keď mám chuť niekomu ublížiť, alebo je mi na nič,“ vravela som a po tvári sa mi skotúľala dotieravá slza.

Lily na mňa súcitne pozrela, ale nepovedala ani slovo.

„Ja neviem, Liz... skús mu pomôcť s... učením, alebo mu hoci aj podrž dvere. Ja neviem...“ dodala zúfalo.

„S učením mu asi ťažko pomôžem, veď nie som v ničom dobrá,“ odvetila som a žmolila som v ruke kúsok pergamenu, ktorý bol položený na mojej posteli. Vzala som ho do ruky hneď, ako sme sem prišli, ale zabudla som naňho. Až teraz som si uvedomila, že ho ešte stále držím. Roztvorila som ho a až mi vyrazilo dych, keď som si prečítala to, čo tam bolo napísané.

„Ale, Liz, nehovor tak!“ zahriakla ma Alice. „Určite si v niečom dobrá.“

„Idú ti elixíry a keby si sa ich učila dlhšie, určite by si to zvládala na sto percent. A aj obrana ti ide a astronómia... “ vravela Lily, no ja som ju veľmi nepočúvala. Síce som vnímala každé jej slovo, ale ako sa hovorí: jedným uchom dnu a druhým von.  „Lizy, počúvaš nás vôbec?“

„A- áno... počúvam,“ odvetila som neprítomne a hľadela som na ten kúsok pergamenu.

„A čo som teraz povedala?“

„Ja.. neviem.. prepáč, ale...“ vravela som, no viac som zo seba nevedela dostať.

„Čo to máš v ruke?“ opýtala sa ma Nat a pristúpila bližšie. Chvíľu som váhala, no potom som jej podala ten kúsok pergamenu. Rýchlo si ho prečítala a zakryla si ústa dlaňou. Pozrela na mňa a potom na baby.

„Čo je tam napísané?“ opýtala sa Alice dychtivo. Lily si to prečítala a zatvárila sa podobne ako Nat. Alice nervózne vytrhla papierik Lily z ruky. Chvíľu bola ticho.

„Od koho to máš?“ opýtala sa ma zdesene.

„Neviem, bolo to položené na mojej posteli,“ odvetila som.

„Ale kto ti mohol niečo také napísať? Liz,“ chytila ma za ramená a triasla mnou. „Povedz, naštvala si niekoho?“

„N-nie...“ koktala som. „Asi nie...teda, aspoň o tom neviem.“

„Liz, ale to znamená, že nie si v bezpečí, pokiaľ budeš sama,“ poznamenala Lily. To ma ani nenapadlo, bola som až príliš zamestnaná rozmýšľaním nad tým, kto mi to tu mohol dať.

„Ale nie, niekto si zo mňa chce určite iba vystreliť,“ povedala som, len aby som ich upokojila. Tvárili sa vydesenejšie ako ja a to je ten lístok adresovaný mne. A čo ak mi chce naozaj niekto ublížiť?

„No ja neviem.. snáď máš pravdu,“ odvetila Alice a sadla si späť na svoju posteľ. Chvíľu sme sa o tom ešte rozprávali a potom sme šli na večeru. Na posteli som nechala ležať papierik, v ktorom bolo napísané: ´Sledujem ťa na každom tvojom kroku. Dávaj si na seba pozor... hlavne, keď budeš osamote. Vtedy by sa ti mohlo omylom niečo stať.´

Stále ma prenasledovali myšlienky, že ma niekto na pol ceste do klubovne prekľaje alebo niečo podobné. A občas som mala pocit, akoby všade naokolo boli oči, ktoré ma stále sledujú. Nemohla som na to prestať myslieť. Niekedy sa mi o tom aj snívalo. Baby sa každú chvíľu obzerali a snažili sa zistiť, kto mi to mohol poslať. Nikto sa však netváril podozrivo.

Ubehol už ďalší mesiac a my sme mali za sebou prvý zápas tejto sezóny- Chrabromil proti Bystrohlavu. Samozrejme sme vyhrali. Ja som dala päť gólov, ale s Blackovou pomocou. No a Potter chytil ohnivú strelu, vďaka ktorej sme vyhrali celý zápas. Oslavovali sme dlho do noci a mňa museli odniesť do spálne, lebo ma Black s Potterom opili a ešte som aj bola vyčerpaná z toho zápasu. Bola to poriadna drina. Ešte šťastie, že na ďalší deň bol víkend, inak by som nevstala na vyučovanie. Baby mi museli zohnať elixír proti bolesti, lebo ma hlava neskutočne bolela. A to som už nehovorila o ruke. Tá ma bolela po každom tréningu, ale už som si na tú bolesť zvykla. No najhoršie to bolo po zápase. Vtedy som myslela, že asi skolabujem.

Musela som celý deň preležať v posteli, lebo som sa nevládala ani pohnúť. No večer som mala energiu za troch a využila som to tak, že som z celých pľúc vynadala Blackovi a Potterovi. Remus ma musel držať, lebo inak by som na nich použila odpaľovacie zaklínadlo, ktoré ma Lily nedávno naučila. A keď som už pri tom, musím sa pochváliť. Tie doučovania, ktoré mi dávala Lily a niekedy aj Alice s Nat, mi išli vynikajúco. Vedela som už toľko zaklínadiel. Len som si ich nemala na kom vyskúšať. Škoda, že ma vtedy Remus zadržal. Mohla som si na nich precvičiť to odpaľovacie zaklínadlo.

Úloh sme mali habadej a ja som si ich len tak- tak stíhala písať. Niekedy mi s nimi pomáhal dokonca aj Lucius. Sľúbil mi, že sa s Blackom už nebude hádať a zatiaľ to vychádzalo. Keď sa niekedy stretli na chodbe, hodine či pri obede, úplne sa ignorovali. Ja som to však nemyslela takto! Ale je to predsa lepšie, ako by som mala počúvať ich večné vrčanie.

Každý týždeň som si našla na posteli malý lístoček so stále iným varovaním, ktoré ma čím ďalej, tým viac znepokojovalo. Raz v noci sa mi snívalo, že som skoro zistila, kto to je. Už som mu skoro stiahla masku z tváre, keď po mne začal vrhať všelijaké zaklínadlá. Bránila som sa ako šialená, no jedno kúzlo do mňa trafilo... a vtedy mnou niekto silno zatriasol.

Otvorila som oči a nado mnou niekto stál. Od ľaku som zvrieskla a vyskočila som na nohy.

„Liz, nekrič! To som ja, Lily,“ povedala. Uľahčene som si vydýchla, keď rozsvietila prútik.

„Došľaka! Vieš, ako som sa zľakla?!“ vybachla som na ňu a sadla som si späť na posteľ.

„Viem,“ prikývla. „Ten výkrik hovoril za všetko... ale musela som ťa zobudiť. Asi sa ti snívalo niečo zlé... kričala si zo spánku.“

„Vážne?“ opýtala som sa namrzene.

„Čo sa ti snívalo?“ opatrne sa ma opýtala, ale bolo z toho cítiť poriadnu dávku dychtivosti.

„Skoro som zistila, kto je ten, čo mi tu necháva tie lístky... Išla som mu stiahnuť masku z tváre, ale vtedy po mne začal páliť kliatby... no a tak si ma zobudila,“ dokončila som a pozorne som sledovala jej výraz.

Chvíľu premýšľala a potom prehovorila pomalým zastretým hlasom: „Niekto sa ti vyhráža, že ti ublíži... ale kto to je? Kto by to tak mohol chcieť urobiť?“

„A možno... á nie, to určite nie,“ zavrhla som osobu, ktorá sa mi v hlave motala už niekoľko dní.

„Kto?“ dychtivo sa ma opýtala a narovnala sa na mojej posteli.

„Narcissa Blacková,“ odvetila som pokojne a Lily na mňa nechápavo pozrela. „Chodila s Luciusom a vtedy, čo sa s ňou rozišiel sa veľmi pohádali... možno je na mňa za to naštvaná,“ vysvetlila som a ona súhlasne prikyvovala.

„No áno, to by aj mohlo sedieť... ale nesmieme predbiehať, môže to byť hocikto iný,“ premýšľala a vstala z postele. „Zajtra sa o tom porozprávame. Som unavená... dobrú noc,“ ľahla si do svojej postele a ja som sa schúlila do klbka. Chvíľu mi trvalo, kým som znova zaspala, ale s niekoľko minútovým prehováraním sa, že zaspím, sa mi to konečne podarilo a upadla som do ríše snov.

Na ďalší deň, keď som vošla do Veľkej siene na raňajky, premerala som Narcissu pohľadom. Sedela hneď vedľa Luciusa a tvárila sa veľmi spokojne. Až priveľmi na to, aby to u nej bolo normálne. Drgla som do Lily a jemne som kývla smerom k slizolinskému stolu. Lily si ju premerala nepekným pohľadom a veľavravne na mňa pozrela. S babami sme si sadli k Záškodníkom, ktorý- na naše veľké prekvapenie- sedeli za stolom. Zvykli prísť až medzi poslednými.

„Dobré ráno,“ popriala som a sadla som si k Removi, čím som mala skvelý výhľad na slizolinský stôl.

„Dobré,“ odvetili chalani zborovo.

 „Dobré ráno, Evansová. Dnes vyzeráš veľmi pekne,“ pochválil ju Potter s milým úsmevom a posunul sa, aby jej uvoľnil miesto.

„Aj tebe dobré ráno,“ odvetila Lily a poslušne si k nemu prisadla. Naložila som si raňajky a začala som jesť.

„Ako si sa vyspala?“ opýtal sa jej automaticky. Táto otázka už bola samozrejmosťou každé ráno a Lily odpovedala vždy rovnako: „Výborne, Potter a ty?“

„Ja tiež tak... tak ma napadlo,“ začal a ja som presne vedela, čo bude nasledovať. „Či by si so mnou nechcela ísť na rande?“

Lily prekvapene zažmurkala. Už dva mesiace ju nepozval von a teraz sa to opýta úplne pokojne. Lily na mňa pozrela a ja som na ňu len šibalsky žmurkla. Vedela som, že na toto čakala celé dva mesiace.

„Fajn, Potter... pôjdem s tebou von,“ začervenala sa a Potter až skoro odpadol.

„To myslíš vážne?“ vysúkal zo seba.

„Áno,“ odvetila Lily a ďalej sa pokojne venovala raňajkám. Potter nechápavo pozrel na Blacka, ktorý sa len uznanlivo vyškieral.

„Skvelé,“ potešil sa. „Tak teda dnes o siedmej v klubovni?“

„Môže byť,“ pritakala Lily. Len som sa spokojne usmiala a otočila som sa k Alice.

„A čo ty?“ opýtala som sa jej s úškrnom.

„Hm?“ nechápala.

„Ty sa nechystáš na rande?“

„Chcela by som, ale zatiaľ sa neopýtal,“ odvetila zasnene a venovala žiarivý úsmev niekomu za mnou. Otočila som sa. Sedel tam Frank... a celkom sám.

„Choď za ním,“ zašepkala som jej, na čo na mňa pozrela ako na blázna.

„Nie,“ povedala rozhodne.

„Len mi nehovor, že to nechceš,“ dobiedzala som. Naštvane sa nadula, postavila sa a vykročila k Frankovi. Chvíľu som so záujmom sledovala, ako sa s ním zhovára a potom som sa vrátila k jedlu.

Už sa stmievalo. Práve som kráčala po prázdnej chodbe a ponáhľala som sa do klubovne, aby som Lily pomohla s prípravou jej vysneného rande s Potterom, keď na mňa niekto chladne zvolal kdesi zozadu: „Ani sa nepohni!“

Zmeravela som a kolená sa mi roztriasli. Ten hlas som nespoznávala, ale bol desivo chladný. Pomaly som sa otočila a zmeravela som ešte viac, ak to bolo možné. Pozerala na mňa mladšia kópia Siriusa Blacka- jeho brat Regulus. Urobila som krok dozadu.

„Povedal som ti, aby si sa nehýbala!“ zrúkol na mňa a rýchlym krokom podišiel celkom ku mne. Svojím prútikom na mňa stále mieril. Zhlboka sa nadýchol a vydýchol.

„Už dávno si mala byť moja, ale nie... ty radšej pôjdeš na rande s mojim nepodareným bratom, Siriusom. Je to hlupák...“ vravel naštvane a chvíľu si ma prezeral skúmavým pohľadom. „ Si očarujúca, vieš o tom?“ zašepkal a mne nabehli zimomriavky. „Až priveľmi očarujúca na to, aby si ma opantala... všetkým... svojím telom,“ premeral si ma od hlavy po päty a jemne ma pohladil po ramene, „svojou chôdzou... vlasmi... všetkým,“ silno si ma k sebe pritiahol a pevne chytil obe moje ruky, čím vytvoril  kliešte. Cítila som, ako sa mi chveje celé telo. Prútik si zastrčil do zadného vrecka a pohladil ma po líci. Odvrátila som od neho hlavu a on len nespokojne zavrčal.

„Neodvracaj sa mi!“ silným trhnutím mi hlavu otočil späť k nemu a tlačil ma dozadu, až kým som nenarazila na stenu. A vtedy mi siahol do vrecka a vytiahol z neho môj prútik, ktorý odhodil preč od nás. S napätím som čakala, že sa zlomí, ale našťastie sa nič také nestalo. „Keby si sa náhodou chcela brániť,“ vysvetlil mi s úškrnom, ktorý bol navlas podobný Blackovmu.

„Ty ku mne nič necítiš... nič ku mne nemôžeš cítiť. Veď sa ani nepoznáme, len sa stretávame na chodbách...Hádam si len nemyslíš, že sa nechám ošahávať takým úbožiakom ako si ty?“ vybachla som naňho a tým som si vyslúžila poriadnu facku. Pozrela som naňho pohľadom hlbokého opovrhnutia. „Vravela som, že si úbožiak.“

Naštvane zavrčal a prisal sa na mňa svojimi perami. Ostala som nehybne stáť a to ho rozzúrilo ešte viac, a tak mi začal rozopínať košeľu. Trhala som sebou, no dosiahla som iba to, že ma pevnejšie zovrel. V hlave som rýchlo vymýšľala plán, ako sa dostanem z tejto situácie, no nič mi nenapadlo. Štvalo ma to a mala som sto chutí udierať doňho všade, kam dočiahnem. Ale zároveň som sa bála toho, čo príde potom. Čo ak mi nejako ublíži?... ublíži... a vtedy mi to došlo...

„Ako si sa dostal do mojej izby? Ako si tam tie papierik dal?“ opýtala som sa ho, keď ma začal bozkávať na krku. Pozrel mi do očí a usmial sa.

„Si šikovné dievča,“ zhodnotil a ďalej ma bozkával. „Myslím... že to... nie je... potrebné vedieť,“ vravel medzi bozkami. Bolo mi to neskutočne nepríjemné, ale musela som nejako odpútať jeho pozornosť. Znova mi pozrel do očí a dlaňou ma pohladil po bruchu. Odtiahla som sa od neho, no on ma rýchlo pritiahol späť k sebe.

„Hnusíš sa mi,“ poznamenala som znechutene, na čo ma lačno pobozkal na pery. Tlakom ma prinútil, aby som otvorila ústa, a tým mi doň strčil svoj jazyk a skúmal svet vo vnútri. Rukami mi mapoval celé telo a ja som si priala, aby som sa v tejto chvíli radšej prepadla pod zem.

 V tom ma niečo napadlo a opatrne som siahla do jeho zadného vrecka. Skoro som jeho prútik vytiahla, no on si to všimol a chytil mi ruku, ktorú mi pred tým nevedomky pustil.

„Viac sa o to nepokúšaj!“ varoval ma chladne a prudko ma odsotil k náprotivnej stene. Tvrdo som do nej narazila a zviezla som sa na zem. Pomaly kráčal ku mne a z vrecka vytiahol prútik. „Ešte raz a prekľajem ťa!“ zavrčal a ja som sa pomalými pohybmi posúvala dozadu, keď som do niečoho narazila... bol to môj prútik!

Rýchlo som ho schmatla a zvolala som: „Petrificus totalus!“ a Regulus padol nehybný na zem. Postavila som sa a pristúpila som k nemu. „Viac sa o to nepokúšaj,“ zopakovala som jeho vetu a odkráčala som preč.

Vbehla som do spálne a hodila som sa na posteľ. Baby na mňa nechápavo hľadeli a potom podišli ku mne. Lily ma chytila za plecia, zdvihnúc ma k sebe. Hneď ako som odkryla svoju tvár, zhrozene zhíkli.

„Čo sa ti stalo?“ vydesene sa ma opýtala Lily. Alice a Nat si prisadli ku mne a úzkostlivo ma sledovali. Schúlila som sa do klbka a povzdychla som si.

„On... on ma teraz napadol... chcel ma znásilniť,“ vysvetlila som im a vybavila som si, čo sa stalo.

„Kto? Kto ťa chcel znásilniť?“ naliehavo sa ma opýtala Alice.

„Black,“ odvetila som, no keď baby vypleštili oči, rýchlo som dodala: „Regulus Black.“

„Siriusov brat?“ vydesene sa opýtala Nat a ja som len nemo prikývla.

„Ideme za riaditeľom,“ zavelila Lily, no ja som len odušu krútila hlavou. „Musíme ísť za riaditeľom! Veď ťa napadol! Chcel ťa znásilniť!“

„Nie, prosím... nechcem ísť za Dumbledorom... prosím, nechcem tam ísť,“ prosíkala som. Ani neviem prečo, ale naozaj som za ním nechcela ísť.

„Ale Liz...“

„Nechcem ísť za riaditeľom,“ rázne som zopakovala a hodila som na ne vynútený úsmev. „Zabudnime na to... veď som v poriadku... a ty máš teraz rande.“

„Rande môže počkať!“

„To teda nemôže! Aj ty, aj Potter ste na to dlho čakali,“ prehovárala som ju a ona na mňa zmučene pozrela.

„Ale Liz, veď ťa napadol... musíme to povedať riaditeľovi,“ nedala sa a už stála na nohách.

„Pozri, teraz choď na to rande a zajtra pôjdeme za Dumbledorom, fajn?“ povedala som jej. Povzdychla si.

„Nedáš sa presvedčiť, však?“ pokrútila som hlavou. „Tak teda fajn... ale poď, musím ti to ošetriť,“ odvetila a ťahala ma k stoličke. O pár minút som na tvári mala už len svetlo fialovú modrinu.

„Dúfam, že to zajtra nebude vidieť,“ premýšľala som nahlas, kým sa Lily obliekala. O desať minút sa má s Potterom stretnúť v klubovni. „Vyzeráš nádherne,“ pochválila som ju, keď sa na nás s očakávaním pozrela a vystrúhala na nás rozkošný úsmev. „A keď sa naňho takto usmeješ, bude z teba hotový totálne,“ dodala som s úškrnom, ktorý sa mi veľmi nepodaril kvôli rane na tvári.

„Myslíš?“ opýtala sa úzkostlivo.

„Určite,“ povedali sme všetky tri naraz a veselo sme sa rozosmiali. Lily sa ešte niekoľkokrát poobzerala v zrkadle a nervózne vyšla z izby. Ja som sa hneď vrhla ku knihám a začala som písať nekonečné práce na zajtrajšie vyučovanie.