Záškodníci

LUCIUS:

Každý deň som sa snažil obmäkčiť ju aspoň pohľadom. Viem, že to, čo som povedal, bolo zlé, ale neurobil som to naschvál. A teraz sa na mňa hnevá a neviem, či mi niekedy odpustí. To mám za to, ako som sa správal. Chcem jej dokázať, že nie som taký ako ostatní. A to, že som sa k nim pridal, bola hlúposť... viem, že sa to už nedá vrátiť späť. Keby som chcel odstúpiť, určite by ma zabili.

Snažil som sa jej dohovoriť, že ma to naozaj mrzí, no ona nie a nie. Tvrdohlavá!... Bože, ako to na nej milujem!... No vždy ma len obdarila pohŕdavým pohľadom, ktorý mi lámal srdce. Aj napriek tomu som jej to nezazlieval. Predsa som len JA ten hlupák. Ona sa len bráni... alebo sa mi to snaží vrátiť? Ktovie. Ale nebudem ju nútiť, aby mi to odpustila. Aj keď to je tá jediná vec, ktorá by ma teraz potešila. A nemyslím si, že by sa so mnou ešte niekedy dala dokopy, aj keď si to z celého srdca želám.

S Narcissou sme si to vyjasnili, ale nechodíme už spolu. A čo Rowle? Ten sa so mnou už baví v pohode, ale už to nie je to, čo kedysi. Ešte ako malí sme spolu trávili celé dni. Boli sme najlepší priatelia. A potom sme spolu išli na Rokfort a dostali sme sa do tej istej fakulty. Bola to pre nás oboch veľká výhra. Ale dňom, keď som spoznal Elizabeth, sa to všetko zmenilo. Priatelia sme, ale už nie najlepší.

Teraz, keď kráčam po chodbe a oproti mne ide Elizabeth, snažím sa jej dať najavo, že k nim nikdy nebudem patriť tak, ako by to chceli oni. Vždy sa od nich ako hlupák oddialim, aj keď myslím, že mi je to tak na dve veci. Elizabeth asi vie, prečo to robím, ale nejaví o to záujem. Vždy zo seba robím hlupáka len preto, aby mi odpustila.

Rowle sa mi už niekoľko krát snažil dohovoriť, aby som na ňu zabudol- zveril som sa mu totiž s mojimi pocitmi, keďže je to môj priateľ. Ja sa aj tak nevzdám, až kým nepovie, že mi odpustila. Potom sa budem už len snažiť, aby sme boli spolu čo najviac a dohovorím jej, že ju milujem a že ju už nikdy nechcem opustiť.

Bola nedeľa a ja som nemohol spať. Bolo asi šesť hodín ráno a tak ma napadlo, že pôjdem na raňajky. Nuž som vstal, umyl sa a obliekol a vyrazil som do Veľkej siene. Vošiel som dnu a automaticky som sa pozrel na chrabromilský stôl. Bola tam! Práve jedla jablkový koláč, pokiaľ som sa nemýlil a vyzerala, že jej veľmi chutí. Pousmial som sa nad tým a sadol som za stôl. Jej pohľad mi vysvetlil, že nie je dvakrát nadšená z toho, že ma vidí. Postavila sa a vyšla zo siene. Nechal som raňajky raňajkami a ponáhľal som sa za ňou. Určite to počula, lebo zrýchlila krok.

„Elizabeth, počkaj, prosím!“ zvolal som na ňu. Zastavila a otočila sa ku mne. Došiel som k nej, ale ostal som stáť asi meter ďalej... keby niečo.

„Čo je?“ opýtala sa ma pohŕdavo. Cítil som, ako mi z toho naviera žlč.

„To sa na mňa stále hneváš?“ opýtal som sa jej znova. Včera som sa s ňou tiež o tom rozprával- tesne pred konkurzom- a sledoval som, ako hrá metlobal. Bola dobrá na to, že ho ešte nikdy nehrala.

Neodpovedala, tak som pokračoval: „Neverím, že si taká tvrdohlavá... prečo sa takto správaš?“ naozaj ma to už štvalo. Stále sa jej ospravedlňujem a ona nič.

„Hádam si nemyslíš, že keď sa mi ospravedlníš, hneď sa ti hodím okolo krku?!“ vybachla na mňa.

„Nechcem, aby si sa mi hodila okolo krku,“ odvetil som. Nič také by som od nej nechcel. „Chcem len, aby si mi povedala pravdu, či sa na mňa ešte hneváš alebo nie.“

Pozrela na strop a zamrmlala: „Nie, už nie.“

Spadol mi kameň zo srdca. Paráda! Už sa na mňa nehnevá! Teraz len... no nechajme to na neskôr.

„To som teda rád... Tak teda dúfam, že to medzi nami bude lepšie... nechcem od teba, aby si so mnou začala chodiť, to nie... len dúfam, že sme už priatelia...“

Pozerala všade, len nie na mňa a ticho prikyvovala.

„Fajn, takže sme priatelia?“ opýtal som sa jej a podal som jej ruku.

„Sme,“ odvetila a nútene potriasla mojou rukou. „Musím už ísť. Tak ahoj,“ otočila sa na podpätku a odkráčala preč. Nemo som za ňou hľadel.

Asi jej to bolo proti srsti, ale mňa to tešilo. Konečne sa na mňa nehnevá a ja už len vymyslím, ako s ňou byť čo najčastejšie, aby som jej mohol povedať všetko, čo cítim.

Dni ubiehali ako voda a ja som sa s ňou už rozprával. Boli sme dobrí priatelia a rozprávali sme sa spolu vždy, keď to šlo. Niekedy, keď mala zlú náladu, mi začala vyčítať to, čo som jej povedal, ale hneď na to sa mi začala ospravedlňovať. Povedala, že si musím zvyknúť na takéto občasné výbuchy. Poznám ju a viem, že je pokojnej povahy, ale keď ju niekto poriadne vytočí, vybuchne ako sopka a vtedy nechcite byť v jej blízkosti.

Povedala mi o sebe celú pravdu. To znamená, že mi už dôveruje. Veľký pokrok... povedala mi, kým v skutočnosti bola a aj to, že Lupin je jej brat. Ja osobne ho nemusím, ale keď vraví, že je fajn, tak jej budem veriť.

Jej kamošky asi veľmi nesúhlasili s tým, že sa so mnou priatelí, no ona skalopevne tvrdila opak. Upozornila ma na to, že si nemám namýšľať. Že to ONI ju nútili k tomu, aby sa so mnou spriatelila. Tak som jej to nakoniec uveril a ona ma s nimi zoznámila. A aj s jej ´bratom´- Remom Lupinom. Neviem, akosi sa mi ten chalan nezdá. Neviem, prečo.

A bol tu prvý víkend v Rokville. Konečne! Neskutočne som sa tešil, že aspoň na jeden deň vypadnem z tohto hradu. Mám to tu rád, ale pripadá mi to ako väzenie. S Rowleom sme boli v Zonkovom obchode a potom sme šli k Trom metlám. A tam som ju stretol. Sedela so svojimi kamoškami a Záškodníkmi, či ako si to hovoria. S Thorfinnom sme si chceli ísť sadnúť, čo najďalej od nich, no Elizabeth nás videla a hneď mi kývala, aby som prišiel k nej.

Spýtavo som pozrel na Thorfinna a on len neurčite pokrčil plecami. Povzdychol som si a vykročili sme k nim.

ELIZABETH:

S babami sme išli do kníhkupectva, lebo Lily s Nat si chceli kúpiť nejakú knihu. Ja som si sadla na jednu zo stoličiek a sledovala som ich. Myslela som, že sa nedožijem dňa, kedy odtiaľ odídeme. A nakoniec to prišlo. Celá natešená som vybehla von, hoci som nevedela kam ísť. A tak mi neostávalo nič iné, ako počkať na baby, kým sa svojím pomalým krokom priplachtia ku mne. Nemohla som sa dočkať, ako mi ukážu celý Rokville. Horela som nedočkavosťou.

„No tak, pohnite si!“ poháňala som ich netrpezlivo. „Chcem, aby ste mi tu všetko ukázali do detailov.“

„Si horšia ako malé dieťa,“ poznamenala Lily, na čo som len pokrčila plecami.

Vošli sme do Troch metiel a pohľadom hľadali voľný stôl. Našli sme ho až úplne v rohu. Došli sme k nemu, zložili si veci a posadali si.

„Čo si dáte?“ opýtala sa Alice.

„Ja si dám ďatelinové pivo,“ odvetila Lily.

„Aj ja,“ pridala sa Nat.

„Ja si dám,“ premýšľala som, „asi si aj ja dám to ďatelinové pivo.“

„Fajn, tak idem objednať,“ odvetila Alice a namierila si to k baru. Práve pri ňom stál Frank Longbottom. Všimla som si, ako sa Alice začervenala, keď sa k nej prihovoril. Ešte nejakú chvíľu sa rozprávali a potom sa vrátila k nám aj s ďatelinovým pivom. Nadšene som si ho od nej vzala a odpila som. Cítila som teplo, ktoré sa mi v tom momente rozlialo po celom tele. Od hlavy, po päty. Úplne všade, akoby sa spojilo s mojou krvou a prechádzalo každou žilou.

„Tak čo, chutí?“ opýtala sa ma so záujmom Nat. Vehementne som prikývla a ďalej som si užívala tú sladkastú chuť.

„Ako s Frankom?“ prehovorila som po chvíli a veľavýznamne som pozrela na Alice.

„Normálne,“ odvetila pokojne.

„Alice!“ zahriakla som ju. „O čom ste sa rozprávali?“

„O ničom dôležitom... len sa ma opýtal, ako sa mám a tak,“ vysvetlila a premeriavala si nás pohľadom.

„A to je všetko?“ sklamane som sa opýtala a Alice len prikývla. Práve som otvorila ústa, že to okomentujem, keď dnu vošli Záškodníci. Hneď ako nás uvideli, vybrali sa k nášmu stolu.

„Och nie, idú sem,“ poznamenala Lily.

„Vážne?“ zavrčala som. „Keby si nepovedala, tak ani neviem.“

„Ahoj, dámy,“ pozdravili nás zborovo.

„Čauko,“ odzdravila som a baby nasledovali môj príklad.

„Môžeme si prisadnúť?“ opýtal sa Remus.

„Že si to ty, braček, tak áno,“ odvetila som a posunula som sa, aby mal miesto.

„Idem objednať pivo?“ opýtal sa Black a chalani len prikývli.

„Tak, čo ste robili?“ opýtal sa Potter, sadnúc si k Lily.

„Nič zaujímavé,“ odvetila som. „ Lily a Nat si kúpili nejaké knihy, zatiaľ čo ja som skoro zomrela od nudy,“ sťažovala som sa Removi.

„Hrozné,“ predstieral smútok a súcitne ma pohladil po vlasoch.

„To teda hej... a vy ste čo robili?“

„Nič zaujímavé,“ zopakoval Potter.

„Boli sme u Zonka doplniť zásoby,“ odpovedal Black, ktorý práve prišiel k stolu s troma fľašami ďatelinového piva.

„A kde máte Petra?“ opýtala som sa, keď som si až teraz všimla, že mi tu niekto chýba.

„Je chorý,“ odpovedal Remus pokojne.

Sedeli sme tam tak asi pol hodiny a bavili sa na Blackovom vtipe, keď dnu vošiel Lucius aj so svojím priateľom. Tuším sa volá Rowle. Rozhliadal sa po miestnosti a potom zastavil pohľadom na mne. Kývla som mu, aby sa pripojili k nám. Videla som, že nie je dvakrát nadšený. Hlavne kvôli tomu, že sedíme so Záškodníkmi. Proti Removi nič nemá, minule som ho s ním zoznámila (aj s babami), ale Black a Potter mu nesedia. Ani sa mu nečudujem. Niekedy vedia byť pekne hnusní.

Pozrel na Rowlea, ktorý len pokrčil plecami, a tak vykročili k nám.

„Ahoj,“ pozdravila som a žiarivo som sa na nich usmiala. „Prisadnete si?“

Potter s Blackom si vymenili naštvané pohľady. Baby a Remus sa tvárili celkom pokojne.

„Nie, vďaka,“ odvetil a pohľadom vraždil Blacka. Asi ho ešte stále štvalo to, ako nás videl bozkávať sa pred Núdzovou miestnosťou. „Sadneme si niekam inam.“

„To by bolo najlepšie,“ zavrčal Black. Lucius mu už išiel niečo odvrknúť, no ja som mu v tom zabránila.

„Len sa prosím nezačnite hádať. Naozaj na to nemám náladu,“ povedala som a prepichla som Blacka pohľadom. „Čo keby ste sa k sebe začali správať normálne?“

Black len pohŕdavo odfrkol, čím dal najavo, že o to nestojí. Spýtavo som pozrela na Luciusa. Ten na mňa radšej ani nepozeral.

„Fajn! Je mi to jedno!“ vybachla som na nich, vzala som si bundu a naštvane som vybehla do studeného jesenného vetra. Zastavila som až na konci dediny pri Škriekajúcej búde. Vlasy mi viali na všetky strany a aj napriek tomu, že na mňa začali padať kvapky dažďa, ostala som tam stáť. Nemala som chuť vrátiť sa k nim a počúvať, ako na seba Black s Luciusom naštvane vrčia. 

Prečo s tým už konečne neprestanú? Prečo by sa nemohli tolerovať? Obaja sú veľmi tvrdohlaví a vlastne sú si dosť podobní. Obaja sú povýšeneckí, chcú byť stredobodom pozornosti a posudzujú ľudí podľa obalu. Oboch mám rovnako rada a škrie ma, keď sa len hádajú. Sú ako starý manželský pár.

V tom ku mne pristúpil Remus a objal ma okolo pliec. Nič nevravel, len vedľa mňa ticho stál. Určite vycítil, že o tom nechcem hovoriť. Ale aj napriek tomu som to spomenula.

„Prečo sú takí tvrdohlaví?“ opýtala som sa naštvane.

„Aj ty si tvrdohlavá,“ poznamenal s krivým úsmevom. Povzdychla som si. Viem to aj bez toho, aby mi to pripomenul.

„Ale ja som Luciusovi odpustila a sme priatelia. Ale Black nie a nie,“ hovorila som namrzene a prehodila som si cez hlavu kapucňu.

„Musíš ho pochopiť. Proste si nesadli, tak ako ty a Bellatrix napríklad... nemusíte sa a nikto vás nenúti, aby ste sa spriatelili...“

„Lebo to nie je potrebné,“ odvrkla som mu. „Ale ja ich mám oboch rada, ty to vieš. Nemôžu to spraviť aspoň pre mňa?... Lucius by to pre mňa určite urobil, hoci veľmi nerád... ale myslím, že teraz pre mňa urobí všetko,“ dodala som s úškrnom.

„Skúsim Tichošľapovi dohovoriť,“ povedal a spolu sme vykročili ulicou. Ešte som nepočula Rema, aby takto oslovil Blacka. Asi pred týždňom mi všetko povedali... o tom na čo sa menia a aké prezývky si vymysleli, aj keď ja som to už vedela. Ale nechcela som to dať najavo, tak som sa robila hlúpou.

Nešli sme do Troch metiel, ale zamierili sme do hradu. Vôbec mi to neprekážalo. Popravde som bola rada, že som s Remom. On jediný ma dokonale poznal a vycítil aj to najslabšie chvenie v mojom žalúdku. Vedel mi vždy poradiť a pomohol mi i keď som ho o to nežiadala... určite je to môj anjel strážny.

Vošli sme do klubovne a prekvapilo ma, že tam všetci moji priatelia sedeli. S povzdychom som si sadla do kresla a rozvalila som sa v ňom. Remus si s očakávaním prisadol ku mne.

„Winnersová,“ nesmelo ma oslovil Black. „Prepáč... ja... ak chceš, tak začnem tolerovať Malfoya... ale iba kvôli tebe.“

Zarazene som naňho pozrela. Naozaj to pre mňa urobí?

„To myslíš vážne?“ opýtala som sa dychtivo a on len súhlasne prikývol. Vyskočila som na rovné nohy a nadšene zvýskla. Rýchlo som k nemu pribehla a tuho som ho objala. Ostal prekvapene stáť, no potom ma objal.

„Ďakujem, ďakujem...“ vravela som nadšene a odtiahla som sa od neho. „Čo môžem pre teba urobiť?“

Black sa zamyslene poškriabal na brade a potom mu v očiach zažiarili iskričky.

„Poď so mnou na rande,“ využil situáciu.

„Black!“ zvolala som, no so mnou aj Remus. Pozrela som naňho. Stál na nohách a naštvane na Blacka zazeral. Ešte nikdy ho neoslovil priezviskom a ešte nikdy sa netváril tak naštvane.

„Len som si robil srandu,“ rýchlo dodal Black a bolo vidieť, že z toho ostal asi tak prekvapený ako ja. A vlastne všetci ostatní, ako som si teraz všimla. Prekvapene pozerali raz na Rema a raz na Blacka.

„Och, prepáč,“ povedal Remus, keď si uvedomil, ako zareagoval. „Len... vieš je to moja sestra a kvôli chalanom si toho dosť vytrpela... a poznám ťa, takže sa bojím, ako by to potom dopadlo.“

Pozrela som na Rema a ústami mu naznačila: ´ďakujem´. Bolo to od neho také milé. Vybehol na svojho priateľa kvôli mne! Lebo sa o mňa bojí!

„To je v poriadku, braček,“ pookrial Black a potľapkal Rema po chrbte. Ten sa len nervózne zasmial a posadil sa do kresla. Niekoľko sekúnd som musela spracovať to, čo sa práve stalo.

Pozrela som na Lily a kývla som jej ku schodom.

„Ideme do izby,“ oznámila som chalanom a oni len prikývli. Ešte som Removi vtisla na líce bozk a odkráčala som z babami do našej spálne.