Záškodníci

Vstala som a kráčala som ku schodom, keď na mňa Black zvolal, až všetci nadskočili.

„Winnersová, nechceš ísť so mnou na rande?“

Prekvapene som sa otočila. „Uhádol si, že nie,“ odvetila som. James v kresle len dusil smiech.

„No tak, Winnersová, nenechaj sa prosiť,“ dobiedzal zvodne.

„A čo za to?“ opýtala som sa.

„Potom ti už dám pokoj,“ postavil sa a podišiel celkom ku mne. „Tak teda, pôjdeš so mnou na to rande?“

Chvíľu som premýšľala. Na toto som vždy čakala, ale nebola som si celkom istá, či to naozaj chcem. Áno, určite som chcela ísť na rande so Siriusom Blackom, ale čo ak ma potom odkopne? Ale veď to, že pôjdeme spolu na rande, nemusí hneď znamenať, že spolu chodíme. Bude to len nejaká prechádzka a to bude všetko. 

Pomaly som prikývla. „Tak fajn,“ odvetila som napokon.

„Skvelé,“ potešil sa a široko sa na mňa usmial. „Zajtra o siedmej môže byť?“

„Áno, môže,“ prikývla som a vyšla som po schodoch. Do izby som vošla ešte stále premýšľajúc o tom rande.

„Kde je Lily?“ opýtala som sa Alice a tá len kývla ku kúpeľni. Hodila som sa na posteľ, keď som zrazu pred sebou videla Luciusovu tvár. Vyzeral zúfalo a hovoril mi niečo ako: ´ľúbim ťa´. Bolo mi ho trochu ľúto... som JA tá zlá? Som ten, čo trápi toho druhého? Asi áno... veď on sa mi už toľko krát ospravedlnil... keby mu to bolo jedno, tak to vzdá po prvom pokuse o rozhovor. Ale on nie, ospravedlňoval sa mi vždy, keď sme sa stretli... teda skoro vždy... a ja som strašne tvrdohlavá a nechcem mu odpustiť... teda nie, ja som mu odpustila, ale nechcem sa mu hodiť hneď okolo krku. Nechcem, aby ma mali za... no viete čo.

A zajtra mám ísť na rande so Siriusom. Čo ak bude čakať, že sa s ním dám dokopy? A čo bude potom s Luciom? Veď ja ho mám stále veľmi rada... ja ho... nie to určite nie.

Naštvane som vstala a pobúchala som si po hlave. Baby na mňa nechápavo hľadeli.

„Hlúpe myšlienky,“ vysvetlila som práve v tej chvíli, keď vyšla z kúpeľne Lily. „Remus ti odkazuje, že sa nemusíš ponáhľať na hliadku. Môžeš si oddýchnuť a on to potiahne sám... môžeš prísť, kedy budeš chcieť,“ odovzdala som jej odkaz a až ma pichlo pri srdci, keď som jej to vravela.

Lily pokrútila hlavou. „Ja ho nechápem. Ako môže niečo také povedať? Ja by som ho predsa nenechala hliadkovať samého,“ hovorila a natiahla na seba tričko a džínsy. „Idem za ním,“ dodala a vykročila k dverám.

„Lily,“ oslovila som ju opatrne. Otočila sa, spýtavo na mňa hľadiac. „Ja... zajtra mám rande s Blackom.“

„Čože?!“ vyhŕkli všetky naraz. Pomaly som prikývla a zúfalo som si povzdychla.

„Ale ako si mohla súhlasiť?“ oborila sa na mňa Lily. „A čo Lucius? To ho už nemáš rada?“

„Mám, jasné že mám... ale... ja neviem,“ vravela som zúfalo. „Pozrite, viem, že je to šialené... ale pôjdem s ním na to rande... no nič z toho nebude... teda aspoň ja nič viac nechcem,“ dodala som rýchlo.

„Liz, ale ON ÁNO!“

„Ja viem,“ odvetila som a schúlila som sa do klbka. „Viem, že som nemala súhlasiť... viem, že to bola chyba... ale čo Lucius? Ten nespravil chybu? Nebol to náhodou ON, kto ma nazval humusáčkou?! Aj keď som mu už odpustila, nehodím sa mu okolo krku a nezačnem s ním chodiť.... to teda nie!“

„Liz, ja ti rozumiem, ale aj tak si myslím, že si nemala súhlasiť... Black je sukničkár-“

„Ja viem, Lily,“ skočila som jej do reči. „Ale budem to JA, kto ho odmietne... takže z toho bude sklamaný on, nie ja.“

Ani jedna z nich na to nič nepovedala.

„Idem za Remom,“ povedala Lily po chvíli a vyšla z izby. Pozrela som na baby. Nat len pokrčila plecami a vrátila sa k svojej knihe. Alice zaliezla do postele, zatiahnuc za sebou závesy.

Zobrala som pergamen a vrátila som sa k práci na OPČM. Po vyše pol hodine som ju konečne dopísala a starostlivo som si ju odložila do tašky. Ľahla som si do postele a zahľadela som sa na oblohu. Mesiac na nej krásne žiaril a mraky vytvárali dlhý pás, čím zakrývali väčšiu časť oblohy. Aj napriek tomu som vedela nájsť svoje obľúbené súhvezdia.

Chvíľu som ešte hľadela na oblohu a potom mi pomaly začali padať viečka, až som upadla do tvrdého spánku, z ktorého by ma nezobudil ani klaksón.

Ráno som vstala skoro a hneď ako som sa vystrela na posteli, som pocítila silné kŕče v žalúdku. Hneď som pochopila, z čoho môžu byť. Včera som mala len obed a za celý deň som vyhladla. Ale kvôli mojej preplnenej hlave som si to ani neuvedomila. A ešte som išla aj skoro spať. Pozrela som na hodiny a zhrozila som sa. Bolo ešte len niečo po šiestej. Schúlila som sa do postele a snažila som sa zaspať, no márne. Kŕče v bruchu to nedovolili.  Rozmýšľala som, či už nebudú skoré raňajky. A tak som sa obliekla a umyla a vyrazila som do Veľkej siene.

Nemýlila som sa. Za dlhými fakultnými stolmi už sedelo zopár žiakov a napchávali sa raňajkami. Za chrabromilským stolom sedeli len traja- dve štvrtáčky (pokiaľ som sa nemýlila) a jeden siedmak. Sadla som si za stôl a rozhliadla som sa po vhodných raňajkách. Zbadala som kávu, a tak som si ju natešene naliala do pohára. Pomaly som si z nej odpila a rozhodovala som sa, čo si mám ešte dať- vafle alebo jablkový koláč? Nuž som si položila na tanier oboje a spokojná sama so sebou som sa pustila do jedenia. Musela som uznať, že jedlo tu je vynikajúce. Ešte nikdy som nejedla tak vynikajúce vafle.

Práve som sa rozplývala nad jablkovým koláčom, keď do siene vošiel Lucius. Prepána! On ma snáď sleduje, či čo?! Rýchlo som dojedla raňajky a ponáhľala som sa späť do klubovne. Na pol ceste ma zastavil Lucius.

„Elizabeth, počkaj, prosím!“ volal za mnou. S povzdychom som zastavila a otočila som sa. Lucius sa za mnou ponáhľal, až zastal asi meter odo mňa. Hádam sa ma nebojí?

„Čo je?“ opýtala som sa ho.

„To sa na mňa stále hneváš?“ zopakoval včerajšiu otázku. Neodpovedala som. „Neverím, že si taká tvrdohlavá... prečo sa takto správaš?“

„Hádam si nemyslíš, že keď sa mi ospravedlníš, hneď sa ti hodím okolo krku?!“ zavrčala som.

„Nechcem, aby si sa mi hodila okolo krku,“ odvetil netrpezlivo. „Chcem len, aby si mi povedala pravdu, či sa na mňa ešte hneváš alebo nie.“

Pozrela som na strop a potichu som zamrmlala: „Nie, už nie.“

„To som teda rád,“ vydýchol si. „Tak teda dúfam, že to medzi nami bude lepšie... nechcem od teba, aby si so mnou začala chodiť, to nie... len dúfam, že sme už priatelia.“

Po celý čas som naňho ani nepozrela, len som prikyvovala.

„Fajn, takže sme priatelia?“ opýtal sa a podal mi ruku.

„Sme,“ odvetila som a potriasla som mu ňou. „Musím už ísť. Tak, ahoj,“ povedala som a odkráčala som do klubovne.

Celý deň prebehol akosi rýchlo. Ani som sa nenazdala a stála som pred zrkadlom, obzerajúc sa v ňom.

„Liz, vyzeráš skvele,“ upokojovala ma Nat. Mala som na sebe tmavé džínsy a biely top. Nič lepšie som nemala a biela je neutrálne farba, takže myslím, že je to celkom fajn. Netrpezlivo som pozrela na hodinky- päť minút pred siedmou. Ešte raz som sa obzrela v zrkadle a hodila som na baby oslnivý úsmev.

„Úžasný,“ pochválila ho Lily s úškrnom.

„Jasné,“ zasmiala som sa. „Tak ja teda idem. Majte sa!“ vybehla som z izby a zišla schodiskom vedúcim do klubovne.

Sirius stál pri portrétovej diere a zvodne sa na mňa usmieval. Vyzeral tak super. Tak ako ja si zvolil tmavé džínsy a svetlú košeľu, ktorá mu obopínala svaly na rukách. Vyzeral fakt super, ale ja si nepotrpím na svalnatých.

„Sluší ti to,“ pochválil ma a celú si ma poobzeral. „Popravde, čakal som, že budeš mať sukňu. Väčšinou to tak baby robia.“

Pokrčila som ramenami. „Aj ty vyzeráš super... a sukne veľmi neobľubujem. Ale uniforma je niečo iné,“ dodala som, keď otvoril ústa, že niečo povie. Prekvapene ich zatvoril a pokrútil hlavou.

„Wow!“ zvolal bez dychu. „Ty mi čítaš myšlienky?“

„Nie, myšlienky sa nedajú čítať. Hlava nie je kniha, v ktorej sa dá listovať a prečítať si to, čo si práve teraz myslíš,“ vysvetlila som mu. „Ale možno sme naladený na rovnakú vlnu,“ zasmiala som sa.

„Asi hej. Tak teda ideme?“ opýtal sa, na čo som prikývla. Nuž sme vykročili von z klubovne. Prechádzali sme sa po celom hrade a potom aj okolo jazera. Bola to veľmi príjemná prechádzka a po celý čas sme sa o niečom zhovárali. Za celé dve hodiny sme neboli ani raz ticho.

Potom ma zobral na astronomickú vežu a spolu sme pozorovali hviezdy. Obloha bola bez jediného mráčika, a tak som mu mohla ukázať súhvezdia, ktoré som poznala. Nebolo ich veľa, ale mne to úplne stačilo.

„Je to krásne, však?“ zašepkala som.

„To teda je. Nikdy som hviezdy nebral z takého pohľadu. Pre mňa to bolo niečo samozrejmé, niečo, čo tu vždy bolo aj bude,“ povedal, nespúšťajúc zo mňa oči. Trochu som sa začervenala, no nedala som viac najavo rozrušenie. Objal ma okolo pliec a pomaly sa blížil k mojej tvári.

„Nie,“ odstrčila som ho od seba. „Prepáč, ale ja nemôžem.“

Sirius sklonil hlavu. „Ešte stále ho máš rada?“

„Samozrejme... aj teba mám rada... ale nie je to preto,“ vravela som. „Viem, že s ním to už nikdy nebude také ako pred tým.“

„Ale trápi ťa to,“ dodal. Prikývla som.

„Ale nebavme sa o tom. Teraz tu predsa nie sme kvôli tomu,“ poznamenala som a usmiala som sa naňho. Úsmev mi nesmelo opätoval. „Nepôjdeme už?“ opýtala som sa ho po chvíli a on len prikývol.

V klubovni som mu niekoľkokrát poďakovala za krásny večer a odišla som do spálne. Tam som to babám dopodrobna vyrozprávala, lebo inak by ma nepustili spať.

„Cŕŕŕ!“ zazvonil budík vedľa mňa a ja som ho naštvane hodila o stenu.

„Zbláznila si sa?!“ oborila sa na mňa Alice, keď ju letiaci budík tesne minul.

„Prepááč,“ zazívala som a ponaťahovala som sa na posteli. Alice namierila prútikom na rozbitý budík, no ja som ju zastavila. „Počkaj, skúsim to ja,“ zobrala som prútik zo stolíka.

„Reparo!“ zvolala som, no nič sa nestalo.

„Čo sa deje?“ zborovo sa opýtali Lily a Nat a rýchlo vybehli z kúpeľne.

„Chcem dať dokopy ten budík,“ odvetila som a nervózne som si odkašľala. „Reparo!“ zopakovala som jasne a vtedy všetky časti vyleteli do vzduchu a spojili sa do celého budíka, ktorý navyše ukazoval presný čas.

Hrdá sama na seba som sa obliekla a vošla som do kúpeľne. Pustila som si studenú vodu a poriadne som sa umyla. To ma vždy prebralo a nepotrebovala som k tomu ani kávu.

Na vyučovaní som makala ako odušu. Keďže som bola ´slabšia´, musela som to doháňať aj po vyučovaní. Potter mi to vôbec neuľahčoval. Tréningy dával tak často, ako len mohol, takže mi na učenie ostávalo málo času. Tvrdil, že na blížiaci sa zápas musíme byť poriadne vytrénovaní.

S Luciusom už bolo všetko v pohode. Určite nezabudnem na to, čo mi povedal, ale nebudem trucovať do konca života. A tak sa z nás stali priatelia. Čudovala som sa, ako veľmi sme si rozumeli. Boli sme spolu dosť často a niekedy sme sa spolu aj učili. Musela som uznať, že stálo za to, odpustiť mu to. Teraz sú z nás skvelí priatelia.

September zbehol ako voda a bol tu prvý víkend v Rokville. Išla som baby odprevadiť aspoň na školské pozemky. Mrzelo ma, že nemôžem ísť, ale mame som to zabudla povedať a bez povolenia do Rokvillu nesmiem.

„Slečna Winnersová,“ oslovila ma McGonagallová, keď sme stáli s babami pri školníkovi, ktorý práve kontroloval ich potvrdenia a premeriaval si ich ´prísnym´ pohľadom. „Myslela som, že aj vy idete do Rokvillu.“

Prekvapene som na ňu pozrela a potom na baby.

„Vaša mama mi poslala povolenie, síce trochu neskoro,“ dodala a ja som na ňu hľadela ako na ducha.

„Moja mama mi to dovolila?“ zarazene som sa opýtala. Filch sa postavil predo mňa a zamával mi pred nosom kusom pergamenu. Vytrhla som mu ho z ruky a pozorne som si ho prečítala. Je to tam! Čierne na bielom!

„Ja to svojim deťom dovolím už v prvom ročníku,“ poznamenal Black.

„Ak nejaké samozrejme budete mať, pán Black,“ schladila ho profesorka.

„Ani by som sa nečudoval, keby nejaké už mal,“ povedal Potter s úškrnom a tým si od Blacka vyslúžil jedno zaucho.

„Viem si presne predstaviť, aké budú tvoje deti,“ znechutene poznamenala Lily.

„Ja ani nechcem vedieť, aké budú vaše,“ ukázal na Lily a Pottera. „Keď sa spoja vaše hormóny, tak z toho vznikne hyperaktívny génius.“

Lily ho spražila pohľadom, no nič na to nepovedala. James ho obdaril buchnátom do chrbta a ukázal mu vztýčený palec. Vrátila som Filchovi povolenie a hrdo som kráčala po ceste do Rokvillu.