Záškodníci

Neviem, prečo sa Alice tak naštvala, keď som išla za Frankom. Len som jej chcela pomôcť. Prečo si nikto neváži moju pomoc? Fajn, odteraz sa na to vykašlem. Nech si to všetko riešia sami!

„Liz?“ vyrušila ma zo zadumania Lily a spýtavo na mňa pozrela.

„Čo je?!“ oborila som sa na ňu skôr, ako som tomu mohla zabrániť. Lily urazene pozdvihla obočie. „Prepáč,“ povzdychla som si. „Len som nad niečím premýšľala a trochu ma to naštvalo.“

„Tak fajn, ale druhýkrát si na mne nevylievaj svoju zlosť,“ poznamenala a vrátila sa k písaniu úlohy na elixíry. Ja som ju ešte nezačala robiť, ale asi by som aj mohla, inak budem zaostávať s úlohami.

„Winnersová,“ vošiel do klubovne Potter, na čo si Lily zmučene vzdychla. „Dnes je konkurz.“

Nechápavo som pozdvihla obočie. „Na metlobal,“ vysvetlil mi netrpezlivo.

„Aha... a o ktorej?“

„O štvrtej buď na ihrisku a tu máš dres,“ podal mi ho a hodil sa do kresla k Lily. „Bol som všetko pripraviť...“ vravel, no ja som ho ďalej nepočúvala. Myslela som na ten konkurz. Bolo by fajn, keby som dostala post triafačky. Ale najprv by som sa asi mala ísť rozcvičiť. Áno, to bude najlepšie... pôjdem si po nejakú starú metlu a zalietam si. Snáď to zvládnem.

 A ako som povedala, teda pomyslela si, tak som aj urobila. Postavila som sa a vykročila som von z klubovne.

„Hej, Winnersová...!“

„O štvrtej budem tam, Potter. Neboj sa,“ skočila som mu do reči. „A požičiam si nejakú metlu,“ dodala som a vyšla som z klubovne. Namierila som si to rovno na ihrisko. Cestou som rozmýšľala, ako sa asi metla riadi. Nikdy v živote som na nej nesedela, snáď z nej nespadnem a nestrápnim sa pred Potterom a ostatnými.

Došla som na ihrisko a rozhliadla som sa. Neďaleko na druhej strane boli šatne, nuž som tam vykročila. Vošla som dnu. Bola to miestnosť s troma lavičkami a jednou veľkou sedačkou, ktorá asi patrila kapitánovi a dvoma dverami z oboch strán. Jedne viedli do spŕch a tie druhé do šatní. Metly boli opreté za vchodovými dverami. Zobrala som jednu z nich a obliekla som si metlobalový habit, ktorý mi dal Potter. Patril predošlej triafačke a sedel mi ako uliaty, len rukávy mi boli trochu dlhé. Ale mne to nevadí, radšej dlhé ako krátke.

Vykročila som na ihrisko s metlou v ruke a obzerala som sa po tribúnach. Boli celkom prázdne. Šťastne som došla do stredu ihriska a zastavila som. Ako to bolo na hodinách lietania?... položila som metlu na zem a natiahla nad ňu ruku.

„Hop!“ zvolala som a metla vyletela do vzduchu, až narazila do mojej ruky. Zachytila som ju a bola som so sebou nadmieru spokojná. Cítila som, ako jemne vibruje... Prvá časť vyšla... skvelé!... a teraz to ťažšie. Prehodila som cez ňu ľavú nohu a opatrne som sa odrazila od zeme. V momente som vyletela do vzduchu a zakymácala som sa. Našťastie som dokázala udržať rovnováhu.

Chvíľu som len tak visela vo vzduch. Kolená som dala k sebe a jemne som sa naklonila dopredu. V tej chvíli som letela nekontrolovateľnou rýchlosťou vpred. Letela som ihriskom ako víchor a náramne som si to užívala. Bol to skvelý pocit. Až som sa čudovala, ako ľahko mi to ide. Urobila som okolo ihriska niekoľko kôl a potom som sa spustila dole. Aa sakra! A ako mám akože zastaviť?!... buď sa vrhnem strmhlav dopredu, alebo sa pokúsim...

Tesne nad zemou som sa naklonila jemne dozadu a ono to fungovalo. Zastavila som! Ale bolo to príliš drsné a tak som sa prekotila dozadu. Síce som tvrdo dopadla na zem, ale hlavné bolo to, že sa mi to podarilo. A na prvý pokus! No, niečo zo mňa možno bude. Metla spadla niekoľko metrov odo mňa a tak som vstala, oprášila si habit a vykročila k nej, keď sa za mnou ozval známy hlas...

„Išlo ti to veľmi dobre,“ pochválil ma. Zastavila som na pol kroku a otočila som sa. „Ak vezmeme do úvahy to, že sedíš na metle prvý krát a odmyslíme si ten pád, bolo to fajn.“

„Ďakujem,“ odvetila som a nasilu som sa usmiala do Luciusovej bledej tváre.

„Rado sa stalo,“ poznamenal s krivým úsmevom. Pozdvihla som obočie a vykročila k metle. Počula som, ako kráča za mnou. „Ešte sa na mňa hneváš?“

„A ty si myslíš, že je jednoduché odpustiť niečo také?!“ oborila som sa naňho, zdvihnúc metlu. „Aspoň keby to bola pravda!“

„Ja som to v tej chvíli nevedel,“ ohradil sa.

„Aj tak si to nemal povedať... nebolo to od teba pekné,“ odvetila som tvrdohlavo a sadla som na metlu.

„Elizabeth, prepáč,“ chytil ma za ruku. „Naozaj ma to veľmi mrzí... nepovedal som to naschvál, proste to zo mňa vyletelo skôr, ako som tomu stihol zabrániť.“

„Tak sa nabudúce skús ovládať,“ odvetila som a vytrhla som ruku z jeho zovretia. „Teraz choď nabok, pokúšam sa naučiť lietať, keďže je dnes konkurz,“ povedala som. Smutne si povzdychol a namieril si to k tribúnam.

Po niekoľkých krokoch sa ešte otočil a zvolal: „Aj tak ťa mám stále rád!“

Pohŕdavo som naňho pozrela, odrazila som sa od zeme a vyletela do vzduchu. Urobila som si niekoľko kôl a sem-tam mi zabehol pohľad k slizolinským tribúnam. Keď som už nevládala, pomaly som sa spustila na zem. Znova so mnou skoro spadlo, keď som brzdila, no udržala som rovnováhu a zoskočila som z metly. Zamierila som do šatní a ani som na Luciusa nepozrela.

Zničene som sa hodila na lavičku a rozvalila som sa na nej. Pozrela som na hodinky. Panebože! To som na ihrisku bola hodinu a pol? No páni! Tak to sa ani nečudujem, prečo som taká zničená.

Do začiatku ostáva ešte pätnásť minút... fajn, aspoň si trochu oddýchnem. Zobrala som svoj habit a prehodila som si ho cez hlavu. Skoro som aj zadriemala, no z vedľajšej miestnosti niekto vyšiel. Keďže som mala zakrytú tvár, nevedela som, kto to je a teda ani ten dotyčný nemohol vedieť, kto som ja. Počula som tiché kroky, až zastali celkom pri mne.

„Ehm, ehm...“ ozvalo sa mi nad hlavou.

„Len oddychujem,“ zamumlala som.

„Tak teda vstávaj! Začína sa konkurz a TY tam budeš tiež,“ povedal James, stiahnuc zo mňa habit. Naštvane som zavrčala a vstala z lavičky. „Videl som ťa lietať... Ide ti to dobre na to, že si ešte metlobal nehrala,“ pochválil ma, keď sme kráčali na ihrisko, na ktorom už čakalo asi desať deciek. Medzi nimi bol aj Sirius, ktorý bol triafačom.

„Čau, Winnersová,“ pozdravil mi a ja som len prikývla. Pozrela som na tribúny. Za tých pár minút sa naplnili niekoľkými zvedavcami, ktorí sa prišli pozrieť, ako bude prebiehať konkurz. Medzi nimi boli aj Lily, Alice a Nat. Na slizolinských tribúnach sedel Lucius aj so svojimi kamošmi. Ignorovala som posmešné narážky väčšiny z nich. Lucius z nejakých dôvod sedel asi o tri miesta ďalej a vôbec sa s nimi nerozprával.

Možno preto, že sa s ním stále nechcú baviť, alebo kvôli tomu, že nechce, aby som ich videla zabávať sa spolu. Vždy to tak bolo. Keď sme sa niekedy stretli na chodbe a on bol práve s nimi, rýchlo sa od nich vzdialil... Robí to úplne zbytočne. Aj tak viem, že bude vždy patriť k nim. Vždy bude patriť k tej zlej strane, nech si hovorí, čo chce. Viem, že nie je taký ako oni, ale keď sa k nim už raz pridal, nikdy sa to už nezmení.

James nám vysvetlil, čo máme robiť, a tak sme vyleteli do vzduchu. Čakala som, až vypustí lopty a ja si to konečne skúsim. Vždy keď som čítala nejakú z kníh o Harrym Potterovi, závidela som mu, že si môže zalietať na Blesku a tým je od všetkého vzdialený na tisícky kilometrov. Chcela som to cítiť aj ja. Od šťastia som mala srdce až kdesi v hrdle a splašene mi bilo ako o preteky. Pozrela som na chrabromilskú tribúnu a z nej mi odušu kývali moje najlepšie priateľky. Šťastne som im odkývala, na čo do vzduchu vyletela prehadzovačka. V momente som letela za ňou. Už som ju cítila končekmi prstov, no Williamson mi ju s víťazoslávnym úsmevom na tvári uchmatol spred nosa. 

Zavrčala som a vrhla som sa za ním. Bola som od neho malý kúsok, keď ju prehodil cez strednú obruč. James zapískal a hodil ju do vzduchu. Počula som, ako po nás povzbudzujúco pokrikuje. A konečne som ju chytila. Pritisla som si ju čo najbližšie k telu a letela som k obručiam. Kľučkovala som medzi hráčmi a hodila som ju do ľavej obruče. Z tribúny som začula nadšený piskot.

Podarilo sa mi to ešte päť krát, až nás James nakoniec zastavil. Zlietla som a zoskočila z metly. James nám kývol, aby sme vošli do šatní. Poslušne sme ho nasledovali a posadali sme si na lavičky. On aj zvyšok družstva tam sedeli a čakali, kým sa zložíme.

Potom James prehovoril zaujatým hlasom: „Všetci ste boli skvelí, ale iba dvoch z vás môžem vybrať,“ vravel a pomaly si nás všetkých prezeral. Bola som celkom napätá a až som sa naňho hnevala, že ma necháva tak dlho čakať. „Bowden a Winnersová...“ pozrela na nás kamenným výrazom. Super, tak teraz ma pošle k vode! „Vitajte v tíme,“ dokončil s úsmevom. Wow! Tak ja som v tíme! No paráda! To musím hneď povedať babám! Vyskočila som na rovné nohy a od radosti som Jamesa objala a vybehla zo šatne. Baby už stáli na konci ihriska a o niečom sa rozprávali. Keď videli, ako k nim kráčam, stíchli a netrpezlivo čakali, čo poviem.

„Mám to!“ zvolala som šťastne. „Som v tíme!“ baby sa tešili so mnou a jedna po druhej ma objali.

„Bola si naozaj dobrá. Potter by musel byť hlupák, keby ťa nevybral,“ poznamenala Alice. Veselo som sa zasmiala a spolu sme vykročili k hradu. Celou cestou sme sa rozprávali o konkurze a o tom, akí boli ostatní. Musela som uznať, že všetci mali talent a vôbec som si nemyslela, že by som mohla byť najlepšia... milé prekvapenie.

Vošla som do izby a hneď som vliezla pod sprchu. Neskutočne ma upokojovala, až som mala chuť hodiť sa na posteľ a spať. Ale je ešte len päť hodín a keby som šla spať teraz, večer by som nezaspala. A musím si napísať úlohy, aby som potom nezaostávala.

Vyšla som zo sprchy a obliekla si čisté veci- staré tepláky, ktoré som doma nosila po byte a obyčajné biele tielko. Takto sa cítim najlepšie. Vošla som do spálne a zobrala som si tašku. Jednu po druhej som z nej vyťahoval knihy a zlostne som vrčala. Baby pozorovali každý môj pohyb.

„Neviete, kde mám knihu na obranu?“ opýtala som sa ich.

„A nebude v klubovni?“ premýšľala Nat. „Myslím, že tam som ju videla.“

Prikývla som a vyšla som z izby. Zbehla som po schodoch do klubovne. Sedeli tam Záškodníci, nejaké dve prváčky a traja tretiaci. Rozhliadala som sa po celej miestnosti, či niekde neuvidím knihu, ale márne.

„Niečo hľadáš?“ opýtal sa ma Remus, keď si všimol, ako sa pozerám pod kreslá.

„Knihu na obranu,“ odvetila som a pozrela som naňho. „Nevidel si ju?“

„Túto?“ opýtal sa ma Black a zdvihol hrubú knihu. Vzdychla som a podišla som k nemu.

„Kde si ju našiel?“ opýtala som sa ho a natiahla som sa po ňu, no on mi ju nechcel dať. „Čo blbneš, Black?“

„Len ťa chcem pozlostiť,“ odvetil so spokojným úsmevom.

„No jasné a potom budem mať nervy v čudu!“ poznamenala som, vytrhnúc knihu z jeho zovretia. Otočila som sa k Removi a sadla som si k nemu. „Ako sa cítiš, braček?“

„Celkom fajn,“ odvetil s úsmevom a odtrhol zrak od knihy. „A čo ty?“

Pokrčila som ramenami. „Ujde to... ale tie úlohy ma raz zničia,“ vzdychla som a vzala som do ruky pergamen a brko a čítala v knihe, čo by som mohla napísať do úlohy. Našla som tam jeden vhodný text, a tak som otvorila kalamár, namočila doň brko a začala písať. Po asi pätnástich minútach Remus odložil knihu a postavil sa.

„Mám službu, musím ísť... povedz Lily, že sa nemusí ponáhľať. Nech si oddýchne. Môže prísť kedy chce,“ povedal, vtisol mi na čelo malý bozk a odišiel z klubovne. Ešte dlho som hľadela na miesto, kde zmizol. Je až príliš dobrý a ľudia ho tak nechutne využívajú. Musím mu nejako pomôcť, tak dobrý človek sa predsa nemôže trápiť. A je to môj brat, len nech mu skúsi niekto niečo urobiť a premením ho na červa, ktorého potom zašliapnem!