Záškodníci

Snívalo sa mi, že som stála pred Núdzovou miestnosťou a prišiel ku mne Sirius. Začal ma bozkávať, keď nás niekto vyrušil. Bol to Lucius. Celý naštvaný ma chytil okolo pliec a tak ako Sirius, ma tiež začal bozkávať. Sirius sa naštval a začali sa biť. Nedokázala som ich od seba dostať... potom na seba začali páliť kliatby, ale nie hocijaké... bola to čierna mágia... obaja naraz na seba vypálili kúzla a tie sa odrazili a... a trafili mňa. Cítila som len silný úder do brucha a ešte som pozrela raz na Luciusa, raz na Siriusa a potom sa mi všetko rozmazalo... spadla som a zrazu bola všade tma.

Rýchlo som sa narovnala na posteli a až som sa prekotila a dopadla na zem.

„Au!“                                

„Čo sa deje?!“ zvolala Alice a rozsvietila prútik.

„Nič, len som spadla z postele,“ vysvetlila som a vstávala som zo zeme. „Spi ďalej.“

„Tak fajn,“ schúlila sa v posteli a hneď zaspala.

Urobila som to isté, no nezaspala som tak ako ona. Len som ležala v posteli a premýšľala nad tým šialeným snom. To ale bolo... ja som v ňom zomrela... no páni! To je vám teda sen!

Nemohla som zaspať a tak som si sadla na okenný parapet. Pozrela som na mesiac... Bol spln...aa sakra! Remus! Rýchlo som sa postavila na nohy, natiahla na seba župan a vybehla z izby. Rozmýšľala som, kde by mohol byť... vybehla som po schodoch do chlapčenských spální a hľadala dvere s jeho menom. Našla som ich a vtrhla dnu... nik tam nebol. Došľaka! Kam mohli ísť?!

A vtedy ma napadlo ďalšie miesto... tam budú na sto percent... rýchlo som vyšla z klubovne, pri čom za mnou Tučná pani vykrikovala, že je už veľa hodín na prechádzku. Ignorovala som ju a rozbehla som sa chodbami. Prosím, len nech nenatrafím na učiteľa alebo Filcha. Prosííííím...

Vybehla som z hradu a ponáhľala som sa k Zúrivej vŕbe. Zastala som niekoľko metrov od jej kmeňa. Nehýbala sa, čo musí znamenať, že ju zmrazili a teda sú vo vnútri. Urobila som jeden krok, keď sa zvnútra ozval zúfalý výkrik.

„Remus!“ zašepkala som a rozbehla som sa k diere. Zošmykla som sa dole a už som bola vo vnútri. Všade bola tma. „Lumos!“ zašepkala som a poobzerala som sa. Bola som v nejakom tuneli, ktorý určite viedol do Škriekajúcej búdy. Náhlivým krokom som zamierila vpred a zastavila som sa až pri padacích dvierkach nad mojou hlavou. Z celej sily som ich zatlačila a vyškriabala sa nahor. Bolo to pre mňa veľmi ťažké, keďže som taká maličká. Rýchlo som vstala, napravila si župan a vykročila vpred.

Vyšla som po schodoch, keď sa nado mnou niečo ozvalo. Bolo to zakňučanie, ktoré by mohlo patriť zranenému zvieraťu. Mohol to byť buď Sirius alebo Remus. Len oni dvaja sa premieňajú na zviera, ktoré by zakňučalo... ale ani jedného som nechcela vidieť zraneného. Vybehla som hore schodmi a otvorila prvé dvere. Nikto tam nebol a tak som zamierila k druhým. Opatrne som ich otvorila a tam boli... Remus bol schúlený v klbku... vedľa neho sedel Sirius a pri okne stál Peter.

„Remus!“ zvolala som a rýchlo som podišla k nemu. Bol celý doškriabaný. „Remus,“ vzlykala som. „Si ... si v poriadku? Remus, povedz niečo!“ naliehala som.

„Elizabeth, čo tu robiš? A ako vieš, že sme tu?“ opýtal sa ma zmätene Sirius.

„Už sa premenil?“ ignorovala som jeho otázky. Teraz nie je potrebné vedieť, ako som zistila, že sú tu. Teraz je najdôležitejší Remus.

„Ako o tom vieš?“

„Som jeho sestra!“ zvolala som a otočila som sa späť k Removi. „Braček, môj, povedz niečo, prosím,“ prosila som ho so slzami v očiach. Chytil ma za ruku a pevne mi ju stlačil. „Remus!“ šťastne som ho objala.

„Som... v poriadku,“ zachripel, no ja som krútila hlavou.

„Nie, nie si. Len sa na seba pozri, ako vyzeráš,“ poznamenala som a naštvane som sa otočila k Siriusovi. „To ste naňho nemohli dať väčší pozor? Dúfam, že ste neboli vonku... mohol niekomu ublížiť!“

„Nie, neboli sme vonku... celý čas sme tu... a strážime ho, ako najviac vieme... ale je to oveľa ťažšie, keď tu nie je James... ja som úplne zabudol na to, že dnes je spln... a my sme ho s Lily zatvorili v Núdzovej miestnosti...“ vravel zúfalo. „Premenil sa, ale keďže je mesiac za mrakmi, je znova normálny... ale hneď ako mesiac vyjde, premení sa.“

„Tak... tak vám skúsim pomôcť,“ navrhla som.

„Nie! Môže ti ublížiť! Nám neublíži, lebo sa vieme premeniť na zvieratá, ale ty si človek... on ide za človekom,“ protirečil mi.

„Mne je to jedno! Nemôžem ho tu nechať... vy dvaja to sami nezvládnete!“ nedala som sa.

„Ale čo ak ti ublíži? Čo ak ťa napadne?“

„Nech aj... mne je to vážne jedno,“ odvetila som tvrdohlavo. Nemôžem tu predsa nechať svojho brata. Sklonila som sa k nemu a chytila ho za ruku. „Braček,“ oslovila som ho. „Remus, pozri mi do očí... prosím... pozri sa na mňa,“ šepkala som, lebo mi v hrdle rástla veľká hrča. Pomaly na mňa pozrel. Vyzeral tak zúbožene. „Ach, Remus,“ zavzlykala som a tvrdo si utrela slzy. „Braček, ty nie si zlý... si úžasný človek... a ja ti verím, verím, že mi neublížiš... ostanem tu s tebou a už nikdy ťa neopustím... budeme navždy spolu... počuješ ma, Remus? Navždy!“

Vôbec nereagoval na moje slová. Zrazu sa začal nekontrolovateľne chvieť a prudko dýchať. Pozrela som na okno s priklincovanými doskami. Cez úzke štrbiny do izby dopadal slabý lúč svetla... mesiac vyšiel...

„Remus,“ povedala som zdesene. Sirius ma chytil za ramená a odtiahol na chodbu. „Nechaj ma, Black! Musím byť s ním!“ vrčala som a snažila som sa vymámiť z jeho zovretia.

„Ak ťa pustím, ostaneš tu a nepôjdeš dnu?“ opýtal sa ma, pri čom ma stále držal za ramená. Prikývla som. „Sľúb mi to... sľúb mi to, Elizabeth!“

„Sľubujem,“ odvetila som a on ma pustil. Klesla som na zem a rozvzlykala som sa. Z izby bolo počuť výkriky... Remus sa menil na vlkolaka. Sirius rýchlo vbehol do izby a zabuchol za sebou dvere.

„Remus! Remus, nezabudni... aj keď sa teraz meníš... si stále skvelým človekom... ktorým vždy budeš... toto je len na niekoľko hodín... to prejde...“ vravel mu Sirius s ťažkosťami. Pravdepodobne sa ho snažil zadržať, aby nevybehol z izby. 

Chcela som ísť dnu, ale dala som Siriusovi slovo... ale ja musím ísť za Remom... musím... vstala som a pomaly otvorila dvere. V kúte izby bol Remus... teda už premenený a pred ním stál Sirius s Petrom.

„Elizabeth,“ zasyčal Sírius a kývol Petrovi. Ten pribehol ku mne a chytil ma za ruku.

„Peter, nechaj ma!“ zvrieskla som, no on nepovolil zovretie a snažil sa ma dostať von z izby. Prudko som trhla rukou, čím som sa vymámila z jeho zovretia a pribehla som k Removi.

„Remus,“ zašepkala som.

„Elizabeth, vráť sa späť,“ prikázal mi potichu Sirius, no ja som len krútila hlavou.

„Remus, to som ja... Elizabeth... tvoja sestra...“ hovorila som potichu, no Remus bol stále zhrbený a hľadel do zeme. V tom sa však narovnal a zavyl tak nahlas, že to musel počuť celý Rokwille. Otočil sa ku mne, zavrčal a celou silou ma odsotil preč. Letela som k najbližšej stene a tvrdo narazila. Remus sa rozbehol z izby a Peter za ním, pri čom sa premenil na potkana.

„Elizabeth, si v poriadku?“ podišiel ku mne Sirius a pomáhal mi vstať.

„Myslím, že áno... len ma bolí trochu hlava,“ chytila som sa za ňu a pocítila som na temene niečo teplé. Pozrela som na ruku... bola to krv.

„Došľaka! Veď ty krvácaš!“ zvolal vydesene.

„Sirius, to nevadí... bež za Remom... pôjdem niekoho pohľadať,“ povedala som a chytila som ho za ruku.

„Ale...“

 „Naozaj, choď... on ťa teraz potrebuje viac ako ja... no tak, choď!“ prikývol a vybehol z miestnosti už ako pes. Zhlboka som sa nadýchla a vykročila z izby.

Toľko čo som vyšla z diery, sa predo mnou zjavili dve postavy. Vystrašene som na ne pozrela, no keď som zistila, kto to je, neskutočne mi odľahlo.

„Kde sú?“ naliehavo sa ma spýtal James.

„Neviem, Remus niekde utiekol a Sirius s Petrom išli hneď za ním... možno... možno išli do Rokwillu... alebo sú len tu v lese,“ premýšľala som. V tom, akoby na zavolanie, sa z lesa ozvalo hlasné zavytie.

„Remus,“ zašepkal James a rozbehol sa k lesu.

„James, počkaj!“ zvolala naňho Lily a on sa prekvapene otočil. Ona ho oslovila menom. Wow! Podišla celkom k nemu a pobozkala ho na líce. „Dávaj si pozor!“

„Budem,“ odvetil a vbehol do lesa. Prekvapene som zazerala na Lily. Tá sa ku mne otočila celkom červená a zasmiala sa.

„No Lily...“ poznamenala som s úsmevom a ona iba pokrčila ramenami.

„Lizy?“ vydesene prehovorila.

„Čo sa deje?“

„Ty krvácaš,“ odvetila a pribehla ku mne. Pozorne si ma prezrela a chytila ma za ruku. „Ideme k madam Pomfreyovej.“

„Nie, netreba... veď to nie je až také zlé,“ zahovárala som. Práve ju som teraz nechcela vidieť. Čo by asi povedala na to zranenie?

„Lizy, nevymýšľaj! Ideme!“ prikázala a ťahala ma do hradu.

Vošli sme do Nemocničného krídla a madam Pomfreyová hneď vybehla zo svojho kabinetu, či čo to je.

„Prepánajána! Čo tu robíte tak neskoro?“ opýtala sa nás.

„Lizy je zranená,“ povedala Lily a ťahala ma k Pomfreyke. Tá si ma prezrela, zatiaľ čo ja som meravo stála a premýšľala nad Remom.

„Ako ste k tomu zraneniu prišli?“ opýtala sa ma a posadila ma na najbližšiu posteľ.

„Narazila som do steny,“ odvetila som. Ona len prikývla a vyšla z ošetrovne. O paru sekúnd ku mne prišla s nejakými fľaštičkami a začala mi to ošetrovať. Zasyčala som od bolesti.

„Viem, že vás to bolí, ale musíte vydržať,“ poznamenala. Fajn, to zvládnem. Len mi to ošetrí a bude to okey. „Nerada to hovorím, ale musíte tu ostať na noc.“

Zarazene som na ňu pozerala.

„Nie, len to nie...“ vravela som.

„Verte mi, slečna Winnersová...“

„Lupinová,“ opravila som ju. Pozdvihla jedno obočie. „Fajn, Winnersová.“

„Verte mi, ani ja nie som dvakrát nadšená... mohla som mať pokoj...ale udreli ste si hlavu. Nemôžem vám dovoliť, vrátiť sa na internát,“ povedala a vypochodovala z miestnosti. Pred dverami do svojho kabinetu sa ešte otočila. „Viete, kde ma nájdete, keby niečo... a tamten elixír vypite... je to na pokojný spánok a ten druhý od bolesti. Dobrú noc.“

Zúfalo som pozrela na Lily a hľadala u nej podporu.

„Nepoviem ti k tomu ani slovo... zatvorila si ma s Jamesom do Núdzovej miestnosti,“ urazene vravela.

„Bol to aj Blackov nápad,“ bonzla som. „Ale povedz, nestálo to za to? Pozri, akí ste si k sebe bližší... svoj účel to splnilo.“ Lily na to nepovedala ani slovo a ja som sa len spokojne usmievala.

„Lizy, smiem niečo vedieť?“ opýtala sa ma po chvíli.

„Samozrejme,“ odvetila som.

„Prečo si Pomfreyovej povedala, že si Lupinová... nebodaj máš niečo s Remom?“ pobavene sa opýtala.

„No podľa toho, ako to myslíš... sme totiž súrodenci... ale neviem presne, ako to celé je... mama mi ešte neodpísala,“ povedala som pokojne. Lily na mňa vypleštila tie svoje zelené očiská.

„To nemyslíš vážne...“

„A prečo nie? Prečo by som si niečo také vymýšľala?“

„A ako si sa to dozvedela?“ vyzvedala.

„Z knihy,“ odvetila som jednoducho.

„Z knihy,“ zavrčala Lily.

„Chcela som si niečo nájsť o mojej rodine... a tam som našla meno Remus Lupin.. je to môj brat... mama musela mať niečo s jeho ockom... a to niečo som bola asi ja,“ vysvetlila som jej.

„Lizy, ja ťa nechápem. Ty to všetko hovoríš tak pokojne... to ťa vôbec neškrie, že ti to nepovedali?“

„Ale áno... ja len.. nechcem robiť unáhlené závery,“ odvetila som a prezliekla som sa do pyžama, ktoré bolo položené na posteli. Svoje veci som si položila na stoličku a ľahla si do postele.

„Fajn, idem už... tak dobrú noc, Lizy... zajtra hneď ráno prídem, okey?“

„Fajn... a aj tebe dobrú noc,“ odvetila som a Lily vyšla z miestnosti. Ešte som vypila elixíry a schúlila sa v posteli. O niekoľko minút som zaspala.