Záškodníci

S Lily sme kráčali chodbou a ja som rýchlo vymýšľala dôvod, prečo sa s ňou chcem porozprávať osamote. Niečo ma napadlo, ale bála som sa, ako zareaguje.

„Lily, nemohli by sme sa porozprávať niekde v súkromí? V klubovni sa to nedá, veď vieš,“ povedala som a ona chápavo prikývla. Viedla som ju chodbami, až sme došli na siedme poschodie a zastali sme pri gobelíne Barnabáša Bláznivého. Trikrát som prešla pred stenou, pri čom som myslela na miesto, kde by sme mohli mať súkromie. Lily na mňa zatiaľ nechápavo hľadela.

Na stene sa zjavili dvere a ja som ich spokojne otvorila. Lily na mňa užasnuto hľadela a ja som jej pokynula, aby vošla dnu. Urobila nesmelý krok k dverám a potom ďalší a ďalší, až stála hneď vedľa mňa. Vošli sme dnu a ja som zatvorila dvere.

„Skvelé... ako si to urobila?“ opýtala sa ma šťastne.

„Tajomstvo,“ zachechtala som sa.

„Tak, o čom si chcela hovoriť?“

„No... ja... Lily, viem, že sa budeš hnevať, ale musím to urobiť... musí to tak byť... chcem ti len pomôcť,“ vravela som, pri čom som cúvala k dverám. Lily na mňa nechápavo hľadela.

„O čom to hovoríš, Lizy?“ opýtala sa ma zmätene.

„Prepáč, Lily, ale musím,“ vyšla som z miestnosti a rýchlo zabuchla dvere. Schmatla som metlu a zatarasila ňou dvere. Lily vnútri zúfalo búchala a volala moje meno.

„Lizy! Lizy, no tak otvor! Lizy, prosím!“

Smutne som si vzdychla a skĺzla na zem. Lily stále búchala na dvere. Nebolo mi to dvakrát príjemné, ale inak to nejde. Určite existuje aj iný spôsob, ako dať Lily a Jamesa dokopy, ale mňa napadol len tento. Vlastne to bol Blackov nápad... Z konca chodby som počula kroky a nejaké hlasy. Vedela som, kto to je. Rýchlo som sa skryla za roh a napäto čakala. Hlasy sa stále viac a viac približovali.

„...určite. Chce to len čas,“ vravel Sirius.

„Ja neviem, braček. A čo ak to nezaberie, čo ak ma bude do smrti nenávidieť?“ zúfalo sa opýtal James.

„Paroháč, počúvaj, má ťa rada. Za to dám ruku do ohňa... len sa to bojí dať najavo... je to baba, čo iné od nej môžeš čakať?“ tak toto ma dostalo. Veď ty uvidíš, Sirius Black! Ja ti dám hovoriť o nás takto!

Obaja stíchli a mne došlo, že si asi všimli tú metlu. Sakra! Zabudla som na ňu! Počula som tiché zavrčanie. Pravdepodobne to bol Sirius... to bude malér!

„Čo tu robí tá metla?“ nechápavo sa opýtal James.

„Neviem, zistíme to,“ odvetil Sirius a ja som počula, ako pomaly otvoril dvere. Niekto vo vnútri zvýskol... buchot.. krik... znova buchot... ticho...

Zvedavo som natŕčala uši, aby som počula, čo i len náznak niečoho, čo by naznačovalo, že je James vo vnútri. V tom sa vedľa mňa niekto zjavil a ja som vystrašene zvrieskla.

„Preboha, Black! Chceš, aby som dostala infarkt?!“

„Winnersová!“ zvolal Sirius a oprel sa rukami z oboch strán mojej hlavy. „Ja ťa zabijem! Skoro na to prišiel! Musel som ho do vnútra doslova hodiť!“ vrčal Sirius a ja som len sklonila hlavu.

„Prepáč... úplne som zabudla na tú metlu... prepáč!“ zatiahla som a on spustil jednu ruku. Odlepila som sa od steny a spolu sme vykročili chodbou.

„Vieš, čo by sa stalo, keby to zistil?“ opýtal sa ma, no ja som bola ticho. „Zničilo by to celý náš plán!“

„Ja viem... ale neprišiel na to,“ odvetila som. „Počuj, Black!“ zastavila som sa a naštvane som naňho pozrela. „ Ako sa opovažuješ hovoriť o nás dievčatách tak škaredo?!“ oborila som sa naňho.

„Škaredo? O čom to hovoríš?“ nechápal a tiež zastal.

„Bojí sa to dať najavo... je to baba, čo iné od nej môžeš čakať?...“ napodobňovala som jeho hlas a rozmachovala sa rukami na všetky strany. Sirius ma pobavene sledoval. „Čo sa tak vyškieraš?!“

„Si taká milá, keď sa rozčuľuješ,“ poznamenal so širokým úsmevom. Zarazila som sa.

„Naozaj?“ bojazlivo som sa opýtala a cúvla som dozadu, lebo sa ku mne nebezpečne blížil. A práve teraz som musela naraziť do steny!... skvelé!

Postavil sa celkom predo mňa a znova sa oprel rukami z oboch strán mojej hlavy. Celú si ma premeral pohľadom a pomaly sa priblížil k mojej tvári. Pohladil ma svojim nosom po líci a potom sa mi vpil do mojich pier. Ja asi lieeeetam!... on bozkáva tak božsky!

Chytila som ho okolo krku a pritiahla k sebe. On ma jednou rukou pevne objal okolo pásu a druhú mi zahrabal do vlasov. Jemne ma pohladil po chrbte, až pomaly skĺzol k začiatku môjho trička a vsunul pod neho svoju teplú dlaň. Zachvela som sa... mal tak jemné ruky... Bozkával ma tak vášnivo a nežne zároveň... krásne!

„Ehm, ehm,“ ozvalo som vedľa nás. Rýchlo sme sa od seba odtrhli a pozreli na toho, kto nás vyrušil. No jasné, nemohol to byť nik iný ako Lucius Malfoy. Sirius naštvane zavrčal.

„O pätnásť minút bude večierka. Mali by ste sa vrátiť na internáty,“ poznamenal Lucius autoritatívne.

„Myslíš si, že keď si prefekt, budeš o niečo lepší ako my ostatní?!“ oboril sa naňho Sirius.

„Nie, nikdy som to nepovedal a ani to odo mňa počuť nebudeš... možno sa čuduješ, Black, ale zmenil som sa... preboha! Prečo ti to vlastne hovorím?“

„To fakt neviem,“ zapojila som sa. „Naozaj neviem, prečo nám to hovoríš, keď nás to nezaujíma... Sirius, poď, ideme!“ otočila som sa k nemu a chytila ho za ruku.

„To teda nie! Chcem s tebou hovoriť, Elizabeth,“ povedal Lucius a postavil sa predo mňa. Naštvane som si vzdychla a otočila sa na Siriusa.

„Sirius, choď... prídem hneď za tebou... a ak nie, tak budem v knižnici... chcela som si ešte niečo nájsť,“ povedala som mu a on prikývol. Varovne pozrel na Luciusa a odkráčal preč.

Vykročila som chodbou a ignorovala Luciusovo odfrkávanie. Už som bola pri dverách do knižnice, keď ma chytil za ruku a drsne otočil k sebe.

„Lucius, neviem, prečo si ešte stále so mnou, keď JA sa S TEBOU nechcem rozprávať!“ povedala som naštvane a vytrhla sa z jeho zovretia.

Pochodovala som uličkami a hľadala jednu knihu, zatiaľ čo Lucius za mnou neustále chodil. Konečne som našla to, čo som hľadala, posadila som sa na stoličku a začala listovať v knihe. Lucius ju drsne zaklapol a vytrhol z mojich rúk.

„Lucius, ja sa s tebou nechcem rozprávať, tak choď preč!“ on však neurobil ani krok.

„Čo chceš?!“ oborila som sa naňho.

„Elizabeth, prečo sa vláčiš s tým sukničkárom?“

„Čo teba do toho?! Veď spolu nechodíme!“ poznamenala som a vzala si späť svoju knihu.

„Ale mohli by sme, keby si...“

„Ja s tebou už nechcem chodiť!“ skočila som mu do reči.

Madam Pinceová nás oboch spražila pohľadom. „Ako si to predstavujete?! Hádať sa v knižnici!“

„Prepáčte, už sa to nestane,“ odvetila som a otočila som sa späť k Luciusovi. „Daj mi pokoj, Lucius. Nazval si ma humusáčkou a to ti neodpustím...“ otočila som sa mu chrbtom a odkráčala preč.

Naštvane som vošla do klubovne a s povzdychom som sa hodila do kresla. Chvíľu som sedela len tak rozvalená a predýchavala tú zlosť, keď ku mne niekto pristúpil. Pozrela som naňho.

„Veľmi si sa s nim pohádala?“ vyzvedal Sirius a sadol si na operadlo kresla.

„To je jedno... nechcem to riešiť... je to kretén a vždy ním aj bude!“

„Správne,“ zasmial sa. „Čo to máš za knihu?“

Až teraz som si uvedomila, že ju mám stále v ruke. Úplne som sa ňu zabudla.

„Tu sú všetky rody... od roku,“ rýchlo som nalistovala úvod, „od roku 1560... Chcela som zistiť niečo o mojej rodine a tak.“

„O tvojej rodine?“ nechápavo sa opýtal.

„Áno, ja... ja nie som humusáčka... moja prastará mama bola čarodejnica a toto,“ ukázala som na svoj prútik, „toto bol kedysi jej prútik... no teraz je môj.“

„Fíha!“ obdivne zahvízdal. Otvorila som knihu na ďalšej strane a začala som hľadať v obsahu meno Winners/Winnersová. Našla som ho až medzi poslednými... no jasné, že mi to nedošlo, veď sa začína na W a to je medzi poslednými v abecede...

Nalistovala som potrebnú stranu. Úplne navrchu bolo veľkými písmenami napísané meno rodu- teda Winners.

Pod tým boli mená mojich predkov. Bolo ich neskutočne veľa. Jedno z nich ma zaujalo najviac a to, Elizabeth Becková Winnersová.

„To je ona...“ poklepkala som prstom po jej mene a Sirius chápavo prikývol. Od jej mena išli tri ďalšie- jej deti a od jedného z nich... moja mama! Ale bolo pri nej niečo napísané, no bolo to príliš malým písmom... myslím, že to malo niečo spoločné s tým, že nie je čarodejnica. Vedľa nej však nebola len jedna čiara, ale dokonca dve... jedna s mojím tatkom, od ktorého viedli moji súrodenci... no moment! A čo ja?

Pozrela som na tú druhú čiaru a tam bolo meno: John Edmond Lupin spojené s nejakou inou ženou a ich deťmi... Elizabeth(ja) a... a... Remus....

Zdesene som si prikryla ústa a potichu zhíkla... takže Remus je môj brat?

Moment! Musela som si usporiadať to, čo som si teraz prečítala.

„Winnersová, vysvetli. Nechápem tomu,“ povedal Sirius.

„Moja mama si vzala môjho tatka, ktorý je mukel a mala s ním mojich súrodencov, teda nevlastných ako som sa práve dozvedela... a ani jeden z nich nie je čarodejník, ani moja mama... no pred tým asi musela mať niečo s pánom Lupinom, ktorý je čarodejník a mala s ním mňa... no potom sa rozišli, alebo rozviedli- neviem, v akom vzťahu boli- a pán Lupin si vzal druhú... s ktorou mal Rema... preto sa nepodobáme... no mama si ma musela asi nejako privlastniť, preto mám teraz priezvisko po tatkovi, teda nevlastnom tatkovi.... Myslím, že to je tak nejako,“ vravela som skôr sama pre seba.

„Ale prečo mi to nepovedali?“

„Takže...?“ ešte stále nechápal Sírius.

„Môj pravý tatko je John Edmond Lupin, ktorý je aj Removim tatkom, takže ja by som mala byť Lupinová, nie Winnersová, ale mama to asi tak chcela... môj brat je Remus... tí súrodenci, s ktorými som žila doteraz, nie sú moji pokrvní... mama ich nemala s Removim tatkom, ale s... no to je jedno... tu ide o to, že som sestra s Remom a že nám to nikdy nepovedali!“ durdila som sa.

„Ty a sestra s Remom? Veď sa vôbec nepodobáte,“ poznamenal.

„Teraz som ti predsa povedala: pán Lupin, teda môj tatko, mal potom inú ženu, s ktorou splodil Rema... preto sa nepodobáme,“ vysvetlila som mu. „Idem napísať mame, nech mi to vysvetlí,“ vstala som a ponáhľala sa do spálne.

Vytiahla som z tašky brko a pergamen a začala písať list. Niekoľko krát som si ho prečítala a potom som ho spokojne dala do obálky. Rýchlo som zišla do klubovne. Sirius tam ešte stále bol a zarazene si premeriaval Rema.

„Čo to s ním je?“ nechápavo sa opýtal Remus.

„My sme teraz niečo zistili,“ opatrne som začala. „Ako sa volá tvoj ocko?“

„John Edmond Lupin, prečo?“

„My sme súrodenci... neviem ešte presne , ako to vlastne medzi mojou mamou a tvojim ockom bolo, ale čoskoro to zistíme... idem poslať mame list, nech mi to vysvetlí,“ vravela som a vybrala som sa z klubovne. Pri portrétovej diere som sa otočila. Sirius sa stále nespamätal z toho šoku a Remus... Remus na mňa hľadel, ako na vyšinutú.

„Preboha, Remus! Ty si myslíš, že by som si niečo také vymyslela? Pozri sa do tej knihy a sám uvidíš,“ ukázala som na hrubú knihu na stolíku. Remus sa k nej hneď hodil a začal čítať na nalistovanej strane. Po každom slove bol viac a viac bledší, až sa na mňa pozrel s nemým úžasom. Chvíľu mi pozeral do očí a potom sa na mňa z ničoho nič vrhol.

„Ty si moja sestra? No to je skvelé!“ vykrikoval od radosti a tuho ma objal.

„Teraz som ti to predsa povedala,“ poznamenala som. Pokrútila som hlavou, aby som mala znova čistú hlavu. „Idem teda poslať ten list. O chvíľu som späť.“

A ako som povedala, tak som aj urobila. Vďaka Bohu za to, že som nestretla žiadneho učiteľa a ani Filcha. To by bol malér, keby ma našli na chodbe po večierke!

O pätnásť minút som sa vrátila do klubovne. Obaja chalani tam ešte sedeli. Chcela som ísť spať, ale Remus sa dožadoval vysvetlenia. Nuž som mu len povedala moje dohady a pobrala som sa spať. Alice a Nat už tvrdo spali a ja som si spomenula na Lily. Úplne som na ňu zabudla. Kto vie, čo teraz robí. Pravdepodobne leží v Potterovom náručí. A s takouto predstavou som tvrdo zaspala.