Záškodníci

Celé dni som sa s Luciusom nerozprávala a ani som sa naňho nepozrela... nie to by som vám klamala, pozerala som sa naňho tak často, ako to len šlo. Raz sa nám aj pohľady stretli, ale bol to len okamih a ja som mu venovala pohľad vrcholného znechutenia. Síce ma to stálo veľa práce, ale myslím, že to splnilo svoj účel.

Baby sa ma snažili- vždy, keď sme ho stretli- nejako rozptýliť. Ale nebolo to treba, dokázala som byť aj bez toho v pohode. No niekedy som mala aj chuť plakať, hoci neznášam slzy, nie vždy sa dajú zastaviť. A niekedy sa vám derú na povrch v tej najnevhodnejšej chvíli.

Inak, všetko bolo po starom. Lily mi ukazovala nové zaklínadlá a ja som sa rýchlo učila. Nebolo to až také ťažké. Musíte na to mať skvelého učiteľa a, hlavne, musíte to chcieť.

 Keď som sa niekedy nudila, začala som rátať Potterove pozvania na rande, ktoré Lily tak vytrvalo odmietala. Ja na jej mieste by som sa mu už hodila okolo krku. Vedel byť taký zlatý, keď chcel. Nerátala som ich všetky, ale iba tie, ktoré som stihla zaregistrovať a za dva dni ich bolo 56.

Panebože! 56 pozvaní na rande za dva dni! Že to Pottera ešte neprešlo. Obdivovala som jeho vytrvalosť, a vlastne aj Lilyinu, že ho toľko odmietala. Ale dlho to tak už nebude... :P

A konečne piatok. Práve som bola na ceste do žalárov (na dvojhodinovku elixírov so Slizolinom) a hľadala som v taške pergamen, na ktorom som mala napísaný celý plán, keď do mňa niekto vrazil.

„Prepáč,“ povedali sme obaja naraz a ja som sa pozrela na tú druhú osobu. Až teraz som si všimla, kto to je. Zamračila som sa na bledú tvár Luciusa Malfoya.

„Dávaj pozor!“ zahriakla som ho a odkráčala do triedy. Sadla som si až úplne dozadu.

„Dobrý deň, žiaci,“ prehovoril profesor Slughorne. „Dnes budete pracovať vo dvojiciach a pripravíte elixír lásky.“

Niektorí žiaci obdivne zahvízdali. Presne som vedela, kto to bol.

„Pán Potter, máte s tým nejaký problém?“ opýtal sa ho Slughorne.

„Nie, pán profesor,“ zachechtal sa Potter. Vytiahla som brko a čmárala si po pergamene, zatiaľ čo Slughorne čítal dvojice.

„Potter- Evansová...“ zasmiala som sa. No, možno ani nebudeme potrebovať ten plán. Pozrela som na Blacka a ten na mňa žmurkol. Usmiala som sa.

Pohľadom som rýchlo hľadala Lily, až som ju nakoniec našla. Tvárila sa nanajvýš znechutene. Aj som ju ľutovala, ale vedela som, že ho má v hĺbke duše rada.

„Malfoy- Winnersová...“ a rana pod pás! Došľaka! To nemôže myslieť vážne! Čo som komu urobila?! Naštvane som si nahádzala veci do tašky a ponáhľala som sa po prísady. Lucius zatiaľ pripravoval kotlík. Cestou k stolu som pozrela na Lily a tá na mňa súcitne hľadela. Pokrčila som plecami, urobila grimasu a podišla k stolu.

„Na tabuli je postup. Máte na to dve hodiny. Veľa šťastia,“ povedal Slughorne a posadil sa za stôl, pri čom každého sledoval s veľkým záujmom.

Prečítala som si bod po bode a pomaly som začala pripravovať elixír. Lucius mi pri tom ´pomáhal´. Hodila som do kotlíka poslednú prísadu, ešte som to premiešala a naplňovala flakón, keď sa ku mne Lucius prihovoril.

„Elizabeth, veľmi ma mrzí to, čo som ti povedal. Bol som len naštvaný...“ vravel potichu, no ja som sa tvárila, že ho nepočujem a ďalej som liala elixír do flakónu. „Veď to určite poznáš, naštveš sa a povieš aj to, čo by si za normálnych okolností nepovedala...“ pozrela som naňho so zdvihnutým obočím.

„Takže ty si sa potreboval len naštvať, aby si mi to mohol povedať? Hmm, zaujímavé... dobre vedieť,“ odvetila som namrzene.

„Nie, takto som to nemyslel...“

„A ako teda?!“

„Ja... naozaj ma to veľmi mrzí...“ odvetil zúfalo.

„Vážne? No mňa to vôbec nezaujíma... je mi jedno, čo robíš a ako myslíš to, čo povieš... ale jedno ti poviem, aby si nemal mylné predstavy... JA- NIE SOM- HUMUSÁČKA!... moja prastará mama bola čarodejnica... tento prútik patril jej, no teraz ho mám ja a pokiaľ nechceš, aby som ťa ním premenila na žabu, drž sa odo mňa čo najďalej... pochybujem, že by sa potom našla nejaká slečna, ktorá by ťa bozkom premenila na princa... a vlastne nie, určite sa nájde nejaká hlupaňa, ktorá ti naletí tak ako ja!“ vravela som a až som sa triasla od zlosti. „Pán profesor, necítim sa dobre... môžem ísť na ošetrovňu?“

Slughorne na mňa prekvapene pozrel, no prikývol. Zatvorila som flakón, odniesla mu ho, ešte sa vrátila po tašku (pri čom som na Luciusa hodila nenávistný pohľad) a vyšla z učebne. Namrzene som prišla do Vstupnej haly a rozhodovala som sa, kam pôjdem. Napadlo ma, že by som sa mohla ísť prejsť k jazeru. Áno ,to by bolo fajn... a tak som vykročila von z hradu.

Pomaly som sa prechádzala popri jazere a po tvári mi tiekli slzy... hnusné dotieravé slzy!... nevedela som ich zastaviť...

Zastala som a sledovala hladinu jazera, na ktorej sa odrážalo slnko... hodila som kameň do vody a obdivovala dúhu, ktorú vytvorili kvapky vody... niekde tam hlboko musí byť tá sépia, o ktorej som toľko čítala...

Niečo ma napadlo a aj keď som vedela, že voda bude studená, stiahla som zo seba habit a položila ho spolu s taškou ku brehu jazera a kráčala som k vode len v sukni a košeli. Pomaly som bola viac a viac vo vode. Keď mi už siahala po ramená, odrazila som sa nohami od zeme a začala plávať. Potom som sa ponorila celá a plávala ďalej do stále hlbšej a hlbšej vody. Vynorila som sa a nadýchla sa čerstvého vzduchu. Bol to úžasný pocit. Pozrela som k brehu a zistila som, že som od neho pekný kus ďaleko. Nuž som sa zhlboka nadýchla a plávala smerom k nemu. Na chvíľu som sa musela zastaviť a oddýchnuť si.

 Pri brehu stáli nejaké decká a ukazovali si na mňa prstom, akoby nikdy v živote nevideli niekoho plávať v jazere. Strašné... chvíľu som len tak ´ležala´ na vode a oddychovala. Už mi začínala byť zima a tak som znova začala plávať k brehu.

Zrazu som pocítila prudkú bolesť v zranenom ramene. Nemohla som sa ani pohnúť, preto som sa začala topiť... nejasne som videla decká pri brehu... ponorilo sa so mnou pod vodu... tma... kričiace decká pri brehu... znova sa so mnou ponorilo... a tma... nejaká ruka ma chytila okolo pásu a ťahala von z vody.

Vyšli sme na breh a ja som sa snažila urobiť krok, no nohy sa mi podlamovali. Nedokázala som vnímať svet okolo seba... počula som len nezrozumiteľné mrmlanie... všetko som videla rozmazane... môj záchranca cezo mňa prehodil môj habit, vzal ma do náručia a niesol do hradu. Nevládala som sa ani pohnúť, ruka ma neskutočne bolela, až sa mi z toho točilo v hlave.

„Len... nie... do... Nemocničného... krídla...“ chrapčala som a nekontrolovateľne som sa triasla.

„Fajn, ak to nechceš, tak nie,“ odvetil ten niekto. Ešte stále som nedokázala zistiť, kto to bol.

Na chvíľu som omdlela a prebudila som sa až v mojej posteli. Pomaly som otvorila oči a poobzerala sa okolo. Pri mojej posteli stál Remus s Lily a vedľa, na Alicinej posteli, sedeli Alice a Nat a úzkostlivo ma sledovali.

„Lizy, ako sa cítiš?“ opýtal sa ma Remus.

„Bolo aj lepšie, ver mi,“ odvetila som s úsmevom.

„Bože, Liz! Ani nevieš, ako sme sa zľakli, keď ťa Remus doniesol do klubovne napoly v bezvedomí,“ vravela Lily. Prekvapene som pozrela na Rema.

„Tak to si bol ty, kto ma zachránil?“ opýtala som sa ho a on len hanblivo prikývol. „Ďakujem ti...  nebyť teba, asi by som sa utopila...“

„Za málo,“ poznamenal.

„No, tak to za málo určite nebolo,“ protirečila som mu. „A ďakujem ešte za to, že si ma neodniesol do Nemocničného krídla. Pomreyovú by porazilo, keby som tam prišla v takomto stave.“

„Lizy, nemusíš mi ďakovať... naozaj to nestojí za reč,“ povedal tvrdohlavo a venoval mi jeden zo svojich najkrajších úsmevov, ktorý som mu veľmi ochotne opätovala.

„Remus, prestaň s tým! Zachránil si mi život... a o opaku ma nepresvedčíš!“ zasmiala som sa  a on so mnou.

„Obaja ste strašne tvrdohlaví... neskutočne by ste sa k sebe hodili,“ poznamenala Alice, za čo som ju spražila pohľadom. Pozrela som na Rema, ktorý venoval letmý pohľad Nat, pri čom sa mierne červenal.

„Nehnevajte sa a, nič v zlom Lizy, ale ja ťa mám rád iba ako kamarátku,“ odvetil a ja som súhlasne prikyvovala.

„Tak, tak... ale ja teba ako brata...“ poznamenala som. Už dávno som vedela, že s ním by som si skvele rozumela. A zatiaľ to tak bolo... a dúfajme, že aj bude...

„No tak ja už idem,“ prehovoril po krátkej odmlke. „Lizy, keby si niečo potrebovala, daj mi vedieť. Budem v klubovni.“

Prikývla som a on spokojne vyšiel z izby. Povzdychla som si, lebo ma znovu začala bolieť ruka.

„Lizy, čo sa ti vlastne stalo? Remus nám nechcel nič povedať... len ťa v náručí priniesol do klubovne a požiadal nás, či by sme mu nepomohli otvoriť dvere do izby a tak... vraj si mu povedala, že nechceš ísť do Nemocničného krídla... nepovedal nič viac...“ Lily hovorila zrazu vydesene a úzkostlivo si ma prezerala.

„Baby, nemáte niečo od bolesti? Strašne ma bolí ruka,“ povedala som so zaťatými zubami a rukou som stláčala prikrývku, aby sa mi trochu uľavilo od bolesti.

„Áno... jasné.. idem...“ habkala Alice a ponáhľala sa do kúpeľne. O paru sekúnd mi doniesla malú fľaštičku s elixírom od bolesti a pohárom vody. Na hlt som to vypila a uľahčene vydýchla.

„Lepšie?“ opýtala sa ma Nat o niekoľko minút. Prikývla som a pustila prikrývku.

„No tak vrav...“

„Noo... na hodine som sa pohádala s Luciusom... potom som odišla z triedy, lebo som pri ňom nemohla ostať... veď ste určite videli, ako som odišla,“ všetky tri súhlasne prikývli, a tak som pokračovala. „Išla som sa prejsť okolo jazera. A tak ma napadlo, že by som si mohla zaplávať... a to som aj urobila... potom ma však začala strašne bolieť ruka a... a začala som sa topiť... nebyť Rema, už by som sa asi aj utopila,“ dokončila som neveselo. „A verte, baby, naša Natalie by sa k nemu hodila oveľa viac ako ja... všimla som si, ako po tebe tajne poškuľuje... a si taká ako on, pekná, milá, inteligentná, rada pomáhaš druhým... bol by z vás skvelý pár... to že máme spoločnú len tvrdohlavosť, nemusí nič znamenať... on si zaslúži teba, Nat... z nás by skôr mohli byť súrodenci a nie zaľúbený pár.“

Natalie sa len milo červenala. „Naozaj si myslíš, že... že ma...?“

„Že ťa má rád?“ dokončila som za ňu. „Áno, som si tým istá... a pomôžem ti s tým, určite... aj tebe, Lily, aby si pochopila, že máš Pottera rada... a nehovor, že nie!“ zahriakla som ju, keď už otvárala ústa na protest. Urazene ich zatvorila a prekrížila ruky na hrudi. „Lily, priznaj si to! Povedz, že sa ti páči... ja to na tebe vidím a neoklameš ma! Ja som ti povedala, že sa mi páči Lucius, aj Nat sa ´priznala´“ naznačila som prstami úvodzovky, „a o Alice už vieme... tá to dáva viac než najavo...“ Alice do mňa urazene drgla, no aj napriek tomu sa zasmiala.

„Áno, Lizy má pravdu... teraz si na rade ty!“ nekompromisne povedala Nat. Lily si povzdychla a súhlasne prikývla.

„Áno... možno sa mi trochu páči, len keby zo seba nerobil takého hlupáka... ale nikomu to nevravte!“ napomenula nás.

„Ja som to vedela! Bolo to viac než jasné!“ radostne som tleskla rukami. „Baby, koľko je hodín? Nebude už večera? Som strašne hladná!“

Alice pozrela na hodinky. „O desať minút už bude,“ odvetila.

„Fajn idem sa ešte dať do kopy a môžeme ísť,“ poznamenala som, vybrala som zo skrine džínsy a tričko a vošla do kúpeľne. O niekoľko minút som sa vrátila do izby už celkom oblečená a umytá. Baby boli už tiež prezlečené a čakali na mňa pri dverách.

„Môžeme ísť,“ zaspievala som a baby sa len zasmiali.

„Akosi ti je už dobre,“ poznamenala so smiechom Lily, keď sme kráčali po schodoch z dievčenských izieb. Len som pokrčila ramenami a pokračovala v ceste. Posledný schod som skočila.

„Lizy!“ zvolal na mňa Remus, ktorý sedel s ostatnými Záškodníkmi na gauči pri kozube a teraz sa ponáhľal ku mne. „Ako sa cítiš?“

„Výborne,“ odvetila som s úsmevom.

„No to som rád,“ poznamenal trochu zmätene. Asi nečakal, že mi bude tak fajn. Ale komu by aj nebolo, keby sa mal o chvíľu spustiť jeho plán, ktorý na sto percent vyjde? Už sa nemôžem dočkať! Chúďa Lily! A teda nie... to JA som chúďa... nedožijem sa ani pondelka, lebo ma Lily určite zabije! Ale stojí to za to ;)

„Winnersová, všetko okey?“ opýtal sa ma Sirius.

„Samozrejme,“ odvetila som a žmurkla som naňho. Obaja sme mysleli na to isté- na náš plán.

Všetci sme sa spolu vybrali do Veľkej siene na večeru. Potter nezabudol Lily pozvať na rande, no tá ho tak ako vždy odmietla. Ach Lily, keby si len vedela, že raz budete mať spolu dieťa.

Vošli sme do Veľkej siene a ja som ani len pohľadom nezavadila o slizolinský stôl. Všimla som si, ako si niektoré decká na mňa ukazujú a šepkajú si. Neskutočne ma to vytáčalo, ale teraz som si nechcela skaziť náladu.

„Ignoruj ich,“ zašepkala mi Lily prosebne.

Sadli sme si za stôl a ja som na sebe cítila desiatky pohľadov. Strašný pocit... nemám rada, keď som stredobodom pozornosti...

„Lizy,“ opatrne ma oslovila Alice. Spýtavo som na ňu pozrela. „Lucius ťa sleduje, od kedy sme vošli do siene.“

Pohŕdavo som odfrkla a letmo naňho pozrela. Naozaj sa na mňa díval. Pozdvihla som obočie a vrátila sa k jedlu.

Pomaly som jedla, pri čom sme sa so Síriom dohadovali pohľadom. Lily dojedla ako prvá, tak som do seba nahádzala zvyšok večere a obe sme vstali od stola.

„My už pôjdeme, stretneme sa v klubovni,“ oznámila som Alice a Nat a nebadane prikývla Siriusovi, že je čas. Žmurkol na mňa, čo znamenalo, že pochopil a že sa s Jamesom bude ponáhľať.

Všetko sme si naplánovali do detailov, aj dorozumievanie. A myslím, že nám to aj zatiaľ išlo celkom fajn.