Záškodníci

Pamätám si deň, keď som prvý krát videla ukážku na film Harry Potter a polovičný princ. Bolo to pred rokom, keď sa už končila škola. Dovtedy som príbeh chlapca s jazvou na čele poznala len zbežne. Vedela som, že je to čarodejník a že jeho rodičov zabil lord Voldemort. Vedela som aj mená jeho najlepších priateľov- Ronald Weasley a Hermiona Grangerová. To mi však úplne stačilo. Tú ukážku som ignorovala a ďalej sa venovala svojmu teraz už ročnému synovcovi.

Na ďalší deň v škole sa o tom zhovárali moji spolužiaci a ja som sa k ním pridala. Začali ma presviedčať, že je to najlepší film, aký kedy videli. Len som sa nad tým zasmiala.

Keď som večer navštívila moju sestru a jej syna- teda toho môjho synovca, hrabala som sa v jej filmoch a hľadala som niečo zaujímavé, čo by som si mohla pozrieť. Natrafila som na jeden obal od filmu. Prečítala som si názov- Harry Potter a polovičný princ. Na chvíľu som sa zamyslela.

„Môžem si vziať tento film?“ opýtala som sa sestry a ona len prikývla. Otvorila som obal a vo vnútri boli dve CD-čka. Na jednom z nich bol film a na tom druhom akýsi bonus. Zatvorila som ho a očami prebehla celý obal. Zdal sa byť zaujímavý. Možno sa mi bude páčiť. A ak aj nie, tak ho vrátim späť sestre... pomyslela som si a odložila som ho do svojej tašky.

Hneď ako som prišla domov, vrhla som sa k DVD prehrávaču a pustila som film. Moja o tri roky staršia sestra sa ku mne pridala a spoločne sme ho so záujmom pozerali. Musela som uznať, že ten film je naozaj skvelý. Ten, kto ho napísal, bol geniálny. Vymyslieť čarodejnícky svet a všetko v ňom... úchvatné. Veľmi sa mi zapáčil príbeh chlapca s jazvou. A tak som si túto časť vzala zo školskej knižnice a celý deň som len čítala. V škole sme sa už neučili, veď na čo, keď sme za sebou už mali monitor. Preto som si knihu brala aj do školy a potajomky ju na hodinách čítala. Tak som sa do toho zažrala, až som s tým nevedela prestať. Niekedy ma musela spolužiačka stopnúť.

Prišli letné prázdniny a ja som šiesty diel dočítala. Moja kamarátka mi doniesla piaty diel a ja som s radosťou hltala každé jedno slovo, ktoré Jo Rowlingová napísala. Stala sa pre mňa najúžasnejšou spisovateľkou. No v tom som narazila na niekoho ešte lepšieho. Bol ním Harryho krstný otec, Sirius Black. Ach.. je proste dokonalý.

Na internete som si zháňala všetky časti a stiahla som si aj knihy. To mi však nestačilo a tak som si v jeden večer prezerala obrázky Siriusa Blacka. No nenašla som len jeho, ale aj jeho najlepších priateľov- Záškodníkov. Všetci sa mi veľmi páčili, ale Sírius najviac :). 

Niekoľko mesiacov mi ešte tento fanatický prístup vydržal, ale čím ďalej, tým viac a viac ma to opúšťalo. Ale, samozrejme, ostalo mi to až dodnes. No nie je to až také zlé, ako to bolo pred tým. Moja sestra si o mne už myslela, že som posadnutá. Nehovorila som o ničom inom. No keď mi to povedala moja najlepšia priateľka, pomyslela som si, že to asi je so mnou naozaj zlé. A tak som sa od toho, či som chcela alebo nie, pomaly oddiaľovala. Ostalo som však pri tom, ale teraz už o tom tak nehovorím a beriem to, ako iba nejaký zaujímavý film. Nič také neexistuje... hovorila som si vždy, keď som narazila na nejaký obrázok alebo niečo podobné, čo sa týkalo Harryho Pottera. Až kým...

Raz večer mi niekto volal. Vzala som telefón do ruky.

„Áno?“ ozvala som sa a čakala som, kto mi odpovie.

„Dobrý deň, tu je realitná kancelária Fansy. Vy ste slečna Skošníková?“ opýtal sa ma nejaký mladý pán.

„Áno to som ja,“ odvetila som.

„Vyžrebovali sme vás, ako víťaza našej súťaže. Vaša výhra je týždňový pobyt v Londýne,“ vysvetlil a ja som ostala nemo stáť.

Týždňový pobyt v Londýne? To je snáď sen... vždy som túžila navštíviť Londýn...

„Bude sa konať od 26. augusta do 1. septembra,“ rýchlo som pozrela na kalendár. Ale veď to je už o dva dni. „Stretneme sa na letisku v Košiciach o trinástej hodine popoludní. Budem tam na vás čakať. A môžete si so sebou vziať ešte dvoch ľudí. Zatiaľ dovidenia.“ Stála som na mieste s rukou na ústach. Stále som tomu nemohla uveriť.

„Deje sa niečo?“ opýtala sa ma mama, keď som ako obarená vošla do kuchyne.

„Zbaľ si veci, mami. Ideme na výlet do Londýna,“ vysvetlila som jej.

„Čože?!“ vyhŕkla prekvapene.

„Dobre si počula. Koho ešte vezmeme?“ premýšľala som „ Júlia! Áno, tá pôjde s radosťou.“

„Ale ako...?“

„Volal mi nejaký pán z realitnej kancelárie, tuším sa volala Fansy, alebo tak nejako. A povedal mi, že som víťaz akejsi súťaže a vyhrala som týždňový pobyt v Londýne. A môžem so sebou ešte dvoch zobrať. Ideme o dva dni a máme sa s ním stretnúť na letisku v Košiciach,“ objasnila som jej situáciu a hnala som sa nájsť moju sestru.

Aj tej som vysvetlila, čo je vo veci a ako som predpokladala, tešila sa asi tak veľmi ako ja.

O dva dni, 26. Augusta presne o 12:55, sme dorazili na letisko. Práve som sa s mamou a mojou sestrou rozprávala o tom, kde všade by som chcela zájsť, keď k nám pristúpil akýsi mladík. Slušne sa nám predstavil a zaviedol nás cez celé letisko až do lietadla.

Šťastne sme si vedľa seba všetky posadali a čakali na vyštartovanie. Ešte som sa naposledy pozrela na moje rodné Slovensko a ozval sa hlasný zvuk, čo znamenalo len jedno... konečne štartujeme. Veľavýznamne som sa na sestru usmiala a urobila si pohodlie. Vytiahla som svoj MP3 prehrávač, nasadila som si slúchadlá a nahlas pustila hudbu. O niekoľko minút som pozrela von okienkom a naskytol sa mi krásny pohľad. Leteli sme vo veľkej výške a mňa až z toho šteklilo v bruchu. Všetky domy a lúky boli také malé a autá vyzerali ako mravce. Bolo to krásne. Len som sa rozplývala nad tým výhľadom. Asi po hodine mi viečka začali oťažievať a ja som upadla do ríše snov.

Prebudilo ma až štuchnutie do rebra. Rýchlo som otvorila oči a pozrela na svoju sestru.

„Už klesáme,“ oznámila mi a ja som sa pozrela von na oblohu. Naozaj sme klesali. Ale videla som veľmi málo, lebo sa už stmievalo.

Lietadlo o niekoľko minút pristálo a my tri sme vystúpili. Za nami hneď prišiel Adam, tak sa volal ten mladík z realitnej kancelárie a chcel, aby sme ho oslovovali menom. Odviezol nás do jedného hotela a povedal nám, že zajtra po nás príde na obed a urobíme si obhliadku mesta. Už som sa na to veľmi tešila a kvôli tomu som nemohla zaspať. No asi po hodine som konečne zaspala so skvelým pocitom.

Na ďalší deň po nás, tak ako sľúbil, prišiel Adam a vyrazili sme do mesta. Ukázal nám také úžasné miesta, až som myslela, že sa od šťastia rozplačem. Celý týždeň zbehol ako voda a ja som sa ani nenazdala a bol tu 1. september. Adam nás ešte vzal na malú prechádzku pred cestou na letisko, čo ma veľmi tešilo. No najviac som sa potešila, keď povedal, že nás vezme na stanicu King´s Cross.

Celkom napätá som kráčala nástupišťami a sledovala ľudí okolo. Zastavila som sa až pri jednej známej stene. Bola medzi nástupišťami deväť a desať a ja som si o ňu oprela svoju batožinu.

Kiežby som sa tam mohla ísť pozrieť a aspoň na chvíľu k nim patriť... pomyslela som si zúfalo. Keď do nej vrazím, navždy sa vzdám Harryho Pottera a celého jeho sveta. Ale ak cez ňu prejdem, bude to môj najšťastnejší deň v mojom živote... na to som sa rozbehla naproti stene a nezastavila som ani na chvíľu, až kým som do nej nevrazila. Tvrdo som dopadla na zem.

„Slečna, ste v poriadku?“ opýtal sa ma nejaký pán a pomohol mi vstať.

„Áno, som v poriadku,“ odvetila som a šúchala som si boľavý chrbát.

„Čo ste to, prepána, robili?“ vyzvedal a skúmavo si ma prezrel.

„Ale nič,“ zamrmlala som.

„Ste naozaj v poriadku? Nič vás nebolí?“ pokrútila som hlavou a on spokojne odišiel preč. Otočila som sa na stenu a mračila som sa na ňu. Kvôli tebe sa mám vzdať Síriusa? No prepáč, ale to nedovolím... pomyslela som si a oprela som sa o ňu, držiac kufor v ruke. V tom som sa prehupla na druhú stranu a dopadla na zem, pri čom ma taška zavalila.

Už zase?...  pomaly som sa postavila a obzrela som sa za seba.

No moment... všetko som tu spoznávala... para, plno smiešne poobliekaných ľudí s veľkými kuframi a.. ó môj Bože!... Rokfortský expres!... to je len jeden z tých mojich snov... ubezpečovala som sa.

Ale prečo som sa neprebrala, keď som už dvakrát spadla? Väčšinou keď spadnem, hneď sa zobudím, ale teraz... je tu jedná možnosť, ale tej som sa vzdala už pred niekoľkými mesiacmi...

V tom som neďaleko zahliadla známu osobu. Bolo to veľmi pekné dievča s ohnivými vlasmi. Ťahala pred sebou vozík a veselo sa smiala so svojou priateľkou. Tú som nespoznávala. Decká si jej kamošky vždy vymýšľali podľa seba, ale mňa vždy zaujímalo, kto je jej ozajstná priateľka. Urobila som krok vpred, keď som do niekoho vrazila a znova som skončila na zemi.

„Došľaka! Už zase?! Tretí krát za desať minút!“ nahnevane som vstávala zo zeme.

„Prepáč, nechcel som,“ povedal nejaký hlas vedľa mňa a mne z toho nabehli zimomriavky.