Záškodníci

Ozvalo sa náhlivé zabúchanie na dvere. Odložila som Denného proroka a vyšla z obývačky. Otvorila som dvere.

„Ahojte,“ pozdravila som veselo Jamesovi a Siriusovi.

„Ahoj. Môžeme ísť dnu?“ hneď sa spýtal Sirius.

„Isteže,“ odstúpila som odo dvier, aby mohli prejsť. Vošli sme do kuchyne, kde sa obaja hneď usadili so šibalskými  úškrnmi. „Dáte si niečo napitie?“

„Nie, vďaka,“ pokrútil hlavou Sirius.

„Ja by som si niečo dal,“ pípol James. Len som prikývla a podišla ku chladničke, odkiaľ som vybrala pivo. To som hneď položila pred Jamesa, ktorý sa na mňa vďačne usmial. „Ďakujem.“

„Za málo,“ odvetila som. Niekoľko sekúnd som na oboch zazerala. „Čo vás sem privádza?“

„Ale,“ mávol Sirius rukou, „prišli sme ťa pozrieť. Ako sa máš a tak.“

„Ehm, mám sa výborne,“ usmiala som sa.

„A čo krpec?“ kývol k môjmu bruchu. Pozrela som naň a zľahka po ňom prešla dlaňou.

„Myslím, že zatiaľ je na tom tak ako ja.“

„Som rád,“ zamrmlal. Rýchlo som naňho pozrela, na čo len sklonil hlavu. „A kde máš peroxidovú hlavu?“

Spražila som ho pohľadom za tú prezývku.

„Pracuje hore v izbe,“ vysvetlila som. Obaja sa zaškerili.

„A na čom?“ spýtal sa James.

„To je jedno,“ odbila som ho. Vtom sa menovaná ´peroxidová hlava´ objavila v dverách.

„Elizabeth, už som-“ uprostred vety sa zasekol a premeral si Jamesa a Siriusa. „Pekne vítam.“

„Zdravím,“ odvetili obaja naraz.

„Už si skončil?“ pozrela som na Luciusa. Ten len prikývol a podišiel k chladničke, odkiaľ si vytiahol džús. Nalial si ho do pohára, keď sa zvonku ozval akýsi hluk. James a Sirius si len nervózne odkašľali a vykukli z okna, sledujúc príjazdovú cestu. „Kto je tam?“ spýtala som sa ich.

Obaja na seba pozreli a trochu sa zamrvili. Namrzene som si založila ruky vbok.

„Niečo ste mi nepovedali?“ podvihla som obočie.

„No,“ začal James nervózne, „tuto Sirius si kúpil novú motorku, veď to už vieš. A dnes sme sa tak viezli, keď nás začali naháňať traja smrťožrúti. Museli sme zájsť do mesta, ale keďže sme išli pomerne rýchlo, dvaja policajti nás začali prenasledovať a chceli nás polapiť. Vieš, čo to je mať za sebou políciu i smrťožrútov?“

„Pokračuj,“ zahriakla som ho.

„Museli sme použiť prútik,“ prehovoril namiesto neho Sirius. „Vydvihli sme policajné auto do vzduchu, takže tí smrťožrúti doňho vrazili. Takmer nás dostali.“

„A teraz ste prišli tu v nádeji, že vás z toho dostaneme,“ poznamenal Lucius, ktorý celý ten rozhovor zvedavo počúval. Odpil si z pohára, zazerajúc raz na Siriusa, raz na Jamesa. Tí len na seba pozreli, no nepovedali nič. Lucius pokrútil naštvane hlavou, tresol pohár na linku a vyšiel z miestnosti so slovami, že to vybaví.

„Vy nie ste normálni!“ vybrechla som na nich. „Čo ak by vás tí policajti chytili?! Alebo vám mohli urobiť niečo smrťožrúti!“

Obaja na mňa len ticho hľadeli. Zrejme sa nemali k slovu.

„Lucius to za vás možno vyžehlí, no nečakajte, že vás po tomto bude brať tak ako posledných pár týždňov.“

„To prežijem,“ zasmial sa James. Na to som zavrčala a vstala od stola.

„Vy ste hlupáci! Čo vás to dopekla napadlo?! Premávať sa na motorke, akoby ste boli nejakými pánmi!“ rozčuľovala som sa, prechádzajúc sa do kruhu. Potom som sa však otočila k Jamesovi. „Keď to Lily zistí-“

„Pokiaľ jej to nepovieš, tak to nezistí,“ skočil mi do reči.

„Nepoviem to, nemaj strach,“ zamrmlala som a prekrížila si ruky na hrudi. O niekoľko sekúnd sa Lucius vrátil k nám. Na tvári mal nepreniknuteľný výraz, z ktorého som hneď vycítila, že by oboch najradšej nakopal do riti.

„Všetko je v poriadku, ale žiadam vás, aby ste to viac nerobili. Alebo aspoň po tom nechodili ku mne domov. Naozaj nestojím o zbytočné problémy a rozhodne za vás už nič riešiť nebudem,“ vravel chladne, zatínajúc päste. V duchu som si vydýchla.

„Ďakujeme,“ vstal od stola James. „Fakticky.“

„Nemôžem povedať, že za málo, lebo málo to rozhodne nebolo,“ odvetil Lucius, no už sa netváril tak naštvane. Pozrela som naňho a jemne podvihla obočie. „Prosím.“

Na to si vzal pohár a ráznym krokom vyšiel na chodbu. Otočila som sa k chalanom.

„Mali by ste už ísť,“ navrhla som. „Som rada, že ste ma navštívili. A pozdravte baby, ak s nimi budete skôr než ja.“

„Iste,“ prikývol Sirius.

Ešte som sa s oboma rozlúčila, a tak som vošla do izby. Lucius si práve pred zrkadlom rozopínal košeľu. Podišla som k nemu, hľadiac na jeho odraz.

„Ďakujem,“ zašepkala som.

„Uhm,“ zamrmlal. Vzdychla som a stiahla z neho košeľu, ktorú som hodila do kresla.

„Hneváš sa na nich?“

Otočil sa tvárou ku mne, mračiac sa.

„Musel som to za nich vyžehliť, lebo oni sú dvaja neschopní idioti,“ zavrčal a urobil pár krokov k posteli. Spustila som ramená.

„Nie sú, nehovor tak,“ utrúsila som a otočila sa k nemu.

„Sú a ty to veľmi dobre vieš!“ vyprskol, až som nadskočila. „Budem za nich vybavovať veci, lebo oni si nevedia sami utrieť zadok! No to určite! Nech na to zabudnú! Keď si vedel Black kúpiť tú motorku, tak nech si svoje problémy rieši sám! Nebude chodiť do môjho domu, aby mi špinil česť-“

„Áno, presne o to ti vždy išlo,“ skočila som mu napálene do reči, na čo prekvapením stíchol a zažmurkal. „Vždy ťa zaujímala tvoja česť, tvoj dom, tvoje galeóny, tvoj život! TVOJE, TVOJE, TVOJE! Všetko len TVOJE! Si väčší egoista ako Sirius a James dokopy!“

Na to som vypochodovala z izby, poriadne buchnúc dvermi, až takmer vyleteli z pántov. Zišla som dole, obula sa, natiahla na seba bundu a pred bránou sa odmiestnila.

***

Prechádzala som pokojnými uličkami v Godrikovej úžľabine. Cítila som sa taká prázdna a stratená. Neznášala som hádky s Luciusom. Nehádali sme sa často, to nie, no keď sa to už stalo, pohádali sme sa veľmi. Preto som ich nemala rada. Vždy som sa po nich cítila hrozne.

Zastavila som pri dome Potterovcov. Ani neviem, prečo som sa rozhodla prísť sem. Mohla som ísť k mame a Lii, lenže im som nechcela vešať na nos našu hádku. Alebo k Removi. Ten ma vždy chápal a vedel ma povzbudiť.  No aj napriek tomu som si vybrala Lily, moju najlepšiu priateľku.

Zaklopala som na vchodové dvere, ktoré sa po niekoľkých sekundách otvorili. Stál v nich James.

„Ahoj,“ pozdravila som skleslo. „Zdá sa, že teraz potrebujem pomôcť ja.“

„Tak rýchlo?“ zasmial sa James. „Čakal som ťa tu najmenej za týždeň.“

Len som pozdvihla obočie, pričom mi mykalo kútikmi. James sa široko usmial a odstúpil odo dvier.

„Tak poď dnu.“

Nasledovala som ho do malej kuchyne, kde som sa posadila za stôl.

„Lily tu nie je, išla pozrieť Longbottomovcov,“ oznámil mi.

„A kedy sa vráti?“

„Asi až zajtra,“ odvetil. Len som vydýchla a spustila ramená. „Tak, čo sa stalo? S čím ti mám pomôcť?“

„Paroháč, kde máš tie s- Lizy! Čo ty tu? Dlho sme sa nevideli, čo?“ zasmial sa Sirius.

„To teda hej,“ prikývla som. „Celú pol hodinu a už ste mi chýbali.“

Sirius spokojne pokrčil plecami.

„To vieš, takých super mužov nestretávaš každý deň.“

„Máš pravdu, nestretávam,“ pritakala som.

„Tak teda? Čo si mi to chcela povedať?“ ozval sa James.

„No, nie práve tebe,“ vydýchla som nervózne, „skôr som sa chcela porozprávať s Lily.“

„Môžeš to povedať aj mne,“ zamrkal na mňa. Letmo som pozrela na Siriusa, ktorý si práve nalieval niečo do pohára. Sklopila som pohľad, pohrávajúc sa s rukávom svetra. „Týka sa to Malfoya?“

Rýchlo som mu pozrela do očí. Ako to tak rýchlo mohol zistiť?

„Prečo myslíš?“

„A čo iné by ťa mohlo trápiť?“ zasmial sa. Sirius si k nám zvedavo prisadol. Opäť som sklopila pohľad.

„Nebodaj je to kvôli nám,“ zatiahol Sirius. Len som mlčala.

„Bol kvôli tomu asi veľmi naštvaný, že?“ opäť sa ozval James. Pomaly som prikývla.

„Ale to nič,“ rýchlo som dodala. „Len som mu povedala, čo mi vadí a teraz sa za to neznášam. Je fajn povedať si všetko, čo nám na tom druhom vadí, ale povedať a pohádať sa je veľký rozdiel. A ja hádky s ním neznášam.“

„Nehovorím, že je dobre, že ste sa pohádali, ale je fajn, že si mu povedala, čo si chcela,“ pokrčil Sirius plecami.

„Ja viem,“ vzdychla som. „Ale aj tak ma to štve. Veľmi dobre viem, aké je ťažké počúvať, čo všetko robíš zle a čo je na tebe zlé. Preto ma to tak mrzí.“

„To časom prejde,“ poznamenal. Pozrela som do jeho búrkových očí. Určite si tiež spomenul na deň, kedy mi to povedal naposledy. „A hlavne sa nesmieš trápiť, ani rozčuľovať. Malému to nemusí robiť dobre.“

„A čo ak to bude dievča?“ spýtal sa James zamračene.

„Bude to chlapec,“ skalopevne si stál za svojím Sirius a pozrel na mňa. „Čo myslíš ty?“

„A nie je to jedno? Hlavne, že bude zdravé,“ pousmiala som sa.

„Tak toto sa mi páči,“ ukázal na mňa svojím prstom, „ten prístup a aj ten úsmev na tvojej tvári.“

Po tvári sa mi rozlial ešte širší úsmev.

„Čo by som bez vás robila?“ zatiahla som pobavene. Vstala som a prehodila cez seba kabát. „Ďakujem, chalani. Mala by som už ísť.“

„Tak skoro?“ spýtal sa Sirius a tiež vstal od stola. Len som prikývla.

„Ešte raz ďakujem.“

Rozlúčila som sa a odmiestnila sa preč.