Záškodníci

„Si v poriadku?“ spýtal sa ma Lucius, keď som vyšla z toalety celkom zelená.

„Vyzerám tak?“ odpovedala som protiotázkou a zničene sa hodila na posteľ.

„Ani nie,“ odvetil, zapínajúc si posledný gombík na košeli.

„Musíš tam ísť aj dnes?“ smutne na mňa pozrel a prikývol.

„Musím. Vieš, že musím.“

„Pôjdem sa k nemu sťažovať,“ zamrmlala som. Lucius sa len uškrnul a podišiel ku mne.

„Isteže a potom sa budem ženiť s tvojím náhrobným kameňom,“ odsekol pobavene. Nežne ma pobozkal a vykročil k dverám. „Budem sa snažiť prísť čo najskôr. A ty si zatiaľ oddýchni.“

„Fajn,“ prikývla som, sledujúc ho, ako si obliekol čierny plášť a s maskou v ruke vyšiel z izby. Vzdychla som a schúlila sa pod perinu.

***

„Slečna Winnersová, mám vaše výsledky,“ ozval sa lekár. Nervózne som sa zamrvila na stoličke a zhlboka sa nadýchla.

„A teda čo mi je?“ habkala som. On však len vstal, obišiel stôl a so širokým úsmevom ku mne podišiel.

„Ste tehotná,“ vysvetlil veselo.

Chvíľu mi trvalo, kým mi to došlo, no keď sa tak stalo, prekvapene som zamrkala.

„Páni,“ vydýchla som. Nič iné som zo seba nemohla dostať.

„Ste vo štvrtom týždni,“ dodal po chvíľke ticha, počas ktorej som do seba vstrebávala tú informáciu.

„Ja a tehotná,“ zamrmlala som, hľadiac na stenu. Vždy som to chcela, no je to úplne iné, ako som si predstavovala. Oveľa krajšie a lepšie! Napokon som vstala a nadšene si prehodila kabelku cez plece. „Lucius bude bez seba, keď sa to dozvie.“

„Váš manžel?“ zvedavo sa spýtal lekár.

„Zatiaľ len priateľ, ale čoskoro sa to zmení,“ odvetila som veselo.

„Tak to vám teda blahoželám,“ potriasol mi rukou.

„Ďakujem vám veľmi pekne,“ usmiala som sa naňho. „Dovidenia.“

„A ešte,“ zastavil ma na poslednú chvíľu, „bolo by lepšie, aby ste sem chodili každý mesiac. Musíme si byť istí, že vaše dieťatko bude v poriadku. Tak vás sem čakám presne o mesiac.“

„Isteže,“ prikývla som a vyšla z miestnosti.

***

„Viem, že by to mal vedieť ako prvý Lucius, ale predsa len sa z toho musím dostať najprv ja a tak,“ vravela som rýchlo a so širokým úsmevom.

„Poď dnu. Sadneme si, a tak mi to môžeš povedať,“ zasmial sa môj brat. Ustúpil mi, aby som mohla prejsť cez dvere a spolu sme vošli do kuchyne. Prekvapene som sa poobzerala vôkol seba.

„Peter tu nie je?“ otočila som sa tvárou k Remusovi. „Myslela som si, že tu bude. Vraveli ste, že tu nejaký čas pobudne.“

„No áno, ale jeho starkej sa zasa pohoršilo,“ posmutnel a sadol si za stôl.

„Tak dúfam, že jej bude lepšie,“ poznamenala som súcitne. „A čo ocko?“

Remus sa trošku uškrnul a spokojne rozvalil na stoličke.

„S mamou si dávajú malú pauzičku.“

„Vážne? A kde?“ zvedavo som si k nemu prisadla.

„Pamätáš si, čo som ti vravel o tom malom domčeku pri mori?“ len som prikývla. „Tak tam som ich poslal. Ocko tam už nebol dlhé roky a myslel som si, že by si rád pospomínal.“

„Moment,“ stopla som ho, lebo mi na tom niečo nesedelo. „On nevedel o tom, kam ho posielaš?“

Remus sa len väčšmi usmial a pokrútil hlavou. Veselo som sa rozosmiala.

„Ale veď tam chodil s mojou mamou, nie?“

„To hej, ale to je len taký malý detail, ktorý si on určite nevšimne,“ zaškeril sa spokojne. Len som pobavene pokrútila hlavou. „A čo si mi to chcela povedať?“

Trochu som sa zarazila, keď som si uvedomila, že som na to celkom zabudla.

„Ach, jasné.. no, ja... teda,“ habkala som. Napokon som sa zhlboka nadýchla a privrela viečka. „Som tehotná!“

Nastalo hrobové ticho, ktoré by sa dalo chytiť do dlane. Otvorila som oči a pozrela na brata. Ten na mňa len nemo zazeral.

„No?“ spýtala som sa napäto. Remus niekoľko krát zamrkal, až napokon vyskočil zo stoličky, zdvihol ma z tej mojej a objal.

„Blahoželám, sestrička,“ veselo sa zasmial. Odtiahol sa odo mňa a pozrel na moje brucho. „Ako dlho?“

„Som len vo štvrtom týždni,“ odvetila som šťastne.

„No to je skvelé! Som naozaj veľmi rád!“ tešil sa.

„Lucius vyskočí z kože, keď mu to poviem,“ rozhodila som rukami, na čo sa Remus zasmial.

„Musíme to osláviť!“ vyhlásil. „Zavolám chalanov s babami a môžeme byť aj tu, ak by sa vám nechcelo ísť až do Deravého kotlíka.“

„Nie, Remus, počkaj,“ zastavila som ho. Narovnala som sa, prehodiac si tašku cez plece. „Musím zájsť najprv domov. Ukážem sa Luciusovi, aby sa o mňa nebál a hlavne mu to musím povedať. Ten by vyvádzal, keby zistil, že som mu to povedala ako poslednému.“

„Fajn,“ privolil, „a pokojne ho sem zavolaj. Myslím, že ostatným vadiť nebude.“

Len som naňho pozrela pohľadom a lá ´nerob zo mňa blázna´, na čo sa opäť zasmial.

„Tak bež, o deviatej ťa tu čakám,“ uškrnul sa a vyprevadil ma pred dom.

***

Dopadla som na štrk, až sa mi zakrútilo v hlave. To premiestňovanie mi teraz asi nepríde vhod. Nuž som sa zhlboka nadýchla a veselým krokom vošla do domu.

„Miláčik, som doma!“ ohlásila som sa. Zavesila som tašku na vešiak a vplávala do kuchyne. Hneď som sa zarazila. „Ehm... dobrý deň.“

„Ahoj, Elizabeth,“ pousmiala sa na mňa pani Malfoyová, sediaca spokojne za stolom. Oproti nej bol môj snúbenec.

„Ahoj, láska,“ podišla som k nemu a letmo ho pobozkala. „Musím ti povedať niečo veľmi dôležité,“ zašepkala som.

„Teraz?“ napäto sa ma spýtal. Len som prikývla, na čo si vzdychol a pozrel na svoju mamu. „Ospravedlň nás na moment.“

„Prepáčte,“ pozrela som na ňu. Ona však len jemne mávla rukou, z čoho som vydedukovala, že je jej to jedno.

S Luciusom sme vošli do obývačky. On podišiel až k oknu, zatiaľ čo ja som zatvorila dvere. Napokon sa ku mne otočil so spýtavým pohľadom. Nervózne som si zahryzla do pery.

„Ja... dnes som navštívila lekára,“ vravela som rozpačito. Lucius ku mne pomaly podišiel.

„Áno?“ zamračene na mňa pozrel. Musela som sa celkom upokojiť, aby som mu to mohla povedať. Hneď som z neho cítila napätie a obavy z toho, čo mu poviem.

„Nemaj strach, nie je to nič vážne,“ upokojila som ho, pri čom sa mi po tvári rozlial úsmev. „Ja.. ehm.. ja...“

„No?“ nedočkavo sa ma spýtal. Zasmiala som sa a chytila ho za ruky.

„Mali by sme pomaly pripravovať detskú izbu,“ odvetila som napokon, prezerajúc si naše prepletené prsty. Luciusovi chvíľu trvalo, kým si uvedomil, čo som mu práve povedala.

„Moment,“ zamrmlal a vymotal si ruku z môjho zovretia. „Chceš tým povedať, že... že si...“

„Áno, miláčik, som tehotná,“ prikývla som. Lucius vypleštil oči a zopár krát sa zhlboka nadýchol. Vedela som, že ho to dostane.

„Láska, ty si zo mňa uťahuješ?“ spýtal sa ma chrapľavo. Len som pokrútila hlavou. Odrazu sa veselo rozosmial a vášnivo ma pobozkal. „Miláčik, my budeme mať bábätko? My budeme rodičia?“

„Áno,“ zasmiala som sa. Lucius nevedel, čo robiť. Začal sa pochechtávať a krúžiť po miestnosti ako sup. Potom ku mne opäť prišiel a znova ma pobozkal. Hľadela som naňho ako na blázna. „Lucius-“

„Ja budem otcom!“ zvolal šťastne. Schytil ma za ruku, vedúc ma do kuchyne, kde sme zastavili. „Mama, čakáme bábo!“

Nervózne som sa zasmiala, keď pani Malfoyová prekvapením pootvorila ústa.

„Čože?“ spýtala sa, preskakujúc pohľadom zo mňa na svojho syna.

„Dobre si počula,“ ubezpečil ju a hrdo vypol hruď. „Ja a Elizabeth budeme mať dieťa.“

„Ehm,“ odkašľala si, vstávajúc zo stoličky, „tak to vám teda blahoželám.“

„Vďaka,“ usmiala som sa na ňu.

„Ale to... pred svadbou?“ vyčítavo pozrela na svojho syna.

„No a?“ rozhodil Lucius rukami, usmievajúc sa ako slniečko. „Svadba je v lete a tebe láska termín vychádza...“

„Asi koncom mája,“ odpovedala som na jeho spýtavý pohľad. Trošku sa zamračil.

„Tak potom musíme mať svadbu skôr,“ zamyslel sa. „Hneď na začiatku mája?“

„Uhm, tak fajn,“ prikývla som.

„No, ako myslíte, deti,“ pokrčila pani Malfoyová plecami. „Teraz je to už na vás. Hoci je pravda, že som si myslela, že s tým ešte počkáte.“

„Akosi to nevyšlo,“ zaškľabil sa Lucius. Len som ho za to jemne udrela po hrudi. Jeho mama naňho hodila zničujúci pohľad, na čo sa hneď pobavene utiahol.

„Miláčik, idem k Remusovi. Majú k nemu prísť aj baby, tak by som im to tam chcela oznámiť,“ vravela som s jemným úsmevom na perách. „Chceš ísť so mnou?“

„Nie, vďaka,“ pokrútil hlavou.