Záškodníci

Položila som na stôl hrniec s čerstvou polievkou a vrátila sa k drezu so špinavým riadom. Lucius však nespokojne cmukol.

„Najprv sa poď najesť,“ prikázal. „Potom sa to poupratuje.“

„Aspoň to urobím takto,“ mávla som prútikom a všetok špinavý riad sa preniesol do drezu, kde sa začal sám umývať. Napokon som si sadla za stôl a nabrala si obed.

„Nechápem, prečo to takto nerobíš vždy. Je to oveľa jednoduchšie,“ krútil hlavou.

„Pretože by som potom zabudla upratovať,“ vysvetlila som mu s jemným úsmevom.

Takmer som sa oliala polievkou, keď sa ozvalo hlasné zabúchanie na dvere. S Luciusom sme na seba zamračene pozreli a vstali od stola. Lucius len pokrútil hlavou, no nesadla som si späť. Vykročil na chodbu a potom som už len počula otváranie dverí a nejaké hlasy. O niekoľko sekúnd sa vrátil späť, no nebol sám. Prekvapením som vypúlila oči.

„Pán profesor, čo vy tu?“ spýtala som sa ho napokon.

„Elizabeth, už mi nemusíš hovoriť profesor. Už nie si v škole, takže ma pokojne oslovuj menom,“ usmial sa na mňa.

„Tak fajn,“ vydýchla som, no predtým než som mu povedala menom, jemne som sa zapýrila. Zdalo sa mi to zvláštne. „Tak, Albus, čo ťa sem privádza?“

Ten sa na mňa usmial ešte viac, ak to vôbec bolo možné.

„Dám ti niečo napitie?“ ozval sa Lucius. „Pivo, whisky, brandy?“

„Pohár brandy, ďakujem,“ odvetil riaditeľ. Lucius len prikývol a nalial jemu i sebe pohár karamelovej tekutiny. Napokon sme sa všetci posadili za stôl. „Prepáčte, že vás vyrušujem pri obede, ale potreboval som sa s tebou pozhovárať, Elizabeth.“

„Počúvam,“ povzbudivo som naňho pozrela. Dumbledore len letmo pozrel na Luciusa, ktorému to hneď došlo a vyšiel z miestnosti. „Tak teda?“

„Temný pán je v plnej sile,“ začal vecne, na čo som len chápavo prikývla. „Nemôžeme to nechať tak, preto sme vytvorili Fénixov rád, ktorý je proti nemu a... smrťožrútom,“ nervózne sa zamrvil. Ja som len sklonila hlavu, pohrávajúc sa s príborom. „Musíme mať proti nemu čo najviac ľudí. A to isté robí aj on. Chce nad nami vládnuť temnou silou, ktorá by nás len zničila. Vyvraždí všetkých muklov a humusákov bez štipky ľútosti. Lenže vo Fénixovom ráde je nás stále ešte veľmi málo. Potrebujeme čo najviac schopných čarodejníkov, hlavne aurorov.“

Zdvihla som hlavu a pozrela mu do nezábudkových očí. Jeho výraz mi jasne vravel, čo odo mňa chce.

„Čo? Mám sa k vám pridať?“ pozdvihla som obočie. Dumbledore len slabo prikývol. Chvíľu som naňho neveriacky zazerala, zatiaľ čo on si celkom pokojne popíjal brandy. Napokon na mňa zvedavo pozrel.

„Tvoj priateľ je-“

„Ja viem, čo je,“ skočila som mu do reči, „nemusíš mi to pripomínať.“

„Hodilo by sa nám to,“ poznamenal po krátkej odmlke. Pozrela som naňho ako na blázna.

„Ja nebudem využívať to, že je smrťožrútom. Viem, aké je to preňho ťažké, nebudem od neho žiadať, aby mi o všetkom hovoril!“ zvýšila som hlas a vstala od stola.

„Nie,“ pritakal riaditeľ pokojne a tiež sa postavil, „budem to od neho žiadať ja.“

Vtom z dverí, vedúcich do kuchyne, vykukla Luciusova hlava.

„Je všetko v poriadku?“ spýtavo na nás pozrel. Riaditeľ na mňa letmo pozrel a potom pomaly podišiel k Luciusovi.

„Potrebovali by sme-“

„Nie, nepotrebujete nič!“ v pravý čas som ho zastavil a rýchlo urobila niekoľko krokov vpred. „Albus, nič také robiť nebudem ani ja, ani ty. Pridám sa k vám, ale toto nechci.“

„Elizabeth, ale-“

„Nie, Albus,“ opäť som ho nenechala dohovoriť. On len spustil ramená a vzdychol.

„Tak teda, ako chceš,“ prikývol napokon. „Dám ti vedieť, ak sa bude konať nejaké stretnutie. Zatiaľ dovidenia.“

Ešte si s Luciusom, ktorý na nás nechápavo hľadel, potriasol rukou a odišiel preč.

„Čo to malo znamenať?“ uprel na mňa svoj pohľad môj snúbenec.

„Nič, láska,“ odvetila som a vrátila sa k obedu. On sa však ani nepohol. „Ty nechceš jesť?“

„Ale iste,“ prikývol napokon. Sadol si oproti mne a pustil sa do jedla.

***

Prešlo niekoľko týždňov. Práve som čítala jednu knihu, sediac schúlená na gauči v obývačke, keď sa z kuchyne ozval môj snúbenec.

„Láska, môžeš sem na chvíľu prísť?“

Vzdychla som a vstala, položiac knihu na stôl. Lenivo som došla do kuchyne a až som sa zarazila. Vôbec som si nevšimla, že by k nám prišla návšteva.

„Ahoj, Thorfin,“ pozdravila som Luciusovho priateľa.

„Ahoj,“ odvetil veselo.

„Miláčik, ideme von,“ oznámil mi Lucius. „Chceš ísť s nami?“

„A to si ma preto volal?“ zamračila som sa. On len pokrčil plecami. „Dnes sa mi nikam nechce, hrozne ma bolí hlava.“

„Dobre, tak si choď oddýchnuť,“ podišiel ku mne a nežne ma pobozkal. „Nebudeme dlho.“

„No to určite,“ zasmiala som sa. Lucius ma prebodol pobaveným pohľadom a spolu s Thorfinom vyšli z domu. „Zabavte sa,“ zamrmlala som.

Urobila som si čaj a vrátila sa ku knihe. Ani neviem, koľko času prešlo, no už mi začali padať viečka. Zívla som a podišla k oknu. Vonku už bola tma, len pouličné lampy vytvárali svetlo, ktoré osvetľovalo príjazdovú cestu pred domom a veľkú záhradu. Prehrabla som si vlasy a vyrazila do kúpeľne. Zhodila som zo seba veci, vlezúc pod sprchu. Spokojne som vydýchla, keď mi horúce kvapky vody masírovali ubolené telo. Vtom som začula otváranie dverí do kúpeľne. Niekoľko sekúnd mi trvalo, kým som si to uvedomila.

„Láska, ty si už tu?“ spýtala som sa napokon.

„Uhm,“ zamraučal hneď za mnou, až som nadskočila. Otočila som sa k nemu, zatiaľ čo on sa veselo zasmial. „Nemusíš sa báť, veď som to len ja.“

„Ja viem,“ prikývla som netrpezlivo, „ale keď sa odrazu ozveš spoza mňa, tak ma to nemá vystrašiť?“

„No tak prepáč,“ zatiahol zvodne. Len som sa uškrnula a nechala ho, nech sa vteperí ku mne pod tečúci prúd vody.

„To ti nevadí, že máš mokré oblečenie?“ zvedavo som naňho pozrela, zatiaľ čo on ma objal okolo pásu a ukazovákom ma hladil po mokrom chrbte.

„Mám sa vyzliecť?“ zasmial sa.

„Nie, to nie je potrebné,“ horlivo som pokrútila hlavou, no on ma nepočúval a stiahol zo seba košeľu. „Takto to úplne stačí, láska.“

On sa len široko usmial a začal si rozopínať nohavice. Chytila som ho za ruky.

„Dnes nie, láska,“ pokrútila som hlavou.

„Ale čo by,“ zamrmlal s ešte väčším úsmevom. Len som sa zasmiala, siahla po osuške, do ktorej som sa hneď zabalila a pretlačil sa popri ňom, cestou ho sladko pobozkajúc. „To nie je fér.“

„Čo nie je fér?“ spýtala som sa z izby.

„Konečne nie som unavený, naopak som plný energie a ty mi urobíš toto,“ rozčuľoval sa. Ja som zatiaľ podišla k šuplíku so spodnou bielizňou a otvorila ho.

„No vidíš? Ale ja sa dnes necítim dobre. Bolí ma celé telo.“

„A čo také si robila, že ťa tak bolí?“ vošiel do izby a zhodil zo seba mokré veci. Otočila som sa k nemu.

„Sedela som na gauči,“ vysvetlila som dramaticky, pričom mi mykalo kútikmi.

Lucius sa chvíľu ešte mračil, no po niekoľkých sekundách sa mu po tvári rozlial široký úsmev. Dvoma veľkými krokmi ku mne podišiel a vzal ma do náručia, nesúc ma k posteli.

„Lucius, nie,“ zasmiala som sa.

„Mňa to nezaujíma,“ odvetil tvrdohlavo. „Nepresvedčíš ma o tom, že ani ty-“

„Áno, nechcem,“ skočila som mu do reči, stále sa smejúc.

Vtom ma doslova hodil do mäkkých perín a vrhol sa na mňa ako pes na dávno stratenú kosť. Vtedy sme však netušili, čo sa v tú noc stane a že sa celý náš život zmení od základov.