Záškodníci

Ahojte  Tak konečne je tu ďalšia kapitola! Trvalo to dlho, ja viem a ospravedlňujem sa  Ale snáď sa bude páčiť. Tak prajem príjemné čítanie.

A hlavne ŠŤASTNÝ NOVÝ ROK! Dúfam, že ho začnete skvele  Tak si užite kapitolu a aj dnešný Silvester.

Vaša Lizy 

„Čo ty tu?“ prekvapene som sa ho spýtala a pomaly k nemu podišla. Vstal od stola, pri čom sa mi vpíjal do očí. Uhla som pohľadom a podišla k drezu, kde som si naliala pohár čistej vody.

„Prepáč, že som sem vtrhol bez ohlásenia,“ ospravedlnil sa mi na úvod. „Len som ťa chcel prísť pozrieť.“

Moje obočie vyletelo vysoko do vlasov. Otočila som sa späť k nemu.

„Vážne?“ neveriacky som sa spýtala. Vzdychol si, pri čom spustil ramená.

„Nič som s tým nemal. Veď ty dobre vieš, aká Bellatrix je,“ obhajoval sa.

„Ja ti verím, Sev, no prekvapila ma tvoja návšteva,“ odvetila som pokojne.

„Ak chceš, môžem odísť,“ poznamenal zamračene. Pokrútila som hlavou.

„Nie, ostaň, prosím,“ požiadala som, na čo si sadol za stôl. Vzdychla som a prisadla si k nemu. Niekoľko sekúnd sme na seba mlčky hľadeli, až mi to napokon nedalo. „Ako sa má?“

„Popravde ani neviem,“ zamrmlal. „Nebol som s ním odvtedy. Viem len to, že sa s Narcissou o tri týždne budú brať. Je to dosť narýchlo.“

Pozrela som na prsteň, ktorý som od Luciusa dostala. Opäť sa mi chcelo plakať, no nemohla som si to pred Severusom dovoliť. Len som prstom prešla po diamante, ktorý sa hneď zaleskol. Prehltla som nával smútku a opäť uprela pohľad na Severusa.

„A čo ty? Ako sa máš?“ snažila som sa zmeniť tému.

„Celkom to ujde,“ odvetil, uprene mi hľadiac do očí. Zhlboka sa nadýchol a vstal. „Musím už ísť. Mám naponáhlo.“

„Iste,“ prikývla som. Vstala som od stola, keď mi pozrel na brucho. Na chvíľu sa zarazil. Niekoľko sekúnd nehybne stál na mieste, zvláštne na mňa zazerajúc. Napokon na mňa uprel svoje temné oči, v ktorých mal vpísanú otázku. Len som jemne pokrútila hlavou. Hneď to pochopil. Vystrel sa a chystal sa odísť, no zastavila som ho na poslednú chvíľu. „Nevrav mu to, ak s ním budeš. Prosím. Vlastne... nevrav mu o mne nič.“

Len prikývol a vyšiel z domu. Zrútila som sa na stoličku, zaboriac si tvár do dlaní. Konečne som sa nemusela premáhať, aby mi nevyšli slzy. Mohla som sa pokojne vyplakať.

Takže si ju vezme... Napokon to predsa len bude tak, ako som vravela. Tušila som, že sa to takto skončí. Vedela som to. Bolo to hneď od začiatku jasné. Vedela som, že si nie sme súdení. Musí to byť tak, nesmiem zmeniť budúcnosť, hoci si to z celého srdca želám.

Pomaly som vyšla po schodoch a otvorila jedny z dverí. Mala to byť detská izba pre Regulusa. Jediné, čo sme tu preňho mali, bola malá kolíska. Podišla som k nej a jemne ju rozkývala. Regulusovi by sa to určite páčilo spokojne si v nej ležať. Skĺzla som sa na zem a objala si kolená, zúfalo hľadiac na kolísku. Predstavovala som si, aké by to bolo, keby som ho tam teraz uspávala. Aké by to bolo, nosiť ho na rukách, rozosmievať  ho a utišovať.

Dlhú chvíľu som tam len tak sedela a hľadela na ňu, pričom mi po tvári tiekli slzy. Ani som ich nevnímala.

Dvere sa však odrazu otvorili a z nich sa ozval hlas môjho brata: „Lizy, si v poriadku?“

Podišiel ku mne. Len som prikývla, no ani raz som neodtrhla zrak od kolísky.

„Lizy,“ oslovil ma tento raz Sirius a podával mi svoju ruku. „Poď, pôjdeme dole a dáme si čaj.“

Neprítomne som vložila ruku do jeho dlane, na čo mi pomohol vstať. Druhou rukou ma chytil za pás a viedol ma do kuchyne. Cítila som sa veľmi nevládne a preto, keď ma posadil na stoličku, bola som mu veľmi vďačná. Ani som si nevšimla, že je s nami v kuchyni ešte jeden človek. Zaregistrovala som ho, až keď som zdvihla hlavu.

Díval sa na mňa svojimi nezábudkovými, vševediacimi očami tak uprene,  akoby mi chcel vidieť do duše. Ani by som sa nečudovala, keby videl. On predsa videl a vedel všetko. Napravil si polmesiačikovité okuliare a nežne sa na mňa usmial. Ten jeho úsmev ma celkom upokojil. Utrela som si slzy z tváre vo chvíli, keď predo mňa Remus postavil šálku s pariacim sa čiernym čajom.

„Ďakujem,“ zamrmlala som, na čo len prikývol a sadol si k riaditeľovi. Sirius mal miesto vedľa mňa. Ešte stále mi nežne držal ruku vo svojej dlani, akoby sa mi ju bál pustiť. Akoby som sa v tej chvíli mala zrútiť. V podstate som sa tak aj cítila.

Čakala som, až jeden z nich niečo povie, no zrejme mi chceli dať chvíľu na úplné upokojenie. Azda nevideli, že som v tej chvíli bola pokojná až nad svoje sily? Ťažko som si povzdychla a odpila si z čaju. Nechcela som viac plakať, no na duši som mala hrozne ťarchavý pocit, ktorý mi nedal dýchať. Bránil mi aj v tom, aby som prehltla čaj. Vytvoril mi v hrdle obrovskú hrču, ktorá nechcela za žiadnu cenu zmiznúť.

„Je ti lepšie?“ jemne sa ma spýtal Sirius. Len som sklonila hlavu a slabo prikývla. „Prosím ťa, neklam mi.“

Trhane som sa nadýchla a oprela si hlavu o jeho rameno, zatvoriac oči. Po líci sa mi skotúľala slza, ktorá sa rozplynula na podlahe. Objala som jeho svalnaté rameno a viac sa k nemu pritúlila. Hneď na to ma zovrel v objatí, hladiac ma po chrbte.

Neznášala som sa za to, že som bola taká slabá a dovolila slzám, aby mi stekali po tvári každú chvíľu. Už ma z toho štípali oči. A aj nos od toľkého fúkania. Zaborila som tvár väčšmi do Siriusovho trička a potichu plakala.

„Čo je na tom, že chcem, aby sa mi maličký vrátil?“ zašepkala som do Siriusovej hrude. „Prečo musel zomrieť?... Prečo ho tá hlúpa hus musela... musela zabiť?... Keby som bola silnejšia... zastavila by som ju. Teraz by som ho už možno mala v náručí.... Bol by tu so mnou, keď Lucius nemôže... keď to nemáme súdené... Prečo sa musím vždy toľkých vecí vzdať?... Prečo musím stratiť tých, ktorých milujem?“

Dumbledore na mňa smutne pozrel.

„Nemôžeš zmeniť budúcnosť,“ pokrútil hlavou, pričom mi opäť raz uprene hľadel do očí. „Čo sa má stať, nech sa stane.“

„Lenže ja to nemôžem nechať tak!“ zvolala som zúfalo. Obaja sme mysleli na jedno a to isté- Lily a James. „Nemôžem dovoliť, aby sa to stalo.“

„Nemôžeš,“ pritakal. „Ale ty musíš.“

Frustrovane som vydýchla. Ani Remus, ani Sirius nechápali, na čo sme s Dumbledorom mysleli. A takto to bolo lepšie.

„O čom hovoríte?“ zmätene sa spýtal Remus, skákajúci pohľadom zo mňa na riaditeľa.

„O ničom,“ rýchlo som odvetila.

„Ale-“

„Idem si ľahnúť,“ oznámila som im, pričom som Remusa ani nenechala namietať. Vstala som od stola, rozlúčila sa so všetkými troma chlapmi a vyšla z kuchyne.

V izbe som sa hodila na posteľ a ešte zúfalejšie sa rozvzlykala.

Nechať to tak? On sa zbláznil! Nemôžem to tak nechať! Veď sú to moji priatelia, nemôžem ich nechať len tak, napospas Voldemortovi!

Teraz by sa mi celkom hodila Núdzová miestnosť. Schovala by som sa v nej a nikto by ma nenašiel. Mala by som tam všetko, ani by som nemusela vyjsť von. Hneď na to som si spomenula na chvíle strávené s Luciusom v Núdzovej miestnosti. Spomenula som si aj na jeden večer, kedy som mu povedala pravdu o tom, čo sa stane. Nevedela som vtedy presne, ako to bude, no tušila som, že nemôžem zmeniť to, čo sa má stať. A že vďaka tomu Lucius bude s Narcissou.

„Láska?“ oslovila som ho. Ležala som mu v náručí, zatiaľ čo on ma upokojujúco hladil po ruke.

„Uhm,“ zachrapčal. Zjavne už zaspával a ja som ho zobudila.

„Si rád, že sme spolu?“

„Samozrejme, že som,“ odvetil odhodlane. „Ty vari nie?“

Povzdychla som si. „Som.“

Lucius ma prestal hladiť.

„Ale?“

Chvíľu som mlčala a premýšľala, či o tom vôbec chcem hovoriť. Napokon mi to nedalo.

„Nie sme si súdení,“ vysvetlila som jednoducho.

„Prečo si to myslíš?“ opýtal sa ma nechápavo.

„Je to jednoduché. Tvoji rodičia ma nemajú radi a nechcú nám dovoliť-“

„Moji rodičia nech ťa netrápia,“ skočil mi do reči. Povzdychla som si.

Chvíľu bolo ticho, ktoré prerušovalo len moje a Luciusovo pravidelné dýchanie. Položila som mu dlaň na hruď. Cítila som, ako sa mu dvíha pri každom nádychu.

„Vezmeš si Narcissu,“ prehovorila som.

„Nie, nevezmem,“ vydýchol. „Ty vieš, že chcem len teba.“

„Áno, viem. Ale ty si ju aj tak vezmeš,“ nedala som sa, „a budete mať spolu dieťa.“

Lucius nahol hlavu doprava, aby na mňa trochu videl. Pozrela som naňho.

„Neklamem ti,“ poznamenala som. „Nie som veštkyňa ani nič podobné. Jednoducho to viem. Ak nechceš, nemusíš mi veriť, ale je to tak.“

„Zbláznila si sa?“ neveriacky sa spýtal.

„Napokon ju budeš mať rád,“ povzdychla som si.

Pri tej spomienke som si všetko konečne uvedomila. On ju naozaj bude mať rád a budú mať dieťa. To som nemohla zmeniť. Uvedomila som si, že som v podstate rada, že to tak dopadlo. Celé by sa to potom skomplikovalo. Musí to tak byť, musí, aby bola budúcnosť taká, akú som ju poznala ja. Aby sa potom mohlo stať to, čo sa musí stať. Nesmiem do toho zasahovať. Ale potom... prečo som vlastne tu? Myslela som, že mojou úlohou je to celé zmeniť. Zmeniť Harrymu život. No zrejme nie... ale čo potom? Žeby s tým naozaj súviseli tie moje schopnosti? Zjavne mám len pomáhať, nie meniť.

Vydral sa zo mňa dlhý, ťažký výdych. Spokojne som sa pretočila na chrbát, hľadiac na nebesá postele. Konečne som to celé pochopila. Ale prečo to tak trvalo? Prečo až teraz? Mohla som tomu zabrániť; mohla zabrániť tomuto môjmu nešťastiu, keby som sa na Luciusa pokúsila zabudnúť už vtedy. Aj preňho by to bolo určite oveľa jednoduchšie.

No je neskoro. Človek sa učí z vlastných chýb. Pre mňa to platilo tiež, no keby som si to uvedomila skôr, neurobila by som to. Snažila by som sa celému tomuto zabrániť. Ale malo to svoje klady. S Luciusom som prežila najkrajšie mesiace vo svojom živote. Už nikdy také nezažijem a neľutujem to. Rovnako ako neľutujem, že som bola kedysi so Siriusom. Teraz je mi oporou v ťažkých chvíľach a za to mu budem dlžná do konca života.