Záškodníci

Ahojte  Tak teda dnes opäť pridávam ďalšiu kapitolku, síce to trochu trvalo, ale napokon je tu!  Nechcem vás trápiť zbytočnými rečami, nuž vám len prajem príjemné čítanie 

Vaša Lizy

Skúšali ste už niekedy vydržať pod vodou čo najdlhšie? Ja áno, práve teraz. A vlastne nie tak vydržať, ale skôr nevydržať.

„Čo ťa to, pre Merlina, napadlo?!“ vyštartoval po mne Remus, keď ma vytiahol z vody. Pretrela som si oči.

„Len som chcela niečo skúsiť,“ odpovedala som pokojne.

„Čo? Ako dlho by ti trvalo, kým by si sa utopila?!“ vyprskol, podávajúc mi osušku. „Naozaj veľmi vtipné.“

Vzala som si od neho osušku a zabalila sa do nej. Vypustila som vodu a vykročila do izby. Remus ma nasledoval.

„Sľúbila si mi, že to už viac nebudeš chcieť urobiť,“ poznamenal zronene. Pomaly som naňho pozrela.

„Veľmi rada ti dám svoje pocity, a tak mi budeš môcť povedať: ´Sľúbila si mi´,“ odsekla som a vrátila sa k prehľadávaniu šuplíka. Remus len spustil ramená. „Otoč sa, prosím. Chcem sa obliecť.“

Na moju žiadosť sa otočil, pri čom skúmal fotografie, ktoré som mala rozložené na nočnom stolíku.

„Naozaj ich tu chceš mať takto rozložené?“ spýtal sa ma, zatiaľ čo som na seba natiahla pyžamo. Otočila som sa k nemu.

„Neviem,“ vydýchla som. Podišla som k nemu a vzala si jednu do rúk. Usmieval sa na mňa z nej Lucius, držiaci ma okolo pása. „Aspoň takto ho môžem vidieť. Ale príliš to bolí, keď sa na nich dívam takmer celý deň.“

Remus ma chytil za plecia, vpíjajúc sa mi do očí.

„Pozri, Lizy,“ naliehavo ma oslovil, „netvrdím, že máš naňho zabudnúť, ani to nechcem. Ale musíš začať odznova.. bez neho. Viem, aké je to pre teba ťažké, určite by to také bolo aj pre mňa. Lenže ja ťa nechcem vidieť... takúto. Takmer nič neješ, len chodíš ako bez duše. Sľúbil som ti, že sa postarám o to, aby si sa netrápila. Ale nemôžem to urobiť, pokiaľ mi to nedovolíš.“

Zničene som si povzdychla a prikývla.

„Máš pravdu, Remus, veľkú pravdu,“ pritakala som, „no nie je to také ľahké. Môžem ti sľúbiť, že sa budem snažiť začať odznova, ale nebude to jednoduché. A možno mi to bude trvať veľmi dlho.“

„Ale aspoň sa budeš snažiť,“ pousmial sa na mňa.

***

„Remus,“ oslovila som ho, keď som vošla do jeho izby. V posteli nebol, nuž som zaklopala na dvere vedúce do kúpeľne. „Remus, si tam?“

„Áno,“ ozvalo sa z druhej strany. „Čo potrebuješ?“

„Len som ti chcela povedať, že...“ začala som, žmoliac si ruky, „prišla som ti povedať, že... že som sa rozhodla ísť do práce.“

Chvíľu bolo ticho, keď sa dvere odrazu otvorili a v nich stál môj brat. Zakrýval ho len uterák, ktorý mal obmotaný okolo pása. Mokré vlasy sa mu lepili na tvár a všade po tele mal kvapky vody.

„Si si tým istá?“ napäto sa ma spýtal.

„Áno,“ prikývla som a otočila sa mu chrbtom, prechádzajúc končekom ukazováka po skrini. „Mám predsa začať odznova, nie? Tak jedine takto.“

Otočila som sa späť k nemu. Usmieval sa na mňa tým svojím neskutočne milým úsmevom.

„Inak, čo ty a Nat?“ nadhodila som inú tému. Trochu sa zamrvil a prehrabol si mokré vlasy.

„Neviem,“ pokrčil plecami. Nechápavo som zmraštila obočie. „Nejako nám to neklape. A nemáme na seba ani čas.“

„To sa čoskoro určite zmení,“ povzbudila som ho. Len prikývol. „Fajn, tak sa idem obliecť.“

Vošla som do izby a otvorila skriňu. Dlho som premýšľala nad tým, čo si mám obliecť. Napokon som na seba natiahla tmavé džínsy a svetlomodrú košeľu. Vlasy som si zopla do drdola a ešte sa prezrela v zrkadle.

Keď som zišla do kuchyne, že dopijem kávu, Remus už sedel za stolom a raňajkoval. Mal na sebe košeľu rovnako ako ja, len jeho bola biela, a tmavé nohavice.

„Premýšľal som,“ ozval sa po chvíli, „že pôjdem s tebou na Ministerstvo. Porozprávam sa s Nat.“

„To by bolo skvelé,“ usmiala som sa naňho. Naliala som do seba zvyšok kávy a spoločne sme sa premiestnili na Ministerstvo. „Nič si si nenašiel?“

Remus si odfrkol.

„Nič,“ odvetil pomedzi zuby.

„Dobré ráno,“ pozdravila som Moodymu, ktorý sa teperil po Átriu. Zastavil pri mne, pri čom svojím kúzelným okom sledoval všetko vôkol seba. Napokon ním zastavil až na mne a nahol sa ku mne.

„Toho hnusáka nájdem a zneškodním ho,“ zavrčal potichu.

„To nie je potrebné, Alastor,“ pokrútila som hlavou s úsmevom. Odtiahol sa odo mňa. „Ale aj tak ďakujem.“

Na to som vykročila vpred. Remus ma nasledoval, až sme nastúpili do výťahu.

„Ahoj, Mafalda,“ pozdravila som vysokú, chudú pani s prísnym drdolom. Prekvapene na mňa pozrela.

„Ó, tak si sa k nám vrátila,“ usmiala sa. „Ako sa máš?“

„Ďakujem, dobre,“ odvetila som ležérne. „Čo ty? Povýšil ťa už Grass konečne?“

„Iste,“ zapýrila sa, „som už vedúcou nášho oddelenia.“

„No tak to je skvelé,“ potešila som sa úprimne. Naozaj mi prospelo, že som sa vrátila do práce. Výťah napokon zastavil. „Tak poď, Remus.“

Vyšli sme z výťahu a vykročili po dlhej chodbe. Napokon som otvorila dvere do kancelárie a vošla dnu.

„Lizy!“ zvolala Alice a hodila sa mi okolo krku. Zasmiala som sa, pri čom som mu ju objala. Odtiahla sa odo mňa. „Takže ti je lepšie?“

„Vďaka Remusovi,“ vďačne som pozrela na svojho brata, ktorý nesmelo stál pri dverách.

„Som rád, že ti je lepšie,“ ozval sa Frank. Pridala sa k nemu i Nat, no hneď ju Remus stiahol na chodbu, kde sa začali o niečom zhovárať.

„Winnersová,“ zaškeril sa na mňa Sirius. Podišiel ku mne, podávajúc mi ruku. S jemným úsmevom som ju prijala, na čo si ma k sebe pritiahol a zovrel ma v láskavom objatí. „Naozaj ma teší, že je ti lepšie,“ zašepkal mi do ucha, ešte stále ma objímajúc.

Len som privrela viečka a viac ho objala.

„Ďakujem,“ zamrmlala som. Odtiahol sa odo mňa, pozrúc mi do očí.

„A za čo mi ďakuješ?“

„Za všetko,“ pokrčila som plecami. Sirius sa uškrnul.

„Maličkosť.“

Po chvíli sa Nat vrátila do kancelárie.

„A Remus?“ spýtavo som na ňu pozrela.

„Odišiel,“ odvetila nedbanlivo. „Ale večer pôjdeme von,“ široko sa usmiala.

„Skvelé,“ opätovala som jej úsmev.

„No Winnersová!“ zvolal James prekvapene, keď vošiel do kancelárie. „Opäť si medzi nami. No, som rád.“

„Ja tiež, ver mi,“ zasmiala som sa. „Ako sa má Lily?“

„Myslím, že dobre,“ pokrčil plecami a rozvalil sa na svojej stoličke. „I keď si nemyslím, že po včerajšku nejako obzvlášť skvele.“

„Prečo?“ zvedavo som sa spýtala. Sirius sa zachechtal.

„Pripravil jej menšie prekvapenie,“ vysvetlil. Spýtavo som na Jamesa pozrela. Postrapatil si vlasy a posunul okuliare až ku koreňu nosa.

„Chcel som prestaviť našu izbu, ale,“ trochu sa zamrvil, „veľmi to nevyšlo.“

„Všetko bolo hore nohami,“ dodal opäť Sirius. James sa však netváril, akoby ho to nejako veľmi trápilo. Naopak, tváril sa celkom spokojne.

„Tak to si musel mať potom veľkú zábavu,“ skonštatovala som.

„A keby len to,“ zachechtal sa. „Ach, to teda bolo.“

***

Poobede sme zašli do Deravého kotlíka, kde sa k nám pridala aj Lily, Peter a Remus. So všetkými som sa skvele bavila. Teda, snažila som sa. Občas som si musela v duchu vynadať za to, že som znova premýšľala nad Luciusom a takmer mi kvôli tomu vyšli slzy. Statočne som ich prehltla.

„Lizy,“ oslovila ma Lily. Precitla som a spýtavo na ňu pozrela. Všetci boli odrazu ticho a upierali na mňa svoj pohľad, až mi to bolo nepríjemné. „Ehm.. prepáč, ale... dovolila som si... dúfam, že ti to nebude vadiť, no... rozoslala som listy všetkým hosťom, aby vedeli, že sa svadba nebude konať.“

Zarazila som sa. Za tie dni som na ňu celkom zabudla. Až sa mi po tvári skotúľala jedna jediná slza pri predstave mojej a Luciusovej svadby a nechala ju dopadnúť na stôl. Pozrela som na priateľov. Tvárili sa veľmi napäto.

„Ďakujem, Lily,“ nútene som sa na ňu usmiala. Zhlboka som sa nadýchla a vstala od stola. „Myslím, že pôjdem... Chcela som ešte zájsť za mamou a Liou. Tak... tak, ehm, sa majte.“

Rozlúčila som sa s nimi, zaplatila za čaj a vyšla na čerstvý vzduch. Ani som neváhala a premiestnila sa do Banbridgeu. Otvorila som bránku, prešla po chodníku a zabúchala na dvere. Milo ma prekvapilo, keď sa v nich objavil John.

„Ahoj, Elizabeth,“ pozdravil mi zvesela, no hneď sa zamračil.

Zmraštila som tvár a hodila sa mu okolo krku, zatiaľ čo sa mi z očí valil prúd sĺz. Napokon ma zaviedol do obývačky, kde sedela pani Lupinová, mama a Lia a popíjali čaj. Zničene som si sadla do kresla a plakala. Bolo mi jedno, kto každý v izbe bol, jednoducho som sa musela vyplakať. Mama ku mne podišla a jemne ma pohladila po vlasoch. Zdvihla som pohľad, utrela si slzy a objala ju.

„Ach, mami,“ zašepkala som zronene.

„Je mi to hrozne ľúto, dcérka,“ povedala smutne a odtiahla sa odo mňa. Lia ku mne pribehla, pri čom ma tiež zovrela v objatí. Bola som rada, že som s nimi mohla byť.

„Prepáčte mi to,“ zahanbila som sa. Utrela som si mokrú tvár a oprela sa o operadlo sedačky.

„To je v poriadku,“ usmial sa na mňa John.

Najbližších niekoľko minút som im to celé musela vysvetliť. Bolo to veľmi ťažké a aj mi pri tom  stieklo po tvári niekoľko sĺz. Potom mi však mama navrhla, aby som ostala spať tu. Nenamietala som. Bolo mi jasné, že Remus ostane pri Nat, ak mali ísť spolu von. Určite to neostane len pri prechádzke.

A nemýlila som sa. Keď som sa na ďalší deň ráno vrátila, dom bol prázdny. Vošla som do kuchyne, keď som sa zarazila. Uprostred kuchyne stál vysoký muž s dlhými vlasmi a nepreniknuteľným pohľadom.