Záškodníci

Ležala som v posteli, tupo hľadiac na stenu predo mnou. Celé dni mi v nemocnici išli pomaly, akoby naschvál. Akoby som sa mala utápať v žiali. V podstate to tak aj bolo. Často krát bolo izbou počuť len môj usedavý plač, nič viac som nedokázala robiť. Nemohla som spať, nemala som chuť do jedla a ani do života.

Na dvere sa ozvalo tiché zaklopanie. Ani som sa neunúvala pozrieť, kto vošiel. Boli to moji priatelia. Podišli k mojej posteli a posadili sa, no James s Remusom ostali stáť.

„Ako sa cítiš?“ spýtala sa ma Lily. Stále som hľadela na stenu pred sebou.

„Fajn,“ odvetila som nepresvedčivo. Napokon som si všetkých prezrela.

Remus stál pri okne a tak ako Peter a Nat, hľadel do zeme. James bol hneď pri Lily, ktorá na mňa nešťastne hľadela. Bola so mnou každý deň, keďže tu pracovala. Sirius sedel celkom pri mne. Za posledné dni mi bol veľkou oporou. A Alice s Frankom si vymenili smutné pohľady.

Aj keď som vedela, že mi neuverili, bolo mi to jedno. Kiežby som mohla pomôcť sama sebe, ale nejde to. Musím sa tým prehrýzť a žiť s tým.

Celý čas, čo boli pri mne, hovorili o všetkom možnom len nie o tom, čo sa stalo. Chápala som ich, nechceli mi to pripomínať. Lenže ja som na to aj tak stále myslela a popravde, chcela som o tom hovoriť. Musela som o tom niekomu povedať, aby to zmiernilo moju bolesť.

Po dlhej chvíli už museli odísť, no vystriedala ich mama s Liou. Ani oni so mnou o tom nechceli hovoriť. Zrejme sa len báli, ako zareagujem. Tak ako mi baby vraveli, čo sa deje v Ráde, mama s Liou mi hovorili o tom ich svete, do ktorého som kedysi patrila.

Odchod sa nenávratne blížil a ja som sa bála samoty. Kedysi by som ju schválne vyhľadávala, no teraz som len chcela, aby ma niekto držal za ruku a pomohol mi prebrodiť sa močiarom. Močiarom prázdnoty, bolesti, smútku a samoty, ktorý sa ma snažil celú vtiahnuť a viac nepustiť.

Napokon sa so mnou rozlúčili a odošli. Osamela som v prázdnej nemocničnej izbe. Prevalila som sa na bok a snažila sa opäť neplakať. Po chvíli som však zaspala. No v snoch ma prenasledovala minulosť. Pripomínala mi, aké to všetko bolo kedysi krásne. Ako veľmi som potrebovala cítiť Luciusove dotyky a bozky, ako veľmi som potrebovala počuť jeho hlas, ktorý mi vravel, že ma ľúbi. Ako veľmi som potrebovala vidieť jeho oči, v ktorých som sa vždy utápala. Ako veľmi som potrebovala cítiť jeho vôňu, schúliť sa mu na hrudi a nechať sa ním rozmaznávať. A ako veľmi som potrebovala cítiť tlkot Regulusovho malého srdiečka. Lekári mi povedali, že už deti nebudem môcť mať. To kvôli tej Bellinej kliatba...

***

V nemocnici som musela ostať ešte dva týždne, až kým som sa celkom neuzdravila. Keď mi jedna zo sestier oznámila, že už môžem ísť domov, zbalila som si veci bez akýchkoľvek slov. Remus mi s tým pomohol. Vzal mi tašku s vecami a premiestnil sa so mnou len kúsok od môjho domu. Teraz bol už len môj. Na mňa samotnú bol však príliš veľký a čakalo ma v ňom veľa spomienok.

Zastavila som pred bránou, pri čom sa mi po tvári skotúľala slza. Remus na mňa spýtavo pozrel.

„Nechcem tam byť,“ zašepkala som, „nie sama.“

Pozrela som mu do očí. Zrejme hneď pochopil, čo od neho chcem, pretože nasadil zvláštny uzavretý výraz.

„Prosím, nemôžem byť v tomto obrovskom dome plnom spomienok sama,“ zronene som vravela. „Poď bývať ku mne. Johnovi to istotne vadiť nebude. Aj tak si si chcel kúpiť nový dom, nie? Teraz ho však nemusíš kupovať, pretože budeš žiť so mnou. Tak, ako sme si to kedysi sľúbili, pamätáš si? Sľúbili sme si, že sa neopustíme.“

„Pamätám,“ prikývol. Chytil ma za ruku so smutným úsmevom. „Ostanem s tebou, sestrička.“

„Ďakujem,“ vydýchla som.

Ešte som sa zhlboka nadýchla a až tak sme mohli vojsť dnu. Zavesila som si sveter na vešiak a pomaly otvorila dvere do kuchyne. Ostala som prekvapene stáť. Všetko bolo poupratované a vôbec to nevyzeralo tak, akoby sa tu pred niekoľkými dňami niečo stalo. Urobila som niekoľko krokov vpred a pozrela na Remusa.

„Sirius,“ odpovedal na môj spýtavý pohľad. Prešiel vôkol mňa a položil tašku na stôl. „Dúfam, že ti to nevadí, ale bol tu a tak trochu to tu dal do poriadku.“

„Nie, nevadí mi to,“ pokrútila som hlavou. Vybrala som z tašky svoje veci a vyrazila na poschodie. „Tvoja izba bude hosťovská. Poď, ukážem ti ju.“

Spoločne sme vyšli po schodoch. Otvorila som druhé dvere vľavo a kývla dnu. Remus tam pomaly vošiel, obzerajúc sa po celej izbe. Bola veľká ako tá moja a vlastne bola podobne zariadená. Len steny mali farbu zeleného jablka a nebol tu balkón.

„Skočím si domov po veci,“ oznámil mi Remus po chvíli ticha. Len som prikývla, na čo zišiel do haly a o niekoľko sekúnd sa za ním zabuchli dvere. Vzdychla som a opatrne vošla do mojej spálne.

Hneď ma zalial smútok. Otvorila som skriňu, no Luciusove veci tam už neboli. V šuplíku po ňom ostali len staré fotografie. Vytiahla som ich a začala si ich prezerať. Na jednej sme boli so Severusom a Thorfinom. Bolo to v siedmom ročníku, na konci školského roka. Na ďalších sme boli len my dvaja. Jedna bola fotená na mojom fotoaparáte, takže sme sa na nej nehýbali. Pozrela som na posteľ. Bola ustlaná. Ľahla som si a zababušila sa do perín. Cítila som z nich Luciusovu vôňu. Nešťastne som sa rozplakala, zaboriac si zúfalo tvár do vankúša.

Dlhú chvíľu som tam takto nariekala a spomínala na chvíle strávené s Luciusom. Už mi slzy nestačili, ani zďaleka, no čo iné som mohla robiť? Napokon som sa prinútila vstať z postele. V kúpeľni som si opláchla tvár v studenej vode a zišla do kuchyne, kde som začala robiť večeru. Ani to mi nepomáhalo. Vždy mi museli tvár zdobiť horké slzy.

Vtom sa ozvalo zabúchanie na dvere. Rýchlo som si utrela slzy a vyšla na chodbu, kde som Remusovi otvorila dvere.

„Tu máš kľúč od domu,“ podala som mu ten Luciusov.

„Dobre,“ vzal si ho odo mňa. „Idem sa hore vybaliť.“

„Fajn, ja ti zatiaľ urobím čaj,“ odvetila som a vrátila sa do kuchyne.

Ako som povedala, tak som aj urobila. Na stôl som položila šálku s pariacim sa bylinkovým čajom a praženicu. V tej chvíli vošiel Remus do kuchyne. Usadil sa za stôl, pri čom na mňa letmo pozrel.

„Dobrú chuť,“ popriala som mu s úsmevom.

„Ty nebudeš jesť?“ spýtavo na mňa pozrel.

„Mám čaj,“ ukázala som na svoju šálku s čiernym čajom. Remus si len povzdychol a pustil sa do jedenia.

***

Ležala som v posteli. V pološere som zazerala na Luciusovo prázdne miesto vedľa mňa. Predstavovala som si, ako pri mne leží a ja sledujem jeho zaspávanie. Položila som dlaň na jeho vankúš a pritiahla si ho k sebe. Ako plyšového macíka som ho objala, vdychujúc do seba jeho vôňu, ktorá tu ostala po mojom snúbencovi. Vlastne ním už nie je. Už sa ožení s Narcissou. Snáď s ním bude šťastná, želám jej to.

Vstala som z postele a zamierila na balkón. Obloha bola celkom jasná, bez jediného mráčika. Žiarili na nej milióny vzdialených hviezd. Opäť ma zaplavili spomienky na Luciusa.

Stáli sme tu, navzájom sa objímajúc, a hľadeli na indigovo modrú oblohu. Rozprávali sme sa o našom malom a predstavovali si, aké to bude, keď príde medzi nás. Nepríde. Už nikdy. Ani jeden z nich. Mohla som sa snažiť, koľko som chcela, nemohla som ich vrátiť.

Mesiac sa odrážal na hladine jazera rovnako ako blikajúce hviezdy. Kdesi v diaľke zahúkala sova. Vedela som, že to bola moja Daff. Jej húkanie by som spoznala na  tisíc kilometrov. A nemýlila som sa. Priletela ku mne, na čo som si ju vzala do dlaní a nežne ju pohladila.

„Aj tebe chýba?“ spýtala som sa jej pošepky. Tlmene zahúkala, čo som brala ako súhlas. „Neviem, či ho niekedy opäť uvidíme, Daff.“

Chvíľu som bola ticho a hľadela do diaľky. Moju tvár opäť raz zdobili slzy.

„Veľmi mi chýba,“ zašepkala som svojej malej sovičke. „Kto vie, čo teraz robí a kde je. Chcela by som ho vidieť. Chcela by som ho mať opäť pri sebe... ach, Daff, tak veľmi mi chýbajú. Aj on, aj náš malý. Veľmi som sa naňho tešila. Tak veľmi som chcela uspávať moje a Luciusovo dieťatko. Ale nikdy sa to nestane. Dokonca už nebudem mať deti. Chápeš to, Daff? Nemôžem...“

Môj hlas sa zlomil a mňa prepadla beznádej.

„Choď, Daff,“ vystrela som ruku, v ktorej som ju držala. „Leť si, kam chceš. Ale vráť sa mi, prosím.“

Daff opäť zahúkala a odletela do tmy. Zavzlykala som. Najradšej by som odletela tak ako ona. Vyšla som z izby a potichu otvorila dvere do tej Remusovej. Sladko spal vo svojej posteli. Podišla som k nemu a schovala sa pod perinu. Remus ma hneď objal okolo pliec, na čo som sa väčšmi rozvzlykala.

„Len sa vyplač, bude ti lepšie,“ hladil ma po chrbte, zatiaľ čo som mu plakala na ramene.

Po dlhej chvíli sa mi podarilo zaspať do nepokojného spánku. Ale aspoň som nebola sama. Mala som pri sebe Remusa, ktorý bol mojou oporou.

Na ďalší deň som vstala takmer až na obed. Ako som si po niekoľkých minútach všimla, Remus bol už hore, pretože neležal v posteli. Vstala som, pretrela si oči a vyšla z izby. Vo svojej spálni som na seba natiahla staré tepláky a tričko, umyla sa a zišla do kuchyne. Remus v nej akurát položil raňajky na stôl. Keď zbadal, že som vošla dnu, široko sa na mňa usmial.

„Dobré ráno,“ poprial mi.

„Dobré,“ zamrmlala som.

„Pripravil som raňajky,“ oznámil mi celkom zbytočne. Prikývla som.

„Ďakujem.“

Remus sa na mňa opäť len usmial a sadol si oproti mne na miesto, kde sedával Lucius. Nemohla som si pomôcť. Vždy mi ho niečo pripomínalo a vždy som si ho spájala s nejakými miestami.

Naliala som si do pohára teplú kávu, hodila doň dve kocky cukru a premiešala. Dlhú chvíľu som zazerala na hrianky a rozhodovala sa, či si jednu dať. Nemala som chuť do jedla, no musela som niečo zjesť. Vedela som, že by mi to len prospelo. Za posledné dva týždne som takmer nič nezjedla. Však to tak aj vyzeralo. Hrozne som za tie dni schudla. No čo? Nemôžem za to, že som do seba nemohla nič dostať.

Poobede sme sa šli prejsť do lesa. Nikam inam by ma Remus ani nedostal. Vrátili sme sa domov, až keď začalo slnko zapadať. Remus si ešte musel ísť niečo vybaviť, nuž ma nechal v dome samú.