Záškodníci

Rozvaľovala som sa na tráve, užívajúc si ďalší z teplých júnových dní. Zatiaľ čo baby sa pripekali na slnku, ja som si našla miestečko v tieni veľkého stromu. Záškodníci sa bláznili v jazere, špliechajúc vodu vôkol seba. Chcela som ísť k nim a schladiť svoje slnkom rozhorúčené telo, no potrebovala som si zapísať ešte zopár detailov, týkajúcich sa svadby. A ak by som to neurobila teraz, potom by som na to rozhodne zabudla.

Remus ku mne pribehol zozadu a vyžmýkal si nado mnou svoje mokré vlasy, ktoré sa mu lepili na tvár. Len som sa striasla a hodila naňho zničujúci pohľad.

„Rem, mohol si si to odpustiť,“ zavrčala som, no hneď sa mi po tvári rozlial úškrn. „Aj keď je pravda, že to príjemne schladilo.“

„Ja predsa viem, čo robím,“ zatiahol dôležito. Pobavene som pokrútila hlavou a vrátila sa späť k zoznamu pergamenov. Začala som sa v nich hrabať, hľadajúc ten, na ktorom boli nakreslené moje šaty. Chcela som na nich niečo zmeniť, lebo ak budeme mať s Luciusom svadbu v lete, ako som to chcela, bude mi v nich horúco.

Remus si zatiaľ začal prezerať zvyšok pergamenov, veselo si pospevujúc. Napokon ich položil vedľa mňa a vstal.

„Chalani, Lizy sa chce okúpať!“ zvolal na nich odrazu. Nechápavo som pozrela na svojho brata, ktorý sa široko usmieval. Nestihla som však nijako zareagovať, lebo ma vzali na ruky a niesli k jazeru. Baby sa zatiaľ odušu smiali.

„Nie, pustite ma! Som predsa oblečená,“ snažila som sa ich nejako zastaviť. Oni ma však ignorovali a ďalej ma niesli k vode. „No tak, nechajte ma. Prosím.“

Už-už ma takmer hodili do vody, keď ich zastavil zvučný hlas.

„Čo to robíte?“ spýtal sa ich Lucius, ktorý k nám pomaly kráčal. Tváril sa celkom prirodzene, takže bolo ťažké určiť, či sa hnevá, alebo nie. Chalani na seba len pozreli, stále ma držiac nad hladinou vody.

„Lucius, láska,“ vydýchla som si, „prišiel si presne včas. Chcú ma hodiť do vody a ešte aj oblečenú.“

„Tak sa vyzleč,“ navrhol lenivo. Zmraštila som obočie, na čo sa mu po tvári rozlial široký úsmev, jemne prikývol a zvolal: „A šup s ňou do vody!“

Ani som sa nestačila spamätať z toho podrazu a už som skončila vo vode Čierneho jazera. Vynorila som sa, vyprsknúc vodu z úst. Pretrela som si oči a naštvane zavrčala.

„Tak to ti pekne ďakujem, Lucius,“ povedala som napálene a vyšla z vody. Narýchlo som si vyžmýkala veci, zatiaľ čo na mňa všetci pobavene zazerali.

„Rado sa stalo, láska,“ zatiahol Lucius sladko. Ešte na chalanov žmurkol a podišiel ku mne. Schmatla som pergameny a vyrazila do hradu. „Elizabeth, počkaj na mňa!“

Ja som ho však ignorovala. Hrala som sa na urazenú a robila som to až dovtedy, pokým sme nedošli na siedme poschodie. Tri krát som prešla pred známou stenou a vošla do Núdzovej miestnosti, Lucius za mnou. Hodila som pergameny na stôl, sťahujúc zo seba mokré veci.

„Som celkom mokrá,“ zavrčala som. Lucius ku mne pomaly podišiel.

„Hneváš sa?“

Hodila som tričko na gauč a otočila sa k nemu.

„Nie, nehnevám,“ zapriadla som. Postavila som sa na špičky a sladko ho pobozkala. Lucius mi zatiaľ nenápadne rozopol podprsenku. „Čo by ste chceli, mladý pán?“

„Vás, slečna,“ zašepkal. Pritiahol si ma k sebe, pričom ma začal vášnivo bozkávať. Zahrabala som si prsty do jeho vlasov, cúvajúc k posteli za mnou.

***

Do konca roka nám zostávali ešte tri dni. Nemohla som tomu uveriť! Celý rok zbehol tak rýchlo, že som sa z toho nevedela spamätať. Nechcela som odtiaľto ešte odísť, bolo mi tu skvele. Zažila som tu toľko skvelých chvíľ.

Na vyučovaní sme sa už nič neučili, takže sme celé dni mali pomerne voľné. Preto som sa dnes vyškriabala na Astronomickú vežu. Jedno z mojich obľúbených miest na Rokforte. Slnko sa pomaly chystalo spať, no neprestajne hrialo svojimi lúčmi. Sledovala som, ako sa odráža na hladine Čierneho jazera a premýšľala nad celým školským rokom. Spomínala som na rôzne chvíle, ktoré som tu prežila. Všetky za to stáli, či už to boli zlé alebo dobré.

Slnko sa schovalo za kopce a na oblohe ho vystriedal mesiac so žiarivými hviezdami. Užívala som si ten pokoj. Už dlho som sa tak necítila, takže to bola pre mňa výhra. No vtom ma vrátil späť niekto za mnou. Otočila som sa na päte, keď som zbadala, ako ku mne pomaly kráča Severus. Široko som sa naňho usmiala. Podišiel celkom ku mne a oprel sa o zábradlie rovnako ako ja.

„Ahoj, čo ty tu?“ spýtala som sa ho zvedavo. Severus len hľadel pred seba.

„Mám to tu rád, tak som sa prišiel rozlúčiť s...“ mávol rukou pred seba. Chápavo som prikývla.

„Aj ja to tu mám rada. Je odtiaľto krásny výhľad.“

Opäť som zo Severusa nič necítila. Určite sa predo mnou uzatvoril. Robil to skvele, takže som nemala šancu zistiť, čo vlastne cíti.

Chvíľu bolo ticho, ktoré napokon prerušil on svojou otázkou, ktorú povedal celkom pokojne.

„Takže Lily si nakoniec berie Pottera?“

Spustila som ramená a prikývla. Severus nič nepovedal, dokonca sa ani nepohol. Len ostal strnulo stáť.

„Sev,“ oslovila som ho, no ani som nedopovedala, pretože mi skočil do reči.

„Nič nevrav,“ zamrmlal. „Je mi jedno, čo robí a s kým bude. Je to jej život a ja doň zjavne nepatrím.“

„Nie je to tak a ty to vieš,“ odvetila som rázne. Severus na mňa uprel svoje temné oči, ktorými mi jasne dával najavo, že som spadla z jablone. „Nedívaj sa na mňa, nie je to tak. Keď tvrdíš opak, si blbý.“

Niekoľko sekúnd bolo hrobové ticho. So Severusom sme si hľadeli do očí, až sa napokon od srdca veselo rozosmial. Pridala som sa k nemu, hoci som nevedela, na čom sa to vlastne smejeme. Keď sme sa asi o päť minút celkom upokojili, pozrela som mu do očí, v ktorých mu pohrávali veselé iskričky.

„Škoda, že sa teraz budeme vídať len raz za čas,“ poznamenala som, no neprestávala som sa jemne usmievať. Bolo som naozaj šťastná, že som ho videla smiať sa.

„Ak by si chcela, mohli by sme sa vídať každý deň,“ zatiahol s úškrnom. Po tvári sa mi rozlial široký úsmev a hneď som ho zovrela v objatí.

„Ďakujem ti, Severus,“ zašepkala som, keď som sa od neho odtiahla. Ten na mňa len nechápavo pozrel.

„Za čo?“

„Za všetko,“ pousmiala som sa naňho. Opätoval mi úsmev.

„Rado sa stalo.“

***

Posledné dve dni sme si všetci užili naplno. Buď sme vystrájali, bláznili sa v jazere, alebo len tak potulovali po nočnom hrade a vykecávali si rôzne príhody. V posledný večer som sa šla poriadne rozlúčiť so Severusom a Thorfinom. S oboma som sa posledné dva mesiace viac než zblížila a mala som ich naozaj rada. S Luciusom som sa lúčiť ani nemusela, lebo s ním budem o niekoľko dní opäť.

Napokon sme si s babami, Záškodníkmi a celým naším tímom urobili v Núdzovej miestnosti malú párty na počesť úspešného ukončenie štúdia a školského pohára, ktorý sme vyhrali. Poriadne sme sa opili, zabavili, spomínali na všelijaké príhody a nad ránom sme sa vrátili do svojich spální, kde sme hneď zaspali.

Hneď po obede som si vzala z izby svoje kufre a chystala sa odísť, no nedokázala som sa rozlúčiť s izbou. Všetko mi tu bude hrozne chýbať. S babami sme sa objali a rozplakali ako malé deti. Bolo nám ľúto odchodu. Napokon sme sa pozviechali, rozlúčili sa s celou klubovňou, o niekoľko minút aj s celým hradom a profesormi a nechali sa odviezť na kočoch až k rokvillskej stanici. Tam som naposledy pozrela na hrad a s hrčou v hrdle som nastúpila do vlaku.

Daff som musela celú cestu nechať v klietke. Veď potom ju pustím. Ani cesta vlakom sa nezaobišla bez spomínania. Toľko som sa nasmiala, ako ešte nikdy pred tým. Keď sme napokon došli do Londýna, na nástupišti som sa ešte raz so všetkými poriadne rozlúčila. So slzami v očiach som dala všetkým chalanom bozk na líce, baby som vyobjímala, až sme sa všetci vybrali svojimi cestami. Podišla som k Luciusovi, ktorý sa práve rozprával s Bellou. Ostala som však stáť asi dva metre ďalej. Odkedy som Belle minule povedala, že nemusí byť ako Lord Voldemort, vôbec sme sa nerozprávali a vlastne ani nevídali.

Pousmiala som sa na Narcissu, ktorá mi opätovala úsmev. Ešte niekoľko sekúnd som čakala, až kým sa spolu s Bellou neodmiestnili preč. Napokon ku mne Lucius pomaly podišiel.

„Prídem si po teba,“ zaprisahal sa a nežne ma pobozkal.

„Tak to dúfam,“ zasmiala som sa. Ešte som ho tuho objala, pobozkala, vzala si kufor a klietku s Daff a odmiestnila sa.

***

„Už ste si vybrali, slečna?“ milo sa ma spýtala postaršia predavačka v zelenkastom habite. Usmievala sa na mňa spoza pultu, sledujúc každý môj pohyb. Zamyslene som sa obzerala vôkol seba.

„Neviem, čo by som mala kúpiť,“ odvetila som, pohrávajúc sa s kapsičkou, ktorú som držala v pravej ruke. Pani prešla okolo pultu a podišla ku mne.

„A komu, ak sa môžem spýtať?“

„Mame a sestre. Viete, dnes som skončila na Rokforte a chcela som im niečo kúpiť, nejaký darček,“ objasnila som jej. Ona sa na mňa široko usmiala a viedla ma celkom dozadu neveľkého obchodu.

„Máte nejakú predstavu, čo by to malo byť?“ vyzvedala, hľadajúc niečo v akejsi škatuli.

„No, to je ten problém, že neviem,“ zamračila som sa. „Premýšľala som nad niečím, čo by mohli využívať aj každý deň.“

„Aha,“ zamyslene prikývla.

„Oni nie sú čarodejnice, preto som im chcela kúpiť niečo také,“ vravela som ďalej, aj keď sa nepýtala. Sledovala som, ako sa neprestajne hrabe v tej škatuli.

„Takže vy ste, prepáčte mi ten výraz, humusáčka,“ ospravedlňujúco na mňa pozrela. Trochu som sa zarazila, no napokon som pokrčila plecami, zatiaľ čo ona sa vrátila k tej škatuli.

„Len polovičná,“ odvetila som. „Viete, všetci moji predkovia boli čarodejníkmi, no iba moja mama a stará mama nimi neboli.“

Tá pani sa na chvíľu zasekla. Pomaly na mňa pozrela a zmraštila už aj tak pokrčenú starú tvár. Zopár krát zamrkala, no potom si ma prezrela od hlavy po päty, až som sa cítila nepríjemne.

„Vy ste-“

„Elizabeth Winnersová,“ skočila som jej do reči. Sama som nevedela, prečo som jej to povedala. Cudzím ľudom by som svoje meno len tak nepovedala, ale mala som pocit, že jej to povedať musím. Cítila som z nej napätie a po niekoľkých sekundách, ktoré mne však pripadali ako dlhé desiatky minút, ju zalialo šťastie. Teda niečo také.

„Elizabeth Sophie Katherine Winnersová,“ zašepkala užasnuto. Prekvapene som na ňu pozrela.

„Odkiaľ viete moje celé meno?“ podozrievavo som sa spýtala.

„Vaša prastará mama,“ zachrčala, no zasekla sa. Odkašľala si, aby vrátila späť svoj stratený milý hlas a skúsila to znova. „Vaša prastará mama...“

„Čo? Poznali ste ju?“ netrpezlivo som sa spýtala.

„Vychovávala ma ako svoju vlastnú dcéru, keď mi mama zomrela,“ povedala už opäť milo. „Celkom sa na ňu podobáte, viete o tom?“

„Áno, viem,“ pomaly som prikývla. Bola som celkom prekvapená z toho, čo mi práve povedala. „Takže-“

„Vašu mamu som nevidela od vtedy, čo ste sa narodili. Zopár krát som ju ešte navštívila, ale potom sa odsťahovala preč a ja som ju viac nevidela,“ vravela oduševnene, zatiaľ čo ja som na ňu nemo zazerala.

„A vy ste?“

„Eileen Petersonová,“ predstavila sa mi s úsmevom. „Tak veľmi som vás túžila ešte vidieť. Keď som stretla Johna Lupina a vravel mi, že sa na vašu prastarú mamu Elizabeth podobáte, nemohla som sa dočkať tej chvíle, kedy vás uvidím na vlastné oči.“

Neveselo som sa zasmiala, nervózne si napravujúc neposlušné pramienky vlasov.

„Elizabeth, teda vaša prastará mama, mi tu niečo nechala,“ povedala odrazu tak nadšene, až som nadskočila. Na krátku chvíľu sa stratila za starými dverami, vedúcimi asi do nejakej veľkej komory, zatiaľ čo ja som vstrebával nový nával informácií. „Tu to je. Odložila som si to na tajné miesto, aby sa mi s tým nič nestalo.“

Položila na pult pred sebou krásne ozdobenú darčekovú škatuľu, ktorú hneď otvorila. Vytiahla z nej opatrne perlovo bielu guľu a podávala mi ju so zbožnou úctou.

„Guľa?“ pozdvihla som obočie, prezerajúc si ju z každej strany. Eileen mi ju strčila do ruky.

„Nie obyčajná guľa,“ odvetila netrpezlivo. „Skúste myslieť na niečo, čo veľmi chcete, alebo potrebujete. Ale nesmie to byť veľmi sebecké.“

Vtom mi ako na zavolanie zaškvŕkalo v bruchu. Eileen sa na mňa široko usmiala a prikývla.

„Tak trebárs jedlo,“ navrhla. Privrela som viečka, predstavujúc si chutné červené jablko. Keď som oči otvorila, na pulte predo mnou stálo presne také jablko, aké som si predstavila. Užasnuto som pozrela na starú predavačku. „Splní vám to, čo práve potrebujete. Ale len tie veci, ktoré nebudete využívať na niečo zlé alebo len tak zo sebectva.“

Dlhú chvíľu som hľadela na tú zvláštnu guľu, opäť vstrebávajúc šok. Napokon ju Eileen odložila do škatule, ktorú mi hneď podala.

„Vezmite si ju,“ usmiala sa na mňa.

„Nie, nemôžem,“ krútila som hlavou. „Je to vaše.“

„Odložila som si to, aby som to mohla potom niekomu dať, keď to už ja potrebovať nebudem. Ten čas je práve teraz a VY ste tá, ktorej to chcem dať,“ nedala sa. Chvíľu som ešte váhala, až som si ju od nej napokon pomaly vzala.

„Koľko za ňu chcete?“ vytiahla som mešec s peniazmi. Eileen sa veselo rozosmiala.

„Nič, to je dar,“ odvetila s úsmevom. Pozdvihla som obočie. „Naozaj za to nič nechcem. Úplne mi stačí to, že som vás mohla konečne stretnúť.“

Povzdychla som si a vložila do tašky škatuľu. Ešte som sa s ňou rozlúčila, poďakovala za tú guľu a odmiestnila sa domov.

Hneď, keď som vbehla do kuchyne, ukázala som mame a Lii, čo mi Eileen dala. Mama sa ma pri jej spomienke začala na ňu pýtať, nuž som jej o nej musela všetko vyrozprávať. A na oplátku mi ona povedala niečo o Eileen.

Bola niečo ako jej krstná mama alebo teta. Prastará mama sa o ňu starala už od detstva a brala ju ako svoju vlastnú dcéru. Neskôr sa stala jednou z najbližších osôb mojej mami. No, tak ako mi Eileen povedala, niekoľko dní po mojom narodení sa mama presťahovala a viac sa už nevideli.

 Po hodinách rečnenia som si konečne ľahla do svojej postele, užívajúc si návrat domov, aj keď ma mrzelo, že sa viac na Rokfort nevrátim. Už teraz mi to chýbalo... Čierne jazero, Astronomická veža, klubovňa, ba dokonca aj samotní profesori.

Vytiahla som si z tašky dve pohyblivé fotografie. Na jednej som bola spolu s babami a Záškodníkmi a na tej druhej som sa veselo smiala spolu s Luciusom, Severusom a Thorfinom. Obe som si položila na čestné miesto, ktoré som mala vyhradené iba na spomienky. Napokon som sa schúlila do klbka, spokojne premýšľajúc o budúcnosti, ktorú strávim už ako pani Malfoyová.