Záškodníci

Celé dni som sa nedokázala sústrediť. Vždy som myslela na Charlieho a na to, čo k nemu vlastne cítim. Bol neskutočne milý. Vždy! Vždy sa na mňa usmieval, rozprával sa so mnou, no ani raz nespomenul ten večer. Ani raz sa ma na to neopýtal, za čo som mu bola vďačná. Ešte som sa stále nerozhodla. Nemohla som zabudnúť na Siriusa a ani som nechcela, aby to dopadlo takto... že sa mi bude páčiť iný. Vlastne on sa mi nepáči, len sa mi zdá zlatý.

Bol piatok a ja som práve išla na prvú hodinu, keď ma zastavil Charlie. Zatiahol ma za roh, uprene mi hľadiac do očí.

„Nechcem, aby si si myslela, že ťa do niečoho nútim alebo niečo podobné, len ma napadlo, či.. či so mnou pôjdeš na rande?“

Chvíľu som premýšľala. Je milý, ale necítim k nemu to, čo on ku mne... Ale skúsiť to môžem a možno sa doňho aj potom zaľúbim, a teda zabudnem na Síria.

„Veľmi rada,“ odvetila som so širokým úsmevom. Charlie sa veselo zasmial.

„Skvelé!“ vyhŕkol napokon. „Tak dnes o šiestej v klubovni?“

Len som prikývla. Ešte chvíľu sme na seba hľadeli, keď nás prebralo zvonenie.

„Tak teda idem,“ povedala som a odkráčala preč.

Celý deň zbehol rýchlo. Bolo päť minút pred šiestou a ja som sa obzerala v zrkadle. Ešte som si napravila top a s povzbudzujúcimi slovami od Lily som vyšla z izby. Zišla som po schodoch do klubovne, kde na mňa čakal Charlie. Zhlboka som sa nadýchla a podišla k nemu.

„Ahoj,“ pozdravila som ho. „Dúfam, že nemeškám.“

„Nie, nie,“ pokrútil hlavou. „Si presná ako hodinky.“

Len som sa usmiala, na čo sme vyšli z klubovne. Kráčali sme chodbou a ja som nevedela, čo povedať.

„Kam ideme?“ opýtala som sa ho napokon.

„Neviem, kam chceš ty,“ odvetil. Chvíľu som premýšľala.

„Tak zatiaľ sa môžeme len prejsť a potom uvidíme,“ navrhla som. Prikývol so širokým úsmevom.

Vyšli sme pred hrad, debatujúc o dnešnom dni. Prechádzali sme sa okolo celého hradu. Nakoniec sme zašli až do soviarne. Pohľadom som automaticky vyhľadala svoju malú sovičku. Tá si ma všimla a priletela ku mne. Aj Charlieho sova si sadla na bydielko vedľa neho. Hladkala som Daff po perí, zatiaľ čo Charlie hľadel niekde do diaľky. Mesiac už vyšiel- bol spln. Ach, chudák braček.

Z diaľky sa ozvalo zavitie. S Charliem sme na seba pozreli.

„Vlk,“ povedali sme naraz. Uškrnul sa a podišiel ku mne.

„Mali by sme sa vrátiť do hradu,“ poznamenal, na čo som súhlasne prikývla. Ešte raz som Daff pohladkala a vrátili sme sa do hradu. Vyšli sme na Astronomickú vežu, odkiaľ sme mali krásny výhľad na okolie Rokfortu... a aj na hviezdy.

Rukami som sa oprela o zábradlie, pozorujúc nebo posiate miliónmi hviezd. Charlie sa postavil ku mne a tiež sa zadíval na oblohu.

„Pozri, tamto je Veľký voz,“ prstom mi naznačil, kde sa nachádzalo súhvezdie.

„To bolo prvé súhvezdie, ktoré som našla,“ poznamenala som.

„A vidíš tamtú jasnú hviezdu?“ ukázal na ňu. „To je-“

„Arkturus, najjasnejšia hviezda v súhvezdí Pastier,“ dokončila som zaňho.

„Regovo druhé meno je Arkturus,“ poznamenal.

„Hej, viem,“ zašepkala som. Charlie sa na mňa pozrel a venoval mi úprimný úsmev. Chytil ma za ruku, pri čom ma prepaľoval pohľadom.

„Je mi s tebou fajn, Elizabeth,“ povedal po chvíli ticha.

„Mne s tebou tiež,“ odvetila som, uprene mu hľadiac do očí.

Boli sme spolu ešte veľmi dlho a skvele sa zabávali. Keď sa mi už niekoľkokrát po sebe zívlo, usúdili sme, že je čas vrátiť sa do klubovne. A to sme aj urobili, no ja som sa však cestou prebrala. Nuž sme si sadli na gauč pri krbe.

„Ďakujem ti, Charlie, za krásny večer,“ usmiala som sa naňho.

„Nie, to ja ďakujem,“ pokrútil hlavou. „Dúfam, že si ho ešte niekedy zopakujeme.“

„Určite,“ odvetila som vo chvíli, keď sa portrétová diera otvorila a dnu vošiel Sirius ruka v ruke s nejakou blondínou. Na niečom sa veselo smiali. Keď nás zbadal Sirius, prestal sa smiať. Premeral si nás pohľadom, no nakoniec chytil tú blondínu za ruku a viedol ju hore schodmi. V tom som si niečo uvedomila. „Sirius!“ zvolala som naňho a vstala. Zastavil sa a pomaly sa ku mne otočil.

Podišla som k nemu, naštvane naňho zazerajúc. Kývla som k rohu miestnosti. Na moje šťastie pochopil, nuž sme sa postavili do rohu.

„Prečo nie si s Remom?“ opýtala som sa ho pošepky, pri čom som zvýraznila každé slovo.

„A na čo? Zvládnu to aj bezo mňa,“ odvetil pokojne.

„Nie, nezvládnu!“ zvolala som namrzene. „Sám dobre vieš, aké to bolo ťažké, keď s tebou nebol James. Potrebujú ťa.“

Sírius nič nevravel, len na mňa ticho hľadel.

„Nemusíš to urobiť kvôli mne, ale hlavne kvôli môjmu bratovi a tvojmu priateľovi,“ povedala som prosebne. Povzdychol si a prikývol.

„Fajn, tak pôjdem za nimi,“ odvetil napokon.

„Ďakujem,“ vydýchla som.

„Uhm,“ prikývol a vrátil sa späť k svojej partnerke. Ja som podišla k Charliemu.

„Tak ja už pôjdem,“ poznamenala som, zatiaľ čo Sirius vyšiel z klubovne a tá jeho blondína išla do svojej izby. „Ešte raz ďakujem.“

„Za málo,“ usmial sa. „Tak dobrú noc.“

„Aj tebe,“ odvetila som. Nahol sa ku mne a vtisol mi na líce nežný bozk, až mnou prebehli zimomriavky.

Nakoniec sa odo mňa odtiahol, na čo som sa naňho len usmiala a vykročila schodmi. Vošla som do izby a potichu zatvorila dvere. Rozhliadla som sa po izbe. Baby už sladko spali, nuž som sa umyla a ľahla si do postele. A hneď som aj zaspala.

***

Ráno ma zobudili nejaké hlasy. Otvorila som oči a pretrela si ich. Pri mojej posteli stáli baby. Zjavne si nevšimli, že som vstala, lebo sa ďalej ´potichu´ rozprávali. Sadla som si, až nadskočili.

„Lizy, pozri, čo tu máš,“ ukázala hneď Al na akýsi pergamen, ktorý bol položený na mojom nočnom stolíku a vedľa neho... Sladký Merlin! Vedľa neho bola položená žltá ľalia! Rýchlo som skočila z postele a schmatla obálku s mojím menom. Otvorila som ju. Vypadol z nej list, nuž som ho roztvorila a začala čítať.

Dobré ránko, Elizabeth.

Chcem Ti ešte raz poďakovať za včerajší večer. Bol krásny a veľmi som si ho užil. Rád by som si ho zopakoval. Keby to bolo možné, tak aj dnes.

Dúfam, že si sa sladko vyspala. Ja áno, pretože sa mi snívalo o Tebe.

Tvoj Charlie

Užasnuto som hľadel na pergamen a nemohla som vyjsť z údivu. Tvoj Charlie... tvoj.... povzdychla som si. Snáď to bude lepšie...

„Lizy?“ oslovil ma niekto. Úplne som zabudla, že pri mne stáli baby. Konečne som precitla a pozrela na ne. Podala som im list, nech si ho prečítajú. Ja som sa zatiaľ šla umyť.

„Prepána, Lizy! To je skvelé!“ vyhŕkla Lily šťastne. Vypľula som pastu.

„Myslíš?“ opýtala som sa skepticky. Natiahla som na seba džínsy a tričko a prečesala si vlasy. Rýchlo som si ich zopla do copa.

„Čo, tebe sa nepáči?“

„Je veľmi pekný a milý, ale...“ zasekla som sa. Chvíľu som hľadela do prázdna, premýšľajúc o Charliem.

„Povieš nám, ako bolo včera?“ opýtala sa ma Nat zvedavo. Pozrela som na ňu a potom na Lily a Al. Tvárili sa veľmi nedočkavo.

„Tak fajn,“ vydýchla som, sadnúc si na posteľ. „Zo začiatku sme sa len tak prechádzali. Potom sme zašli do soviarne, keď sa z lesa ozvalo vitie... Určite to bol Remus... Prepáčte, odbočila som od témy. Nuž sme sa vybrali späť do hradu. Šli sme na Severnú vežu, odkiaľ sme pozorovali hviezdy. Celý čas bol veľmi milý a do ničoho ma nenútil. Len ma raz chytil za ruku a to bolo všetko. Skvele sme sa bavili, no keď už bolo veľa hodín, vrátili sme sa do klubovne. Chvíľu sme sa tam rozprávali. Potom som sa s ním rozlúčila a on mi dal pusu na líce.“

„Fíha!“ obdivne zahvízdala Al. „Takže skvelý chalan!“

Len som prikývla. Ale odkiaľ vedel, že mám rada žlté ľalie?

S babami sme napokon vošli do Veľkej siene. Chrabromilský stôl bol plný. Jediné voľné miesta boli až úplne na konci. Nuž sme si tam s babami sadli a nabrali si raňajky. Rozhliadla som sa po celom stole. Nikde som nevidela Záškodníkov. V tom mi došlo, že bol včera spln. Potom zájdem za Remom. Snáď je v poriadku. Moja nálada o trochu poklesla, keď som si predstavila, čo sa asi včera v noci dialo.

„Ahoj,“ ozval sa spoza mňa veselý hlas Charlieho. Otočila som sa, no nebolo to potrebné, lebo si ku mne prisadol. Pred krátkou chvíľou od nás odišli nejakí žiaci, takže sa miesto uvoľnilo.

„Ahoj, Charlie,“ usmiala som sa naňho.

„Ako si sa vyspala?“

„Výborne a ty?“ v tom sa mi tá otázka zdala trochu hlúpa. Predsa mi to napísal do listu. „Prepáč, ja som zabudla na ten list.“

„To je v poriadku,“ zasmial sa. „Tak, aké máš dnes plány?“

„Vlastne ani neviem,“ odvetila som, odhryznúc si z jablkového koláča.

„Takže by si si so mnou niekam vyrazila?“

„Okey, veľmi rada,“ usmiala som sa.

„Skvele! Tak... tak ako včera?“ len som prikývla. „Fajn, budem ťa čakať v klubovni.“

Usmiala som sa naňho, na čo odkráčal preč. Pozrela som na baby, ktoré sa uškŕňali. V tej chvíli vošiel do siene Sirius. Mal poškriabanú tvár. Cez celé ľavé líce sa mu ťahal dlhý škrabanec. Došiel k stolu a sadol si oproti mne. Tváril sa dosť zničene. Vedela som, čo to znamená. Musela to byť ťažká noc.

Pozrela som na baby, ktoré určite zdieľali môj názor. Tak som usúdila podľa ich výrazu. Nahla som sa k Siriusovi.

„Bolo to veľmi zlé?“ opýtala som sa ho pošepky. Prekvapene na mňa pozrel. Očividne si ma pred tým nevšimol, alebo bol prekvapený z toho, že som sa ho na niečo opýtala.

„Ani nie, len...“ zasekol sa. Napäto som čakala, čo povie. „Len...“

„Tak mi to už povieš?“ opýtala som sa nedočkavo.

„Choď sa opýtať tvojho brata,“ vyprskol, na čo som sa zronene odtiahla. „Vieš, kde je.“

„Idem,“ oznámila som babám a rýchlo vyšla zo siene. Chodbami som skoro behala, keď som konečne dorazila do Nemocničného krídla. Vtrhla som dnu, pohľadom hľadajúc Rema. Napokon som ho aj našla. Rýchlo som k nemu pribehla. Vyzeral dosť zúbožene. „Remus, braček,“ zronene som ho oslovila.

„Ahoj, Lizy,“ pozdravil mi zvesela. Nechápavo som naňho pozrela. „Nič to nie je. Som už na to zvyknutý.“

Pokrútila som hlavou a sadla si k jeho posteli. „Čo sa stalo?“

„Nič vážne,“ odvetil s úsmevom. Strelila som po ňom pohľadom, na čo sa prestal usmievať a zamrvil sa v posteli. „Len som im akosi zdrhol.“

„Ako to, že si im zdrhol?!“

„Ja neviem. Ja si to nepamätám, hovorili mi to chalani dnes ráno,“ vravel rýchlo. Spýtavo som naňho pozrela. „Vraj som sa premenil a oni ma nedokázali udržať. Vybehol som zo Škriekajúcej búdy a behal som po celom Rokville. Potom ma našli. Snažili sa ma dostať späť do búdy, ale vraj to nebolo také ľahké. Poškriabal som Siriusa na tvári a James ma odretú ruku. Peter je v poriadku. Bol malý, takže sa popri mne vždy len prešmykol. Neviem, čo všetko sa vlastne stalo.“

„Ach, Rem,“ vzdychla som. „A ako sa cítiš?“

„Dobre,“ odvetil. „Čudujem sa. Väčšinou mi bolo hrozne, ale teraz...“

„Tak to som rada,“ pousmiala som sa.

„Počuj, Lizy. Ak o tom nechceš hovoriť v poriadku, ja len,“ zasekol sa. „Dopočul som sa, že si včera mala rande s tým Charliem z vášho tímu.“

„Odkiaľ to vieš?“ podozrievavo som sa ho opýtala.

„Niekto to spomínal, ale už si nepamätám, kto to bol,“ zahováral. Prižmúrila som oči. „Nechcem sa pliesť do tvojho života, ale to si tak rýchlo zabudla na Tichošľapa a na to všetko?“

„Veď to, že nie,“ odvetila som potichu.

„Siriusa skoro porazilo, keď sa o tom dopočul,“ poznamenal, uprene mi hľadiac do očí.

„Prečo?“

„Lizy, vôbec mu nie si ľahostajná. Možno sa tak niekedy tvári, ale je to len... Len sa tým bráni,“ dodal. Sklonila som hlavu.

„Ani on mi nie je ľahostajný, ale...“ na chvíľu som zmĺka. Do očí sa mi drali slzy, ale snažila som sa ich zastaviť. „Vôbec to nie je tak, že mi na ňom nezáleží! Je mojim životom, ale proste to takto ďalej nešlo!“

Na to som vyskočila zo stoličky a vybehla z miestnosti. Utekala som chodbami, ani som nevedela, kam vlastne idem.