Záškodníci

Otvorila som oči a ponaťahovala sa na posteli. Odtiahla som závesy. Baby ešte spali, nuž som vošla do kúpeľne a poriadne sa umyla. Keď som sa už dala dokopy a obliekla, pobrala som sa na raňajky. Sadla som si za stôl. Prešlo asi desať minút, keď sa ku mne pridali baby aj so Záškodníkmi. Práve sme sa rozprávali o Jamesovi, keď sa za mnou ozval veselý chlapčenský hlas.

„Dobré ráno, Elizabeth,“ prekvapene som sa otočila.

„Aj tebe, Charlie,“ zapýrila som sa. Prisadol si ku mne a nabral si raňajky.

„Ako si sa vyspala?“ opýtal sa ma s úprimnou zvedavosťou.

„Fajn, ďakujem,“ odvetila som. Pozrela som na baby, ktoré sa na mňa uškŕňali. „Charlie, toto je Lily Evansová,“ ukázala som na ňu. Obaja sa na seba usmiali. „Alice Brownová a Natalie Lewisová.“

Veselo si s nimi potriasol rukou. „Rád vás spoznávam,“ poznamenal.

„Siriusa už poznáš,“ Charlie len prikývol a uškrnul sa naňho, no Sirius sa netváril dvakrát nadšene. „Peter Pettigrew a môj brat Remus Lupin.“

So všetkými sa ochotne zoznámil, no potom na mňa uprel nechápavý pohľad.

„Remus je tvoj brat?“

„H- hej,“ prikývla som. „Sme nevlastní súrodenci.“

„Aha,“ odvetil. Ďalej sme sa už všetci venovali svojim raňajkám. „Fajn, tak ja už idem. Musím sa ponáhľať na elixíry. Tak sa snáď ešte uvidíme.“

„Určite,“ usmiala som sa naňho, na čo odkráčal preč.

Vstala som od stola. Ešte som počkala na baby a spolu sme sa pobrali na vyučovanie.

„To je ten Charlie, ktorého si-“

„Presne ten,“ usmiala som sa.

Celý deň zbehol rýchlo a ja som sa snažila vyhýbať akejkoľvek spoločnosti, či už báb alebo nejakého chalana. Chcela som byť sama a o všetkom popremýšľať. Celý zvyšok dňa som strávila v izbe. Potom som sa však prinútila niekam ísť, a tak som sa rozhodla, že zájdem za Jamesom. Aspoň mu poviem o novom odrážačovi.

Vošla som do Nemocničného krídla. James sa práve hral s ohnivou strelou. Vyzeral ešte strapatejšie, než kedykoľvek pred tým. Len som sa usmiala a vykročila k jeho posteli.

„Lizy!“ zvolal prekvapene.

„Ahoj,“ prisadla som si k nemu. „Ako sa máš?“

„Výborne, len sa trochu nudím. A ty?“

„Fajn,“ usmiala som sa. „Počul si už o Charliem?“

„Hej, počul,“ prikývol. „Sirius ním nie je dvakrát nadšený.“

„Tak je to potom idiot. Charlie je naozaj skvelý a zo všetkých, ktorí prišli, bol najlepší,“ obhajovala som ho.

„Verím ti,“ uškrnul sa. „Ja si len myslím, že Tichošľap žiarli. Povedal mi o dnešných raňajkách.“

„Len mi poprial dobré ráno. Neviem, čo mu je. To si hádam myslí, že s Charliem začnem chodiť?“ zasmiala som sa. James len pokrčil plecami.

„Vážne ste sa rozišli?“ opýtal sa ma opatrne po chvíli ticha. Pozrela som do jeho hnedých očí a prikývla. „A bolo to nutné?“

Strelila som po ňom škaredým pohľadom. „Asi by som to inak neurobila, nemyslíš?“

„Jasné, ja len...“ zasekol sa, „ani ty, ani Sirius nevyzeráte, že vám je to jedno. Aj keď sa mi nechce priznať, vidím na ňom, že ho to trápi. Prepáč, ale ani ty nevyzeráš najlepšie.“

Chvíľu som bola ticho. Išlo mi do plaču, tak som sa snažila zachrániť situáciu.

„Ty by si sa mal vidieť. Prepáč, ale ani ty nevyzeráš najlepšie,“ zopakovala som jeho vetu s úškrnom. James len pobavene pokrútil hlavou. „Ako dlho tu vlastne ešte budeš?“

„Tri, štyri dni? Neviem, tak nejako,“ odvetil zamyslene. Znova bolo ticho. Nuž som vstala a napravila si habit.

„Tak teda idem. Uvidíme sa potom. Maj sa,“ usmiala som sa naň a odišla preč. Kráčala som chodbou a premýšľala o Siriusovi.

Vidím na ňom, že ho to trápi... Jamesove slová mi stále behali po hlave. A mňa to netrápi? Tiež sa cítim mizerne.

„Elizabeth,“ oslovil ma niekto zozadu. Povzdychla som si. Teraz nikoho nechcem vidieť. Rýchlo som si utrela slzy a otočila sa. Vydýchla som si- bol to Lucius.

„Ahoj,“ pozdravila som ho. Podišiel ku mne, na čo sme spolu vykročili chodbou. „Máš službu?“

„Nie, len som sa prechádzal. A ty?“

„Bola som navštíviť Jamesa,“ odvetila som.

„Jasné. Včera som sa dozvedel, čo sa stalo,“ poznamenal. Skvelé! Tu sa všetko roznesie rýchlosťou svetla. „Aj to s tebou a Blackom.“

Povzdychla som si. Mohlo ma to napadnúť!

„Prepáč, zrejme o tom nechceš hovoriť,“ zahanbene sklonil hlavu.

„To je v poriadku,“ chytila som ho za ruku. Nevideli sme sa celý týždeň, takže som s ním nechcela preberať také hlúposti. „Hovor, ako sa máš?“

„Skvele a ty?“

„Tiež tak,“ uškrnula som sa. Myslím, že mi neveril, no aj napriek tomu som sa usmievala.

Ani mne, ani Luciusovi sa nechcelo vrátiť do klubovne, nuž sme sa prechádzali a rozprávali. Po asi hodine, keď sme zistili, že je už po večierke, sme sa vrátili do klubovne. Vošla som dnu, keď ma zastavil Charlie.

„Elizabeth, neprisadneš si?“ opýtal sa ma s úsmevom. Cítila som na sebe niečí pohľad a ani som nemusela hádať, aby som zistila, kto sa na mňa díval.

„Prepáč, ale necítim sa fajn. Radšej si pôjdem ľahnúť,“ ospravedlňujúco som naňho pozrela. Len chápavo prikývol, na čo som rýchlo vyšla po schodoch a vošla do izby. Ľahla som si na posteľ, hľadiac na strop.

V tom som si spomenula, že Lucius ma zajtra narodeniny, nuž som otvorila zásuvku a vytiahla z nej dve staré rovnaké zošity. Kúpila som to ešte v lete od pani Backingovej- pani, ktorá vlastnila hostinec u nás doma. Jeden z nich som zabalila. Nebolo to ktovie čo. Bol to denník, ktorý mal dvojča. Presne to druhé, ktoré som mala položené vedľa seba. Keď niečo napíšeš do jedného, ukáže ti to aj v tom druhom. Rozhodla som sa, že to dám Luciusovi a tak si budeme môcť písať, aj keď nebudeme môcť byť spolu. Odložila som to späť do zásuvky, ešte som sa umyla a zaspala tvrdým spánkom.

***

Ďalší deň zbehol rýchlo a ja som sa tešila na večer, kedy budem môcť dať Luciovi darček. Na obede mi povedal, že večer bude robiť oslavu v Núdzovej miestnosti. Zaujímalo by ma, ako o nej vie. Je veľmi málo žiakov, ktorí vedia, kde sa nachádza.

Keď odbila šiesta hodina, došla som k stene pri gobelíne Barnabáša Bláznivého. Tri krát som prešla okolo, mysliac na Luciusovu oslavu, keď sa na stene objavili dvere. Vošla som dnu a až som sa zarazila. Celá miestnosť bola vyzdobená rôznymi hlúposťami. Tipujem, že tu bolo asi dvadsať deciek a možno viac. Zopár Slizolinčanov a na moje prekvapenie aj Chrabromilčania. Rozhliadla som sa po priestrannej miestnosti, či niekde neuvidím Luciusa, keď ma zozadu niekto oslovil.

„Elizabeth, ahoj,“ otočila som sa na podpätku a prekvapene zamrkala.

„Charlie, ty si tu tiež?“ opýtala som sa užasnuto. Ten veselo prikývol.

„Poznám sa s Luciusom už nejakú tú dobu, tak ma pozval. Nevedel som, že sa s ním poznáš-“

„Sme dobrí priatelia,“ skočila som mu do reči. Len prikývol. „A kde vlastne je?“

Akoby na zavolanie sa z davu deciek vynoril Lucius. Uprel na mňa svoj pohľad a so širokým úsmevom ku mne podišiel.

„Elizabeth, som rád, že si prišla,“ povedal, na čo som sa uškrnula.

„Aj ja,“ odvetila som. Chytila som ho za ruku a odviedla do rohu miestnosti. Otočila som sa k nemu, podávajúc mu balíček. „Všetko najlepšie.“

„Elizabeth, to si nemusela,“ poznamenal. Len som pobavene pokrútila hlavou, na čo s detskou radosťou rozbalil darček odo mňa. Zmeravel na mieste. Chvíľu sa díval na starý zošit, potom pozrel na mňa a náhle ma zovrel v objatí. „A- ako si k tomu prišla? Merlin! Po tomto som vždy túžil. Ako si to vedela?“

„Intuícia,“ pokrčila som plecami. „Mám jej dvojča, takže sa budeme môcť-“

„Ja viem, ako to funguje,“ skočil mi užasnuto do reči. „Ďakujem.“

„Maličkosť,“ usmiala som sa.

„Poď, musíš si vypiť na moje zdravie,“ chytil ma za ruku a viedol k stolu s pitím. Schmatol pohár, ktorý naplnil nejakou vodou. Spýtavo som naňho pozrela. „Ohnivá whisky.“

Zmraštila som obočie, no aj napriek tomu som si odpila. Cítila som horúčavu, ktorá sa mi náhle rozliala po celom tele. Lucius sa musel neskôr vrátiť k Cisse a ja som osamela. Sadla som si k prázdnemu stolu, sledujúc všetkých ľudí, ktorí tu boli. Lucius si tu priviedol len tých najrozumnejších Slizolinčanov. Z Chrabromilčanov tu bol celý náš tím a až neskôr mi došlo, že tu je aj Sirius. V rovnakej chvíli sme sa na seba pozreli. Rýchlo som uhla pohľadom a ďalej si prezerala ľudí.

V pozadí hrala hudba. Raz to bola pomalá pieseň a druhý krát zasa rýchla. Práve doznievala rytmická pieseň, keď ku mne podišiel Charlie.

„Smiem prosiť?“ nastavil mi svoju ruku. Prikývla som, odkladajúc pohár na stôl. Chytil ma za ruku a viedol do stredu parketa. Vo chvíli, keď sme sa k sebe otočili, začala hrať pomalá pieseň. Obaja sme si povzdychli. Niekoľko stotín sme sa na seba pozerali, keď ku mne nakoniec pomaly pristúpil a položil mi svoje dlane na chrbát. Jemne si ma k sebe pritiahol, na čo som si obmotala ruky okolo jeho krku. Začali sme sa pohybovať v rytme piesne. „Zaujímalo ma, ako tancuješ a popravde som milo prekvapený. Tancuješ skvele.“

 „Ďakujem, aj ty,“ odvetila som s jemným úsmevom. „Smiem sa ťa niečo opýtať?“

„Na čokoľvek,“ uškrnul sa.

„Odkiaľ si vlastne prišiel?“

„No,“ začal, „pred tým som chodil na Durmstrang, ale rodičia ma poslali sem. Ani neviem prečo. Ale poznal som Rega Blacka, vravel, že ste priatelia,“ len som prikývla, „no a tak som tu. Bývam s rodičmi v Sheffielde.“

„Povedz mi ešte niečo o sebe,“ požiadala som ho s úprimnou zvedavosťou.

„Ehm, takže: mám sedemnásť a mám dvoch dospelých súrodencov, bratov- Willa a Boba... Základné veci som ti už spomínal...“ premýšľal nahlas. „Mám rád zelenú farbu a palacinky. A ešte hudbu. S bratmi aj Willovými dvoma kamošmi máme doma kapelu. Mojim obľúbeným predmetom sú elixíry a trochu aj obrana,“ na chvíľu sa zamyslel. „Myslím, že je to všetko... také dôležité.“

Užasnuto som naňho hľadela. Páni! Máme toho dosť spoločného!

„Čo je?“ opýtal sa ma zmätene. Len som pokrútila hlavou a odkašľala si.

„Aj ja mám rada zelenú farbu a palacinky a aj hudbu. Mojimi obľúbenými predmetmi sú elixíry a obrana,“ vysvetlila som mu bez dychu, na čo prekvapene zamrkal.

„No páni!“ dostal nakoniec zo seba. Chvíľu sme na seba hľadeli, keď sme obaja naraz vyhŕkli:

„A ešte hviezdy!“

Naraz sme sa rozosmiali, až sme sa udreli čelami.

„Prepáč,“ ospravedlnila som sa, šúchajúc si čelo.

„Nie, nie, ty mi prepáč,“ pokrútil hlavou.

„V poriadku,“ zasmiala som sa. Nakoniec som sa upokojila a zahľadela sa do jeho prenikavých očí. „Je toho veľa, čo máme spoločné.“

„To teda hej,“ odvetil. Znova si ma k sebe pritiahol a pokračovali sme v tanci, ibaže teraz potichu. Pohľadom som vyhľadala Siriusa. Nakoniec som ho aj našla. Tváril sa nanajvýš nespokojne, čo mi bolo až nepríjemne jedno. Zhlboka sa nadýchol a vykročil k nejakej babe. Schytil ju za ruku a viedol k parketu, kde spolu začali tancovať. Musím vám povedať, že z toho tá baba bola taká šťastná, že keby ju Sirius nedržal v náručí, asi by sa zosypala. Charlie si všimol môj pohľad a tiež pozrel na Síria. Chvíľu naňho hľadel, keď na mňa nakoniec uprel svoj pohľad. „Bol som pri tom, keď... keď-“

„Sme sa rozišli,“ dokončila som zaňho. „Je to v poriadku. Všetko je v poriadku,“ rýchlo som vravela. „Ak by ti to nevadilo, tak o tom nechcem hovoriť.“

„Nie, vôbec,“ odvetil. „Prepáč, nemal som to spomenúť.“

„To je v poriadku. Už som si zvykla, že to teraz skoro každý rozoberá. Všetci sa tvária, akoby sa stalo... ja neviem čo. Ale robia z toho vedu. Bol to predsa len obyčajný vzťah,“ vravela som rozhorčene. Charlie na mňa len hľadel, keď po chvíli odo mňa odstúpil.

„Donesiem niečo na pitie,“ len som prikývla a pobrala sa k stolu, kde som sa usadila. Pozrela som na Luciusa, ktorý sa práve nad niečím veselo smial. Po tvári sa mi rozlial široký úsmev, ktorý však zmizol, keď som zbadala Siriusa, ako odchádza s tou babou, s ktorou tancoval, niekam preč. Smutne som sklonila hlavu. Zúfalo som si povzdychla a zaborila tvár do dlaní.

Nie! Nechcem plakať a ani nebudem! Žiadne také! Ja si ním nenechám skaziť náladu a Luciusovu oslavu. Budem sa zabávať rovnako ako on... Určite išli do nejakej prázdnej triedy, aby si užili. Je mi to jedno. Môže si robiť, čo chce. Už spolu nechodíme. A vlastne si aj ja môžem robiť, čo chcem. Takže by nebolo nič zlé na tom, keby som si našla nejakého chalana.

Nie, to nedokážem... Možno keby som toho chalana mala skutočne rada, tak až vtedy... ale inak nie.

S Charliem sme sa zabávali ešte asi dve hodiny, keď sme už obaja boli unavení. Nuž sme sa rozlúčili s Luciusom a vybrali sa do klubovne. Kráčali sme v tichosti. Ja som stále premýšľala nad Siriusom a tým, čo teraz môže robiť.

„Vôbec mu na mne nezáleží,“ povedala som zúfalo.

„Nemyslím si,“ poznamenal Charlie.

„Prečo potom odišiel s tou husou?“

„Aby si žiarlila,“ odvetil jednoducho.

Na chvíľu som sa zamyslela. „Snáď máš pravdu ty a nie ja,“ povzdychla som si. Znova bolo ticho.

„A ty si nerozmýšľala nad novým chalanom?“

„A- ani nie,“ zakoktala som. Charlie zastavil a ja tiež, keď som nepočula jeho kroky. Otočila som sa k nemu.

„A ani nado mnou?“

Prekvapene som zamrkala. Podišiel o niekoľko krokov ku mne. Ja som cúvala, až som narazila do steny. Charlie sa postavil až celkom ku mne. Chvíľu mi hľadel do očí, keď sa ku mne naklonil a dotkol sa svojimi perami tých mojich. Venoval mi tak nežný bozk, až som skoro skolabovala. Odtiahla som ho do seba.

„N- nie, to nesmiem,“ pokrútila som hlavou.

„Prečo?“ opýtal sa ma, no ani nečakal na odpoveď a pokračoval. „Čo vieš, čo teraz robí on! Zaslúžiš si chalana, ktorý ťa bude mať skutočne rád!“

Prekvapene som naňho zazerala.

„Si skvelá, Elizabeth a mne na tebe veľmi záleží,“ poznamenal.

„Aj mne na tebe záleží-“

„Tak prečo to neskúsiť?!“ opýtal sa ma zúfalo. „Sama dobre vieš, ako skvele si rozumieme. Je nám spolu fajn a máme toho veľa spoločného!“

Chvíľu som premýšľala. „Daj mi čas, Charlie-“

No to som už nestihla dopovedať, lebo ma znova pobozkal, držiac mi moju tvár vo svojich dlaniach. Napokon sa odo mňa odtiahol a hľadel mi do očí.

„Toľko, koľko budeš potrebovať,“ zašepkal.