Záškodníci

„Lizy,“ ozvalo sa spoza závesov. Sadla som si na posteľ a utrela si slzy.

„Áno?“

„Môžem?“ opýtala sa Lily. Prikývla som, no potom mi došlo, že ma nevidí.

„Jasné,“ odvetila som, na čo sa závesy odtiahli a pri mojej posteli stáli baby. Všetky tri si sadli ku mne na posteľ. „Tak je to správne,“ zamrmlala som prv, než stihli hocijako reagovať. Aj keď som vedela, že to vôbec nie je správne, rozhodla som sa vtĺcť si to do hlavy, nech to stojí, čo to stojí.

„Si si istá?“ opýtala sa ma Nat. Preglgla som a chytila sa za koreň nosa. Prikývla som. „Neverím ti,“ povedala jednoducho.

Mierne som sa zachvela, no inak som sa snažila tváriť v poriadku.

„Ako chceš, Natalie, je to tvoje rozhodnutie,“ skonštatovala som, hľadiac si na ruky.

„Nie!“ vyhŕkla, až som nadskočila. „Myslíš, že som hlúpa?! Kto ti niečo také natáral?! Toto si nemohla mať z vlastnej hlavy!“

„A prečo nie?“ opýtala som sa pokojne. Nespokojne sa zasmiala.

„Naozaj ti je to tak jedno, ako sa tváriš?“ opýtala sa ma potichu Alice.

Vstala som z postele a začala sa nervózne prechádzať po izbe.

„Nie je mi to jedno! Vôbec mi to nie je jedno! Milujem ho, ale on si ma neváži!“ vravela som zúfalo, rozmachujúc sa rukami.

„Lizy, nikto si ťa asi neváži viac ako on... pokiaľ nerátam nás tri,“ poznamenala Lily. Pozrela som na ňu.

„Prečo potom nepovedal, že s tým nesúhlasí?“ zúfalo som zašepkala. Horké slzy mi stiekli po tvári, no ja som sa ani nesnažila zastaviť ich.

„Neviem, Liz,“ odvetila. Podišla som k nim a sadla si na posteľ. „Povedz mu, že si to tak nemyslela.“

„Nemôžem,“ pokrútila som hlavou, utierajúc si slzy. „Nemôžem mu to povedať. Musím si to celé premyslieť.“

„Tak... ako chceš, Lizy,“ povedala Nat a pohladila ma po ruke. Len som si povzdychla.

„Ak by vám to nevadilo, rada by som išla spať,“ ospravedlňujúco som na ne pozrela.

„Jasné, jasné,“ zamrmlala Al, na čo všetky tri vstali a ľahli si do svojich postelí.

„Dobrú noc,“ popriala som im. Ešte zamrmlali odpoveď a po chvíli som zaspala.

Na ďalší deň sa mi vstávalo ťažko. Oči som mala opuchnuté, lebo som skoro celú noc preplakala. Ani neviem, ako som sa odhodlala k tomu rozhodnutiu, ale keby som mohla vrátiť čas, určite by som to neurobila.

Najhoršie to bolo, keď som vošla do Veľkej siene na raňajky. Skoro celá sieň na mňa uprela svoj pohľad. Väčšinou to boli dievčatá- Siriusove faninky. Páni! To sa tak rýchlo roznieslo po celej škole? Lily podišla ku mne a premerala si celú sieň nepekným pohľadom, až sa vrátili k svojej predošlej činnosti. Sadla som si za stôl a nabrala si raňajky, no vôbec som nemala chuť na jedlo, nuž som sa v ňom len babrala. Záškodníci, ktorí sedeli vedľa nás, boli celkom ticho. Všimla som si, ako sa Sirius naklonil dopredu, že niečo povie, no potom sa zastavil a vrátil sa k jedlu, drgnúc do Removej ruky.

„Aj na Siriusa tak hľadeli,“ prehovoril Remus. Len som si odfrkla. „A aj on tak reagoval.“

Pre Merlina! To nemôže myslieť vážne! Robí mi to naschvál! Strelila som po ňom zničujúci pohľad, načo sa len zamrvil na sedačke.

„Prepáč, myslel som si, že ťa to bude zaujímať,“ zamrmlal kajúcne. Uprela som naňho svoj pohľad.

„Tak druhý krát radšej nemysli,“ odvrkla som, no potom som to ľutovala. „Prepáč.“

„V pohode,“ odvetil a odhryzol si z chleba. Vypila som kávu, viac som do seba nemohla dostať a pobrala sa na vyučovanie.

Hodiny sa vliekli a ja som Siriusa ignorovala rovnako ako on mňa. Baby nad nami len krútili hlavou. Preto som začala ignorovať aj to. Vlastne mi neostávalo nič iné. Počas vyučovania som písať nemohla kvôli zranenej ruke, tak som len tak sedela a počúvala výklady učiteľov. Na obede som sa prekonala a dala si zeleninový šalát. Poobedňajšie vyučovanie bolo rovnako hrozné. Keď som sa večer hodila do kresla, bola som šťastná, že som sama. No v tom do klubovne vošli baby aj so Záškodníkmi a prisadli si ku mne. Objala som si kolená a ignorovala všetok hluk vôkol mňa.

„Lizy,“ oslovil ma niekto zozadu. Otočila som sa. Bol to Thomas Brealey- odrážač. Vysoký svalnatý chalan, s krátkymi hnedými vlasmi a veselými modrými očkami.

„Ahoj,“ pozdravila som ho a posunula sa na sedačke, aby si mohol prisadnúť.

„Počuj, dnes je ten konkurz, že?“ len som prikývla. „A musíme tam byť všetci?“

„No, bolo by to najlepšie,“ odvetila som. „Chcem, aby ste všetci vedeli, koho vyberiem.“

„Hej, keď sme už pri tom. Dopočul som sa, že si dočasným kapitánom,“ poznamenal s úsmevom. Znova som prikývla. „No výborne.“

„Neviem, ako dlho to zvládnem,“ uškrnula som sa. Thomas si ma prezrel.

„A ako sa vlastne máš?“ opýtal sa. „Bol som práve v klubovni, keď si sa so Siriusom rozišla.“

„Ehm... mám sa fajn, ďakujem,“ odvetila som nepresvedčivo.

„Isto?“ prikývla som. „Tak fajn. Tak sa vidíme neskôr,“ pohladil ma po ramene a odkráčal preč. Chvíľu som za ním ešte hľadela a premýšľala o tom konkurze. Som zvedavá, koľkí naň prídu... a hlavne, akí budú. Snáď budem mať z čoho vyberať.

O hodinu som už s babami kráčala k ihrisku. Potom sme sa rozdelili. Oni si išli sadnúť na tribúny a ja som išla do šatne. Vošla som dnu. Milo ma prekvapilo, keď som tam zbadala asi desať deciek, pokiaľ nerátam náš tím. Schmatla som dres a zaliezla do spŕch, kde som sa rýchlo prezliekla. Keď som sa vrátila, už bola prázdna. Až na jedného hráča- Siriusa. Stál na mieste a niečo robil s metlou. Mala som neblahé tušenie, že ani sám nevedel, čo to s ňou vlastne robí. 

Ignorovala som ho a postavila sa k zrkadlu. Schytila som hrebeň a začala sa česať. Chvíľu mi trvalo, kým som si urobila cop, no celý čas som mala pocit, že na mňa niekto hľadí. A mala som pravdu. Keď som odložila hrebeň, pozrela som na Siriusa. Celý čas ma sledoval. Pozdvihla som obočie.

„Načo čakáš?“ opýtala som sa ho.

„Na nič,“ odvetil naduto a vyšiel zo šatne. Privrela som viečka a zhlboka dýchala.

„Lizy, no tak už poď!“ zvolal na mňa niekto zvonku.

„Veď už idem,“ odpovedala som. Schmatla som metlu, ktorú som si cez prázdniny sama kúpila a vyšla von. Všetci stáli v kruhu. Nuž som k nim prišla a všetkých si pozorne prezrela. Ako som pred tým dobre spočítala, bolo tu desať uchádzačov o post odrážača, z toho dve baby. „Tak vás zdravím. Dočasne budem kapitánkou tohto družstva, keďže James je momentálne v Nemocničnom krídle.“

Kývla som chalanom z tímu a tí otvorili debničku, v ktorej sa nachádzali lopty.

„Urobíme to takto: toto bude akoby náš tréning a ja vždy vyberiem dvoch, aby hrali ako odrážači. Jedna časť bude náš tím a druhá bude súperom. Budete hrať najlepšie ako viete, akoby to bol zápas, jasné?“ všetci prikývli. „Výborne. Tak najprv dámy,“ uprela som pohľad na jediné dve baby. „Elizabeth Winnersová,“ podala som im ruku, pri čom som si zahryzla do jazyka, aby som nezastonala, keď mi ju stlačili.

„Sandra Kleinová,“ predstavila sa mi prvá z nich. „Som piatačka.“

„Anabela Kleinová,“ prekvapene som na ňu pozrela. „Sme sestry- dvojičky.“

„Vážne? Veľmi sa nepodobáte,“ poznamenala som. Obe len prikývli. „Fajn. Tak teda nasadnite na metly... už ste na nich sedeli, že?“

„Jasné,“ odvetila Sandra rozhorčene.

„Skvele, tak teda začnime,“ nasadla som na metlu. „Thomas, hraj za mňa. Ja budem sledovať, ako hrajú,“ prikývol. Na to sme vyleteli do vzduchu a začalo sa hrať.

Sledovala som obe dievčatá. Boli dobré, vedeli kľučkovať a mali silu v rukách.

„Hej, hej! Stop!“ zvolala som, na čo všetci prestali hrať. „Sandra, Anabela, nemôžete odrážať loptu do svojich hráčov! Vašou úlohou je dostať ju od nich preč!“

Pokrútila som nad nimi hlavou. „Pokračujte!“

Po piatich minútach som ich musela znova stopnúť. Zasa tá istá vec. Všetkým som dala povel, aby zleteli k zemi. Chytila som sa za koreň nosa.

„Ktorá z vás je staršia?“ opýtala som sa dievčat, keď spolu so zvyšným družstvom pristáli pri mne.

„Sandra,“ odvetila Anabela. Otočil som sa k menovanej.

„Zopakuj mi, prosím ťa, čo som povedala,“ požiadala som ju.

„Aby sme netriafali do vlastných hráčov,“ odvetila zahanbene.

„Správne,“ prikývla som. „A ktorej časti z toho nerozumiete?“

Ani jedna neodpovedala. „Fajn, baby, ďakujeme. Ďalší dvaja!“ zvolala som k tribúne.

Obe dievčatá len sklamane odišli z ihriska. Zoznámila som sa s dvoma chalanmi a začali sme hrať. Ani tým sa veľmi nedarilo. Prešla už asi hodina a pol, keď som zobrala poslednú dvojicu.

„Drahý Merlin, keď jeden z nich nebude dobrý, skočím zo Severnej veže,“ zamrmlala som si zúfalo.

„Neboj sa, to sa určite nestane,“ potľapkal ma po pleci Thomas. S ním som si z celého nášho tímu rozumela najlepšie. Tiež bol siedmak a bol veľmi milý. Len som prikývla a podišla k posledným dvom chalanom.

„Elizabeth,“ predstavila som sa.

„Hej, vieme,“ uškrnul sa jeden z nich. Toho som tu ešte nevidela. Bol o hlavu vyšší ako ja. Mal svetlohnedé vlasy a prenikavé oči. Ani neviem, čo to bola vlastne za farba. Niečo medzi modrou, sivou a zelenou. Zaujímavý chalan. „Charlie Donaldson. Som siedmak a som tu nový. Možno si si všimla,“ podal mi ruku. S radosťou som ju prijala. Slabo mi zovrel ruku vo svojej dlani (asi si všimol, že ju mám zranenú), uprene mi hľadiac do očí. Sírius si len odfrkol.

„Nicholas Glum,“ predstavil sa mi ten druhý. Bol asi taký vysoký ako ja a bol blondiak.

„Super, tak teda do toho,“ tľapla som rukami. Dala som povel na vzlet a začalo sa hrať. S radosťou som sledovala Charlieho, ako mu to šlo. Bol skvelý. Toho druhého by odfúklo z metly a ani nebol taký dobrý ako Charlie. Po dvadsiatich minútach som zapískala. „Tak fajn! Poďte dole!“ zvolala som na nich a vzlietla dole.

Všetci ma nasledovali a vyčerpane si posadali na zem. Videla som na chalanoch, že sú už unavení.

„Poviem len pár slov a pustím vás,“ povedala som súcitne. Aj ja sama som z toho bola vyčerpaná. Vďaka ti Merlin! „Nicholas, ďakujem, že si prišiel. Ale nebol si taký dobrý ako Charlie. Teda Charlie, berieme ťa do tímu.“

Pozrela som na zvyšok družstva a tí len súhlasne prikyvovali.

„No skvelé!“ vyhŕkol natešene. „Ďakujem.“

Len som sa uškrnula. „Môžete ísť,“ oznámila som im a sama som sa pobrala do šatne. Zobrala som si zo skrine čisté veci a vliezla do sprchy. Počula som, ako sa dvere po chvíli otvorili a hneď na to tiché kroky.

„Elizabeth, si ešte tu?“ opýtal sa ma niekto, až som nadskočila. Rýchlo som sa zabalila do osušky a otočila sa na podpätku. „Och, prepáč,“ zajachtal Charlie, keď došiel ku mne so sklonenou hlavou. Len tak- tak som sa stihla zakryť. Rukou si zakrýval oči.

„Ehm.. to je v poriadku,“ odvetila som. Cítila som, ako mi horí celá tvár. „To je v poriadku. Som zakrytá.“

„To je fajn,“ vydýchol a dal si ruku preč z očí. Pozrel na mňa a zamrkal. Už som sa zľakla, že som sa zle zakryla.

„Č- čo je?“ opýtala som sa zmätene a rýchlo sa prezrela.

„N- nič,“ zakoktal. Na sucho preglgol a otočil sa mi chrbtom. Po niekoľkých sekundách mi došlo, že asi ešte nevidel dievča len v uteráku. Nuž som vypla vodu, ktorá mi máčala chrbát a vyšla zo sprchy. Koniec osušky som si zastrčila tak, aby mi sama držala a vlasy si rýchlo presušila druhou. „Počkám vedľa.“

„Nie, to je v poriadku. Ja už idem,“ zastavila som ho a vykročila k dverám, keď sa zrazu otvorili a v nich stál prekvapený Sirius. Pozrel na mňa a potom na Charlieho. Zmraštil obočie a potichu zavrčal.

„Čo ste tu robili?“ vybachol na nás. Nechápavo som naňho pozrela.

„Nič. Ja som sa sprchovala a práve prišiel Charlie, aby sa aj on mohol umyť. Je na tom niečo zlé?“ zavrčala som. Sirius si ma prezrel. Už išiel niečo povedať, keď som ho buchla do ramena. „Môžem prejsť?“

Odstúpil a ja som okolo neho naštvane prešla. Vo vedľajšej miestnosti som na seba rýchlo natiahla čisté veci. Akurát som si česala vlasy, keď zo sprchy vyšiel Sirius. Znova si ma prezrel a bez slova odišiel preč. Oprela som sa o múr, pri čom som sa zviezla na zem. Zaborila som si tvár do dlaní a potichu plakala. Zrazu som na pleci zacítila dotyk. Nadskočila som a narovnala sa.

„V pohode, som to len ja,“ povedal Charlie. Vydýchla som si. Úplne som zabudla, že tu ešte je. Pozorne si prezrel moju tvár. „Smiem vedieť, čo ti je?“

„Čo?“

„No, plakala si,“ poznamenal a utrel mi slzu z líca. Slabo som sa zachvela. Rýchlo som sklopila pohľad.

„Nie, som v poriadku,“ odvetila som. Odstúpila som od neho a rýchlo odkráčala preč. Vletela som do klubovne ako víchor a vrhla sa do izby. Zabuchla som dvere, oprela sa o stenu, zhlboka dýchajúc.

Baby na mňa hľadeli, ako na blázna. Až po chvíli som si uvedomila, že sú v izbe. Odlepila som sa od steny a s ešte stále šialene bijúcim srdcom som si sadla na posteľ.

„Tak ktorého si vlastne vybrala?“ opýtala sa ma Al.

„Charlie Donaldson, je tu nový a chodí do siedmeho. Je odo mňa o hlavu vyšší a je celkom pekný,“ vysvetlila som bez dychu. Celkom? Celkom pekný?! Veď môže konkurovať Siriusovi a to je už čo povedať, lebo Sirius je fakt božský! Ako to, že som si ho doteraz nevšimla? Takého fešáka!  „Idem spať. Dobrú,“ zatiahla som okolo seba závesy a ľahla si do postele. Po krátkej chvíli som sladko zaspala.