Záškodníci

„Severus!“ zavolala som na chudého Slizolinčana. Ten sa prekvapene otočil za mojím hlasom. Rýchlymi krokmi som k nemu podišla, široko sa usmievajúc. „Ahoj. Dlho sme sa nevideli, čo? Prepáč, ale teraz som veľmi nemala čas kvôli MLOK-om. Stále sa na ne učím.“

„To je v poriadku, Elizabeth,“ uškrnul sa a nervózne sa obzrel po chodbe.

„Niekam ideš?“ opýtala som sa ho zvedavo.

„No hej, mám jedno stretnutie,“ odvetil netrpezlivo. „Prepáč, ale veľmi sa ponáhľam. Porozprávame sa inokedy.“

„Jasné, v poriadku,“ prikývla som chápavo. „A nevieš náhodou, kde je Lucius?“

„On teraz nie je v hrade,“ vysypal zo seba. Zamračene som zmraštila obočie a opäť prikývla.

„Ak by si ho stretol, prosím, povedz mu, že som ho zháňala a že ma nájde buď na Astronomickej veži alebo pri jazere.“

„Určite poviem,“ zaprisahal sa.

„Ďakujem,“ usmiala som sa naňho.

„Maličkosť. Tak sa teda maj,“ nesmelo sa na mňa usmial a rýchlymi krokmi odkráčal preč.

Hľadela som za jeho vlajúcim habitom, až kým sa mi nestratil z dohľadu. Tušila som, kde by sa teraz môj chalan mohol nachádzať, no tajne som dúfala, že sa mýlim. Vrátila som sa do klubovne, vzala si čistý pergamen a brko a došla k jazeru, kde som sa usadila pod strom s dlhými konármi.

Robila som si poznámky, týkajúce sa svadby. Zapisovala som si aj tie najmenšie detaily. Všetko. Všetko musí byť dokonalé! O to sa postarám!

***

Na ďalší deň nám Lily oduševnene vravela, čo všetko sa dialo v Núdzovej miestnosti a pýšila sa nádherným zásnubným prsteňom. Ešte som len bola na raňajkách a už som toho mala dosť. Radšej som malej sovičke hodila do kapsičky mincu, berúc si od nej Denného proroka. Hneď, keď som ho otvorila, schuti som si zanadávala popod nos.

„Čo sa deje?“ spýtal sa ma zvedavo Remus. Ukázala som mu článok, nad ktorým som sa tak mračila. Prebehol ho očami, zatiaľ čo ja som znechutene odsunula raňajky. Už som na ne nemala chuť.

Sirius sa k nemu naklonil a tiež si ten článok prečítal. Remus noviny zložil, mlčky mi ich podávajúc. Presne som vedela, čo si myslel. Sirius na mňa uprel svoje búrkové oči, a potom pozrel na slizolinský stôl, kde sedel Lucius aj so svojimi priateľmi. Dlhú chvíľu naň zamračene hľadel, až od neho napokon odvrátil pohľad, keď som si nervózne odkašľala.

Ten článok sa týkal ďalšieho napadnutia muklov. Z piatich boli traja mŕtvi a dvaja ležia vo veľmi zlom stave u Sv. Munga- matka a jej desaťročná dcéra. Zamračila som sa pri spomienke na obrázok päťčlennej rodiny. Naliala som do seba zvyšok kávy, schmatla noviny a napálene som vyšla zo siene, vyprevádzaná bleskom a následne hlasným zahrmením.

Sama som nevedela, kam vlastne idem. Bola som hrozne naštvaná na Luciusa a aj na toho hlúpeho idiota, ktorý nemá nos a hovorí si Lord Voldemort. Keby som len bola taká silná a vedela ho poraziť! Najprv by som ho mučila, aby vedel, ako sa tí ľudia cítili a až tak by som ho zbavila života. A vlastne nie. Nechala by som ho, nech zošalie! Alebo v ukrutných bolestiach!

Nie! Nesmiem byť taká krutá a necitlivá. Nie som predsa on. Len keby vedel, ako sa tí chudáci ľudia cítili. Keby cítil čo i len štipku z toho, čo oni. Keby to bol tušil, ani by nad nimi nemávol prútikom... snáď...

Zistila som, že ma nohy zaviedli na známe miesto pri jazere. Pod vysokým stromom s dlhými konármi ma nikto vidieť nemohol, takže som bola len rada. Sadla som si na vytŕčajúci koreň, oprúc si hlavu o kmeň stromu. Dlhú chvíľu som len tak hľadela do prázdna.

Sivé mraky sa lenivo rozprestreli po oblohe, no mne studené kvapky nezabránili v tichom rozjímaní. Naopak, nútili ma viac premýšľať... o sebe, o Luciusovi, o mojich priateľoch... o všetkom. Kvapky dažďa mi vytrvalo stekali po tvári a s každým dotykom mi viac a viac zmyli skormútený výraz. Zhlboka som sa nadýchla, oprúc sa o kmeň stromu. Odrazu som zacítila úľavu a ani som nemusela dumať nad tým, čo to znamená. Hneď som to pochopila.

„Tu si,“ vydýchol si Lucius.

Ani som sa neotočila, len som mlčky hľadela pred seba. Bola som taká naštvaná, až som nevládala otvoriť ústa.

„Uhm,“ dostala som zo seba. Lucius si ku mne prisadol, zvedavo na mňa zazerajúc.

„Niečo sa stalo?“ spýtal sa ma po chvíli ticha.

„Malo by sa niečo stať?“ vypálila som po ňom protiotázku.

„Takže asi hej,“ skonštatoval. „No, von s tým.“

Vzdychla som, chytiac sa za koreň nosa. Rozčuľovalo ma jeho pokojné správanie, ale on bol taký skoro vždy. Napokon som sa zhlboka nadýchla, aby som bola pokojná aj ja.

„Kde si včera bol? Hľadala som ťa,“ prehovorila som.

„Bol som, ehm... niečo vybaviť,“ odvetil nervózne.

Stále som hľadela pred seba, zatiaľ čo mi kvapky dažďa stekali po tvári.

„Bol si zabiť troch muklov a dvoch dostať k Sv. Mungovi, že?“ spýtala som sa ľadovo pokojným hlasom, podávajúc mu Denného proroka.

Rýchlosťou svetla mi ho vytrhol z ruky a preletel ho pohľadom. Chvíľu mlčal, až ho napokon namrzene zroloval a vrátil mi ho.

„Ja som to neurobil,“ obhajoval sa. Strelila som po ňom pohľadom, na čo sa zamrvil. „Áno, bol som tam, no neurobil som to. Severus s Thorfinom ti to môžu dosvedčiť.“

Nič som nevravela. Vedela som, že mi hovorí pravdu, no i tak som naňho bola naštvaná za to, že tam vôbec šiel.

„Temný pán to všetko urobil sám,“ poznamenal po chvíli len tak mimochodom.

„Tak sám!“ vyprskla som a vstala. „A nezašpinil si tým svoje už aj tak otrasné ruky?! Vyžíval sa v ich bolesti?! Užíval si to?! Dúfam, že áno, pretože nakoniec tak sám skončí. O to sa postarám!“

Lucius na mňa len užasnuto hľadel. Napokon sa spamätal a tiež vstal.

„Vieš, že keby som nemusel, nejdem tam,“ prehovoril nežne.

„Viem,“ prikývla som namosúrene s našpúlenými perami.

„Tak sa tým netráp.“

„Lucius,“ oslovila som ho neveriacky, pričom moje obočie vyletelo vysoko do vlasov, „toto je žart, že?“

Ten len nechápavo zmraštil tvár. Vzdychla som a privrela viečka. Chvíľu som predychávala ten nával zlosti a netrpezlivosti.

„Traja ľudia sú mŕtvi, mama s dcérou sú v nemocnici vo vážnom stave a ty mi tu ideš povedať, že sa tým nemám trápiť,“ odfrkla som si, rozhodiac rukami. Lucius posmutnel. Oprel sa o strom, prezerajúc si ma od hlavy po päty.

„Prečo si na mňa taká?“ spýtal sa nezvyčajne hlbokým hlasom. Zmraštila som obočie.

„Aká?“

„Hnusná,“ vysvetlil jednoducho. Narovnala som sa do celej svojej výšky a o trochu pookriala. Naozaj som si neuvedomila, čo robím a ako som sa k nemu správala. Nechcela som byť naňho zlá, či po ňom kričať, len ma tým všetkým naštval. „Poslednú dobu sa len hádame. Čo sa deje? Niečo ti vadí? Alebo ťa niečo trápi? Vieš, že mi všetko môžeš povedať. Som tu pre teba a stále budem.“

Spustila som ramená, chytiac ho za ruku.

„Prepáč, naozaj som si neuvedomovala, aká k tebe som,“ zamrmlala som smutne. „Nemyslela som to zle, len... bojím sa, Lucius. Bojím sa o teba, o mňa, o všetkých... bojím sa, že ráno vstanem a ty pri mne nebudeš. Že ti niečo urobí a že ťa stratím. Nechcem bez teba byť ani minútu, chápeš? Nedokázala by som to. A keď sa mi takto vystavuješ toľkému nebezpečenstvu, ako sa nemám báť? Neustále myslím na to, čo sa ti môže stať, ak ho neposlúchneš, alebo neurobíš to, čo máš.... Milujem ťa, láska. Sľúb mi, že na seba budeš dávať pozor.“

„Budem, neboj sa,“ jemne ma k sebe pritiahol a zovrel ma v objatí. „A aj ja ťa milujem, nezabudni na to.“

Pozrela som mu do očí a láskyplne ho pobozkala.

„Nezabudnem,“ zašepkala som, „nikdy nezabudnem. Nech sa bude diať čokoľvek, budem ťa ľúbiť, nech budem v budúcnosti s kýmkoľvek, budem ťa ľúbiť. Pamätáš? Nezabudla som a ani nezabudnem.“

Lucius mi venoval jeden zo svojich najkrajších úsmevom a opäť ma tuho objal.

***

Dni ubiehali a každou sekundou sa blížili MLOK-y. S babami sme z toho boli celkom na nervy, za to chalani to mali v paži. No dva týždne pred skúškami, keď sme im vynadali, začali sa konečne poriadne učiť. Deň čo deň som trávila celé hodiny za knihami a občas mi Lucius pomáhal s nejakými kúzlami. Ak to bolo potrebné, dávali sme si doučovania z rôznych predmetov, či sa skúšali.

Prišiel pondelok, s ním aj prvá teoretická skúška, a to z elixírov. Poobede nás čakala transfigurácia. Obe som zvládla priemerne. Mala som len zopár úloh zlých, či popletených, no aspoň som sa mohla FAKTICKY vyhovoriť na vyburcované, napäté a nervózne pocity ostatných študentov. No nezdali sa mi ťažké, len sa mi zle sústredilo.

Na ďalší deň som skúšku z veštenia skopala na plnej čiare, to mi bolo jasné hneď od začiatku. Nikdy som nemala nadanie na veštenie a myslím, že to tak bolo u väčšiny z nás. Obranu som si užila a napísala tam aj zopár vecí navyše. S tým som bola na seba hrdá.

V stredu sme mali skúšky z SOZT a dejín mágie. Všetko som zvládla, až na dejiny. Tie som nemala nikdy rada, ani na základnej škole. Aj som čakala, že ich zbabrem rovnako ako veštenie. Ale netrápila som sa tým, aj tak ich nikdy nebudem potrebovať k svojej práci. Pravdaže iba vtedy, ak ma príjmu za nového aurora.

Vo štvrtok nás neminulo čarovanie a o jedenástej večer sme sa vyškriabali na vrch Astronomickej veže, kde sme museli zakresliť hviezdnu oblohu. Aj to mi vyšlo pomerne dobre.

V piatok som sa potrápila na praktickej skúške z obrany a elixírov. Dali nám pripraviť ten najťažší elixír, ale ja som ho zvládla... len tak-tak. S obranou som nemala problém, pretože tá mi išla vždy.

Napokon som sa celkom natešená hodila do kresla v klubovni, užívajúc si koniec skúšok a voľné dni pred sebou. Posledné dni na Rokforte, ktoré si musím užiť naplno tak, aby som si ich pamätala do konca života.