Záškodníci

„Niečo mi sľúb,“ Lucius len prikývol. „Nebudeš smrťožrútom!“

V tej chvíli na mňa pozrel s pootvorenými ústami. Ani sa nehýbal a mala som podozrenie, že ani nedýcha.

„Lucius, sľúb mi to,“ povedala som rázne. Chvíľu na mňa ešte nehybne zazeral, až sa napokon spamätal a zopár krát zamrkal.

„Prečo ma o niečo také žiadaš?“ nechápavo sa ma spýtal. Dôležito som si založila ruky v bok a podvihla pravé obočie. „Vieš, že keď si takáto, si hrozne sexy? A aj by som sa ťa bál, no nejde to,“ zaškeril sa na mňa.

„Nesnaž sa zmeniť tému,“ zavrčala som, no nie naštvane. „Viem, že tá neporušiteľná prísaha sa týkala niečoho, čo má spoločné s NÍM.“

Lucius opäť pootvoril ústa od údivu, no tentoraz naozaj nedýchal. Naprázdno prehltol a zamračil sa.

„Odkiaľ niečo také máš?“ spýtal sa ma chrapľavo.

„Nie som hlúpa,“ zamrmlala som. „Vieš, že mi na tebe záleží a že ťa milujem. Čoskoro budeme manželia. Nechcem, aby si sa k nim pridal, aby si sa stal jedným z nich. Je to veľmi nebezpečné. Môže ti nejako ublížiť-“

„Je to rozhodne bezpečnejšie, ako keby som mal čakať, kedy sa rozhodne prísť a len tak nás zabiť,“ odsekol namrzene.

„Lenže nám nič nehrozí. Sme obaja z čistokrvnej rodiny,“ krútila som hlavou, „teda ty viac ako ja.“

„A o to ide!“ zvolal napálene. „Viem, že ty za to nemôžeš, preto sa ťa snažím chrániť. Elizabeth, pre teba by som bol schopný skočiť aj z Astronomickej veže-“

„Lenže ja to od teba nežiadam!“ skočila som mu do reči a už som bola naštvaná aj ja. Jeho pocity sa miešali s mojimi, až ma opäť rozbolela hlava. „Nechcem, aby si bol smrťožrútom! Ja ti budem veriť, ale oni nie! Bude ťažké žiť s tým, že môj milovaný manžel je jedným z nich! Lucius, milujem ťa. Nerob mi to, prosím,“ zašepkala som zúfalo a chytila ho za ruku.

Lucius na mňa zronene hľadel. Napokon ma nežne pobozkal a napravil mi neposlušné pramienky vlasov.

„Už sa to nedá zmeniť, láska,“ pokrútil smutne hlavou. „Jedine smrťou.“

Spustila som ramená. Lucius ma pustil a odkráčal preč. Len som za ním nešťastne hľadela.

***

„Ahoj,“ pribehol ku mne Rowle.

„Ahoj,“ zamrmlala som a vykročila chodbou.

„Niečo sa stalo?“ vykročil za mnou. „Všimol som si, že aj ty, aj Lucius sa tvárite nejak nešťastne. Nevyšlo vám to s tým domom?“

„Nie,“ pokrútila som hlavou. „Vyšlo to skvele, len sme sa trochu pochytili.“

Thorfin len chápavo prikývol a už sa chystal niečo povedať, no skočila som mu do reči, akoby som vedela, čo sa ma chce spýtať.

„Bavíme sa spolu, len,“ zmĺkla som na pár sekúnd, „len nás to mrzí. Nič viac.“

„A.. čoho sa to týkalo?“ spýtal sa napäto. Trochu som spomalila tempo chôdze a letmo naňho pozrela.

„No... ehm... viem, čo sa chystáte urobiť. Respektíve, čo ste už urobili. Nezazlievam vám to,“ rýchlo som dodala, aj keď som aj tak tušila, že nevie, o čom hovorím, „ale bojím sa oňho. Bojím sa, že sa mu môže niečo stať. Čo ak mu nejako ublíži? Bude od neho chcieť niečo, čo sa nedá urobiť...“

Thorfin zjavne pochopil, lebo si netrpezlivo odkašľal.

„Nič mi nepovedal, neboj sa,“ dodala som po chvíli. „Nie som hlúpa, aby mi to nedošlo. Poznám ho lepšie ako seba. Len... Thorfin, prosím, dávaj naňho pozor. Viem, že je schopný postarať sa o seba, ale aj tak sa bojím. Dávajte si pozor, môže byť veľmi nebezpečný. Nechcem, aby sa vám niečo stalo.“

„Elizabeth, nemaj strach,“ upokojoval ma, pričom sme obaja zastavili. „Nechcem sa španovať, ale obaja sme dobrí a Lucius vie, čo robí.“

„Práve preto sa bojím,“ poznamenala som sucho. Zastrčila som si neposlušný pramienok vlasov za ucho a nesmelo sa pousmiala. „Myslím, že už pôjdem. Tak sa zatiaľ maj.“

„Aj ty,“ odvetil a vykročil opačným smerom ako ja.

***

Vošla som do izby a zhodila zo seba kabátik. Vytiahla som si z vlasov sponu, zatiaľ čo baby vošli do izby. Myslím, že boli zvedavé na všetko, čo sa stalo. Zjavne im stačil môj pohľad, keď som vošla do klubovne.

„Tak?“ dychtivo sa spýtala Nat. Ukázala som im kľúč od domu a hodila ho do zásuvky.

„Lucius ho kúpil,“ vysvetlila som jednoducho. Prezliekla som sa do starých vecí a hodila sa na posteľ.

„Ale niečo sa stalo,“ poznamenala Lily. „Ten pohľad hovorí za všetko.“

Baby boli fakt veľmi zvedavé. Nedalo sa nevšimnúť si to. A aj ich pocity hovorili sami za seba.

„Nič dôležité,“ zamrmlala som. „Len menšia výmena názorov, ale už je to v pohode.“

Baby na mňa chvíľu skepticky zazerali, no na moje šťastie to už neriešili.

„Idem do klubovne,“ oznámila som im a vstala z postele. Ešte som na nich spýtavo pozrela, no oni len pokrútili hlavou.

Nuž som si vzala knihy a zišla dole, sadnúc si do gauča pri krbe, v ktorom bol schovaný za knihou obrany môj brat. Vedľa neho v kresle sedel James, pohrávajúci sa neprítomne so zlatou strelou. O kúsok ďalej sa Sirius mračil nad akýmsi pergamenom, ktorý mi veľmi pripomínal Záškodnícku mapu a hneď pri krbe na koberci prežratom od moľov ležal na bruchu Peter a trápil sa s nejakou prácou, ktorú mal celkom zašpinenú od atramentu.

Mala som silné podozrenie, že si ma nikto z nich nevšimol. Všetci boli zvláštne ticho a venovali sa svojej činnosti. Po chvíli sledovania Petrovho úmorného trápenia s prácou na transfiguráciu som vstala z gauča a kľakla si k nemu.

„Ukáž to, pomôžem ti,“ natiahla som k nemu ruku. Peter nadskočil, rovnako ako ostatní. Asi si ma naozaj nevšimli.

„Lizy, kedy si sem prišla? Nevšimli sme si ťa,“ vyjachtal Remus, položiac knihu vedľa seba.

„Hej, došlo mi to podľa toho, ako ste sa zľakli,“ zachechtala som sa. „Inak, sedím tu už asi desať minút.“

Chalani zopár krát zamrkali. Vzala som do ruky Petrovu prácu a začala ju opravovať. Vtom si ku mne kľakol James.

„Potrebujem tvoju pomoc,“ zamrmlal napäto.

Ani som neodtrhla pohľad od pergamenu, len som odvetila: „Vydrž, len to dokončím.“

Chvíľu som ešte prepisovala niektoré vety, až som napokon pozrela na Petra a vrátila mu pergamen.

„Mal si tam veľmi veľa chýb a zjavne si zle počul profesorku, lebo si tam mal skomolené slová,“ v skratke som skomentovala jeho výtvor. „Mal by si sa na hodinách viac sústrediť.“

„Ďakujem,“ nesmelo sa na mňa usmial.

„Za málo,“ opätovala som mu široký úsmev a pozrela na Jamesa, ktorý už opäť sedel v kresle. „Čo si to chcel?“

***

S Jamesom sme ten deň naplánovali do detailov. Mal byť dokonalý, presne taký, aký si Lily vždy priala. A malo to byť tajomstvo, ktoré by nezistila. A presne tak to aj vyšlo.

Bola sobota. Slnko za oknami chlapčenských spální pomaly zapadalo, vytvárajúc na oblohe farebné pásy. Na oblohe nebol jediný mráčik, ktorý by tú krásu chcel schovať. Félix si lietal ponad Čierne jazero a svojou piesňou upokojoval všetkých obyvateľov Rokfortu i Zakázaného lesa.

Napravila som Jamesovi motýlika na krku, ešte si ho pozrela, až som od neho napokon odstúpila s jemným úsmevom spokojná sama so sebou.

„No?“ napäto sa ma spýtal.

„Vyzeráš perfektne,“ uškrnula som sa. James sa ešte nervózne obzrel v zrkadle, až sa na mňa široko usmial.

„Ďakujem.“

„Maličkosť,“ mávla som ležérne rukou. „Tak si teda pripravený? Môžeme ísť?“

„Môžeme,“ pritakal horlivo, na čo som sa znova široko usmiala.

Nuž sme spoločne vyšli z klubovne a zamierili do Núdzovej miestnosti. Toľké vzrušenie som z Jamesa ešte nikdy necítila. Jeho očká horeli šťastím a nedočkavosťou.

„Cítim sa v tom ako vo vreci,“ zamrmlal odrazu, nespokojne sa ošívajúc.

„No za to v tom vyzeráš skvele, naozaj,“ upokojovala som ho. Už sme boli na siedmom poschodí, keď sa strhol, až som nadskočila.

„Zabudol som na prsteň!“ vyhŕkol hystericky a postrapatil si vlasy.

„James, nezabudol si ho,“ stopla som jeho vyvádzanie. „Vzala som ho, lebo som vedela, že naň zabudneš.“

Siahla som do vrecka a vytiahla z neho malú čiernu škatuľku.

„Och, super, ďakujem,“ dostal zo seba uľavene. „Už som myslel, že sa budem musieť vrátiť.“

Len som s úškrnom pokrútila hlavou a prešla okolo steny tri krát, tuho premýšľajúc. Vtom sa na nej zjavili dvere. Otvorila som ich a pokynula Jamesovi, aby vošiel dnu. A to hneď aj urobil. Užasnuto pootvoril ústa a vypleštil oči. Chvíľu sa vôkol seba obzeral, až na mňa napokon uprel svoje orieškovohnedé očká.

„Pre Merlinove gate, Lizy,“ vydýchol šťastne, „to je úžasné! Naozaj super!“

„Vážne?“ potešila som sa, na čo len horlivo prikývol. „Vďaka.“

„Nie,“ rázne pokrútil hlavou, „to ja ďakujem.“

Široko som sa naňho usmiala a obzrela sa po veľkej miestnosti. Naozaj sa mi podarila. Vedela som, čo má Lily rada, takže to nebolo také ťažké. Všade navôkol sa po zemi váľali lupienky z ľalií a levandúľ, v strede bol prestretý stôl s dvoma sviečkami a jednou obzvlášť krásnou žltou ľaliou. Napravo bol malý balkónik, z ktorého bol výhľad na celú miestnosť. Fakticky bola krásna!

Uprela som svoj pohľad na Jamesa, ktorý sa prechádzal po miestnosti.

„Tak si to užite,“ popriala som mu úprimne, „a nepokaz to.“

James sa len zachechtal a prikývol.

„Ja teda idem za Lily,“ ozvala som sa po chvíli ticha. „Tak sa maj.“

James mi ešte raz za všetko poďakoval, ja som mu dala ešte nejaké tipy a so širokým úsmevom som sa vracala do klubovne. V izbe sa Lily prezerala pred zrkadlom. Mala na seba vzdušné svetlozelené šaty, ktoré jej krásne obopínali postavu. Vlasy mala stočené v jemných kučerách a na perách sa jej vynímal čerešňový lesk.

„Si nádherná, Lily,“ vzdychla som užasnuto. Baby na ňu len mlčky zazerali. Bola naozaj ako víla, ktorá žiarila dokonalosťou. „James z teba odpadne.“

„No to určite,“ odsekla Lily s úškrnom. „Baby, ďakujem za pomoc,“ pozrela na  Al a Nat.

„Za to neďakuj, Lils,“ pokrútila Al hlavou. Lily sa ešte chvíľu obzerala v zrkadle a upravovala si zopár detailov.

„James na teba už čaká,“ oznámila som jej. Tá sa na mňa široko usmiala, prikývla a vyšla z izby. „Držím prsty!“ zvolala som za ňou.

„Som zvedavá, ako to dopadne,“ zachechtala sa Nat.

„Aj ja,“ pridala sa Alice.

„Určite skvele,“ odvetila som zamyslene. „James je múdry chalan, vie, čo má robiť. A Lily... tá bude celá bez seba, keď sa jej to spýta.“

„Nemôžem uveriť, že si ju chce naozaj vziať,“ zasnene sa usmiala Al. „Ešte nedávno po ňom nadávala a ak to vyjde skvele, tak sa čoskoro vezmú.“

„Určite to vyjde,“ zaškerila sa Nat. „Želám im to.“

„To aj my,“ poznamenala som. Ľahla som si na posteľ a v duchu uvažovala o svojej svadbe.