Záškodníci

Otočila som sa k Lily, ktorá ku mne podišla so spýtavým výrazom. Alice a Nat sa tvárili podobne. V tej chvíli som Lily zovrela v tuhom objatí.

„Prepáč mi to, prosím,“ zašepkala som. „Ale nechcela som ti hovoriť, na čo som myslela. Vieš...“ odtiahla som sa od nej, zahľadiac sa do jej krásnych zelených očí, „týkalo sa to teba a tvojich rodičov. Nechcela som ti ich pripomínať, lebo som videla, že si opäť šťastná. Keby si bola smutná, nenávidela by som sa za to.“

„Ach, Lizy,“ vzdychla Lily a chytila ma za ruku, „som rada, že ti na tom tak záleží. Ale myslím na nich vždy, no nechcem byť kvôli tomu nešťastná do konca života. Mám tu predsa vás,“ pozrela aj na Al, Nat a chalanov, stojacich obďaleč, „a vy ma robíte šťastnou deň čo deň. Čo by som bez vás robila?“

Pousmiala som sa cez slzy, ktoré mi stiekli po tvári. Rýchlo som si ich utrela a vystrela sa do celej svojej výšky. Práve som si napravila tašku, keď sa mi do zorného poľa dostala moja láska. Lucius zacítil môj pohľad. Niečo povedal Rowleovi, ktorý na mňa pozrel a prikývol. Na to sa od neho Lucius oddelil a pomaly ku mne vykročil.

„Stretneme sa v klubovni,“ oznámila som babám. Tie si všimli, že k nám kráča Lucius, nuž len prikývli a s tajomným úškrnom odkráčali preč. Ešte som pohľadom zaletela k Siriusovi, ktorý sa mi vpíjal do očí. Naprázdno som preglgla a pozrela na Luciusa, ktorý ku mne potichu podišiel. Spustila som ramená, zmraštiac tvár. „Prepáč.“

Len to jediné slovko zo mňa v tej chvíli vyšlo. Len to jediné som dokázala povedať a hanbila som sa za to. Za to, ako som sa správala a že som nevedela povedať nič viac. Sklopila som pohľad k zemi. Nechcela som sa mu pozrieť do očí. Bola som naňho naštvaná kvôli hlúposti. Len preto, že sa o mňa bál. A ja som tak tvrdohlavá, že som nedokázala presvedčiť samú seba, že to myslel len v dobrom. Že ma chcel len chrániť a nedopustiť na mňa.

Do očí sa mi dnes už po stý krát tlačili slzy. Jednoducho som sa za to všetko na seba hnevala a v duchu si nadávala do tých najväčších volov. To som bola celá ja.

„Ja by som sa ti mal ospravedlniť,“ pokrútil rázne hlavou. „Musím tvoje rozhodnutia akceptovať. A keď chceme spolu žiť, musím si zvyknúť na to, že si sa s tým už narodila. Musíš pomáhať. Len škoda, že som si to neuvedomil skôr-“

„Lucius,“ skočila som mu do reči, na čo na mňa nechápavo pozrel. „Milujem ťa.“

Jeho napätá tvár pookriala a po duši sa mu rozlial pokoj, ktorý zaplavil aj celé moje telo. „Ty vieš, že aj ja teba, Elizabeth.“

Šťastne som sa naňho usmiala a venovala mu nežný bozk, ktorý som si naplno užila, keďže naše pery boli od seba odlúčené niekoľko dní.

***

Bola sobota. Práve som sedela vo Veľkej sieni a napchávala sa zeleninovým šalátom, debatujúc s babami, keď sa odo dverí ozval veselý smiech.

„Elizabeth!“ zvolal na mňa nežný hlások môjho chalana, ktorý sa rozliehal po celej sieni. Niekoľkí študenti zvedavo zdvihli pohľad od svojho taniera, iní tomu nevenovali pozornosť. Za to ja som sa posunula, keď sa ku mne vtisol, mávajúc mi pred nosom nejakým pergamenom. Vyškieral sa pri tom ako trafená veverička.

„Čo je, láska?“ opýtala som sa ho so širokým úsmevom. Baby i Záškodníci na nás zvedavo zazerali.

Položil na stôl pergamen, ktorý mi pred tým ukazoval, no vedľa neho ešte aj akúsi fotografiu vystrihnutú zjavne z Denného proroka. Pozrela som na list napísaný úhľadným, čitateľným písmom. Rýchlo som ho prebehla očami, keď mi srdce prestalo byť. Hodila som očkom po Luciusovi, ktorý ma dychtivo sledoval. Potom som pomaly pozrela na fotografiu. Bol na nej obrovský dom s nádhernou záhradou. V tej chvíli som si mohla oči vyočiť. S pootvorenými ústami som uprela pohľad na môjho snúbenca.

„To.. t-to je,“ koktala som, no kvôli toľkému údivu som celkom zabudla hovoriť.

Lucius horlivo prikývol. „Áno, to je náš dom!“

James sa zachechtal, Peter len nechápavo pozeral po každom pri stole, Remus na mňa šokovane uprel svoje medové, dobrácke očká a Sirius vyprskol džús, lapajúc po dychu. Baby na mňa, rovnako ako Remus, len šokovane pozreli, pričom im sánky takmer spadli na zem.

„Váš dom?!“ vyhŕkol odrazu Sirius. Len som nemo hľadela Luciusovi do očí. Cítila som z neho toľké šťastie, až mi nedalo veselo sa nezasmiať. Napokon som uprela pohľad na Siriusa, ktorý na nás nechápavo zazeral.

„Vyzerá to tak,“ uškrnula som sa.

Niekoľko minút bolo hrobové ticho. Už ani James sa nesmial, ani Peter neskákal pohľadom po všetkých prítomných. Všetci na mňa nemo zazerali. Už som sa začala báť o Siriusa, ktorý zjavne ani nedýchal.

„Čo je na tom?“ nechápavo som sa spýtala, keď som ich už vrátila do reality lusknutím prstov.

„Nič,“ odvetila napokon Lily s úsmevom. „Je to skvelé.“

„To teda je,“ pritakal Lucius natešene. Uškrnula som sa naňho, chytiac ho za ruku.

„Musíš mi všetko porozprávať.“

Lucius sa lepšie usadil a odpil si z mojej kávy. Odrazu sa však divne zamračil. Zvedavo som naňho pozrela, na čo na mňa uprel svoje šedé oči.

„Ako to, že tvoja káva je vždy oveľa lepšia ako moja?“

Zasmiala som sa a pobozkala ho na líce.

„Musíš vedieť, ako ju pripraviť. V tom je to tajomstvo, láska,“ vysvetlila som spokojne. Lucius sa ešte raz napil a začal s rozprávaním.

Prezradil mi, že si raz prezeral Denného proroka a v ňom našiel ten dom. Hneď sa mu zapáčil a vedel, že sa bude páčiť aj mne. A mal pravdu. Bol nádherný a tak veľkolepý. Síce som ho naživo ešte nevidela, ale aj tak sa mi veľmi páčil. Nuž Lucius poslal sovu pánovi, ktorý ten dom vlastnil a teraz ho chce predať. Vraj sa s ním dohodol a dnes mu prišiel list, že mu ho predá s veľkou ochotou. Lucius bol z toho veľmi šťastný. A aj ja, len som sa bála jednej veci.

„Miláčik, ale ten dom musí byť veľmi drahý. Len sa naň pozri, taký dom predsa nemôže stáť len zopár galeónov,“ vravela som mu zamračene, zatiaľ čo mi jedol obed. Baby zatiaľ obdivovali fotografiu, na ktorer bol ten dom a veselo ho komentovali. Chalani sa zasa bavili o svojich veciach, ktoré ma teraz ani veľmi nezaujímali.

Lucius sa na mňa krásne usmial a venoval mi nežnú, pobavenú frčku do nosa. Chytil ma za ruku, pohrávajúc sa s prsteňom, ktorý som od neho dostala.

„S tým si nerob starosti,“ upokojoval ma láskyplne. Zamračila som sa.

„Ako si nemám robiť starosti?!“

„Normálne,“ odvetil jednoducho. Nespokojne som cmukla, vzala mu z ruky rebarborový koláč a zjedla ho. „No toto! Vezmi si svoje!“ pohoršene zvolal, no aj tak mu na tvári trónil úprimný úsmev.

„Doteraz si TY jedol MÔJ obed,“ oplatila som mu s úškrnom.

„Fajn, fajn,“ prikývol, „len sa najedz. O pol hodiny sa máme stretnúť s tým pánom. Už som to dohodol aj s Dumbledorom. V pohode nám dovolil odísť na dve hodiny.“

Vypleštila som na Luciusa oči.

„A to mi hovoríš len tak, že sa s ním máme o chvíľu stretnúť?!“ vyprskla som. Lucius ma len pobozkal, vstal a uškrnul sa na mňa.

„O pol hodiny ťa čakám vo Vstupnej hale,“ oznámil a spokojne odkráčal preč. Pozrela som na baby, ktoré sa len uškŕňali.

„Chápete ho?“

***

„Je to len obyčajné stretnutie, Liz,“ smiala sa Al, keď som stála pred zrkadlom a skúšala si rôzne oblečenie.

„Áno, ale predsa tam nemôžem prísť v starých otrhaných džínsoch,“ zamračila som sa na svoj odraz. Napokon som zo skrine vytiahla čiernu sukňu, ktorá mi siahala tesne nad kolená a svetlo zelený top. Rýchlo som to na seba natiahla, vlasy si zopla obyčajnou sponou, obula si vysoké topánky a s čiernym letným kabátikom prehodeným cez ruku som vyšla z izby, lúčiac sa s babami. „Tak sa vidíme potom. Majte sa!“

Rýchlymi krokmi som došla do Vstupnej haly, kde už na mňa čakal Lucius. Zastavila som na pol kroku a veselo sa rozosmiala. Lucius sa otočil za mojim smiechom, nechápavo na mňa zazerajúc. Podišla som k nemu, ešte stále sa smejúc.

„Si krásna,“ zamrkal na mňa, „ale prečo sa smeješ?“

Ukázala som na jeho saténovú zelenú košeľu. „Opäť sme sa zladili.“

„To je u nás už zvyk,“ zachechtal sa a chytil ma za ruku. „Odmiestnime sa pri bráne. Bude tam na nás čakať riaditeľ.“

Presne ako povedal Lucius, keď sme došli k bráne, čakal tam riaditeľ. Zatiaľ čo Luciusovi niečo vravel, natiahla som na seba kabátik. Napokon sa otočil ku mne so širokým úsmevom.

„Ale vráťte sa,“ zažartoval, na čo som sa len zasmiala a prikývla. Napokon sa otočil k bráne, niečo zamrmlal a v tej chvíli sa otvorila. Prešli sme okolo riaditeľa. On mi však ešte stihol zašepkať: „Ďakujem za radu. Veľmi sa potešil.“

Prekvapene som na Dumbledora pozrela, no už som sa stratila v temnote, keď sme sa s Luciusom odmiestnili. Dopadla som na tvrdú zem a zhlboka sa nadýchla čistého vzduchu. Neznášala som premiestňovanie. Lucius ma pustil, na čo som otvorila oči.

Stála som uprostred opustenej cesty. Na značke asi dva metre odo mňa bolo napísané veľkými písmenami Great Reservoir. Lucius vykročil vpred. Nasledovala som jeho príklad, prezerajúc si okolie. Bolo to malé mestečko. Tvorilo ho len zopár domov, no za to veľa zákrut. Neďaleko sa črtalo jazero, ktoré sa mi hneď zapáčilo.

„Pohni si, láska,“ napomenul ma Lucius, keď som zastala a obdivovala park s množstvom nových lavičiek a ihriskom pre deti. Už som si predstavovala, ako sa tam bude hrať moje dieťa.

„Veď už idem,“ zamrmlala som a ponáhľala sa za Luciusom.

Kráčali sme po príjazdovej ceste niekoľko metrov, až sme napokon zabočili na najbližšej zákrute. Vtom sa mi do zorného poľa dostal obrovský dom, ktorý trónil na konci cesty. Pred ním stál vysoký chudý pán stredného veku. Mal na sebe veľmi drahý oblek, vlasy mal ulízané dozadu a v ruke držal vychádzkovú paličku. Podišli sme k nemu. Prehodil si paličku do druhej ruky a podal Luciusovi ruku.

„Pán Malfoy?“ spýtal sa Luciusa. Ten len prikývol a prijal podávanú ruku. „Som Robin Getsay. Tento dom mi až do tejto chvíle patril,“ kývol k domu za ním. Lucius sa ku mne otočil.

„To je moja snúbenica, Elizabeth Winnersová,“ oznámil mu.

„Veľmi ma teší,“ široko som sa naňho usmiala a potriasla si s ním rukou.

„Aj mňa,“ opätoval mi úsmev. „Tak vám teda idem ukázať celý dom.“

Hneď ako otvoril bránu, naskytol sa mi skvelý výhľad na celú záhradku. Vlastne to bola záhrada. Bola naozaj veľká s množstvom záhonov plných všakovakých kvetov. Pri dverách z oboch strán stáli dva veľké levy, o trochu ďalej bola hojdačka a vedľa nej veľký dub. Napokon sme vošli dnu. Predsieň bola veľká a útulná. Viedli z nej tri dvere a schodište, vedúce na druhé poschodie. Hneď vedľa zvláštneho vešiaka stála veľká busta akéhosi muža. Spýtavo som pozrela na pána Getsaya.

„To je Merlin,“ jednoducho mi vysvetlil. Výborne! Budem mať Merlinovu bustu v dome!

Pán Getsay nám ukázal celé dolné poschodie, ktoré sa skladalo z kuchyne, priestrannej jedálne, obývačky, veľkej knižnice a malej komory. Na druhom poschodí sa nachádzali spálne. Jedná veľká manželská a tri hosťovské. Každá mala vlastnú kúpeľňu.

Vošla som do mojej a Luciusovej izby. Bola naozaj krásna. Bola v nej veľká posteľ s baldachýnom, dve skrine, konferenčný stolík a dve malé nočné s lampami a celkom napravo bol balkón. Veľký balkón. Mohla som si oči vyočiť nad tým výhľadom. Niekoľko metrov za domom bolo jazero a z balkónu bol naň skvelý pohľad. Väčšmi mi to pripomínalo Čierne jazero pri Rokforte.

***

„Ešte raz vám ďakujeme,“ široko som sa usmiala na pána Getsaya. Ten len náruživo krútil hlavou a tvrdil, že preňho bol ten dom veľký, keďže žil sám. S veľkou radosťou nám odovzdal kľúče, ktoré som si od neho vzala. „Tak dovidenia.“

„Dovidenia,“ odvetil s úsmevom. S Luciusom sme sa chytili za ruky a odmiestnili sa pred brány Rokfortu. Hneď, keď som ho pustila, hodila som sa mu okolo krku.

„Ty si blázon,“ zašepkala som mu do ucha. Od toľkého šťastie som išla vyskočiť z kože a až sa mi ťažko rozprávalo. „Veď stál toľké peniaze!“

„Ty sa teraz o to nestaraj. Hlavne, že ho máme,“ odtiahol ma od seba a láskyplne ma pobozkal. Pokrútila som hlavou.

„Aj tak si blázon,“ zachechtala som sa, chytila ho za ruku a viedla k bráne. Dumbledore tam na naše prekvapenie nestál. Namiesto neho tam bola McGonagallová. Prepálila nás pohľadom a kúzlom otvorila bránu. Prešli sme okolo nej na druhú stranu ruka v ruke. „Dobrý deň, pani profesorka.“

„Dobrý deň,“ odvetila stroho. Zaistila bránu kúzlom a vykročila za nami. „Tak ste si ten dom kúpili?“

Prekvapene sme na ňu pozreli. Napokon som sa uškrnula a prikývla.

„Áno, kúpili.“

„Tak to vám teda blahoželám,“ poznamenala, zazerajúc na môj zásnubný prsteň na ľavej ruke. Vo Vstupnej hale sa od nás odpojila. S Luciusom sme na seba hneď pozreli. „To malo byť čo?“ zasmiala som sa.

„Neviem,“ pokrčil plecami. „Zjavne s tým nie je spokojná.“

„Mám ju rada, no jej správanie ma zarazilo,“ zamrmlala som zamračene.

„Za to ja ju nemám rád a ani ona mňa. Akosi sme si nepadli do oka.“

Pozrela som na Luciusa trochu s obavami.

„Niečo mi sľúb,“ Lucius len prikývol. „Nebudeš smrťožrútom!“