Záškodníci

Keď už konečne zazvonilo na prestávku, zbalila som si veci a spolu so Siriusom sme vyrazili do Veľkej siene na obed. Sadla som si za stôl, Sirius oproti mne, a nabrala som si francúzske zemiaky. Len o niekoľko sekúnd sa k nám pridali Alice a Nat so zvyškom Záškodníkov. Rýchlo som do seba nahádzala obed a prehodila si tašku cez plece.

„Idem za Lily,“ oznámila som babám.

„O chvíľu prídeme za tebou,“ odvetila Alice a vrátila sa k jedlu. Len som prikývla. Ešte som letmo pozrela na Jamesa, ktorý pichal vidličkou do zemiakov, namrzene na ne hľadiac, akoby oni mohli za smrť Liliných rodičov.

Vošla som do klubovne a vybehla po schodoch na dievčenský internát. Zaklopala som na dvere, na čo sa zvnútra ozvalo tiché: „Ďalej!“

Otvorila som dvere a vošla dnu. Lily hneď zoskočila z postele. Podišla ku skrini, z ktorej vytiahla uniformu. Natiahla ju na seba, zatiaľ čo ja som na ňu len zazerala.

„Čo to robíš?“ spýtala som sa jej nechápavo, keď si vložila do tašky nejaké knihy. Pozrela na mňa s jemným úsmevom.

„Idem na vyučovanie,“ odvetila jednoducho, pokrčiac plecami. Zopár krát som zamrkala. Cítila som, že jej je lepšie. Aj tak vyzerala. Už nebola taká bledá, nemala opuchnuté oči ani tmavé kruhy. Ba dokonca aj jej vlasy boli žiarivejšie než predtým. Keď si všimla môj výraz, usmiala sa ešte širšie. „Predsa tu nebudem trčať do nekonečna. Moji rodičia zomreli, áno, no ja sa nechcem trápiť večne. Pokiaľ pre to, aby som bola šťastnejšia, nič neurobím, tak budem stále v tej nepríjemnej letargii,“ trochu sa pri dvoch posledných slovách zamračila.

Po tvári sa mi pomaly rozlial široký úsmev, vďaka ktorému sa Lily trochu zapýrila. Prehodila si tašku cez plece a čakala. Pokrútila som hlavou, aby som sa spamätala a pozrela jej do očí.

„Takže sa cítiš lepšie?“

„Iste,“ prikývla zvesela. Vydýchla som si a napravila si tašku. „Čo tvoja ruka?“

Pozrela som na ňu. Mala som ju obviazanú už len tak provizórne, aby mi tie rany nebolo vidieť a aby mi do nich nezašli špiny.

„Už je to dobré,“ pousmiala som sa. „Tak ideme?“

Lily prikývla, na čo sme spoločne vyšli z izby. Zišli sme schodmi do klubovne a potom na chodbu, kde sa premávalo kopu deciek. Predrali sme sa cez ne a zamierili do žalárov, kde sme mali mať so Slizolinom elixíry.

S Lily sme sa cestou rozprávali o dnešnom dni. Vravela som jej, čo sme robili na vyučovaní a ona mi na oplátku povedala, že sa naučila dvadsaťpäť strán z obrany, lebo nechcela nič zameškať. Len som pokrútila hlavou, vysvetľujúc jej, že to bolo zbytočné, pretože sme počas tých dní, ktoré ona strávila v posteli, skoro nič nové nerobili.

„Aspoň budeš na ďalšej hodine vedieť, čo a ako,“ zachechtala som sa, keď sme už došli k žalárom. Stálo tam už niekoľko študentov, ktorí sa veselo zhovárali.

Zatiaľ čo mi Lily oduševnene vravela o svojich plánoch do budúcnosti, uprene som jej hľadela do očí. Aj napriek tomu, že sa usmievala, videla som tam stále zarytý smútok. Hrozne ma zabolelo pri srdci. Nechcela som ho tam vidieť. Už nikdy ho tam nechcem vidieť! Keby som mohla, vzala by som jej všetky starosti a smútok, ale nejde to. Dokážem jej zmeniť smutnú náladu na veselú len na čas, no potom sa to vráti ako bumerang. A vyliečiť viem len rany, fyzické rany. Takže toto ostáva už len na nej. A vlastne aj na nás ostatných.

„Lizy?“ oslovila ma odrazu napäto. Prebrala som sa z premýšľania a pozdvihla jedno obočie. „Ty si ma nepočúvala, že?“

Ospravedlňujúco som na ňu pozrela a pokrútila hlavou. „Prepáč, ale nie.“

„Čo ti zasa behá hlavou?“ zasmiala sa veselo. Na chvíľu som sa zamyslela, no potom som sa na ňu usmiala.

„Všetko možné.“

„Klameš,“ povedala tvrdo. Trochu som sa zarazila, že tak rýchlo zmenila náladu. Nervózne som si napravila tašku. Nechcela som jej povedať, že som premýšľala o nej. Nechcela som spomenúť udalosť posledných dní. Opäť by bola smutná a ja to nechcem dovoliť.

„Nie,“ pokrútila som hlavou, zahľadiac sa jej do očí, aby mi uverila.

„Sme najlepšie priateľky, tak prečo mi klameš?“ spýtala sa ma napálene. Sklonila som hlavu a pozrela si na ruky. „Až sa rozhodneš hovoriť mi pravdu, ozvi sa,“ zavrčala a otočila sa mi chrbtom. V tej istej chvíli k nám prišli baby a hneď spustili reči o tom, že je skvelé, že sa už Lily cíti dobre.

Napokon zazvonilo na hodinu a my sme vošli do triedy. James hneď pribehol k Lily, sadol si k nej a začal sa s ňou rozprávať. Opäť som osamela, nuž som podišla k Severusovi.

„Ahoj,“ pozdravila som mu skleslo. Mrzelo ma, že som Lily musela klamať, ale inak to nešlo. „Smiem si prisadnúť?“

„Ahoj, Liz,“ usmial sa na mňa, no trochu sa zamrvil a pozrel kdesi za mňa. „Ehm, prepáč, ale je tu už obsadené.“

„Aha, tak fajn,“ trhane som prikývla. Vtom do mňa niekto vrazil. Odsunula som sa nabok, na čo si k Severusovi sadol nejaký Slizolinčan.

Prehltla som hrču v hrdle a sadla si celkom dozadu do prázdnej lavice. Vybrala som si knihu, oprela si tvár o dlaň a zahľadela sa na stenu za profesorom, ktorý sa práve rozkecal o elixíre lásky. Trápilo ma to s Lily tak veľmi, až sa mi do očí tlačili slzy. Teraz sa na mňa hnevá a to len preto, že som nechcela spomenúť jej rodičov. Bola som citlivá, snažila sa nepripomínať jej fakt, že tu už nie sú a ona sa na mňa nahnevala! Nebaví sa so mnou kvôli takej hlúposti.

Pohľad mi zabehol k chalanovi s dlhými blond vlasmi, ktoré mal opäť zopnuté stuhou, aby mu nezavadzali. Na niečom sa veselo zasmial a daroval Rowleovi buchnát do chrbta. Pri pohľade naň ma pri srdci zabolelo ešte väčšmi. S ním som sa tiež nebavila... kvôli mojim schopnostiam.

Zaborila som si tvár do dlaní, zhlboka dýchajúc. Sústredila som sa na to, aby som popri svojich citoch necítila ešte aj cudzie. No bolo to veľmi ťažké, keďže som bola oslabená svojimi nie práve najpríjemnejšími citmi. Hlava ma po dlhej dobe opäť rozbolela, až mi chcela prasknúť. Zaťala som päste a zahryzla si do pery.

„Tak mi teda všetci pripravíte elixír lásky. Máte na to dve hodiny, tak sa do toho pustite. Návod máte v učebnici,“ vravel profesor Slughorne a usadil sa za stôl. Jeho slová ma trochu prebrali, nuž som vstala a zamierila ku skrini s prísadami, pričom som si vzala všetko potrebné. Vrátila som sa späť k stolu a pustila sa do prípravy elixíru.

No veľmi sa mi nedarilo kvôli bolesti hlavy. Keď mi v nej bolesť začala pulzovať obzvlášť silno, sadla som si na stoličku, zaboriac si tvár do dlaní. Napokon som vzdala márne presviedčanie samej seba, že to prejde, vstala som a zamierila k profesorovi, pričom som ledva prepletala nohami. Keď som k nemu došla, spýtavo na mňa pozrel.

„Pane,“ oslovila som ho napäto a trochu sa k nemu nahla, „mohla by som ísť na ošetrovňu? Necítim sa dobre.“

Profesor si ma chvíľu skúmavo prezeral. Trochu som sa zakymácala a rukou sa oprela o stôl. Vtom skočil na nohy, prešiel okolo stola a podišiel ku mne.

„Je vám zle?“ starostlivo sa ma spýtal. Zdalo sa, že si to nik v triede nevšimol.

„Len... t-trochu,“ zakoktala som, chytiac sa za hlavu.

„Tak choďte za madam Pomfreyovou,“ poradil mi nervózne. „Mám s vami niekoho poslať?“

„Nie,“ rýchlo som pokrútila hlavou.

„Dobre, tak teda choďte,“ kývol mi k dverám a vyprevadil ma k nim pohľadom.

Vyšla som na chodbu a zamierila do Nemocničného krídla. Opäť sa mi zakrútilo v hlave, nuž som sa zviezla na studenú podlahu a sadla si. Celá som sa rozochvela ako v horúčke. Napokon som sa ovládla a vstala, vykročiac chodbou. Došuchtala som sa do Nemocničného krídla a hneď sa posadila na najbližšiu posteľ. Vtom sa ku mne prirútila madam Pomfreyová.

„Čo vám je, slečna Winnersová?“ opýtala sa ma naliehavo, pričom si ma začala prezerať. No ja som nevládala povedať ani slovo. „Je vám zle? Zmenili ste niekomu city, zahojili mu rany?“

Len som pokrútila hlavou a chytila sa za ňu. Liečiteľka ma zatlačila na posteľ, pričom si niečo mrmlala popod nos. Na krátku chvíľu sa stratila vo svojej kancelárií, no späť sa vrátila už aj s nejakými flakónmi. Jeden z nich otvorila a podala mi ho. S nechuťou som ho vypila, na čo sa mi po niekoľkých minútach dostavila odozva. Hlava ma až tak nebolela, no srdce mi stále splašene bilo. Nechápavo som pozrela na liečiteľku, ktorá si ma ustarostene prezerala.

„Takže ste nikomu nepomáhali svojimi schopnosťami?“ overovala si. Opäť som pokrútila hlavou.

„Nechápem tomu,“ zamračene som pozrela pred seba. „Odrazu ma hrozne rozbolela hlava. A pri tom som nikomu nezmenila pocity, ani neliečila rany.“

Vtom sa dvere do Nemocničného krídla otvorili a v nich stál riaditeľ. Pomaly ku mne došiel, pričom si ma prezeral od hlavy po päty. Napokon zastavil celkom pri mne, napäto na mňa hľadiac.

„Niečo som vám zabudol povedať, slečna Winnersová,“ začal, pričom sa mi vpíjal do očí. Sadla som si do tureckého sedu a čakala. „Mali by ste si dávať pozor. Tým, že viete vycítiť pocity iných a aj ich meniť, ohrozujete seba.“

„Áno, to viem,“ netrpezlivo som poznamenala. Na čo mi hovorí niečo, čo som už vedela predtým?

„Všetko to na vás veľmi vplýva. Cítite najjemnejšie chvenie v človeku, s ktorým ste,“ vravel a začal sa prechádzať po miestnosti. „Každý cit, ktorý cítite, predovšetkým silný cit, vás oslabuje. Preto vám teraz bolo zle.“

„Bolela ma hlava,“ opravila som ho.

„Áno, bolela vás hlava,“ prikývol horlivo, akoby mu vôbec neprekážalo, že sa správam tak mrzuto. „Všetko na vás vplýva, preto sa nečudujte, že vám je tak zle, či už máte bolesti. Ono to prejde. Len si musíte dávať pozor. Predpokladám, že ste slečne Evansovej zmenili city.“

Pomaly som prikývla, na čo sa pousmial.

„Aj toto na vás malo dopad,“ dodal pokojne.

„Ale predsa to bolo pred niekoľkými dňami,“ odvetila som zamračene.

„Vracia sa vám to,“ pokrčil plecami. Pootvorila som ústa a vyvalila naňho oči. No super! Keď sa mi to stále bude takto vracať, tak to teda bude! „Na vyučovanie by ste už nemali ísť.“

„Ale ja musím,“ povedala som rázne a vstala z postele. Dumbledore sa znova pousmial, no nepovedal nič. „Prosím, nehovorte to mojim priateľom.“

„Čo? Že vám bolo zle alebo to, čo som vám pred chvíľou vravel?“

„Aj, aj,“ zamrmlala som.

„Nepoviem,“ zaprisahal sa. Vďačne som sa naňho usmiala. Vzala som si tašku a prehodila si ju cez plece, pričom som ďakovala madam Pomfreyovej za ošetrenie. „Myslím, že máme spoločnú cestu.“

Pozrela som na riaditeľa a prikývla.

„Dovidenia,“ povedala som ešte liečiteľke a spolu s Dumbledorom som vyrazila z Nemocničného krídla.

Chvíľu bolo ticho, keď ma niečo napadlo. Znova som pozrela na Dumbledora, ktorý si spokojne vykračoval po chodbe.

„Pane, asi ma do toho nič nie je, no...“ zasekla som sa. Dumbledore si zatiaľ zvedavo prezeral obrazy na stenách, akoby ich ešte vo svojom živote nevidel ani raz. „Ehm, čo sa stalo s vaším bratom po tom?“

Dumbledore sa pousmial a pozrel na mňa ponad polmesiačikovité okuliare.

„Viete o nás viac než o sebe,“ poznamenal pobavene. 

Sklopila som hlavu, na čo si riaditeľ odkašľal a prešiel si prstami po dlhej brade.

„Po smrti mojej sestry Ariany sa naše cesty rozišli,“ prehovoril po dlhej chvíli tichého kráčania. Aj keď len šepkal, počula som ho jasne a zreteľne. Zastavili sme vo Vstupnej hale a ja som bola rada, že práve nikto nešiel okolo. „On ostal v našom rodnom dome a ja som prišiel sem,“ rozhodil rukami, no už sa neusmieval ani trochu. „Hanbím sa za to, že som od neho odišiel.“

Zahľadela som sa do jeho nezábudkových očí. Prvý krát za celú dobu som z neho zacítila smútok, až sa mi skoro podlomili kolená.

„Tak... tak sa za ním vráťte,“ navrhla som rýchlo. Dumbledore sa uškrnul.

„A mám vás tu nechať? Celý Rokfort?“ opäť rozhodil rukami, obzerajú sa vôkol seba.

„Tak ho aspoň navštívte,“ pokrčila som plecami. „Povedzte mu, že vás to mrzí. Určite vám odpustí, že ste od neho odišli. Ja by som to určite urobila.“

Dumbledore sa na mňa stále usmieval, no oči mu vraveli niečo iné. Napokon nahlas vzdychol a založil si ruky za chrbát. V tej istej chvíli zazvonilo na prestávku.

„Hodina vám už skončila a myslím, že už po nej nič nemáte, že?“ spýtavo na mňa pozrel, na čo som len prikývla. „Tak si radšej choďte oddýchnuť. Môžete byť po elixíry proti bolesti trochu unavená alebo slabá.“

„Ale-“

„Tak choďte, priatelia vás čakajú,“ kývol smerom niekde za mňa. Nechápavo som sa ta otočila, keď som zbadala baby aj Záškodníkov, ktorí práve vyšli zo žalárov. Otočila som sa späť k riaditeľovi, no ten už kráčal von z hradu. Len som hľadela za jeho vlniacim sa plášťom so spustenými ramenami.