Záškodníci

Tiché zaklopanie na dvere ma vyrušilo z rozjímania. Prevrátila som sa na druhý bok, pozrúc na baby, ktoré lenivo ležali v posteli a potichu sa zhovárali. Len Lily pokojne spala za závesmi svojej postele. Stále som nemohla uveriť tomu, čo sa stalo. A bála som sa toho, ako bude reagovať, keď sa zobudí.

„Ďalej,“ odvetila som napokon, na čo sa dvere otvorili. Vykúkala spoza nich strapatá hlava stíhača chrabromilského tímu a zároveň i kapitána. Za ním som zbadala zvyšok Záškodníkov. James na mňa spýtavo pozrel, na čo som len prikývla.

Chalani vošli dnu. Každý si našiel svoje miesto a potichu sa usadili. James ku mne pomaly podišiel s vpísanou otázkou v očiach. Odvrátila som od neho pohľad a zahľadela sa na nebesá postele. V tej istej chvíli sa postavil k Lilinej posteli, pričom zdvihol ruku, že odhrnie závesy.

„Nechaj ju, nech sa z toho vyspí,“ zastavila som ho na poslednú chvíľu. Zamračene na mňa pozrel, no stiahol ruku a strčil si ju do vrecka džínsov. Nervózne sa zamrvil na mieste, až si napokon sadol na zem.

Remus ku mne podišiel, chytil mi zranenú ruku a začal mi dávať dole obväz.

„Ako dlho už spí?“ spýtal sa Peter potichu.

„Asi tri hodiny,“ odvetila Alice. Zasyčala som, keď mi Remus nechtiac strhol prischnutú krv spolu s obväzom. Strelila som po ňom pohľadom.

„Prepáč, ale musím to skontrolovať,“ ospravedlňujúco na mňa pozrel.

„To je v poriadku,“ mykla som pravým kútikom pier. Remus mi ruku niečím natrel a potom nanovo obviazal.

„Čo sa ti vlastne stalo?“ uprel na mňa svoje búrkové oči Sirius.

„To je na dlho,“ zamrmlala som.

„Času máme dosť,“ uškrnul sa tým Blackovským spôsobom. V tej chvíli sa závesy okolo Lilinej postele roztiahli a spoza nich na nás nešťastne zazrela Lily.

Pohľadom sa mi vpíjala do očí, zatiaľ čo ja som k nej pomaly vykročila. James si k nej prisadol a chytil ju za ruku.

„Ako sa cítiš?“ spýtala som sa jej starostlivo.

Spustila ramená a vzdychla. „Hrozne.“

Oprela si hlavu o Jamesovo rameno, pričom privrela viečka. Opäť som z nej cítila toľko bolesti, až mi trhalo srdce.

„Môžem s ňou byť sám?“ ozval sa James. Všetci sme prikývli a vyšli z izby. Na dverách som sa ešte otočila.

„Keby niečo, sme v klubovni,“ oznámila som im a zišla dole. Chvíľu som tam s ostatnými sedela, až som to nevydržala a vstala som. „Idem sa prejsť.“

Na to som vyšla z klubovne a vykročila chodbou. Nevedela som presne, kam idem, ale chcela som nájsť Luciusa. Mal mať službu.

Čo sa týka neporušiteľnej prísahy, už sme si to vyriešili. Dva dni som sa naňho kvôli tomu hnevala, ale napokon som to hodila za hlavu. Nedokázala som sa naňho dlho hnevať. Vysvetlil mi, že pre dobro všetkých sa s Rowleom dohodli na prísahe, ktorú nesmieš porušiť. A ak by si to aj urobil, zomrel by si.

Našla som ho pomerne rýchlo. Dobehla som k nemu a zozadu ho chytila za ruku. Tak sa zľakol, až nadskočil.

„Och, láska, vystrašila si ma,“ vydýchol si uľavene.

„Nemáš čisté svedomie,“ skonštatovala som.

„Nemám,“ pritakal pokojne, „vieš, že nemám.“

Zasmiala som sa a jednou rukou ho objala okolo pása. Lucius zastavil, nahol sa ku mne a nežne ma pobozkal.

„Ako si sa dnes mala?“

Smutne som vzdychla a schovala si ruku do vrecka.

„Pravdu?“

„Iste,“ povedal rázne. Zastavila som, zovrúc ho v objatí. Znova som sa cítila mizerne. Lily mám veľmi rada a ani si nechcem predstaviť, ako hrozne sa teraz musí cítiť. Kiežby som jej mohla nejako pomôcť. „Čo je?“

„Lily dnes prišiel list, že...“ začala som napäto, „že jej rodičia zomreli. Je z toho hrozne zničená.“

„Och, to je mi ľúto,“ úprimne poznamenal. Pohladil ma po vlasoch, na čo som sa trochu upokojila. Chvíľu som premýšľala, či mu to mám povedať. Ale predsa je to môj priateľ a budúci manžel, zaslúži si vedieť všetko.

„Trochu som jej pomohla,“ pípla som a odtiahla sa od neho, aby som mu videla do očí. Jeho zreničky sa rozšírili a svaly na sánke napli.

„Ako?“ spýtal sa chladne, prižmúriac oči.

Len som sa chytila za hruď. Lucius to hneď pochopil a namrzene zavrčal.

„Vieš, že to musím robiť,“ obraňovala som sa, keď rázne vykročil chodbou.

„Nie, ty to CHCEŠ robiť! A to je rozdiel.“

„Tak fajn, možno chcem,“ pripustila som a vykročila za ním. Cítila som z neho, ako veľmi ho to naštvalo. „Lenže ty vieš, že by som ju takto nemohla nechať. Je to moja najlepšia priateľka.“

„Chápem ťa,“ prikývol. Ja som však zarazene zastavila.

„Tak čo potom?“ rozhodila som rukami. Tento krát som už bola naštvaná aj ja. „Prečo si na mňa kvôli tomu naštvaný, keď mi tu teraz tvrdíš, že ma chápeš?!“

Zastavil a otočil sa na päte. Dvoma veľkými krokmi ku mne pristúpil, pričom ma drsne chytil za zranenú ruku.

„Je to kvôli tomuto,“ zavrčal, trasúc mi ňou. „Ubližuješ si tým. Miláčik, ty si myslíš, že mi je jedno, keď vidím, čo ti to robí? Milujem ťa! Ani nevieš, ako sa cítim, keď ťa vidím smutnú! Keď viem, čo všetko sa ti kvôli tomu môže stať a čo sa ti aj STALO! Toto máš určite od toho, že si jej zmenila city! Viem, čo to s tebou robí, keď niekomu meníš ich pocity! Myslíš si, že som hlúpy?! Že mi nedôjde, že si v sebe dusila to všetko, čo mala v sebe pred tým ona?! A NAKONIEC SI SI TAKTO NEVEDOMKY UBLÍŽILA!“

Poslednú vetu až zakričal. Ostala som nemo stáť, hľadiac do jeho šedých očí, z ktorých teraz sršali iskry. Inokedy by som sa mu už za všetko ospravedlnila, no práve v tej chvíli som nedokázala zo seba vydať jedinú hlásku. Len som stála na mieste ako soľný stĺp a vstrebávala, čo mi teraz povedal. Ani Lucius už nemal viac slov. Spustil ramená a už sa chystal opäť niečo povedať, no ja som ho predbehla.

„Máš pravdu, stalo sa mi to preto, že som Lily zmenila city. Bolo toho až príliš veľa a ja som to, bohužiaľ, neodhadla skôr... Je mi to ľúto, Lucius,“ vravela som neprirodzene tvrdo, „ale ak ti to vadí, je to tvoj problém. Dobre vieš, prečo to robím a som rada, že ma chápeš, no musíš to aj akceptovať. Pokiaľ je to pre teba ťažké, nemám ďalej čo riešiť.“

Na to som sa mu otočila chrbtom a odkráčala preč. Sklamalo ma, keď ma nezastavil. Nechytil ma za ruku a neobjal ma, pričom by mi povedal, že to bude akceptovať. Že ma v tom bude podporovať, aj keby som si tým mala ublížiť až smrteľne.

Vrátila som sa späť do klubovne a sadla si na gauč, sledujúc praskajúci ohník v krbe. Nemohla som uveriť tomu, že mi to Lucius nechce dovoliť robiť. Predsa sú to moje schopnosti. Preto som ich dostala, aby som ich mohla použiť. Aby som pomáhala iným.

***

Prešlo niekoľko dní. Lily sa so smrťou svojich rodičov už takmer vyrovnala, no smútok som z nej cítila vždy. Na pohreb si vzala len Jamesa. Aj by som bola šla aj ja, no nepoznala som jej rodičov a bolo by to trochu blbé. Aj tak nemám rada pohreby.

Celé dni potom ostala zatvorená v izbe. Riaditeľ jej dovolil ostať zopár dní v posteli, aby sa z toho dostala. Mne sa to nezdalo veľmi správne. Celé hodiny bola sama a tak na to myslela každú chvíľu. Chcela som, aby sa trochu odreagovala, no ona o takom niečom nechcela ani počuť. Síce väčšinu času trávila pri knihách, no dosť pochybujem, že sa niečo poriadne naučila.

S Luciusom sme sa nerozprávali. Obaja sme veľmi zaťatí. On mi len nechcel dovoliť používať moje schopnosti a ja som sa s tým nevedela zmieriť. Vďaka tomu sme sa počas celých dní len mlčky obchádzali. Rozhodne sme sa nechceli rozísť. To nie! Len sme sa nechceli nejaký čas rozprávať, až kým by nás to neprešlo.

Dnes tomu nebolo inak. Práve sme mali obranu so Slizolinom. Ja som sedela až celkom vzadu spolu so Siriusom. Obaja sme nemali s kým sedieť, nuž sme sa rozhodli takto. Výklad profesora Cheylova som veľmi nevnímala, pretože som bola zabratá do vlastných myšlienok.

„Slečna Winnersová,“ oslovil ma profesor, čím ma vyrušil z premýšľania. Zamrkala som a pozrela naňho. „Mohli by ste nám, prosím, predviesť vášho patronusa?“

Pootvorila som ústa a zmraštila obočie. Patronusa som skúšala len raz, no nepodaril sa mi. Napokon som pomaly prikývla, vstavajúc zo stoličky. Podišla som k vysokému tmavovlasému profesorovi, ktorý na mňa hľadel s úprimnou zvedavosťou.

„Tak,“ povzbudzujúco pokyvkával hlavou. Vzdychla som a prižmúrila oči, sústrediac sa na moju šťastnú spomienku. Ani sama neviem prečo, no spomenula som si na letné prázdniny a na čas strávený so Siriusom.

„Expecto Patronum!“ prikázala som, na čo z môjho prútika doslova vyplával malý striebristý delfín. Natešene som pozrela na profesora, ktorý sa spokojne usmial. Delfín preplachtil ponad hlavy všetkých študentov, až zastavil pri Luciusovi. Ten k nemu natiahol ruku, keď odrazu zmizol. Opäť som zmraštila obočie a so sklonenou hlavou som si sadla späť k Siriusovi. Ani som naňho nepozrela. Hanbila som sa za to, že ako šťastnú spomienku som použila chvíle strávené práve s ním!

„Výborne, slečna,“ široko sa na mňa usmial profesor Cheylov. „A teraz by nám to mohol predviesť pán Potter.“

James spokojne prišiel ku katedre. Vytiahol si prútik a zvolal: „Expecto Patronum!“

Z jeho prútika vybehol krásny jeleň, ktorý hneď vyštartoval vpred. Urobil dve kolá okolo triedy, až sa napokon celkom rozplynul. Tak to pokračovalo ďalej. Študenti sa postavili pred tabuľu a vyčarovávali svojich patronusov. Sirius sa odrazu ku mne nahol.

„Ty si sa s peroxidovou hlavou rozišla?“ spýtal sa ma pošepky, zatiaľ čo Nat vyčarovala krásneho, strieborného jednorožca. Pozrela som naňho s pozdvihnutým obočím.

„Nie,“ pokrútila som hlavou. „Prečo si to myslíš?“

„Nebavíte sa spolu,“ vysvetlil jednoducho. Oprel sa o operadlo a nahol dozadu, hojdajúc sa na dvoch zadných nohách stoličky. Podvihla som pravý kútik pier a pozrela do knihy.

„To hneď nemusí znamenať, že sme sa rozišli,“ odsekla som.

„Takže ste sa pohádali?“ nedal pokoj. Namrzene som naňho pozrela.

„Prečo to chceš vedieť?“ vypálila som po ňom.

„Sme predsa kamaráti,“ odvetil, pokrčiac plecami.

„No tak, ak to tak skalopevne tvrdíš, tak buď taký skvelý kamarát a nepleť sa do toho,“ zavrčala som. Sirius urazene našpúlil pery, pričom jeho stolička dopadla na všetky štyri. „Prepáč, ale nechcem o tom hovoriť,“ zamrmlala som.

„Takže sa niečo stalo,“ skonštatoval spokojne. Strelila som po ňom pohľadom, no nič som k tomu nepovedala. „Mám ho zbiť?“

„Opováž sa, Tichošľap,“ zdvihla som ukazovák, pričom mi trhalo kútikmi pier, „a zbijem ja teba.“

Sirius sa veselo rozosmial a ja som hneď nasledovala jeho príklad. Keď na nás však profesor zostra pozrel, hneď sme stíchli, no neubránili sme sa úškrnu.

„Nechaj to plávať, Sirius,“ požiadala som ho. „My si to už vyriešime.“

„Ako chceš,“ prikývol napokon.

„A čo ty? Ako s tou tvojou krásnou Slizolinčankou?“ dobiedzala som potichu.

„Nechal som ju,“ odvetil nedbanlivo. Pobavene som pozdvihla obočie. „Bola hrozne nudná.“

„Aha,“ tajomne som sa uškrnula. „Takže sa opäť vraciaš do tých starých čias, kedy si bol zvodný, sexy a hlavne veľký Casanova?“

„Ja som ním stále,“ sebavedomo ma opravil. Len som sa zachechtala, na čo vstal a tak ako ostatní, vyčaroval patronusa.