Záškodníci

Vzala som si knihu, brko a pergamen a spolu s Alice sme vyšli z klubovne. Vykročili sme chodbou, mieriac na Astronomickú vežu. Napokon sme tam nešťastne došli. Celkom sme zabudli na astronómiu, až kým nám to nepripomenula Nat.

Zopár žiakov už stálo pri svojich ďalekohľadoch s pripravenými pergamenmi. S Al sme si našli voľný ďalekohľad a zložili sa pri ňom.

„Dobrý večer, žiaci,“ ohlásila sa veselo profesorka Sinistrová. Všetci sme nezrozumiteľne zamrmlali odpoveď. „Minulý piatok sme hovorili o súhvezdí Pastier. Tak si ho dnes nájdete na nočnej oblohe a zakreslíte mi ho. Ale aj s popisom hviezd. Tak začnite a na konci hodiny mi to odovzdáte.“

V tej chvíli som si natešene nastavila ďalekohľad, natočila si ho viac na západ a keď som našla to známe súhvezdie, začala som zakresľovať. Po pätnástich minútach som to mala hotové, nuž mi ostával len popis hviezd. Každú z nich som označila a dopísala k nej názov.

„Arcturus,“ zamrmlala som si potichu, zapisujúc písmenka tak pomaly, ako to len šlo. Spomenula som si totiž na Rega. Dlho som ho nevidela a popravde mi hrozne chýbal. Hneď na to som sa zaprisahala, že hneď, keď budem mať čas, napíšem mu list.

„Vravela si niečo?“ pošepky sa ma spýtala Alice, pri čom sa ku mne nahla so spýtavým pohľadom.

„Nie, nič,“ pokrútila som neprítomne hlavou. Vzdychla som a pozrela na nákres. Nič moc, ale Sinistrovej to bude určite stačiť. Spokojne som podišla k profesorke, na čo na mňa prekvapene zazrela.

„Už to máte, slečna Winnersová?“

„Uhm,“ prikývla som. Profesorka ešte zopár krát zamrkala, až si odo mňa napokon vzala pergamen. Chvíľu si ho prezerala, zamyslene žmúriac oči, no napokon sa na mňa spokojne zadívala.

„Výborne,“ skonštatovala veselo. „Desať bodov pre Chrabromil.“

Uškrnula som sa a vrátila sa k Alice, ktorá sa ešte stále trápila s nákresom. Nenápadne som jej s tým pomohla, aby to už mala z krku, za čo mi ďakovala ešte celý ďalší deň, lebo aj ona získala desať bodov za bezchybný nákres a dokonca druhý najrýchlejší... hneď po mne :D.

***

Prešli dva týždne a my sme sa deň čo deň učili na blížiace sa MLOK-y. Skúšali sme sa z rôznych predmetov, pripravovali elixíry, no niekedy si dávali aj doučovania. Práve sme sa s babami konečne dostali od chalanov a vošli sme na dievčenské záchody. Umrnčaná Myrta opäť začala rozprávať nemožné príhody, či jej smrť, ktorá už posledné mesiace nikoho z nás nezaujímala.

Vytiahla som knihu z elixírov a chystala sa nájsť nejaký elixír, ktorý by mi mohla Nat namiešať, keď vtom na toalety vbehla Alice. Pohľadom si nás všetky premerala, až napokon zastavila pohľadom na Lily.

„Toto... ti pri-... prišlo,“ funela a podala Lily obálku. Tá si ju od nej vzala a pomaly otvorila. Chvíľu hľadela na kus pergamenu, keď sa jej ruky rozochveli a ona klesla na podlahu, pričom sa srdcervúco rozvzlykala. S babami sme na seba nechápavo pozreli. Napokon som sa spamätala ako prvá a podišla som k nej.

„Čo je, Lily? Čo sa tam píše?“ bojazlivo som sa spýtala. Ona však len plakala do dlaní. Vzala som list do rúk a narýchlo si ho prečítala. Moje srdce takmer prestalo byť, keď som si to prečítala. Podala som list babám, pričom mi po tvári stiekli slzy z toho, koľko zúfalstva, bolesti a žiaľu som zo svojej priateľky cítila. Objala som ju okolo pliec a potichu plakala s ňou. „Lily, hrozne... ma to m-mrzí... nemalo sa to stať... Lily, neplač, prosím...“ zúfalo som ju požiadala, keď som sa až zajakávala.

Baby si sadli k nám a zarmútene na Lily hľadeli. Obom sa po tvári skotúľali slzy. Nat chytila Lily za ruku a upokojujúco ju po nej hladila.

„To nie je pravda,“ zavzlykala nešťastne a zdvihla uslzenú tvár. „Nemôžu... nemôžu byť... mŕtvi...“

„Lily,“ zašepkala som, utierajúc si neposlušné slzy, ktoré mi zmočili celú tvár. No kvôli hrči v hrdle som ďalej nemohla hovoriť. Alice sa prisunula k Lily a zovrela ju v objatí.

„To bude dobré, Lily,“ snažila sa ju upokojiť.

„Nič nebude dobré!“ zvrieskla Lily, pričom sa vytrhla z jej zovretia. „Moji rodičia sa už nevrátia, už tu nie sú! Tak mi netvrď, že to bude dobré, Alice!“

Na to si vzala svoje veci a vybehla na chodbu.

„Nemyslela som to zle,“ zakňučala Alice.

„Ja viem,“ prikývla som. Vstala som a prehodila si tašku cez plece.

„Idem ju nájsť,“ oznámila som im a vyšla na chodbu. Premýšľala som, kde by mohla byť. Napokon som sa vybrala do klubovne, dúfajúc, že je tam nájdem.

Nebola tam. Vybehla som po schodoch na dievčenský internát, keď som sa zarazila. Pred dverami do našej izby stál James. Hlavu so svojimi strapatými čiernymi vlasmi mal opretú o zárubňu a bubnoval prstami po dverách. Podšila som k nemu so spýtavým pohľadom. Uprel na mňa svoje orieškovohnedé oči.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa ma.

„Nič ti nepovedala?“ on však len pokrútil hlavou.

„Sedel som v klubovni a ona zrazu s plačom vbehla do izby. Chcel som ísť dnu, no zamkla sa a dvere nechcem vybiť. No bojím sa o ňu,“ vravel rýchlo.

„Nech ti to radšej povie sama,“ poznamenala som. Odsunula som ho od dverí a zaklopala na ne. „Lily! Otvor mi, prosím!“

Chvíľu bolo ticho, keď sa z druhej strany ozval jej hlas.

„To si ty, Lizy?“

„Hej, ja,“ pritakala som. „Pustíš ma dnu?“

„A je tam s tebou James?“ odpovedala mi protiotázkou.

Pozrela som na menovaného. Ten len smutne pokrútil hlavou a odkráčal preč. Ešte som mu perami naznačila, že za ním potom zájdem a všetko mu vysvetlím.

„Nie,“ odvetila som napokon. Dvere sa otvorili a Lilina smutná tvár skontrolovala chodbou. Napokon sa odsunula, aby som mohla prejsť.

S očakávaním som si sadla na posteľ, zazerajúc na zničenú červenovlásku. Vo chvíli, keď za sebou zatvorila dvere, zúfalo sa rozvzlykala. Podišla som k nej a objala ju, pričom som sa opäť neubránila slzám. Zatlačila som ju k jej posteli, na ktorú sa posadila a objala si kolená. Zronene som na ňu hľadela. Nevedela som, čo povedať, alebo ako sa chovať v takej situácii.

„Lily,“ oslovila som ju slabo, na čo potiahla nosom a pozrela na mňa uplakanými očami.

„Nemôžem tomu uveriť,“ zašepkala a opäť sa rozplakala. „Oni nemôžu byť mŕtvi... nemôžu!“

Prisunula som sa k nej, podávajúc jej vreckovku, ktorú si odo mňa vďačne zobrala. Utrela si oči a znova na mňa pozrela.

„Chcem... chcem, aby boli tu... aby boli so mnou,“ mrmlala si zúfalo. „Ani som sa s nimi nerozlúčila.“

„Nemohla si to vedieť, Lily,“ povedala som rázne. Nežne som ju chytila za ruku, keď sa jej po tvári skotúľali ďalšie slzy. Trhalo mi srdce, keď som ju takúto videla.

„Som rada, že si pri mne, Lizy,“ prehovorila po dlhej chvíli tichým, chvejúcim sa hláskom. „Potrebujem ťa... si moja najlepšia priateľka...“

V tej chvíli sa mi v duši rozlial pokoj. Jej slová ma neskutočne potešili. Vedela som, že sme si veľmi blízke, ale že sme najlepšie priateľky? V mojej hrudi vybuchol ohňostroj radosti, no pominulo to tak rýchlo, ako to prišlo. Liline pocity to všetko zmyli, akoby som ten krásny pocit ani necítila.

Dvere do izby sa otvorili a dnu vošli Nat a Alice. Tá hneď pribehla k nám, zovrúc Lily v objatí.

„Prepáč, ja som to nemyslela zle,“ ospravedlnila sa smutne.

„To je v pohode,“ pokrútila Lily hlavou.

Najbližších pätnásť minút sme Lily nechali, nech sa vyplače a nech hovorí, čo má na srdci. Len toto vždy pomôže. Aj keď ju to tak skoro neprejde, to nám bolo všetkým jasné. Napokon som to už nevydržala a pevne som ju chytila za obe ruky, pričom som sa vpila do jej zelených očí.

„Chceš to urobiť?“ zašepkala spoza mňa Nat. Ani som sa nepohla, len som sa sústredila na Lily. Tá si odrazu vytrhla ruku z môjho zovretia a vydesene na mňa pozrela.

„Nenechám ťa to urobiť!“ zvolala a vstala z postele. „Vieš, ako to dopadlo naposledy.“

„To je už moja vec, nie?“ pousmiala som sa. Znova som ju chytila za ruky, no tento krát som jej nedovolila, aby si ich vytrhla. Zhlboka som sa nadýchla a privrela viečka.

Sústreď sa, Winnersová... musíš to urobiť poriadne.... sústredenie, sústredenie....

Znova som cítila ten hrozný pocit, akoby mi zvieralo všetky vnútornosti. Do celého tela sa mi rozliala bolesť. Fyzická, no i psychická. Pristihla som sa pri tom, ako som si hrýzla dolnú peru, pričom som sa triasla ako v horúčke. Ruky ma začali páliť, no aj napriek tomu som Lily držala.

Musím to dokončiť... už to skoro je, predsa to nevzdám teraz... musím jej pomôcť....

Zahryzla som si do pery ešte väčšmi, aby som nezastonala. Už len kúsok.... Cítila som, ako do mňa prúdi všetka Lilina bolesť, všetok smútok a utrpenie, až som mala chuť sa rozplakať. Napokon som ju s trhnutím pustila a zvalila sa na zem, zaboriac si tvár do dlaní. Ruky mi horeli ako v ohni a ja som sa celá chvela.

Lily si ku mne kľakla a položila mi ruku na rameno.

„Lizy, si v poriadku?“ opýtala sa ma vystrašene. Aj napriek tomu, čo sa mi vnútri odohrávalo, cítila som z nej pokoj, no v tejto chvíli aj trochu strachu.

Trhane som prikývla, chytiac ju za ruku.

„Dones mi vodu, prosím,“ zachripela som. Zvalila som sa na chrbát v bolestivých kŕčoch. Chytila som sa za hruď a pevne zatvorila viečka. Snažila som sa to predýchať, no každý nádych sa mi zarezával do tela ako nôž.

„Lizy, tu.. tu máš vodu,“ pribehla ku mne Lily. Zaprela som sa a posadila sa. Naliala som do seba vodu.

„Ďakujem,“ zašepkala som. Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Bolesť ustupovala, no ten pocit v hrudi... keby sa dal odstrániť!

Po niekoľkých sekundách bolesť celkom ustúpila, no pocity vo mne sa zhoršili a búrili sa. Vstala som a začala sa prechádzať. Mala som chuť plakať, kričať, rozbíjať. Zaťala som päste, snažiac sa nejako upokojiť.

„Lizy, nemala si to robiť,“ ozvala sa  Lily a podišla ku mne. Ja som len vystrčila ruku, čím som ju zastavila. Bála som sa totiž, že ak ku mne celkom podíde, niečo jej urobím.

„Choďte... nie, idem ja,“ zamrmlala som a vošla do kúpeľne, kde som sa zamkla. Pustila som studenú vodu, hľadiac na svoj odraz v zrkadle. Z očí mi šľahali blesky a ja som sa opäť roztriasla. Zaťala som päste, aby som sa kontrolovala. Vtom som však už po druhý krát v tomto ročníku vrazila do zrkadla. Nechcela som to urobiť, tie pocity to za mňa robili samé. Chytila som sa za ruku a šla si oči vyočiť. Na dvere však niekto zaklopal, až som sa strhla.

„Lizy, všetko v poriadku?“ spýtala sa ma Lily.

„Hej,“ prikývla som napäto. „Zavolaj tu, prosím, Rema a choď si ľahnúť.“

Počula som, ako Lily niečo zamrmlala a hneď na to buchnutie dverami. Došlo mi, že urobila, o čom som ju požiadala. Položila som si prútik na umývadlo a pozrela na krvácajúcu ruku. Trčalo mi z nej niekoľko čriepkov zo zrkadla. Obzrela som sa vôkol seba. Napokon som siahla po čistom uteráku, nezranenou rukou si ho zrolovala a zahryzla sa doň. V tej chvíli ma to nebolelo, no vedela som, že ak jeden z nich vytiahnem, bude ma to bolieť.

Zaťala som zuby, opatrne chytila jeden z nich a rýchlo potiahla. Ešte že som mala ten uterák, ktorý utlmil môj ston. Z očí sa mi vykotúľali dve slzy, ktoré som si rýchlo utrela. Po druhý krát sa ozvalo zaklopanie na dvere. Vybrala som uterák z úst, odomkla a pootvorila dvere. Na druhej strane stál Remus a za ním baby.

„Poď dnu,“ prikázala som mu. Ten ma poslúchol, na čo som hneď pozrela na Lily. „Choď si oddýchnuť, Lily. Musíš si pospať.“

„Fajn, idem,“ prikývla. Zabuchla som za sebou dvere a zamkla. Otočila som sa k bratovi, ktorý nemo hľadel na rozbité zrkadlo a krv v umývadle.

„Čo si to, premerlina, urobila?!“ oboril sa na mňa.

„Ticho,“ zahriakla som ho. Nechcela som, aby nás baby počuli. „Pomôž mi s tým, prosím. Sama si to ošetriť neviem.“

„A čo Lily?“

„Ona nemôže,“ odvetila som rázne. Remus na mňa súcitne pozrel. Sadla som si na záchodovú misu, zatiaľ čo si Remus kľakol k mojim nohám a vytiahol prútik. Kým mi ošetroval ranu, všetko som mu vysvetlila. Občas som musela zahryznúť do uteráka, aby som utíšila stony.

„Ferula!“ prikázal, na čo sa na mojej ruke objavili obväzy. Vzdychla som, spustiac ramená.

„Ďakujem,“ zamrmlala som.

„Za málo,“ pousmial sa, „ale druhý krát to už nerob, prosím.“

„Budem sa snažiť,“ zaškerila som sa. Napokon som vstala a poupratovala ten neporiadok. Zrkadlo som dala do poriadku, takže vyzeralo ako nové. Ba dokonca bolo ešte aj čistejšie, než predtým.

Ešte chvíľu sme sa s Remom rozprávali o Lily a o tom, čo sa stalo. On len smutne sklonil hlavu a vydýchol.

„Je mi jej veľmi ľúto,“ zašepkal. Prikývla som na znak pochopenia. Vstala som a odomkla dvere. Baby sedeli na okennom parapete, pričom sa potichu rozprávali. Pozrela som na Lily, ktorá teraz spala.

Podišla som k nej a sadla si na posteľ. Dlhú chvíľu som na ňu hľadela.

„Ona si to nezaslúži,“ prehovorila som, na čo na mňa baby aj Remus pozreli. „Je príliš dobrá na to, aby sa teraz musela takto trápiť. Tým, že som jej teraz zmenila city, som jej pomohla na krátko. Keď sa však preberie, bude to opäť cítiť a ja sa len bojím, že jej už nebudem môcť pomôcť tak ako teraz.“

„Aj tak si už urobila veľa,“ poznamenal Remus a veľavravne na mňa pozrel. Mne sa však zdalo, akoby som jej ani nepomohla. Akurát som si pridala ďalšie zranenie. Napokon som vstala a zatiahla okolo jej postele závesy, aby mala pokoj.