Záškodníci

Odhryzla som si z melasového koláčika, pričom som ani raz neodtrhla pohľad od knihy, ktorú som čítala. Lily a Alice vedľa mňa debatovali o tom, čo nás zasa bude čakať na druhej hodine- starostlivosť o zázračné tvory. Odpila som si z kávy a pretočila stranu. Tá kniha bola o mladej čarodejnici, ktorú jej chalan opustil, keď mu oznámila, že je tehotná.

Veľmi sa mi to páčilo, ale tá kniha bola Lilina. Teda, ona si ju vypožičala z knižnice a akurát dnes, keď som došla k tomu najlepšiemu, musí ju vrátiť.

„Lily, potom zájdem za Pinceovou a požiadam ju o predĺženie. Aby som ju mohla dočítať,“ oznámila som jej a znova si odhryzla z koláčika, na čo len prikývla.

„Koľko je hodín?“ opýtala som sa po chvíli.

„Máme ešte pätnásť minút do začiatku vyučka,“ odvetil Sirius.

„Čože?! Do riti! Nestihnem ísť za Luciusom!“ hodila som knihou, napchala do seba zvyšok koláčika a chystala sa odísť, no Lilina ruka ma zastavila.

„Pokoj. Pôjdeš za ním po obede,“ uškrnula sa. Na chvíľu som sa zamyslela.

„Ale ja som mu sľúbila, že prídem teraz,“ zamračila som sa, keď som prehltla.

„Tak keď za ním poobede pôjdeš, povieš mu, že si nemala čas,“ navrhla Alice nevinne.

„Tak fajn,“ vzdychla som a sadla si späť za stôl.

„Aspoň sa môžeš normálne najesť,“ poznamenala Lily.

„Ani nie,“ pokrútila som hlavou, sledujúc hádajúcu sa dvojicu, ktorá kráčala k nám. Ostatní na nich tiež pozreli a zatvárili sa podobne ako ja.

Nat s Remom si prisadli k nám. Na oboch som videla, že sú naštvaní a to nehovoriac o tom, čo som cítila. Chvíľu sme všetci napäto sedeli.

„Vieš čo? Rob si, čo chceš!“ vyprskla odrazu Nat a vybehla zo siene. Spýtavo som pozrela na brata, no ten sa k slovu nemal. Len smutne hľadel do prázdneho taniera.

„Idem za ňou,“ oznámila som im. Vzala som si veci a ponáhľala sa za svojou blonďavou kamoškou.

Došla som na dievčenské záchody, keď som začula z jednej kabínky jej tichý plač. No nebolo to to jediné, čo som počula. Prihováral sa jej nejaký dievčenský hlas. Chvíľu som si myslela, že niektorá z báb bola rýchlejšia než ja. No zistila som, že som sa mýlila, keď som otvorila dvierka s jemným zavŕzaním.

„Je to hlupák, ktorý si nezaslúži, aby si kvôli nemu plakala,“ zatiahla Umrnčaná Myrta.

„Choď preč, Myrta,“ vyhnala som ju potichu, ale jasne a dôrazne. Tá len zaškriekala a zmizla vo vedľajšej kabínke. Položila som tašku na zem a sadla si vedľa Nat, ktorá si objímala kolená a ticho plakala. „Čo sa stalo?“

Ona však len pokrútila hlavou.

„Ide o Rema?“ spýtala som sa vecne. Ani sa nepohla, z čoho mi bolo jasné, že sa to týka jeho. „Čo ti urobil?“

„Nič,“ zavzlykala. Pozdvihla som obočie, no ona bola aj tak ticho. Napokon som si len povzdychla a objala ju okolo pliec.

„Keď sme sa pred rokom zoznámili, hneď som vedela, že si super... že si dobrá a silná. Predovšetkým silná,“ vravela som, zaujato hľadiac na protiľahlú stenu. „Tak prečo teraz plačeš? Ty si nikdy neplakala, teda ešte som ťa nevidela plakať. Vari ťa môj brat tak zmenil?“

Pozrela som na ňu. Hľadela si na ruky, v ktorých žmolila vreckovku.

„Chcela som, aby dnes počas splnu ostal v Škriekajúcej búde a nebehal po Rokville. Mohol by niekomu ublížiť, alebo niečo by mohlo ublížiť jemu,“ odvetila napokon. „Preto sme sa pohádali.“

„A ty kvôli tomu plačeš?“ pousmiala som sa. Nat na mňa pozrela, akoby si uvedomila, že doteraz chodila po škole celkom nahá.

„Máš pravdu,“ pripustila. Vstala, utrela si oči a vyfúkala nos. Tiež som vstala. Vzala som svoju i jej tašku a vykročili sme na chodbu. „Ako vyzerám?“

„Výborne,“ uškrnula som sa. Nat zastavila a objala ma.

„Ďakujem, Liz,“ zašepkala.

„Nemáš za čo,“ mávla som ležérne rukou a podala jej tašku. „Potom sa porozprávam s Remom.“

„Nie, radšej nie,“ pokrútila rýchlo hlavou. Nechápavo som na ňu pozrela, pričom sme obe zastali. „Myslel by si, že som ti hneď žalovala.“

„Nat,“ oslovila som ju neveriacky, no s jemným úškrnom, „to by si on nikdy nemyslel. Nie o tebe. Ľúbi ťa.“

„Ja viem,“ vydýchla zúfalo. Pohladila som ju po ramene.

„Prestaň sa trápiť. Poviem Removi, že je hlupák, keď sa s tebou kvôli takej veci povadil. Potom sa ti ospravedlní a bude všetko okey,“ vyhlásila som veselo. Nat len pokrútila hlavou a vykročila k učebni. „Čo? Môj nápad sa ti nepáči?“

„Nie,“ odvetila cez plece a uškrnula sa. Potichu som sa zasmiala, vykročiac za ňou.

***

Nahádzala som do seba obed, schmatla tašku a so slovami, že idem za Luciusom, som vybehla z Veľkej siene. Otvorila som dvere a nakukla do Nemocničného krídla. Lucius sedel znudene v posteli. Vo chvíli, keď som vošla dnu, siahol po vreckovke a nešťastne si vyfúkal nos. Podišla som k nemu, zložiac si tašku z pliec.

„Ahoj, láska,“ nahla som sa k nemu, že ho pobozkám, no on ma zastavil uprostred pohybu, krútiac hlavou. „Och, mne nevadí, že budem chorá.“

„Ale mne áno,“ povedal rázne. Vzdychla som a posadila sa na koniec postele. Prezrela som si ho s jemným úsmevom.

Vyzeral dosť úboho, čo bolo v jeho prípade veľmi nezvyčajné. Nos mal červený od toľkého fúkania, jeho inokedy žiariace očká na mňa teraz smutne zazerali a pod nimi mu trónili tmavé kruhy. Aj napriek tomu sa usmial. Nedalo mi nezasmiať sa nad jeho neupravenými vlasmi, ktoré mal rozkošne rozstrapatené.

„Ako sa máš?“ láskyplne som sa ho spýtala.

„Mhm, bolo aj lepšie,“ poznamenal lenivo. Opäť som sa zasmiala, no tento raz nad jeho hlasom. Kvôli chorobe zachrípol.

„Ach, ty moje chúďatko,“ pohladila som ho po líci. „Ako to, že si tak veľmi ochorel?“ zostra som naňho pozrela, no aj napriek tomu som sa uškŕňala.

„Boli sme s Rowleom pred hradom a keď začalo pršať, poriadne sme zmokli,“ zamrmlal. Pozdvihla som pobavene obočie.

„To muselo poriadne pršať, keď ste tak zmokli,“ zatiahla som sarkasticky.

„Nechaj si ten sarkazmus pre niekoho iného, láska. Ja som vážne chorý,“ povedal naoko urazene, no aj tak som z neho cítila pobavenie.

„Ja viem, že si a preto sa snažím zistiť, prečo si sa túlal okolo hradu ešte počas dažďa.“

Lucius sa zamrvil a opäť si vyfúkal nos. Naschvál ma naťahoval ako žuvačku. Napokon vreckovku odložil na čestné miesto na nočnom stolíku a pozrel mi do očí.

„Len som chcel niečo zistiť,“ prehovoril zachrípnuto.

„Bolo to niečo dôležité?“ spýtala som sa zvedavo.

„Pre koho ako,“ pokrčil plecami, tajomne sa usmievajúc.

„Takže?“ už som bola taká nedočkavá, až som mu stískala ruku.

„Pokoj, láska,“ vytrhol si so smiechom svoju ruku z mojej dlane. „A aj keby som chcel, nemôžem ti to povedať. Je to moje a Thorfinovo tajomstvo.“

„No čo oči nevidia, to srdce ne-“

„Zložil som neporušiteľnú prísahu, Elizabeth,“ skočil mi napäto do reči. V tej chvíli som onemela a pozrela naňho ako na ducha.

„Ty si sa zbláznil?!“ oborila som sa naňho, keď som sa už spamätala. „Lucius, čo ťa to napadlo?! Čo ak... čo ak to povieš, keď budeš... ja neviem, pod vplyvom veritasera alebo-“

„Nepoviem to,“ znova mi skočil do reči. Upokojujúco ma chytil za ruku, no ja som si ju vytrhla a začala sa prechádzať okolo jeho postele.

„Ty nie si normálny,“ zavrčala som naňho. „Dobre vieš, že zložiť neporušiteľnú prísahu je veľmi vážny krok! Toto sa len tak bežne nerobí! A TY si to nemal robiť!“

Vtom sa dvere otvorili a dnu vošiel Thorfin. Hodila som naňho zničujúci pohľad. Podišla som k posteli a vzala si tašku.

„Ešte sa o tom porozprávame,“ povedala som Luciusovi pomedzi zaťaté zuby. Prehodila som si tašku cez plece a vykročila k dverám, keď mi Rowle veselo pozdravil. „Ahoj,“ zamrmlala som a napálene vyšla z Nemocničného krídla.

Chodbami som kráčala tak naštvane, až mi museli z očí sršať iskry. Cestou som prebodla pohľadom dve prváčky, ktoré sa príliš nahlas smiali, zavrčala akýmsi piatakom škaredé nadávky, keď sa za mnou obzreli a takmer som vrazila do môjho brata.

„Presne s tebou chcem teraz hovoriť,“ drsne som ho schytila za rukáv habitu a ťahala ho chodbami až na jedno tiché miesto pri okne. Otočila som sa k nemu a zabodla doňho svoje oči. „Rozprával si sa s Nat?“

Remus len vystrašene prikývol.

„A ospravedlnil si sa jej?“

„Uhm,“ opäť prikývol.

„Fajn,“ vydýchla som a vykročila chodbou.

„Lizy!“ zvolal za mnou Remus. Otočila som sa späť k nemu. „Si v pohode?“

„Iste,“ zatiahla som ironicky. Ešte som si napravila tašku a vošla do učebne obrany práve včas. Sadla som si celkom dozadu, ignorujúc všetkých navôkol. Bola som taká naštvaná na us, až som myslela, že niečo rozbijem... prinajlepšom.

Hodina na moje šťastie zbehla rýchlo a ja som sa ani nenazdala a už som kráčala do klubovne, tešiac sa na pokoj. Opäť raz som sa mýlila, keď som si myslela, že budem môcť voľne dýchať. Hneď keď som sa hodila do kresla, prisadli si ku mne chalani z tímu.

„Prepáčte, ale teraz nemám čas,“ zavrčala som a vybehla po schodoch do spálne, vyprevádzaná nechápavými pohľadmi celého tímu.

Vošla som do izby, tresnúc dverami, až Lily nadskočila. Ospravedlňujúco som na ňu pozrela.

„Prepáč,“ zamrmlala som.

„V pohode,“ uškrnula sa.

Podišla som k posteli, zhodiac tašku z pleca. Prezliekla som sa z uniformy a natiahla na seba staré tepláky a bledomodrý sveter. Vlasy som si ledabolo zopla do gumičky, aby mi nezavadzali. Lily ma celý čas sledovala. Pozrela som na ňu so spýtavým pohľadom, vytiahla knihy na zajtra a sadla si na posteľ.

„Niečo sa stalo?“

„Nie,“ pokrútila som hlavou, otvoriac knihu na transfiguráciu.

„Tak prečo sa takto tváriš?“

„Ako?“

„Naštvane,“ vysvetlila jednoducho. Uprela som na ňu pohľad. Vzdychla som a spustila ramená.

„Lucius zložil neporušiteľnú prísahu,“ povedala som napokon. Lily podišla ku mne, posunula knihy, ktoré som mala rozložené po celej posteli a sadla si, zahľadiac sa mi do očí.

„Lucius je rozumný a ty sa kvôli tomu netráp. Určite mal na to dôvod, inak by to predsa neurobil,“ vravela s povzbudzujúcim úsmevom.

„Ale čo ak-“

„Čo ak!“ vyprskla. „Žiadne čo ak nebude. Lizy, on vie, čo robí. Musíš mu dôverovať. Aj keď je pravda, že to nebolo správne. A on o tom určite vedel.“

„Ja mu dôverujem,“ zašepkala som. „Len sa bojím, že sa mu kvôli tomu môže niečo stať.“

„Neboj sa, nič sa nestane,“ upokojovala ma. Napokon som len pomaly prikývla a vrátila sa k učeniu.