Záškodníci

„Ahoj,“ pozdravil mi naoko vľúdne. Prižmúrila som oči, zahryzla si do pery a vykukla spoza knihy. Stál oproti mne, podopretý o stôl a premeriaval si ma pohľadom.

„Ahoj,“ odvetila som napäto. Severus si ku mne prisadol, pričom začal skúmať knihy na stole. Chvíľu som čakala, či niečo povie, no keď bol ticho, vrátila som sa ku knihe.

„Vyhýbaš sa mi,“ nebola to otázka. Skôr mi to oznámil a celkom pokojne. Spustila som ramená, no stále som sa schovávala za knihou.

„Nie,“ zamrmlala som. Severus zavrčal, vytrhol mi knihu z rúk a zaklapol ju.

„No to isto,“ povedal rázne, pričom ma takmer prepálil pohľadom. „To, čo sa minule stalo, neberiem nejak vážne. No a čo, že si to chcela urobiť? To si myslíš, že ťa za to začnem odsudzovať?! Pre Merlina, čo by som z toho mal?! Veď si jediná, ktorá sa so mnou baví a veľmi si to cením! Koľko krát v živote sa mi to stane?!“

Len som naňho hľadela s úžasom. Takže on si cení, že sme priatelia? A vôbec mu nevadí, čo som chcela urobiť? Takže som sa mu vyhýbala zbytočne!

Ani neviem kedy, no odrazu som ho zvierala v objatí. Veľmi milo ma prekvapilo, keď sa odo mňa neodtiahol, práve naopak, objal ma okolo pásu. Len som spokojne vydýchla a pustila ho.

„Ďakujem,“ usmiala som sa naňho. Severus mi opätoval nesmelý úsmev.

„Za to mi ďakovať nemusíš,“ pokrútil hlavou.

„Ale áno,“ nedala som sa. Chvíľu bolo ticho, až som napokon sklonila hlavu. „Len som sa kvôli tomu, čo som od teba žiadala, cítila trápne. Nemala som na to ani pomyslieť.“

„Je to už za nami, tak sa tým netráp,“ povzbudivo ma chytil za ruku. V tej chvíli som sa cítila tak skvele. Nikdy som Severusa takéhoto nevidela a rozhodne som nechcela, aby sa z neho stal ten hnusák. On len potrebuje niekoho, kto by ho mal rád a podržal by ho v ťažkých chvíľach. A budem to ja!

„Ak to vravíš ty, tak nebudem,“ uškrnula som sa. Severus sa zachechtal a pozrel na knihu, ktorú mi pred tým zaklapol.

„Elixíry,“ zamrmlal potichu a uprel na mňa svoje temné oči. „Asi by som ťa nemal vyrušovať, zjavne sa chceš učiť.“

„Už ani nie,“ pokrútila som hlavou. „Ani som nechcela, len som sa potrebovala nejako odreagovať a schovať sa pred tebou,“ posledné slová som už len mrmlala.

Severus sa opäť zasmial, lepšie sa usadiac na stoličke.

„Ak si už tu, nechceš mi s niečím pomôcť?“ napäto som naňho pozrela. „Ty si v elixíroch skvelý, tak ma napadlo, či by si mi niečo nemohol skontrolovať.“

Severus len prikývol, na čo som mu podala prácu na elixíry. Robila som ju len z vlastných dohadov, takže som si tým vôbec nebola istá. Severus si odo mňa vzal pergamen a začítal sa doň. Chvíľu som ho sledovala, až som sa napokon vrátila ku knihe, ktorú som pred tým čítala.

Zroloval pergamen a strčil mi ho pod nos. Spýtavo som  naňho pozrela.

„Skvelé,“ zatiahol s úškrnom. „Opravil som ti tam len gramatickú chybu, ale inak je to dobré.“

„Ďakujem,“ zazubila som sa a vzala si od neho moju prácu. „Naozaj ti ďakujem.“

„Maličkosť,“ mávol ležérne rukou. Opäť bolo ticho, ktoré som prerušila ja.

„Myslím, že by som mala ísť,“ oznámila som, odložila knihy a vstala. „Nevidel si náhodou Luciusa?“

„Zjavne bude v klubovni,“ pokrčil plecami. Len som prikývla, na čo tiež vstal.

„Tak sa teda maj,“ usmiala som sa naňho a odkráčala som do izby.

***

Natešene som vošla do klubovne. Milo ma prekvapilo, keď som tam zbadala len Jamesa, Rema a Petra. Hodila som sa k nim s dlhým povzdychom.

„Ahojte,“ pozdravila som im.

„Ahoj,“ povedali unisono a vrátili sa k debate.

„Kde máte Siriusa?“ opýtala som sa po chvíli, keď som si všimla, že mi tam niekto chýba.

„Má rande,“ odvetil Peter dôležito. Moje obočie vyletelo pobavene vysoko do vlasov. „S nejakou Slizolinčankou.“

„Sladký Merlin,“ vydýchla som, tváriac sa už nie tak pobavene ako pred tým. Skôr znechutene. „Takže náš Sirí má rande so Slizolinčankou?“

„Uhm,“ prikývol Remus.

„Fíha,“ dostala som zo seba. Chvíľu som bola ticho, až som napokon pokrčila plecami. „No čo, aspoň sa odreaguje.“

„Ale so Sli-“

„Sirius nemal nikdy nejaký extra vkus,“ skočil James Petrovi do reči, „pokiaľ nerátame teba, Lizy. Ty si z nich všetkých bola najnormálnejšia.“

„Ďakujem,“ uškrnula som sa.

„No vážne, on nie je normálny,“ ozval sa Remus. „Vždy si vybral nejakú divnú, ale toto je veľa. A je to tuším len štvrtáčka.“

„Nechajte ho,“ obhajovala som ho. „Nech si užije. Určite mu to chýbalo.“

Chalani len nespokojne pokrútili hlavou, na čo som vzdychla.

„Vy, viac ako ktokoľvek iný, by ste ho mali chápať,“ poznamenala som. „Predsa je už dospelý a štvrtáčka... to nie je až taký veľký vekový rozdiel. Ona je len hlúpa a on zjavne zúfalý. No niečo musia mať spoločné. Veď vrana k vrane sadá, ako sa hovorí, nie?“

Na to som vstala a zamierila do izby.

„Tak sa zabavte,“ uškrnula som sa a vybehla po schodoch na dievčenský internát. Vtrhla som do izby ako veľká voda. „Počuli ste to?“ vyhŕkla som na baby, ktoré sa práve na niečom smiali.

„Čo máš namysli?“ nechápavo sa spýtala Nat. Podišla som k nim a sadla si na posteľ.

„Sirius má rande s nejakou Slizolinčankou. Vraj je to štvrtáčka,“ vysypala som zo seba bez dychu. Bola som veľmi rada, že išiel na rande. Naozaj som mu priala nejakú dobrú babu, aj keď pochybujem, že sa taká nájde v Slizoline.

„Práve sme sa o tom bavili,“ zachechtala sa Lily. Vstala som z postele a pootvorila okno.

„Želám mu to,“ zamrmlala som, mračiac sa na zapadajúce slnko.

„To ti verím,“ poznamenala Nat. Povzdychla som si a otočila sa k babám.

„Tak prečo mám pocit, akoby som len klamala seba aj vás?“ pozrela som na ruky, ktoré som si nervózne žmolila. „Niečo mi na tom vadí a určite to nebude tým, že je to Slizolinčanka.“

Zatvorila som okno a pomaly som sa začala prechádzať po izbe. Napokon som zastavila pred zrkadlom, hľadiac na svoj odraz.

„Určite to bude len tým, že je tvoj bývalý a keďže spolu tak super vychádzate, záleží ti na ňom,“ zamudrovala Lily. Neveriacky som na ňu pozrela. Chvíľu som premýšľala, až som napokon prikývla.

„Asi máš pravdu.“

Podišla som k zásuvke, z ktorej som vytiahla otrhaný zošit. Otvorila som ho. Bol v ňom krátky odkaz od Luciusa.

„Idem za Luciusom,“ oznámila som babám a vyšla z izby.

***

Ruka v ruke sme kráčali po areáli školy a užívali si pokoj. Lucius na mňa po chvíli spýtavo pozrel.

„Niečo ťa trápi?“

„Nie,“ pokrútila som hlavou. No po dvoch krokoch som zastavila a spustila ramená. „Ja... ani sama neviem.“

Lucius sa ku mne otočil a pousmial sa. „Tak hovor, čo sa stalo?“

„Vlastne ani nič, len...“ zasekla som sa. Povzbudivo na mňa pozrel. Nie! Siriusa pred ním určite nespomeniem! Čo som blázon?! „Nič... len som tak premýšľala, že mi toto všetko bude chýbať,“ zahovorila som.

Lucius na mňa chvíľku skúmavo zazeral, až napokon pomaly prikývol.

„Mne tiež,“ zamrmlal. Chytil ma za ruku a preplietol si so mnou prsty. „Ale keďže budeš so mnou, nebudeš na to ani myslieť... Nedovolím to.“

***

„Vieš o tom, že Fňučko sa zamiloval?“ prisadol si k Lily Sirius, pričom ma celkom ignoroval. Zvyšok Záškodníkov sa zatiaľ napchával kašou.

„O čom to hovoríš?“ zamračene sa ho spýtala Lily. Počúvala som ich rozhovor len jedným uchom, miešajúc rebarborový čaj v pohári už asi dvadsať minút. Čakala som totiž na Luciusa, ktorý sa však na večeru akosi nechystal.

„Snape sa buchol do Lizy,“ dostal zo seba Sirius šťastne. Lily vyprskla tekvicový džús, zatiaľ čo ja som naňho hodila zničujúci pohľad.

„Ty si vôl, Tichošľap,“ vyhŕkla som namrzene. „Dobre vieš, že to nie je pravda. So Severusom sme len kamaráti.“

„Čože?!“ vybachla Lily, keď už doutierala všetko a všetkých pred sebou a spýtavo na mňa pozrela.

„Ty o tom nevieš?“ spýtala som sa prekvapene.

„A odkiaľ by som to vedela?“

„Myslela som si, že si si to všimla, keď sa s ním často rozprávam a občas s ním trávim niekoľko hodín,“ vysvetlila som nenútene. Lily na mňa pozrela s pootvorenými ústami, až som sa cítila trápne.

„Zavri si ústa, vletia ti do nich muchy,“ poznamenal Sirius pobavene.

„Ty sa teraz neozývaj,“ odbila som ho a pozrela na Lily. Tá sa však uškrnula nad jeho poznámkou, no hneď nahodil pohľad ´ďakujem pekne, že si mi to povedala´.

„Lily, nehnevaj sa. Naozaj som si myslela, že o tom vieš,“ pokorne som zatiahla. Jej tvrdý výraz napokon zmäkol.

„V pohode,“ usmiala sa, avšak vystrčila svoj chudý ukazovák. „Druhý krát mi pre istotu povedz všetko.“

„Fajn,“ zasmiala som sa.

***

„Severus!“ zavolala som na chudého chalana s havraními vlasmi, ktorý práve kráčal po chodbe. Otočil sa a široko usmial, pri čom zastavil. Dobehla som k nemu. „Ahoj. Kam ideš?“

„Do klubovne. Potrebujem sa ešte učiť na zajtra,“ odvetil.

„A nevieš náhodou, čo je s Luciusom?“

„Och, celkom som zabudol,“ udrel sa po čele. „Mal som ti odkázať, že je chorý... a že ťa miluje,“ dodal už trochu tichšie, pri čom sa ošíval, akoby mu to bolo nepríjemné odovzdávať mi tento odkaz. Trochu som sa pousmiala.

„Fajn, zájdem za ním.“

„Nemyslím si, že ťa tam teraz Pomfreyová pustí,“ povedal rýchlo. „Je už len dvadsať minút do večierky.“

„Hej, to máš pravdu,“ prikývla som, no hneď sa mi na tvári objavil úškrn. „Aj tak to skúsim. Ďakujem ti. Maj sa.“

Ešte som ho narýchlo objala a ponáhľala sa chodbou. Sev mal pravdu. Pomfreyová ma k Luciusovi nepustila. Nech som ju prehovárala, koľko som chcela, nedala sa obmäkčiť. Napokon som si zamrmlala zopár nadávok a vrátila sa do klubovne, kde na mňa čakal Remus. Mali sme si spoločne zapísať sny do Snárov na veštenie. Ďalšia hlúposť!