Záškodníci

Pocítila som silný úder do rebier.

„Au!“ narovnala som a hodila na svojho brata zničujúci pohľad. „To bolelo.“

„Prepáč, nechcel som tak silno,“ rýchlo sa mi ospravedlnil. „Ale nemala by si spať.“

„Odkedy ťa zaujímajú dejiny mágie,“ zachechtala som sa, upravujúc si vlasy, ktoré sa mi nalepili na tvár.

„Oni ma nezaujímali, nezaujímajú a ani nebudú zaujímať,“ poznamenal s úškrnom, no hneď zvážnel. „Ale toto bude určite na skúškach. Znie to veľmi dôležito.“

„Tak sa to potom naučím,“ pokrčila som plecami. Ešte som si pretrela oči, ponaťahovala sa a urobila si pohodlie na stoličke. Chvíľu som počúvala monotónne rečnenie profesora Binnsa, no po krátkej chvíli ma to prešlo. „Môžem na to kašľať. Čo som stroj, že dokážem vydržať jeho nenormálne uspávajúci hlas?“

Vytiahla som knihu a otvorila ju na strane, kde som mala prehnutý roh, pričom som sa do nej začítala. Hompáľala som špičkou nohy v rytme piesne, ktorá mi znela v ušiach už druhý deň.

„Čo to čítaš?“ opýtal sa ma Remus a naklonil sa, aby mi videl do knihy. Len som si ju priložila k hrudi a široko sa naňho usmiala.

„Nič, čo by ťa malo zaujímať, braček,“ odvetila som sladko. Remus sa len zatváril zronene, pričom zo seba urobil urazeného. „Dievčenské veci ťa zaujímať nemusia. To, že si sa dal s Nat opäť dokopy z teba nerobí babu.“

„Ha-ha,“ zatiahol sarkasticky. Len som sa zasmiala, nahla sa k nemu a vtisla mu na líce letmý bozk.

„Incest?“ zaškeril sa spoza mňa James. Prepálila som ho pohľadom.

„To, že si ním ty, nemusí znamenať, že sme takto orientovaní aj my,“ ukázala som na seba a Rema a uškrnula sa.

„Nezničila si ma, Winnersová,“ zamračil sa James.

„Ja viem,“ zasmiala som sa. „Tak sa venuj Lily.“

Aj by som sa bola opäť vrátila ku knihe, no zazvonilo. Nuž som si ju natešene strčila do tašky a vyšla z triedy, ponáhľajúc sa na ďalšiu hodinu.

***

Tichými krokmi som podišla k dverám, vedúcim do izby Záškodníkov. Baby sa za mnou potichu zasmiali. Nedalo mi to, nuž som sa musela zasmiať aj ja. Štuchla som do nich, keď vybuchli smiechom.

„Pst,“ nervózne som ich upozornila. Tie sa hneď upokojili, no ťahalo im kútikmi. A vlastne aj mne.

Otvorila som dvere a potichu sme vošli dnu. Chalani ešte tvrdo spali, čo nás len potešilo.

„Nat, ty máš na starosti Rema, Lily Jamesa, ja si vezmem Siriusa a Alice,“ zaškerila som sa na ňu a kývla k poslednému chalanovi, na čo si Alice len vzdychla, „ty sa postaraj o Petra.“

Podišla som k sladko spiacemu Siriusovi, ktorý sa spokojne rozvaľoval vo svojej posteli a hlasno vydychoval. Po tvári sa mi rozlial široký úsmev. Kľakla som si k nemu a sledovala, ako sa zo sna uškrnul. Nedalo mi potichu sa nezasmiať. Nežne som ho pohladila po ruke, na čo len spokojne zamraučal a trochu sa zamrvil. Ani neviem, prečo som odrazu voči nemu cítila takú slabosť. Potriasla som hlavou, aby som si ju prečistila a pozrela na baby, ktoré mi len slabo prikývli. Nuž som vytiahla prútik a namierila ním na Siriusa, z ktorého som cítila len spokojnosť.

Kývla som hlavou, na čo sme všetky naraz zvolali: „Aguamenti!“  V tej chvíli chalanov zasiahol prúd vody z našich prútikov.

Sirius sa prudko posadil a utrel si oči. Ja a baby sme sa zatiaľ zvíjali smiechom.

„Čo to má byť?“ nechápavo sa spýtal James, ktorý práve vystrašene vyskočil z postele a utieral si mokrú tvár. Už som mu išla odpovedať, keď ma Sirius schytil za pás a stiahol k sebe na svoju celkom mokrú posteľ, pričom ma začal štekliť, až som sa nemohla nadýchnuť.

„Sirius... nechaj... ma,“ smiala som sa. On však len pokrútil hlavou, ale aj tak prestal. Hravo zavrčal, prehodil si ma cez plece a niesol ma tak von z izby. Všetci sa veselo rozosmiali a ponáhľali sa za nami. Ja som Siriusa nespokojne udrela po chrbte, no aj napriek tomu som sa smiala.

„Teraz uvidíš,“ zachechtal sa. „Keď si ma tak nepríjemne zobudila, tak si to odpykáš.“

„Čo jej chceš urobiť, Tichošľap?“ spýtal sa ho Peter pobavene.

„Uvidíte,“ zatiahol sprisahanecky. Už som sa neunúvala dostať sa z jeho rúk, bolo to zbytočné. No trochu som sa aj bála toho, čo mi chce urobiť. Vo chvíli, keď sme vykročili k jazeru, mi to hneď došlo.

„Sirius, nie,“ zaskučala som. Podišiel k vode, urobil niekoľko krokov, až kým mu voda nesiahal po pás. Ostatní nás len pobavene sledovali od brehu.

Vedela som, že teraz ma hodí. Nuž som sa zhlboka nadýchla, na čo si ma prehodil cez plece ako nejakú bábiku a so širokým úsmevom ma hodil do studenej vody. Rýchlosťou svetla som sa vynorila a vypľula vodu z úst. Pretrela som si oči. Sirius sa zatiaľ veselo smial.

„Nie je to smiešne,“ zatiahla som naoko urazene. „Ja som ťa nehodila do vody, len som ťa ňou trochu oliala. A navyše, táto je špinavá a studená.“

„Nie je, to sa ti len zdá,“ zaškeril sa na mňa. Vtom som doňho začala špliechať vodu. Keďže to nečakal, zasiahla som ho rovno do tváre. Po druhý krát hravo zavrčal a vrhol sa na mňa ako pes. Schytil ma za pás, pričom sa ma snažil opäť hodiť do vody, no ja som sa ho chytila ako kliešť. Objala som ho okolo krku, takže nemal ani najmenšiu šancu.

„Ja sa ťa nepustím,“ zasmiala som sa.

„Hej, všimol som si,“ zamrmlal. Vzal ma do náručia a vyniesol ma späť na breh. Tam ma zložil pri Lily, na čo som len spokojne vydýchla. Už som vykročila k hradu, keď ma zozadu zasiahlo množstvo vody. Len som prižmúrila oči a otočila sa. Sirius sa prehýbal od smiechu.

„Idiot,“ zavrčala som pobavene.

***

Celkom premočená som kráčala chodbou hradu, zanechávajúc za sebou mokré stopy. Otočila som sa a mávla prútikom, čím kaluže vody zmizli. Nechcelo sa mi na každom kroku zastavovať, aby som mohla vyčistiť chodbu, nuž som cúvala a neprestajne mávala prútikom. Po chvíli ma to prešlo.

 Vtom som však spoza seba začula tichý smiech. Prižmúrila som oči a otočila sa na podpätku. Spustila som ramená, schovala prútik do vrecka džínsov a vykročila chodbou, ignorujúc Bellu, ktorá si ma pobavene prezerala, opretá o stenu. Prešla som vôkol nej bez jediného slova, no zastavila ma jej ruka, ktorou ma chytila za plece. Zahryzla som si do pery a pozrela na ňu.

„Čo je, Bella? Čo ťa trápi?“ opýtala som sa jej odmerane. Vlastne tú odmeranosť cítila skôr ona, než ja. Pustila mi rameno a odlepila sa od steny.

„Len som ti chcela poďakovať,“ vysypala zo seba. Zarazene som na ňu pozrela, na čo sa len nervózne zamrvila. Nemohla som uveriť tomu, čo mi teraz povedala. To nemôže byť pravda! Toto určte nie je Bella. Nie tá Bella, ktorú poznám.

Nemo som na ňu hľadela, čo ju po niekoľkých sekundách prešlo. Zdvihla ruku a luskla mi pred tvárou, na čo som sa prebrala z tranzu. Zopár krát som zamrkala.

„Si v pohode?“ prezrela som si ju od hlavy po päty. Bella len napálene prikývla. „Tak prečo mi teda ďakuješ? Toto nie je v zozname tvojich každodenných a hlavne normálnych činností.“

Bella sa neveselo zasmiala. „Ty si myslíš, že keby som nebola prinútená, prišla by som len tak za tebou a povedala ti: ďakujem?“

Spľasla som a dotknuto od nej odstúpila, na čo sa jej na tvári mihol spokojný úsmev.

„Kto ťa k tomu prinútil, nech mu môžem ísť zablahoželať?“

„To je jedno,“ mávla ležérne rukou.

„No mne nie,“ odvetila som rázne.

„Tak sa s tým musíš zmieriť,“ pokrčila plecami a vykročila chodbou. Neveriacky som za ňou hľadela.

„Vidíš? Už znova to robíš!“ vyhŕkla som namrzene. Ona ma však ignorovala, nuž som za ňou vykročila. „Vždy to takto robíš! Niežeby ma to zaujímalo, no... na chvíľu som si myslela, že si sa zmenila.“

Bella sa veselo zasmiala a otočila sa ku mne.

„Zmenila?“ zopakovala pobavene. „Ty musíš byť hrozný zúfalec.“

„Jediný zúfalec si tu ty,“ odvrkla som jej. „Robíš zo seba niečo, čo nie si. Tak mi tu nevrav, že JA som zúfalec!“

„Winnersová,“ oslovila ma dôležito, „zjavne si si nevšimla, že toto som ja. Som takáto.“

„Tak potom ťa ľutujem,“ poznamenala som znechutene a tentoraz som odišla ja od nej.

„Ľutuj samú seba, že si taká hlúpa!“ zvolala za mnou. Zaťala som päste a otočila sa k nej.

„Prečo?“ pomaly som k nej vykročila. „Za to, že ti poviem pravdu do očí? Za to, že nie som taký zbabelec ako ty? Za to, že ti nevymazávam pamäť a nerobím niečo také, ako si urobila TY MNE? PRETO SOM HLÚPA?!“ každou vetou som zvyšovala hlas a kráčala k nej, až som napokon zastavila celkom pri nej. „Máš mylné predstavy o tom, kto je hlúpy. Možno moje nápady niekedy stoja za hovno, no aspoň nie som zbabelec! TAKÝ ZBABELEC, AKO SI TY!“

Bella na mňa namrzene zazerala, zatiaľ čo ja som zhlboka dýchala, aby som sa upokojila.

„Ja som ti tie spomienky nevymazala,“ poznamenala po dlhej chvíli ticha. „Chcela som skôr, aby si si to pamätala a nezabudla na to, no oni ma presvedčili, tak som im to dovolila.“

Znechutene som od nej odstúpila, keď sa uškrnula pri predstave môjho utrpenia.

„Naozaj ťa ľutujem, Bellatrix,“ sykla som jej do tváre. „Vôbec takáto nemusíš byť! Prečo sa nechceš zmeniť?! Prečo nechceš byť lepšia? Lepšia ako ON?!“

Belle sa rozšírili zreničky a trochu prižmúrila oči. Chvíľu mi hľadela do očí, až odo mňa napokon odstúpila. Cítila som, že ostala trochu zaskočená, no nič som si z toho nerobila.

„Ešte sa môžeš zmeniť, stať sa lepšou. Skús o tom popremýšľať,“ dodala som a odkráčala preč.

***

Vošla som do izby, prezliekla si mokré veci a usušila si vlasy. Niekoľko sekúnd som hľadela na jazvy na bruchu, až som napokon pokrútila hlavou a zišla do klubovne. Sedeli tam moji priatelia, nuž som si k nim prisadla. Objala som si kolená, neprítomne sa zahľadiac do ohňa.

„Lizy, počúvaš ma?“ prerušila ma z rozjímania Lily. Pozrela som na ňu a prikývla. „Tak o čom som hovorila?“

„Že nie si spokojná s tým, že dnes musíš mať službu s tým Bystrohlavčanom,“ odrapkala som lenivo.

„Ešte že tak,“ uškrnula sa na mňa spokojne a znova sa pustila do siahodlhého rozprávania. Nech som sa snažila akokoľvek, nedokázala som ju počúvať. Teda, počula som, že niečo hovorí, no nevedela som čo. A tak keď sa nadýchla, aby mohla pokračovať, chápavo som prikývla, alebo len zamrmlala ´áno´, či ´ chápem ´. Stále som premýšľala nad Bellatrix. Veľmi ma mrzelo, že sme sa nikdy nedokázali normálne rozprávať. Naozaj som až taká naivná? Ako som si mohla myslieť, že by sme mohli byť priateľky?!

„Nebude už obed?“ prerušila som Lily v rečnení.

„Uhm,“ prikývla. Vstali sme a pobrali sa do siene.

Spolu s ostatnými sme si sadli za chrabromilský stôl. Nabrala som si jedlo a pozrela k slizolinskému stolu. Lucius tam nebol, čo ma veľmi prekvapilo. Za to Bella sedela za plným tanierom a upierala na mňa neprítomný pohľad. Zmraštila som obočie, na čo sa strhla a pustila sa do jedla pred sebou. Chvíľu som na ňu ešte skúmavo hľadela. Nešlo mi do hlavy, prečo sa na mňa tak dívala. Napokon som len pokrútila hlavou a začala konečne jesť.

O niekoľko minút neskôr som sa schovala za knihu elixírov v knižnici. Naschvál som sa zašila až do posledného radu, aby ma nikto nevidel a ani nenašiel. Chcela som byť chvíľu sama. To, čo som sa chystala pred dvoma týždňami urobiť, ma hrozne mrzelo. Vystrašila som svojich priateľov a Luciusa. Nechcela som, aby sa báli, alebo boli smutní. Len som... ani neviem. Asi mi preskočilo. Teraz sa za to hanbím ako ešte nikdy v živote a nikdy si to neodpustím.

Odvtedy som sa nepozrela do očí ani Dumbledorovi, ani Severusovi. Baby a aj Záškodníci to na moje šťastie už neriešia. No vždy keď som stretla Severusa, sklopila som hlavu a rýchlo vôkol neho prefrčala. Nemôžem sa mu kvôli tomu pozrieť do očí a ani riaditeľovi. Je to trápne!

A práve teraz, práve dnes, keď som tak veľmi chcela byť sama, ku mne Merlin zaslal presne toho, koho som nechcela vidieť najbližších... proste dlhú dobu.

„Ahoj,“ pozdravil mi naoko vľúdne. Prižmúrila som oči, zahryzla si do pery a vykukla spoza knihy. Stál oproti mne, podopretý o stôl a premeriaval si ma pohľadom.